Politika nie je neobyčajná

24. 11. 2009 / Karol Krpala

1. Diskusiu na BL som zjednodušene nerozčlenil na dve množiny, ale vybral som si dva póly tejto diskusie, na ktoré som reagoval.

2. Pokiaľ ide o problém "gýča": Je samozrejme jasné, že ak niečo označíme za problém politického gýča (a pritom vieme, alebo predpokladáme, že politický gýč je určitou ideologickou funkciou, pričom, táto funkcia sa vzťahuje na určitú inštitucionálnu formu -- politický režim...), no tak sme v podstate nepriamo poukázali na vzťah, medzi režimom a popisovaným (hodnoteným) javom. Problém je, že toto nie je možné nazvať explicitným pomenovaním vzťahu, skôr je to vyhýbanie sa explicitnému pomenovaniu vzťahu. Je to možno implicitné pomenovanie vzťahu -- i to je vecou vkusu, či to tak možno nazvať. Nepriamo, samozrejme, oný vzťah medzi inštitucionálnymi podmienkami a popisovaným javom, je fundovanému čitateľovi jasný. Nie však preto, že by ho autor pomenoval.

Obmedzením popisu problému na problém (politického) gýča sme teda vzťah ku spomínaným inštitucionálnym podmienkam de facto nepopísali, teda oné dvere sme ani veľmi neotvorili. Iba sme ukázali, kde sú -- aj to pomerne malému percentu čitateľov, ktoré beztak o nich vie... Pritom politický gýč nie je v ničom "neobyčajnejší" ako gýč nepolitický -- plní analogickú sociálnu funkciu, ibaže v oblasti sociálnych vzťahov, ktoré nazývame ako "politické". Je teda "obyčajný" práve do tej miery, ako hocaký iný.

Samozrejme, môj výraz -- ak by bol citáciou -- mal mať podobu: obyčajný "gýč", a nie "obyčajný gýč", prípadne mohol byť uvedený bez úvodzoviek. Za čo sa, v prípade, že to prospelo ku nedorozumeniu, ospravedlňujem, ale dodávam, že citáciou nebol -- autor, ani článok nebol v mojom texte vôbec spomínaný. Poukazom, že problém bol obmedzený na "obyčajný gýč" (či už politický, nepolitický, alebo hocaký iný) som reagoval na to, do akej roviny bola (v dôsledku uvedeného) postavená diskusia. Obsah pojmu je v každom páde rovnaký -- pričom o reflexiu obsahu mi išlo.

Práve neschopnosť, či neochotu (strach?) pomenovať niektoré dnes už ZJAVNÉ vzťahy priamo, explicitne, je to, čo možno vyčítať určitej skupine ľudí (kohorte), ktorú možno označiť "politickou generáciou roku '89". Obhajoba tým, že uvedené vzťahy sme predsa pomenovali (či naznačili) nepriamo, sa mi zdá neopodstatnená. Sotva si takúto reflexiu možno pomýliť s reálnym pomenovaním čohokoľvek. V každom páde, to, že politický gýč má určitú ideologickú funkciu, a tá by eventuálne mohla odkazovať ku určitým inštitucionálnym (systémovým) faktom, je síce pravda. Ale poukazom na to, že niečo je politický gýč, sme ešte nepoukázali ani na jeho ideologickú funkciu, a ak by sme na ňu aj poukázali, ešte stále sme nepoukázali na vzťah ku jeho inštitucionálnemu (systémovému) pozadiu, teda v tomto prípade režimu.

3. Pokiaľ ide o otázku neinštitucionálnych faktorov v pozadí diskutovaného javu: Je síce pravdou, že faktory inštitucionálne a neinštitucionálne pôsobia popri sebe (ako napr. že na to, aby určitý režim mohol dogmaticky oslavovať svoj sviatok, je nutné, aby mali ľudia určité antropologické vlastnosti), ale to nič nemení na význame, a spravidla aj kľúčovom vplyve inštitucionálnych okolností. Táto téma je čisto akademickou. Neinštitucionálne faktory sú nesporné, avšak bez účasti inštitucionálnych by boli spravidla bezpredmetné. Práve to je pre nás podstatné, ak nás zaujíma charakter tých inštitucionálnych okolností, resp. aj vtedy, ak ich nechceme ignorovať. V tomto prípade: študenti (presnejšie "rada" a "vedenie" -- všetci študenti sotva) by takmer iste neboli uvedeným spôsobom oslavovali výročie revolúcie, ak by takýmto spôsobom jej výročie neoslavoval režim ako celok (oficiálni predstavitelia, oficiálna občianska spoločnosť a oficiálne masmédiá reprezentujúce názor režimu voči občanom -- viz. článok J. Čulíka o IDnes) na všetkých úrovniach osláv posledného prevratu. Prinajmenšom nemáme racionálny dôvod predpokladať, že by tak učinili.

Čo možno vyčítať politickej generácií roku "1989"

Práve ku pomenovaniu vzťahov medzi "politicko-patologickými" javmi a ich celkom "prozaickými" inštitucionálnymi, systémovými príčinami zatiaľ nedošlo. Pomenovať tento vzťah by totiž znamenalo otvorene pomenovať hlavne fakt oných inštitucionálnych príčin v ich pozadí, čiže určité charakteristiky súčasného režimu, ktoré sa na predchádzajúci až nepríjemne veľa podobajú. A to (okrem iného) fakt reálnej absencie mediálneho pluralizmu, fakt oficiálnej občianskej spoločnosti, či nadväzujúci fakt narúšania často i tých najformálnejších deklaratívnych zásad konceptu "demokracie" o ktorý sa daný režim z hľadiska svojho formálne inštitucionálneho typu opiera, veľmi podobne, ako tomu bolo aj za bývalého režimu. Čiže museli by sme povedať, že inštitucionálne (a jemu zodpovedajúce ideologické) charakteristiky režimu sú takéto -- a vo vzťahu ku nim je nutné vnímať aj zideologizovanosť osláv, pričom problém ich gýčovitosti je (partikulárnou) súčasťou problému. Nie len ukázať na gýčovitosť osláv (prípadne naznačiť funkciu politického gýča).

Náznaky nepriamych odkazov ku uvedeným faktom nie sú pomenovaním uvedených faktov. Ich prípadné popieranie (a tak de facto prebranie oficiálnej ideologickej rétoriky), potom môže byť síce pohodlné (a "oficiálne" je určite priechodné), ale jednoducho nezodpovedá realite.

Potrebu pomenovania fungovania systému v reálnych kategóriách jeho fungovania (tak ako aj každého iného), čiže prekonania prvotného dogmatizmu typického pre obdobie po ustanovení režimu, som sa snažil vysvetliť vo svojom článku, ktorý akýmsi nedopatrením redakcia BL nedostala, čo je škoda. Poukázal som tam v podstate na nasledujúce skutočnosti:

1. režimy po roku 1948 ('45) a 1989 (v prípade Slovenska má zlomový význam rok '98), vznikli v podobných, prakticky analogických makroinštitucionálnych podmienkach -- ako výsledok rozdelenia sfér vplyvu a následnej potreby stabilizácie v zmysle vzorca "jeden blok -- jedna ideológia".

2. Výsledkom potreby akceptácie zhora naoktrojovanej podoby ideologického (a systémového) rámca, je, celkom logicky, potreba uzavretia politického systému.

3. Ideologickou funkciou (relatívne) uzavretého systému, je (relatívne) uzavretá ideológia, čiže v praxi -- ideológia dogmatická. (Ideologický dogmatizmus nie je možné vnímať v zásade oddelene od charakteru systému -- musí mať svoje inštitucionálne vyjadrenie a zázemie.)

4. Tak fakt uzavretosti systému, ako aj (a predovšetkým) fakt ideologického dogmatizmu, je už dnes len málo sporný. Možno ho pomerne dobre ilustrovať v čisto inštitucionálnej rovine, ako aj reálnym správaním sa aktérov politického procesu. (Viz. oslavy Víťazného Novembra, či ako vravia iní, Veľkej októbrovej kapitalistickej revolúcie, či Veľkej Nežnej).

5. Výsledkom dlhodobého (doposiaľ nereflektoveného) uzavretého ideologického systému ako ideologického rámca fungovania daného režimu a spoločnosti, je, celkom logicky stagnácia aj v ostatných oblastiach spoločenského života. Aj tá sa zdá byť pomerne zjavná...

6. Ku pomenovaniu uvedených faktov, zatiaľ nedošlo, a to dokonca ani na takej úrovni, ako sa to stalo v období politického oteplenia v 60. rokoch.

Uvedená esej pritom nedosahuje ani takú mieru kriticizmu reflexie politickej reality, ako viaceré oficiálne výzvy z obdobia 60. rokov -- nabáda iba ku prekonaniu nezmyselného slovníka a nezmyselného uvažovania o fungovaní súčasnej politiky (ktorej ideologickou funkciou je funkcia ancien régime). Nenabáda ku zrušeniu politickej a ideologickej (avšak viditeľne inštitucionálne vyjadrenej) hegemónie určitých zložiek systému, ani zrušeniu priamych pák závislosti -- nabáda iba ku pomenovaniu fungovania systému v reálnych kategóriách, s tým, že následne je možné sa baviť o tom ďalej. To je argument smerovaný ku prípadným uzáverom typu "už to, že Ťa za toto nezavreli, je dôkazom toho, že tu máme slobodu a demokraciu". Prípadne podozreniam z pokusov tváriť sa mimoriadne "originálne".

V súčasnosti sa politická reflexia stavu pohybuje asi na takej úrovni, že základné charakteristiky v podstate každého režimu (určitá miera jeho uzavretosti a inštitucionálne mechanizmy, ktoré ju zabezpečujú) -- a tým viac režimu vzniknutého na základe takých makroinštitucionálnych podmienok ako dnešný -- sa neberú do úvahy, sú dokonca tabu. Pre popis fungovania politickej reality sa používa slovník zodpovedajúci oficiálnemu ideologickému obrazu režimu vo svojej vysoko dogmatickej forme (čoho súčasťou je slovník "happy endu"). To je výraz intelektuálnej neschopnosti či neochoty reflektovať reálnu politiku. Objektívne vedie iba ku vzdialeniu sa od oficiálne dogmaticky (každým režimom) deklarovaných ideálov (spravidla o "slobode" a "demokracií"). V tomto smere sme sa ideologicky, či intelektuálne nedostali ani zďaleka na úroveň 60. rokov. No a práve to možno vyčítať politickej generácií roku "89", resp. aj tej časti onej generácie, ktorá na oficiálnom režime neparticipuje, a zaujíma do istej miery kritické postoje k politickej realite.

Len na záver dodajme, že dosah tohto druhu stagnácie je viditeľný v stagnácií ostatných oblastí spoločenského života. Stačí spomenúť, čo sa u nás aj v ČR deje so školstvom, vedou, výskumom... Stagnácia je už dnes asi zjavná, nehľadiac na to, že tak radi vydávame za "pokrok našej spoločnosti" to, čo je výrazom celkového svetového technologického pokroku (lacnejšie televízory, mobily) prípadne to, že na Slovensku Francúzi vyrábajú svoje Peugeoty a Citroeny, Kórejci KIE a v Čechách Nemci -- Škody Octavie. Už na prvý pohľad je totiž zjavné, že nejde o pokrok našej (Vašej) spoločnosti. Ide o slovné hračky, ktoré fakt slabého (žiadneho) pokroku zakrývajú. Pravda okrem radu iných vecí, ktoré zakrývajú...

Vytisknout