15. 9. 2007
Irak -- bez stratégieRadovan Geist
Salámovou metódou zatiahla administratíva prezidenta Busha občanov USA do vojny v Iraku. Teraz ich asi chce salámovou metódou presvedčiť, že tú vojnu vlastne vyhrali. To je jedno logických vysvetlení jej správania vo vzťahu k irackej vojne. Porážka, ktorú republikáni utrpeli v minuloročných voľbách do Kongresu ukázala, že napriek masívnej propagande vníma veľká časť voličov Irak ako katastrofu. Pocit, že "treba niečo robiť", živil intenzívne diskusie aj vnútri Republikánskej strany a viedol k rozhodnutiu administratívy posilniť "prechodne" vojenskú prítomnosť v krajine. Podľa niektorých to bolo paradoxné rozhodnutie, v skutočnosti však malo jednoduchú logiku. |
Namiesto priznania porážky (stiahnutia) tvrdí, že základný smer politiky je správny, len málo intenzívny. Ďalšou očakávanou udalosťou bola výpoveď generála Davida Petraeusa, veliteľa síl v Iraku, a veľvyslanca Ryana Crockera pred Snemovňou reprezentantov. Viacero prvých komentárov sa zhoduje v tom, že ich slová obsahovali až prekvapivo málo prekvapení. Po prvé preto, že prakticky celý ich obsah prenikol na verejnosť už pred pár dňami a intenzívne sa o ňom diskutovalo. Po druhé preto, že vychádzal zo zrejmých faktov a zrejmých záujmov -- iracké dobrodružstvo je pre USA stále horšou (politickou i vojenskou) katastrofou, vláda však musí tvrdiť, že ide o riadený (a zvládaný) proces. Obaja predstavitelia americkej moci v Iraku sa s týmto protirečením vysporiadali takmer klasickým spôsobom -- zdôraznením faktov, ktoré sú údajne znakmi "zlepšujúcej sa situácie", a zamlčaním, zakrytím ostatných, dokazujúcich opak. Zaujímavý je však spôsob, akým bola vyriešená otázka, či zvyšovanie americkej vojenskej sily v Iraku situáciu rieši, alebo zhoršuje. Bez toho, aby bolo priznané chybné rozhodnutie, americký generál tentoraz navrhol, aby bol počet amerických vojakov a personálu znížený o 30 000 mužov (hoci súčasne priznal, že iracké ozbrojené sily -- teda tie "oficiálne", vládne -- nie sú schopné operovať samostatne), pričom konečné rozhodnutie o operácii má byť opäť odložené o pol roka. A čo sa zmení v marci 2008? Pravdepodobne nič. Nie je dôvod veriť, že pri súčasnom politickom kurze bude situácia v Iraku zásadne iná, lepšia. A tak sa vlastne dostávame k druhému možnému vysvetleniu "irackej stratégie" -- že Bushova vláda už nijakú stratégiu vo vzťahu k Iraku nemá. A riadi sa len potrebou "niečo robiť" a nepriznať porážku. Lenže obe "stratégie" majú jedno základné obmedzenie -- čas. V blížiacich sa prezidentských voľbách sa, zdá sa, bude veľká časť Američanov rozhodovať podľa výsledkov, nie podľa "stratégií". Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO |