Nepravdivý príbeh

Viera vo voľný obchod stále prežíva, no len veľmi biedne. Veľké ekonomiky pomaly, ale isto zvyšujú protekcionistické bariéry vo forme subvencií a podpôr domácej výroby. Ekonómovia veriaci vo voľný trh nás však varujú, že protekcionizmus rozpúta obchodné vojny a zničí systém svetového obchodu podobne ako v 30-tych rokoch 20. storočia.

To je zavádzajúci príbeh. Posun k protekcionizmu počas veľkej hospodárskej krízy bol omnoho menej dramatický, ako sa zvykne tvrdiť. Podľa konvenčného príbehu sa svetový obchodný systém rozpadol po tom, ako USA zaviedli Smoot-Hawleyove clá v roku 1930. To však nebola žiadna radikálna zmena politiky. Amerika bola najväčšmi protekcionistickou krajinou už storočie predtým a Smoot-Hawley zdvihol priemerné clá na priemyselné výrobky z približne 37-ich percent na asi 48 percent, čo bolo stále v rámci dovtedajšieho historického vývoja amerických ciel. Po roku 1930 rástli clá aj v iných krajinách, ale len mierne. A ekonomickí historici ukázali, že obmedzovanie obchodu po depresii spôsobil skôr klesajúci dopyt a vyschnutie toku obchodných úverov. Plná obchodná vojna by samozrejme ekonomike v zotavovaní nepomohla. Našťastie, minimálne v krátkodobom horizonte nič podobné nehrozí. Na rozdiel od 30-tych rokov tu máme Svetovú obchodnú organizáciu, EÚ a mnohé regionálne obchodné dohody obmedzujúce protekcionizmus, ktorý môžu štáty použiť. Krajiny budú podvádzať v rámci týchto zmlúv, ale to je tak všetko.

Užitočný protekcionizmus

Okrem toho, príbeh „nikdy viac 30-te roky“ predpokladá, že protekcionizmus je vždy zlý. To však nie je pravda. Na rozdiel od financií, kde možno veci rýchlo opäť usporiadať, reálna ekonomika potrebuje na prispôsobenie sa podmienkam čas. Producenti musia postaviť nové fabriky a investovať do nových technológií. Pracujúci musia získať nové zručnosti a nájsť si nové zamestnanie. Keď sú potrebné veľké zmeny, dočasný protekcionizmus pomáha vytvoriť pre formy a pracujúcich manévrovací priestor.

Existujú aj ďalšie dobré dôvody, pre ktoré by sa mali zvážiť obmedzené opatrenia na ochranu domáceho hospodárstva. Učebnicová teória hovorí, že väčšia ekonomická špecializácia krajín je v každom prípade dobrá. Nie je to však pravdou vždy. Napríklad Veľká Británia sa za posledných niekoľko desaťročí pravdepodobne príliš špecializovala na finančné služby a zanedbala výrobu. Medzinárodná deľba práce má byť vyvážená potrebou ekonomiky so širokou základňou, schopnou uchrániť krajiny a ich obyvateľov pred šokmi v určitom sektore. Voliči vo vyspelých krajinách možno budú ochotní vymeniť väčšiu stabilitu pracovných miest za trochu vyššie ceny tovarov v obchodoch.

Mierny protekcionizmus môže byť vyslovene časovo ohraničený. Dôkazy z vývoja po ropných šokoch zo 70-tych rokov ukazujú, že krajiny ako Japonsko a Švédsko, ktoré zaviedli špecifický a časovo obmedzený protekcionizmus, sa zotavili skôr než ostatné. Rovnako aj USA, kde boli ochranné opatrenia skryté, no podstatné. Dnes však hrozí, že budeme predstierať, že veríme vo voľný trh, a súčasne praktizovať inak nazvaný protekcionizmus – ako keď britský minister Peter Mandelson nazval pomoc pre automobilový priemysel vo výške 2,5 miliárd libier „nie vykupovanie“, ale „zelená iniciatíva“.

Ak chceme zabrániť zničeniu legitimity globálneho obchodného systému, potrebujeme urgentne medzinárodnú dohodu, minimálne neformálnu, ktorá stanoví pravidlá pre transparentný a časovo obmedzený protekcionizmus.

Nový systém

Ak hovorím o potrebe vytvorenia transparentných mechanizmov na použitie protekcionistických nástrojov na „prispôsobenie sa ekonomík“, nechcem tým povedať, že všetko ostatné je v súčasnom systéme dobré. Treba vytvoriť priestor aj na inú formu ochrany – takú, ktorá zaštíti rozvojové krajiny pred vonkajšou konkurenciou, pokiaľ získajú nové technológie a svoju pracovnú silu vyučia novým zručnostiam.

Takýto protekcionizmus, známy ako „ochrana nového priemyslu“, praktizovali de facto všetky dnešné bohaté krajiny – od Veľkej Británie 18. storočia, cez USA, Nemecko a Švédsko v 19. storočí, až po Japonsko, Kóreu a Taiwan v 20. storočí.

Napriek svojej vlastnej histórii robili bohaté krajiny počas posledného štvrťstoročia všetko preto, aby bolo pre rozvojové krajiny stále ťažšie chrániť si rodiaci sa domáci priemysel. Pretláčali liberalizáciu obchodu ako podmienku poskytovania pomoci a pôžičiek medzinárodných finančných organizácií, ktoré kontrolujú. Pretláčali prísnejšie obmedzenia ciel, subvencií, regulácií zahraničných investícií a iných nástrojov, ktoré rozvojové krajiny potrebovali na podporu ich domácich sektorov. To musí prestať – a pokiaľ je to možné, trend sa musí obrániť.

Voľný obchod v skutočnosti nikdy veľmi dobre nefungoval, najmä nie pre rozvojové krajiny. No v nasledujúcich rokoch bude fungovať ešte horšie. Namiesto toho, aby sme sa pokúšali prebrať túto umierajúcu posvätnú kravu k životu, by sme ju mali utratiť – a zamerať energiu na vytvorenie nového systému medzinárodného obchodu, ktorý bude pragmaticky miešať protekcionizmus a voľný trh.

Ha-Joon Chang (*1963) vyučuje ekonomiku na Cambridge University. Je autorom Bad Samaritans: Rich Nations, Poor Policies and the Threat to the Developing World (Random House Business)

Prospect Magazine: Ha-Joon Chang: Jobs, not shopping ZDE

Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO