Cesta, ktorú musela absolvovať slovenská a maďarská spoločnosť od vzniku problému až po riešenia vyjadrené v Štrbskom protokole, trvala niekoľko rokov, pre mnohých ľudí plných nešťastí a bôľu. Tesne pred druhou svetovou vojnou nacistické Nemecko pod zámienkou ukončenia udajného útlaku nemeckej menšiny v Čechách obsadilo za súhlasu spolusignatárov Mníchovskej dohody Británie, Francúzska a Talianska rozsiahle územia českého pohraničia. Z oslabenej republiky sa stala bezbranná obeť nemeckej agresie. V nadväznosti na Mníchovskú dohodu sa čosi podobné udialo na južnom Slovensku.

Diplomatické a propagandistické úsilie horthyovského Maďarska dlho smerovalo k získaniu ak už nie celého Slovenska, tak minimálne územia, na ktorom žila maďarská menšina. Nebola to, ako sa aspoň vtedy zdalo, zbytočná námaha. Na jeseň roku 1938 sa československá vláda podriadila nemecko-talianskemu verdiktu a vzdala sa juhoslovenských oblastí. Do Košíc a do ďalších miest a obcí na juhu vpochodovali maďarskí vojaci nasledovaní úradníkmi aj hľadačmi majetku, predovšetkým pôdy. Vyše päťdesiattisíc, podľa niektorých zdrojov do stotisíc Slovákov muselo opustiť príbytky a tí, ktorí ostali a nechceli sa zmeniť na Maďarov alebo sa nie dosť rýchlo prispôsobovali, okúsili šikanovanie, teror, ba dokonca z úplne malicherných dôvodov došlo k vraždeniu bezbranných dedinčanov maďarskými žandármi.

Už v priebehu vojny, hoci vtedy ešte Čechy s Moravou priamo a Slovensko nepriamo kontrolovalo Nemecko, účastníci protihitlerovskej koalície, predovšetkým ZSSR, Veľká Británia a USA, priznali Československu právo na existenciu. Záver, že republika má po vojne opäť zaujať miesto medzi stredoeurópskymi štátmi, bol výsledkom domáceho a zahraničného odboja, ako aj diplomatickej obratnosti Edvarda Beneša, hlavy odbojového vedenia v Londýne.

Po skončení vojny medzi prvé kroky vlády už fakticky obnovujúcej sa republiky patrilo usporiadanie pomerov v pohraničných oblastiach tak, aby sa v budúcnosti znemožnilo opakovanie situácií z rokov 1938 a 1939, ktoré viedli k územným stratám a v konečnom dôsledku k deštrukcii ČSR. Nemeckú menšinu ako potenciálny zdroj novej destabilizácie vysťahovali z Československa. Nestalo sa tak na základe tzv. Benešových dekrétov, ako sa nezriedka chybne uvádza v zahraničných a niekedy aj v našich médiách, ale podľa rozhodnutia víťazných mocností odsúhlaseného na Postupimskej konferencii v roku 1945. Vysídlenie nebolo teda jednostranným aktom Československa, ale súčasťou medzinárodne uznaného a platného riešenia záležitostí povojnovej Európy.

Snaha o iný prístup k maďarskej menšine

V prípade maďarskej menšiny chcela Slovenská národná rada, ako vyjadrila v manifeste z februára 1945, postupovať diferencovane: Prišelci spoza Dunaja z roku 1938 a nasledujúcich rokov mali Slovensko opustiť, obyvateľom uvedomujúcim si svoje slovenské korene sa mala poskytnúť možnosť prihlásiť sa k slovenskej národnosti, pričom sa vychádzalo z názoru, že väčšina Maďarov na juhu Slovenska sú vlastne pomaďarčení Slováci. A pokiaľ išlo o ostatných, tam sa predpokladalo, že všetkým, až na previnilcov voči republike, sa poskytne rovnoprávne spolužitie s ostatným obyvateľstvom. Vo všeobecnosti malo postavenie príslušníkov maďarskej menšiny závisieť od ich vzťahu k novému Československu.

Edvard Beneš však od konca roka 1943 presadzoval rovnaký postup voči maďarskej menšine, ako sa už vtedy chystal voči nemeckej; chcel dosiahnuť jej vysídlenie. Benešov názor sa stal oficiálnym stanoviskom československej vlády a následne si ho osvojili slovenské orgány a politické strany. Úvahy o radikálnom spôsobe riešenia záležitosti maďarskej menšiny nevyvolala pomstychtivosť. Odsunom chcel Beneš dosiahnuť, aby sa Československo stalo národným štátom. Existoval však aj dôležitejší dôvod a ten zapôsobil aj na postoj slovenských činiteľov: Budapeštianska vláda očakávala, že sa jej na mierovej konferencii s bývalými nemeckými spojencami v Paríži podarí udržať okupované územia južného Slovenska a v prospech toho aj pracovala. Nešlo len o nepodložené priania.

V Kongrese Spojených štátov už za vojny vznikli štúdie s podobnými návrhmi a táto koncepcia nachádzala oporu aj v britských politických kruhoch, hoci so zreteľom na úlohu pri uzatváraní Mníchovskej dohody sa k nemu Británia príliš otvorene nehlásila. V neistých povojnových pomeroch sa preto československá vláda a slovenské orgány usilovali mať pohraničie bez maďarskej menšiny, a takto urobiť všetko na zabezpečenie južnej hranice štátu.

Ústavným dekrétom z 2. augusta 1945, ktorý podpísal Edvard Beneš, Československo zbavilo štátneho občianstva nielen svojich Nemcov, ale aj Maďarov. V tom čase sa už na základe iného dekrétu konfiškovali pozemky, onedlho sa pristúpilo ku konfiškácii ďalšieho majetku, došlo k obmedzeniam v zamestnaní, zastavilo sa vyučovanie a vydávanie novín v jazyku menšín. Všetko to predstavovalo prípravné kroky k odsunu. Lenže v prípade Maďarov vedúce štáty protihitlerovskej koalície okrem Sovietskeho zväzu nesúhlasili s ich vysídlením.

V Československu sa teda hľadalo iné riešenie. Vláda rozhodla vysťahovať do Maďarska previnilcov z radov maďarskej menšiny z čias okupácie, vymeniť Slovákov z Maďarska za časť slovenských Maďarov, vysťahovať inú časť Maďarov do českého pohraničia vyľudneného v dôsledku odsunu Nemcov a napokon reslovakizovať Maďarov, ktorí o zmenu národnosti prejavia záujem. Také bolo aj stanovisko slovenských orgánov. Po zrátaní všetkých čísel vychádzalo, že maďarská menšina by fakticky prestala existovať. Ibaže reálny život sa vždy líši od výpočtov a v tomto prípade boli rozdiely markantné.

Hneď po vojne opustilo Slovensko asi 30 000 prišelcov, o ktorých sa hovorilo v Manifeste SNR. Právne išlo o bezproblémový akt, lebo odsunu sa nedožadovali iba československé miesta. Tento postup vyplynul už z podmienok prímeria, ktoré stanovili víťazné mocnosti a v januári 1945 prijalo Maďarsko ako porazená krajina.

Výmena obyvateľstva

Pri výmene obyvateľstva však nastali vecné komplikácie. Československé úrady predpokladali, že pri akcii, opierajúcej sa o dohodu s Maďarskom z februára 1946, Slovensko opustí okolo 200 000 Maďarov a recipročne naň príde taký istý počet príslušníkov slovenskej menšiny z Maďarska. Nerátali s tým, že maďarskí Slováci napriek všetkému neprejavia priveľkú ochotu opustiť svoje sídla v Maďarsku za prísľub nového domova v krajoch južného Slovenska pre nich neznámych. Určitú rolu zohrala aj maďarská propaganda presviedčajúca príslušníkov slovenskej menšiny, aby ostali. Z Maďarska prišlo napokon len približne 70 000 Slovákov a o niečo viac Maďarov putovalo opačným smerom.

