Obávam sa však, že ak vtesnáme memento fašistických zločinov do určitej udalosti alebo miesta, hazardujeme s krehkosťou ľudskej pamäti. Som si takmer istý, že ak sa v tomto smere niečo nezmení, hrôzy holokaustu sa v priebehu jednej generácie zmenia vo vedomí ľudí na vzdialenú historickú udalosť, ku ktorej budú mať možno záporný, ale chladne nezaujatý postoj, a príčiny vzniku fašizmu budú našich potomkov zaujímať asi tak ako vypuknutie tridsaťročnej vojny.

Postupná ideologická unifikácia

Odkiaľ však berieme tú sebavedomú istotu, že totalita je uzavretá kapitola dejín, ktorá by sa mohla pokúsiť o nový rozmach len podľa dobre známej rovnakej schémy? Vieme zodpovedne posúdiť charakter vývoja, ktorý sa odohráva práve v tomto čase? Som presvedčený, že nová forma totality má dnes oveľa väčšie šance na úspech ako nacistická či boľševická diktatúra. Fašistom sa doteraz nikdy (ani v časoch najväčšieho rozmachu Tretej ríše) nepodarilo získať dominantné postavenie v globálnom meradle, lebo vždy sa našla veľmi silná opozícia, ktorá odmietla jej ideológiu a bránila svoje postavenie. Dnes je však situácia odlišná. Po porážke komunistického bloku došlo v priebehu deväťdesiatych rokov k postupnej ideologickej unifikácii, ktorú nenarúša ani liberálno-konzervatívny rozpor v otázke fungovania formálnych inštitúcií. Pre totalitárne vízie je charakteristická viera v konečné usporiadanie ľudstva. Hitler sníval, že vybuduje tisícročnú ríšu, boľševici verili v komunizmus ako najvyšší civilizačný systém a neoliberáli tvrdia, že voľný trh znamená koniec dejín. Najčastejšie citovaný výrok bývalej britskej premiérky Margaret Thatcherovej "iná alternatíva nejestvuje" v skutočnosti znamená odmietnutie elementárnej demokratickej diskusie a povýšenie vlastnej ideológie na úroveň totalitárnej dogmy, s ktorou nemožno polemizovať.

Ten, kto naivne stotožňuje fašizmus s nacistickými symbolmi a hajlujúcimi skínmi, zrejme nebude schopný rozpoznať varovné signály prichádzajúce zvnútra súčasného režimu, ktorý nesmeruje k väčšej slobode, ale k väčšiemu útlaku. Erich Fromm nás však už dávnejšie upozornil, že veľké zločinecké systémy, ako bol nacizmus, prišli k moci práve v čase, keď väčšina ľudí nebola na ne ani teoreticky, ani prakticky pripravená. Zjavili sa ako blesk z jasného neba. Prekvapili takmer všetkých, ktorí nemohli uveriť, žeby človek vedel preukázať toľko náchylnosti ku zlu, toľko mocibažnosti, toľko nevšímavosti k právam slabších a toľko túžby po podriadenosti. A práve toto prekvapenie sa stalo východiskom teoretického nepochopenia problému, ktoré pretrváva dodnes.

Nová totalitárna fikcia o sprisahaní

Predovšetkým si treba uvedomiť, že formy diktatúry sa vyvíjajú tak, ako sa vyvíja politický systém. Známy britský dokumentarista Adam Curtis v jednom z najdiskutovanejších filmov súčasnosti Tiene v jaskyni z produkcie BBC tvrdí, že aktivity amerických neokonzervatívcov sú oveľa sofistikovanejšie ako aktivity totalitárnych hnutí minulosti. Ak sa potvrdia Curtisove závery, potom Bushova administratíva vytvára rovnakú totalitárnu fikciu o globálnom sprisahaní moslimských teroristov ako Hitler v tridsiatych rokoch o svetovom sprisahaní Židov. Totalita potrebuje permanentného nepriateľa -- a "vojna" proti terorizmu vytvára ideálneho orwellovského nepriateľa. Globálny charakter spoločnosti navyše umožňuje, aby sme necítili bezprostredné prejavy teroru -- tie sa odohrávajú ďaleko od nás. Vytvára sa tu totalitárny model sústredených kružníc, ktorý opísala Hannah Arendtová: systém sa odvíja od mocenského centra na čele so Spojenými štátmi cez ich západných spojencov a pokračuje k najbližším nezápadným štátom, ďalej k surovinovým krajinám až po civilizačne "zbytočné" regióny, ako napríklad subsaharská Afrika, Nepál alebo Tichomorské ostrovy. Spôsob uplatňovania globálnej moci v centre amerického impéria a na jeho periférii je diametrálne odlišný.

