Oceňujem informáciu pani Lenky Vytlačilovej o diele "Patriarcha", ale ak si skutočne pozorne prečítate, čo som napísal o patriarcháte a marxistickej (v skutočnosti však Engelsovej) ideológii, snáď uznáte, že na tom nemusím nič meniť. Ale môžem poslúžiť citátom z Gabriela Garcíu Márqueza (ktorý sám označuje svoju knihu "Kronika vopred predpovedanej smrti" za odsúdenie mačizmu): "Sú napríklad feministky, ktoré by chceli byť mužmi, takže ich možno označiť za frustrované mačistky. Iné sa zasa utvrdzujú vo svojej ženskosti správaním, ktoré je väčšmi mačovské ako u hociktorého chlapa... A pritom je naša spoločnosť matriarchálna.

" Pri tomto tvrdení zrejme vychádza z faktu, že vo všetkých latinsko-amerických a juhoeurópskych krajinách je kult matky obrovský a neprehliadnuteľný. Keby to však (pôvodne severoamerické) feministky pripustili, prestali by mať osvedčený obušok na mlátenie mužov. Preto patriarchát priam potrebujú...

Mnohé nedorozumenia vyplývajú z nepozorného čítania, ktoré je žiaľ u nás aj pod vplyvom klipovej televíznej kultúry veľmi rozšírené. Ak ste teda podľa mojej definície feminizmu dospeli k organizáciám ako Taliban, či katolícka cirkev, ide naozaj o omyl. Všetky veľké svetové náboženstvá totiž považujú rodinu za fundamentálnu súčasť spoločnosti, v ktorej hrajú rovnako významnú úlohu muži aj ženy.

Islám je zvlášť citlivý na postavenie ženy ako matky a vyhradzuje jej veľkú úctu, veď už prorok Mohamed povedal "Raj je pri nohách matky". Feminizmus naopak s odkazom práve na Engelsa rodinu v spojení muža a ženy zásadne odmieta. Engels totiž tvrdil, že buržoázna rodina vykorisťuje ženu ako dôsledok súkromného vlastníctva a je teda vedľajším produktom kapitalizmu. Zákonite preto považoval manželstvo za zrušiteľné a akonáhle zmizne, zmiznú aj patriarchálne rysy manželstva a dokonca aj monogamia (ako údajný náboženský prežitok). Dôsledným nasledovaním Engelsa (hoci je muž a napríklad Descarta odsúdili feministky práve preto, že je muž -- tieto nonsensy sú vo feminizme pravidlom) sa teda feministky dostali do extrému, ktorý ich odcudzil väčšine žien. Pred tým varovala aj Friedanová ako zakladateľka moderného feminizmu, ale márne (ako si neskôr doložíme). Feministky sú teda skôr Talibanom v ženskom hnutí.

A tu sme pri bode, kde n sa mi snáď podarí vysvetliť ten propagandistický podvod, ktorý súčasné feministky rady šíria. V skutočnosti nemajú byť naše ženy za čo vďačné, skôr naopak. "Ačkoli by se zdálo, že pro ženy představuje feminizmus vysvobození, zatímco pro muže spíše ohrožení, ve skutečnosti zhoršuje postavení obou" (cit. M. Loužek, Týždeň č. 28/2005). Takže za volebné právo nevďačíte samozrejme feministkám, ale SUFRAŽETKÁM (odvodené od slova "suffrage" = volebné právo) ako boli napr. Alice Paul, Florence Luscomb a Anna J.H. Cooper. A pred nimi boli ešte abolicionistky, (cit. Murín, Weiss, Abeceda tělesné lásky, 2005): "Na počátku hnutí stála ctihodná anglická dáma Josephina Butlerová, a to již koncem 19. století. Po první světové válce pokračovaly v jejím odkazu Katharina Schenkenová v Německu a Anna von Pappritz ve Francii, následovány stoupenkyněmi v Itálii, Rakousku, ale i jiných zemích. Mimochodem, k rozhodujícímu přelomu došlo podle všeho za první Československé republiky. V roce 1922 prosadila poslankyně Alice Masaryková v Národním shromáždění zákon č. 241, který zrušil povinný policejní a lékařský dozor nad prostitucí a nařizoval likvidaci nevěstinců." Ale ešte pred abolicionistkami bola pani Mary Wollstonecraftová, ktorá už v roku 1792 vydala knihu "Obrana ženských práv" (česky vyšla v Prahe roku 1904). Ale v tom istom roku napísal aj muž, Theodor Gottlieb von Hippel, ako Kantov priateľ pojednanie "O občianskom postavení žien". A možno Vás bude zaujímať, že už na konci 5 storočia pred n.l. vložil Euripides do úst slávnej Médei tieto slová: "Blíži sa hodina uznania ženského pohlavia... Porodiť dieťa je ťažšie ako prekonať tri bitvy". Ten koláč sa teda pečie už veľmi dlho a feministky by si ho celý rady prisvojili (a mnohí tomu, žiaľ, aj veria). Ale je to len ďalšia z lží, ktoré je pre feministické hnutie charakteristické.

