Ale k tomu sa ešte dostaneme.

Keď v roku 1938 začali nemeckí nacisti uskutočňovať svoje dobývačné plány, bol v tej dobe ešte priveľký rozpor medzi ich predstavami a reálnymi možnosťami Nemecka. Prvá svetová vojna zrazila Nemecko na kolená. Versailleská mierová zmluva výrazne obmedzila zbrojenie v Nemecku. Zakazovala Nemecku vlastniť ťažké delostrelectvo, tanky, vojenské letectvo a ponorky. Čo však najviac decimovalo vojenskú silu Nemecka, bolo zrušenie všeobecnej vojenskej povinnosti. Nemecko malo povolenú minimálnu profesionálnu armádu, reichswehr, s celkovým počtom 100 tisíc príslušníkov. Taktiež malo Nemecko zákaz prevádzať akýkoľvek vojenský výcvik obyvateľstva a vytvárať polovojenské organizácie. Obmedzené boli aj stavy vojnového loďstva. Obmedzenia platili pomerne dlhé roky po prvej svetovej vojne. Postupom času sa však predsa len uskutočňovali určité zmeny. Predovšetkým Nemci vybudovali pomerne silnú ochrannú políciu (Schutzpolizei) vojenského charakteru s počtom 150 tisíc príslušníkov. Popri reichswehri sa budovala pohraničná ochrana (Grenzschutz), ktorej početný stav neustále rástol. Vznikali aj ďalšie polovojenské organizácie, takže počet ľudí s vojenským výcvikom sa neustále zvyšoval. Nemožno tu nespomenúť nacistické úderné oddiely SA a ochranné oddiely SS, v ktorých bolo už v roku 1932, teda ešte pred nástupom nacistov k moci, asi 300 tisíc osôb.

Dôležitým medzníkom pre budovanie nemeckých ozbrojených síl bol 16. marec 1935. Vtedy bol v rozpore s Versailleskou zmluvou schválený plán vybudovania polmiliónovej armády a bola zavedená všeobecná branná povinnosť. Dovtedajšie ministerstvo obrany, Reichswehrministerium, sa zmenilo na Ríšske ministerstvo vojny – Reichskriegsministerium. Tým sa stala Versailleská zmluva zdrapom papiera, ktorý už nemohol obmedzovať nemecký militarizmus. V dobe príprav na obsadenie československého pohraničia na sklonku leta roku 1938 mala nemecká armáda 42 dobre vyzbrojených divízií s počtom vyše pol milióna vojakov.

Naproti tomu československá armáda mala v tomto období zhruba 170 tisíc príslušníkov. Lenže po úspešnom prevedení všeobecnej mobilizácie československej brannej moci v septembri 1938 sa situácia dramaticky zmenila. Oproti 550 tisícom nemeckých vojakov zrazu stálo takmer 1 a pol milióna príslušníkov československej armády. To bol ozajstný šok nielen pre nacistov, ale aj pre spojencov Československa – Francúzsko a Veľkú Britániu.

Aj Nemci mohli uskutočniť mobilizáciu. Plánovaný stav wehrmachtu po mobilizácii rátal s počtom 3 a pol milióna príslušníkov, čo predstavovalo naozaj úctyhodnú silu. Lenže v tej dobe by všeobecná mobilizácia nemeckej brannej moci vôbec nebola jednoduchou záležitosťou.

S nemeckými zálohami to totiž nebolo nejak zvlášť slávne. Od roku 1919 do roku 1935 sa v Nemecku nekonali odvody, takže značná časť nemeckých mužov neprešla žiadnym vojenským výcvikom. Týchto mužov bolo možné zaradiť len do záložných a tylových jednotiek. Z mladých Nemcov, ktorí prešli riadnym vojenským výcvikom od roku 1935 do roku 1938, bolo možné zostaviť tak nanajvýš 8 divízií. Neskôr, 22. júna 1941, vrhne Nemecko spolu so svojimi spojencami do útoku na Sovietsky zväz 191 divízií s počtom 5 a pol milióna príslušníkov, teda 10-krát početnejšiu armádu, ako v roku 1938, lenže v roku 1938 malo Nemecko k dispozícii naozaj len niečo vyše pol milióna dobre vycvičených a vyzbrojených vojakov. Teda početná prevaha v počte bojaschopných mužov bola jednoznačne na strane československej armády.

Horšie to už bolo s výzbrojou. Zvlášť hrozivá bola prevaha Nemcov v počte tankov a v letectve.

Údaje o počte zbraní oboch armád sa rôznia. Najväčšiu dôveru vo mne vzbudzujú údaje, ktoré vo svojej knihe „Zněl zrady zvon“ uvádzajú autori Miroslav Honzík, Oldřich Mahler a Miroslav Broft, preto som časť údajov čerpal od týchto autorov.

Miroslav Honzík - Oldřich Mahler - Miroslav Broft, Zněl zrady zvon, Naše vojsko, Praha 1988

Podľa spomínanej publikácie disponovala wehrmacht 1800 tankami a 3300 lietadlami, kým československá armáda mala k dispozícii 470 tankov a 575 lietadiel. Zvlášť silná Luftwaffe predstavovala veľkú hrozbu pre československé letiská a strategické objekty v blízkosti hraníc s Nemeckom. Lenže samotné nemecké letectvo nemohlo vojnu vyhrať, aj keď mohlo napáchať Československu značné škody.

Prevaha vo výzbroji ešte nemusela znamenať víťazstvo Nemecka. Na strane Československa boli totiž okrem početnej prevahy ďalšie veľké výhody. Na rozdiel od Poľska, ktorého hranica s Nemeckom viedla v podstate rovinatým krajom bez väčších prekážok pre postup tankových vojsk, hranica Československa s Nemeckom viedla poväčšine pohoriami, v ktorých boli pomerne dobre vybavené opevnenia. Špekuluje sa o tom, že Nemci mohli obkľúčiť a po častiach likvidovať československú armádu ústretovými údermi v priestore Moravy od severu zo Sliezska a z juhu v priestore južnej Moravy, ale to sú naozaj len špekulácie. Nemci síce mohli preskupiť časť svojich jednotiek, aby zovreli Československo do klieští zo severu a juhu v oblasti Moravy, ale nemohli nasadiť celú svoju armádu len do týchto priestorov. Ostatne aj Hitler vystúpil s kategorickou požiadavkou zaútočiť zo západu cez neopevnené Chebsko priamo na Prahu a napokon dosiahol kompromis, takže sa rátalo jak s útokom zo západu, tak aj s útokom proti Olomoucu a Brnu.

Ďalšou výhodou Československa bola potenciálna možnosť pomoci zo strany Francúzska. Aj keď napokon Francúzsko zradilo Československo, Nemci to nemohli s istotou predvídať, takže nemeckí generáli rátali aj s takouto alternatívou. Skupina armád pod velením generála Adama mala zaisťovať západné hranice Nemecka proti prípadnému útoku Francúzska. Boli to síce len kádrové a záložné divízie s minimálnou bojovou hodnotou, ale jednako Nemci nemohli vrhnúť celú svoju armádu proti Československu. Útoku na Československo sa malo zúčastniť iba 39 nemeckých divízií. Príliš málo nato, aby mohli relevantne ohroziť susedný štát. Naproti tomu československým vojenským odborníkom robili starosti Maďari a Poliaci, ktorí v prípade konfliktu mohli využiť situáciu na realizáciu svojich vlastných územných požiadaviek. V tejto rovnici bolo teda veľa neznámych na jednej aj druhej strane a žiadna zo strán nemala nádej na jednoznačné víťazstvo. Nemeckí generáli síce pôvodne rátali s víťazstvom wehrmachtu, pretože mierové počty československej armády to umožňovali. Lenže po všeobecnej mobilizácii československej brannej moci v septembri roku 1938 sa ich plány zrútili ako domček z karát.

Nemeckí generáli a vysokí dôstojníci realisticky hodnotili situáciu a varovali Hitlera pred samovražedným vojnovým dobrodružstvom. Na rozdiel od Hitlera, obmedzeného rakúskeho privandrovalca, to boli vzdelaní vojenskí odborníci. Viacerí z nich boli príslušníkmi najvýznamnejších nemeckých šľachtických rodín a preto ich urážalo, že musia poslúchať rakúskeho diletanta, ktorý nerozumel vojenskému umeniu. Hitler síce bojoval v prvej svetovej vojne, ba dokonca počas nej utrpel aj zranenia, ale modernej vojenskej stratégii vôbec nerozumel. Preto bol tŕňom v oku špičiek wehrmachtu. Isteže by nebolo správne idealizovať nemeckých generálov a oficierov. Boli to predsa len vojaci a nie pacifisti a vojna bola ich remeslom. Lenže s primitívnymi Hitlerovými názormi nemohli súhlasiť, preto sa viacerí vysokí dôstojníci a generáli wehrmachtu po celé roky neúspešne pokúšali odstrániť Hitlera. Ako uvádza slovenský autor Marek Meško, práve v dobe pohnutých udalostí na českom pohraničí v roku 1938 sa generáli Halder a Witzleben a plukovník Oster pokúšali Hitlera zatknúť. Ich plán však stroskotal, keď západné mocnosti pristúpili v Mníchove na Hitlerove územné požiadavky.

Marek Meško, Mníchovský atentát na Hitlera, in: Historická revue, ročník XII, číslo 5/2001

História sa teda mohla písať úplne inakšie. Druhá svetová vojna sa vôbec nemusela konať a ak áno, nemusela mať také brutálne formy. Je pravdepodobné, že v prípade tvrdšieho postupu prezidenta Beneša aj západných spojencov by sa špičky wehrmachtu pokúsili o odstránenie Hitlera. Ťažko povedať, či by sa práve tento pokus vydaril. Ako uvádza nemecký autor Will Berthold, história zaznamenala minimálne 42 pokusov o odstránenie Hitlera. Drvivú väčšinu z nich zosnovali samotní Nemci a značnú časť týchto pokusov mali na svedomí nemeckí dôstojníci a generáli.

Will Berthold, Dušan Segeš, Atentáty na Adolfa Hitlera, - Perfekt, Bratislava, 2001, ISBN 80-8046-182-1

Mali práve v roku 1938 sprisahanci reálnu šancu odstrániť Hitlera? Odpoveď na túto otázku sa už nikdy nedozvieme, pretože Mníchovská dohoda zmarila plány sprisahancov. Je krutým paradoxom dejín, že práve ústupčivosť západných spojencov ČSR a nedostatočná rozhodnosť vtedajšieho prezidenta Beneša zachránili Hitlera pred sprisahaním zo strany vlastnej generálity.