Náš svet pokoja je iba virtuálny. V tichu západnej ignorancie čaká na spravodlivosť Fallúdža, v ktorej jednotky USA povraždili tisíce nevinných civilistov ako pomstu za smrť štyroch (!) amerických vojakov. Len pred niekoľkými týždňami vyšlo najavo, že v týchto "irackých Lidiciach" nielenže boli nemilosrdne zbombardované celé obytné štvrte, ale okupanti použili voči bezbrannému obyvateľstvu zakázaný nervový plyn. Je vôbec ešte podstatné, že v Spojených štátoch existuje demokratický systém? Nič sa neskončilo. Nič sme nepochopili. Nič sme sa nenaučili. Darmo sa politici predháňajú vo vyhláseniach, že na memento fašizmu nikdy nezabudneme. My sme už vlastne zabudli. Začíname byť rovnako šialení ako generácie v tridsiatych rokoch minulého storočia. Neohrozuje nás interpretácia minulosti (ako si to pokrytecky myslia obhajcovia uzákonenia osvienčimskej lži), ale strata citlivosti na prejavy neznášanlivosti v súčasnosti.

Novomeský o fašizme

Počas osláv 20. výročia SNP roku 1964 čerstvo rehabilitovaný Laco Novomeský predniesol na Táľoch prejav, v ktorom upozornil, že fašizmus môže prísť celkom nečakane aj zo strany, ktorá ho pôvodne odmietala a kritizovala. Jeho príhovor vyšiel v Kultúrnom živote -- až na spomínanú časť, ktorú cenzúra vyškrtla. Bola to totiž jasná narážka na zločiny stalinistického obdobia, ktoré Novomeský veľmi presne identifikoval ako variant fašizmu, podobne ako sa vo svojich prejavoch líšili fašistické režimy v Taliansku, Chile, Španielsku alebo Portugalsku. Ani dnes nás nesmie mýliť, že nové totalitárne prejavy sa objavujú pri tých politických silách, ktoré inak veľmi vášnivo odmietajú nacizmus i boľševizmus. Vďaka tomuto zmätku sme opäť schopní tlieskať silám útlaku, ktoré pochodujú pod zástavou slobody a spravodlivosti. V skutočnosti ľudia strácajú na vývoj spoločnosti vplyv. Smú sa rozhodovať, aké miesto si nájdu v rámci tohto systému, ale to je všetko. Je to karikatúra slobody, redukujúca voľby na výber osôb, ktoré budú mocensky spravovať režim. Aké sú charakteristické znaky tohto nového totalitárneho ťaženia?

Súčasný systém vykazuje snahu emancipovať sa od skutočnosti a ritualizovať sa. Vládnuci establishment veľmi rýchlo zistil, že na dokonalé mocenské ovládnutie nie je potrebné kontrolovať všetky spoločenské vzťahy, ale iba tie, ktoré determinujú ostatné. Totalita vzťahov tu nie je autoritatívne nastoľovaná, ale vzniká osobnou angažovanosťou jednotlivcov na základe štandardizácie pravidiel správania ekonomických subjektov v globálnom meradle. Každý človek tak nevedome preberá osobnú zodpovednosť za zvyšovanie totality vzťahov, ktoré si vo svojom každodennom živote nestačí uvedomovať. Tento spôsob totalitarizácie ľudskej spoločnosti má oveľa väčšiu nádej na úspech, pretože je založený na jave, ktorý nazývame unifikácia jedinečnosti. Politické strany, nadnárodné koncerny a reklamné spoločnosti k človeku nepristupujú ako k položke štatistického súboru, ale vyvolávajú v ňom dojem, že sa usilujú plniť jeho individuálne želanie. Osobné preferencie jednotlivca sú však do značnej miery určované prostredím, v ktorom žije.