Nábor maďarského obyvateľstva na presídlenie do českého pohraničia sa nielenže stretol s viac ako vlažným ohlasom, ale predovšetkým tu už od začiatku chýbala dobrovoľnosť, išlo vlastne o nútené vysťahúvanie a o pracovnú povinnosť. Hoci niekoľko stoviek rodín odišlo do Čiech z vlastnej vôle, zhruba 40 000 ľudí muselo opustiť svoje domy a polia na juhoslovenských rovinách a zaujať miesta po Nemcoch v horách a na podhoriach česko-nemeckého pomedzia.

Mnoho maďarských obyvateľov sa prihlásilo na reslovakizáciu, nie však preto, že by sa v nich prebudilo slovenské národné povedomie, ale preto, aby sa vyhli strate občianstva, diskriminácii a vysťahovaniu. O zachovávaní princípu dobrovoľnosti sa aj v tomto prípade sotva dalo hovoriť.

Opatrenia týkajúce sa maďarskej menšiny sa v podstate skončili fiaskom. Presídľovanie do Maďarska so zreteľom na malý podiel odídencov na celkovom počte slovenských Maďarov (10 -- 15 %) neviedlo k výraznejšiemu úbytku menšiny, pričom na druhej strane odchodom značnej časti maďarských Slovákov sa výrazne oslabila slovenská menšina v Maďarsku, čo urýchlilo proces jej asimilácie šikovne podporovaný tamojšími úradmi. Maďarskí kolonisti v Čechách, neochotní pracovať v cudzom prostredí, kam ich násilne umiestnili, nepredstavovali pre hospodárstvo českého pohraničia posilu a snažili sa vrátiť na Slovensko. Napokon "reslovakizovaní", hneď ako sa naskytla príležitosť, zväčša opäť vystupovali ako Maďari, lebo nimi fakticky nikdy neprestali byť. Príslušníkov maďarskej menšiny po prežitých príkoriach ovládol, prirodzene, pocit krivdy, čo mnohých viedlo k prehĺbeniu ich aj tak nie práve priaznivého vzťahu k štátu a k zväčšeniu odstupu od väčšinového obyvateľstva. Vo vzťahoch medzi Československom a Maďarskom vládol chlad.

V roku 1948 sa však smer riešenia problému maďarskej menšiny zásadne zmenil. Obrat nevyplynul ani nie tak z pochopenia neefektívnosti celého postupu, poznania urobených chýb, z uvedomenia si spôsobených príkorí a ich dôsledkov, ako skôr z usmernenia zo strany ZSSR. Moskva v čase vyostrujúcej sa konfrontácie so Západom nepotrebovala vo sfére svojej dominancie znesvárených susedov, a preto mala záujem aj na odstránení takého vážneho zdroja sporov medzi štátmi, aký predstavoval neriešený menšinový problém. No bez ohľadu na uplatnenie sa sovietskych potrieb a vplyvov bola zmena postojov k riešeniu záležitosti maďarskej menšiny objektívne pozitívna.

V septembri 1948 československá vláda rozhodla uvoľniť Maďarov z pracovnej povinnosti v pohraničí, a tak tzv. náboristi sa od nasledujúceho roka vracali na južné Slovensko, v súvislosti s čím sa začali riešiť zväčša komplikované záležitosti ich bývania, zamestnania a odškodnenia. V októbri 1948 parlament prijal zákon o vrátení štátneho občianstva Maďarom, ktorí boli občanmi Československa pred 1. novembrom 1938. Vrátili sa im občianske práva, no v takej podobe, v akej v pofebruárovom období v republike existovali. Napokon, o ďalší mesiac neskôr Zbor povereníkov vydal nariadenie, ktorým sa majetok maďarských roľníkov vyňal z konfiškácie.