Viem, že S.K. Neumann napísal "Dějiny ženy", ktoré som si s chuťou prečítal, ale neviem o tom, že by niekto napísal "Dejiny ženského hnutia". Zákonite je v tom teda dosť veľký zmätok, hovorí sa o "vlnách", ktoré sú ale buď ťažko rozlíšiteľné (hlavne tie posledné), alebo vôbec nekompatibilné (hlavne tie úvodné). Napríklad pani A. Masaryková by bola určite zhrozená, ak by sme ju chceli dávať do jedného vreca s takou Valerie Solanas, zakladateľkou SCUM (Spoločnosti na vykastrovanie mužov), ktorá bola schopná vyhlásiť: "...hŕstka oddaných SCUM-u dokáže ovládnuť krajinu za rok, ak bude systematicky sabotovať systém, výberovo ničiť majetok a vraždiť..." Preto sa domnievam (a nie som v tom sám, viď. Wendy Kaminer -- Feminism's Indentity Crisis, The Athlantic Monthly, Oct. 1993), že môžeme oprávnene rozlišovať ženské hnutie (ktoré od počiatkov trvá podnes) a jeho relatívne novú, militantnú, agresívnu odnož -- feminizmus. Potvrdzuje to aj konanie Svetového kongresu žien v čínskom Pekingu (sic!) v roku 1996, kde podľa svedectva slovenských delegátok (vyspovedal som ich ako moderátor v TV relácii "Myslím, teda som -- žena") feministky hrali zákonite len okrajovú úlohu extrémistiek. Je to podobné ako s robotníckym hnutím, ktoré riešilo svoje problémy demokratickou cestou až prišli komunisti s "jednoduchým riešením" zbaviť sa kapitalistov a kapitalizmu. Rovnako sa zo ženského hnutia odštiepila malá agresívna skupina s "jednoduchým riešením" zbaviť sa patriarchátu a teda hlavne mužov. A tak ako v prípade robotníckeho hnutia, toto militantné krídlo vzniklo v mieste najväčšieho deficitu ženských práv a to boli -- Spojené štáty. Tam sa ženská otázka stala verejne diskutovanou až v roku 1963 vydaním knihy Betty Friedanovej "Mystika ženstva". Autorka neskôr založila hnutie "National Organization for Women", ktoré logickým samovývinom revolučných hnutí nakoniec zavrhlo svoju vlastnú zakladateľku. Z pôvodne dobre mienených požiadaviek Friedanovej (v drvivej väčšine už realizovaných v Európe a najmä socialistických krajinách, ako uznávala aj jej súčasníčka Simone de Beauvoirová, ktorá ale nemala toľko nasledovkýň, zato ju postihol rovnaký osud radikálnymi lesbičkami zavrhnutého "dieťaťa revolúcie") sa zvrhlo na úplný paškvil a stály festival absurdít. Feministky dokonca popierajú samotnú biologickú podstatu ženy heslom "ŽENOU SA NERODÍME, ŽENOU SA STÁVAME!". Tým stratili podporu väčšiny žien aj v USA, keď prieskum medzi čitateľkami časopisu Redbook už v roku 1993 odhalil ich odpor k pojmu feminizmus. Aj preto sa viaceré (najmä černošské) ženské aktivistky v Spojených štátoch snažia dištancovať od označenia "feminizmus" a hlásia nové ako "womanism" resp. "woman moving" (teda nie "movement"). Škoda, že nemáme priestor povedať si o tom viac, ale aspoň jeden názorný príklad bizarností feminizmu.