Vtedy už prví Maďari zaujímali miesta v štátnej správe, pristúpilo sa k reštitúcii zabaveného majetku, otvorili sa maďarské školy, začali vychádzať noviny v maďarčine, obnovilo sa maďarské rozhlasové vysielanie, vznikol kultúrny spolok Maďarov v Československu. Politickú stranu si maďarská menšina nesmela založiť, čo však nebol diskriminačný krok zameraný špecificky voči nej -- bolo by to v rozpore s monopolným postavením komunistickej strany.

Rokovania na Štrbskom Plese

Povedľa vnútroštátnych aktov, ktorými sa doma riešilo postavenie a situácia maďarskej menšiny, sa jej problémy, ako aj záležitosti presťahovalcov, prerokúvali v kontexte iných tém, ale aj samostatne na medzištátnej československo-maďarskej úrovni. V roku 1949 obidve strany dospeli k záveru, že medzi nimi neostáva veľa nedoriešených finančných a hospodárskych otázok a že úhrnná hodnota majetkov a pohľadávok, o ktoré ide, je na jednej a na druhej strane približne rovnaká. So zámerom vyhnúť sa zdĺhavému separátnemu prerokúvaniu jednotlivých prípadov a so zreteľom na rovnováhu pohľadávok a nárokov, ktoré voči sebe mali, sa dohodli, že ich budú riešiť naraz a vzájomným zrieknutím sa. Kvôli tomu sa v lete 1949 na Štrbskom Plese stretla československá delegácia vedená námestníkom ministra zahraničných vecí Vavrom Hajdu a maďarská na čele so štátnym tajomníkom ministerstva financií Istvánom Antosom. Závery z rokovaní obsahuje protokol, ktorý vošiel do histórie s prívlastkom Štrbský.

Československo vyhlásilo za vyrovnané nároky na reparácie a na náhrady škôd spôsobených v dôsledku okupácie južného pohraničia, ktoré mu priznala mierová zmluva z roku 1947. Maďarsko vyhlásilo sa vyrovnané všetky pohľadávky a nároky, ktoré sa uplatnili alebo by sa mohli uplatniť v dôsledku nakladania s majetkom maďarského štátu, maďarských verejných a súkromných právnických osôb v Československu na základe zákonodarných, súdnych, správnych a iných opatrení prijatých do podpísania protokolu; za vyrovnané sa teda považovali aj ujmy spôsobené aplikáciou tzv. Benešových dekrétov. Československý majetok na maďarskom území do hĺbky 15 kilometrov prešiel do vlastníctva Maďarska a, naopak, maďarský majetok na rovnakom slovenskom území do vlastníctva Československa. Zanikli aj všetky nároky spojené s dohodou o výmene obyvateľstva z roku 1946.

Štrbský protokol 25. júla 1949 podpísal za československú stranu minister zahraničných vecí ČSR Vladimír Clementis a za maďarskú štátny tajomník István Antos. Schválili ho vlády oboch štátov. Tým sa uzavrela smutná kapitola vzťahov medzi Československom a Maďarskom, medzi Slovákmi a Maďarmi, otvorená v roku 1938. Vyznačila sa hranica medzi minulosťou a budúcnosťou. Nastoľovať dnes otázky, ktoré obidve strany uznali za vyriešené, znamená narušiť túto hranicu. Navyše, keďže sa vtedy neriešili izolované prípady, ale celý komplex vzájomne závislých záležitostí, otváranie čo i len jedinej z nich by viedlo k otváraniu aj ďalších, k vzniku bezvýchodiskovej situácie plnej sporov a s tým spojenej nevraživosti. To Slovensko ani Maďarsko nepotrebujú.

Autor je historik

Zveřejněno s laskavým souhlasem slovenského kulturně politického týdeníku SLOVO