Medzi tie, čo svojím radikalizmom pochovali dobré úmysly Friedanovej patrila aj Gloria Steinem, bezohľadne napádajúca zakladateľku moderného feminizmu. Pôvodne však skúšala preraziť ako playboyovský zajačik (sic!) a keď zistila, že je tam priveľká konkurencia, veľmi chytro sa rozhodla urobiť kariéru ako prvá skutočne pekná feministka. Vydala celú sériu kníh, medzi nimi napr. "Outrageous acts and everyday rebellions" (Henry Holt & Comp., 1995) a ja som ju zažil práve vtedy, keď s touto knihou obiehala Spojené štáty. V Iowa City na jej masovo navštívenej estráde vzájomne nesúvisiacich bonmotov s jediným terčom (hlúpy biely samec, samozrejme) som zaspal. Zdravý rozum toľko hlúpostí proste neznesie. A Gloria mi túto skepsu neskôr len potvrdila. Keď si konečne nahrabala z hrania sa na feministku slušný kapitál (aj ako autorka jej najslávnejšieho výroku, že "Muž je žene dobrý ako rybe bicykel" a výroku, že "Všetky manželky sú prostitútky"), spokojne sa vydala za ten "bicykel" a stala sa prostitútkou pod čepcom! Týchto absurdít je súčasné feministické hnutie plné a keby to nemalo tragické následky na rodinu, tak by sme to mohli brať ako cirkusovú atrakciu pre pobavenie.

Stručne teda -- pre lepší a korektnejší prehľad nazývam feministkami to hnutie, ktoré založila Friedanová a podľa zákonitostí revolúcie sa zvrhlo na vzájomne súperiace radikálne krídla, z ktorých momentálne prevládajú Radical lesbiens a im podobné "pravoverné feministky". Tie sa pokúšajú vyvážať ich "revolúciu" (ale skôr "Vojnu pohlaví") a ako si všimol už v roku 1992 Alex Koenigsmark, v Čechách sa im veľmi nedarí.

Tu sa len raz za čas zjavujú konjukturálne, salónne feministky, ktoré sa snažia strhnúť na seba pozornosť (ako povedal Koenigsmark jednej z nich) tým, že "generalizujete pár nepříjemných zážitků nebo projevů a tvoříte z nich floskule na filozofické úrovni hospodského šplechu". Stále je to však sympatickejšie, než na Slovensku, kde máme menej šťastia, pretože tu zakotvilo zopár skutočných "revolucionárok z povolania". Tie sa celkom dobre živia zámerne klamlivými kampaňami (ako bola "Každá piata žena týraná", čo po čase zmenili na každú štvrtú, už sa chystajú na každú tretiu až skončíme pri feministickom ideály každej ženy týranej už tým, že muži existujú). Vedia si totiž získať peniaze nielen z našich daní (napr. absurdným programom podpory "Sociálnych menšín" Ministerstva kultúry SR ?!), ale aj spoza oceánu. Pritom bohatí donátori (ako som sa presvedčil osobne v New Yorku) nemajú ani tušenia kam a na čo tie peniaze idú. Aj preto ja sympatizujem so svetovým ženským hnutím, ale dôrazne sa ohradzujem proti jeho fanaticky nenávistnej odnoži kvôli ktorej sú to dnes muži a ich organizácie, čo musia bojovať za rovnosť pohlaví proti feministickej diskriminácii a kriminalizácii mužov na základe kolektívnej viny.

Takže, ani vážená Lenka Vytlačilová, ani iná žena tu za svoj plat nevďačí feministkám, ale skôr ženám v komunistickom hnutí (ako napríklad Alexandra Kolontajová), ktoré už začiatkom minulého storočia presadzovali zamestnanosť žien za adekvátnu odmenu (a tiež právo na vzdelanie, rozvod, prerušenie tehotenstva, účasť vo verejných funkciách, materskú dovolenku a starostlivosť o mladé matky obecne --- to všetko sme mali už polstoročie pred Američankami, ktoré materskú dovolenku nemajú dodnes!). V západných krajinách zamestnanosť žien nastolila až nutnosť ich masovej účasti na vojnovej výrobe počas 2. svetovej vojny. Nie je to po prvý krát, kedy dva celkom odlišné politické systémy riešili ten istý problém a dospeli k rovnakému záveru.

Ale tým, že u nás v socializme nastupovali do prvej masovej vlny inteligencie ženy a muži súčasne, nebol dôvod na pohlavnú nenávisť akú šíria americké feministky. Aj v otázke platov priniesli feministky len svoju obľúbenú metódu tisíckrát opakovanej lži. Vytrvalou (a obľúbenou) dezinterpretáciou štatistík znovu a znovu pletú hrušky s jablkami. Príjem žien sa totiž vypočítava ako relatívne (nie konkrétne!) číslo, kde ich nižší priemerný zárobok vychádza logicky z kratšej pracovnej doby všetkých žien (napr. materskou dovolenkou) a nezáujmom väčšiny o pracovnú kariéru (kvôli rodine, pre ktorú sa rozhodujú slobodne) a tým pádom aj nižšieho celkového platového ohodnotenia.

A tieto relatívne čísla feministky do úmoru lživo interpretujú ako údajný útlak. Dnes pritom neexistuje zamestnávateľ, ktorý by si trúfol dať konkrétnej žene za rovnakú prácu nižší plat, než konkrétnemu mužovi na tom istom mieste. Ak by ste o takom niečom vedeli, okamžite to, prosím, nahláste, pôjde o unikátny nález, za ktorý si zaslúžite obdiv nielen feministiek (a tie by ste naozaj urobili šťastnými, ich umelé konštrukcie totiž životná prax vytrvalo sklamáva).

Moje upozornenie o pozoruhodnom fenoméne hľadania úniku z feministických absurdít manželstvami západných mužov s východnými ženami a západným ženským sexturizmom sa žiaľ nestretlo s porozumením. Možno viac pochopenia získa očité svedectvo úspešnej ženy, slovenskej výtvarníčky z Austrálie, Nataši Floreanovej (Miau č.10/2000): "...naše ženy? Vedia variť, šiť a popritom sú milé a slušné. Sú totiž, ako sa hovorí, aj do voza aj do koča. Austrálska žena si nevie ani skrátiť sukňu. Kuchyňu má síce za pol milióna, vybavenú tými najmodernejšími spotrebičmi, ale večeru pre manžela a deti dá priniesť z pizzerie alebo čínskej reštaurácie. Preto sa Austrálčania doslova trhajú o slovenské ženy."

V emancipácii žien minulosti nepoznáme len prípad etruský, ale odporúčam aj pripravovanú knihu Mirka Huptycha "Zvyky, obrady a slavnosti různých národů v podání cestovatelů, misionářů a národopisců" s týmto citátom: "Ženský stát na Jávě. Na tomto ostrově mezi městy Samarangem a Batavií rozkládá se království Bantamské, malý to stát, jehož vládní forma, jakož i mravy a obyčeje tamějších obyvatelův předstihuje nejodvážněji sny amerikánské o emancipaci žen. Ačkoliv jest království toto Nizozemcům poplatné, zachovalo přece svou neodvislost a jest šťastné, bohaté a spokojené od nepamětných dob za vlády ženské. Panovník sice jest muž, avšak všichni členové vlády patří ku krásnému pohlaví a král sám závisí na radě, skládající se z tří žen. Nejvyšší hodnostáři, nejvyšší úředníci, dvořanové a důstojníci jsou bez výminky pohlaví ženského. Mužové zabývají se pouze obchodem a rolnictvím. Tělesná stráž králova skládá se z Amazonek, po mužsku jezdících a dlouhými špičatými oštěpy s nevšední obratností zacházejících, neméně i z ručnic v největším trysku s podivuhodnou jistotou střílejících. Pravidlem přechází koruna na nejstaršího syna panovníkova, zemře-li však tento bez mužských potomků, shromáždí se amazonky zvláště k tomu zvolené, 100 počtem, a zvolí následníka trůnu ze středu svých synův. Světozor 1873"

Titanic je pre feministky veľké trauma, pretože po prvý krát si ľudia celosvetovo uvedomili nezmyselnosť ich teórií, keď napríklad (cit. M. Hubáček - Titanic, Panorama, 1989) "v newyorském kostele sv. Bartoloměje reverend dr. Leighton Parks pravil: 'A tak se muži obětovali pro ženy a děti. Ženy toho nežádali, ale muži tak učinili. Ale ženy, které kolem nás vřískají o svých 'právech', se dožadují úplně jiného jednání." Pani Vytlačilová sa tomuto faktu snaží uniknúť delením na ženy a "dámy". Ako však dosvedčujú stovky iných námorných katastrof, tento princíp prednostnej záchrany žien a detí je univerzálny a muži bez ohľadu na svoj pôvod ho rešpektujú. Navyše drvivá väčšina vtedajších sufražetiek boli práve tie opovrhované "dámy"!

Na záver môžem nielen váženú Lenku Vytlačilovú ubezpečiť, že vôbec nie je obeťou feministiek, ale skôr obvyklej nevedomosti a mediálne skreslených predstáv o tomto totalitnom hnutí. Ale zároveň jej chcem poďakovať za snahu o vecnosť a argumentáciu faktami. Pre skutočne ortodoxné feministky totiž platí skôr tendencia namiesto argumentov použiť bezohľadné, vulgárne útoky na každú osobu, ktorá si trúfne mať kritický názor, ako nám to názorne všetkým predviedla istá pani Leporská v úlohe "potrefené feministky". Len potvrdila moje slová...