Deštrukcia sociálnych väzieb

Jednotlivec tak napokon rezignuje na vlastný životný projekt. Systém dokázal vykoreniť sebavedomie človeka, ktorý sa ako individualita považuje za príliš malého na to, aby sa mohol v spoločenskom meradle aspoň trochu zvýrazniť. Vo svete, ktorý sa zaoberá globálnymi procesmi, a nie malými ľudskými zážitkami, je to často jediná cesta, ako dodať svojmu životu zdanie dôležitosti. Známy obraz predavača zeleniny z Havlovej eseje Moc bezmocných tak nadobúda úplne nový význam. Lojalitu k dominantnej doktríne už nezabezpečuje strach z politickej elity, ale zo seba samého, z možnej sociálnej osamelosti. Konanie jednotlivca tak v čoraz väčšej miere slúži skôr na reprezentáciu pre okolie ako na vyjadrenie vlastnej vôle. Vrcholnou ambíciou tohto systému však zostáva, aby ho ľudia prijali bezo zvyšku, totálne, aby sa nemuseli uchyľovať k sebazapieraniu. Preto sa v ideologickom slovníku mocenskej elity vytráca pluralita záujmov a nahrádza sa spoločnými záujmami, preto sa túžba po zmenách prekryla potrebou stability. Pre stabilitu je každá zmena hrozbou. Povolená je iba deštrukcia sociálnych väzieb označovaná za reformy.

Ak bude tento trend pokračovať, nová forma fašizmu je v dlhodobej perspektíve takmer nevyhnutná, lebo ľudia strácajú schopnosť kritického myslenia, cítia sa bezmocní, sú pasívni a ich citlivosť voči koncentrácii moci klesá. Americký spisovateľ Norman Mailer sa dokonca obáva, že fašizmus je prirodzenejšia forma organizácie ľudstva ako demokracia. Vidiac, ako ľahko môže vyspelá demokracia podľahnúť epidémii netolerancie a kolektívne hystérie, označil atmosféru v súčasnej americkej spoločnosti za protofašistickú.

Korporácie ako štruktúry totalitarizmu

Jednu z najväčších globálnych hrozieb pre demokraciu predstavujú nadnárodné korporácie. Už Thomas Jefferson rozpoznal, že vnútorná štruktúra inštitúcií súkromnej moci je absolutistická, nevypočítateľná a v podstate totalitárna. Osobitne varoval pred "bankovými inštitúciami a peňažnými zoskupeniami" (ktoré dnes nazývame korporácie) a vyhlásil, že ak sa budú rozrastať, americká demokracia prehrá. Dokonca aj Václav Havel (pravda, kým ešte nebol prezidentom) pri pohľade na nadnárodné obchodné spoločnosti poznamenal, že sa až príliš ponášajú na totalitárne komunistické štáty. Už dávno totiž stratili ľudskú dimenziu a sú príliš odtrhnuté od toho, čo robia, pre koho a čo tým vo svete spôsobujú. V ľudskej spoločnosti sa skutočne vyskytuje málo organizácií s takou prísnou hierarchiou a kontrolou zhora nadol, ako sú korporácie. Aj takí rozdielni myslitelia, ako Noam Chomsky a John Laughland, ich svorne označujú za fašistické. Vychádzajú pritom z klasického poňatia fašizmu vyzdvihujúceho systém, ktorý zjednocuje pracovnú silu a kapitál pod kontrolu jedinej štruktúry. Hlavnú myšlienku korporativizmu sformuloval sám Mussolini, keď vyhlásil, že záujmy ľudí je možné zabezpečiť len prostredníctvom inštitúcií, ktoré sú v priamom vzťahu k ich zamestnaniu. Na základe analýzy správania korporácií a teórie fašizmu môžeme dokonca usudzovať, že korporácie sú viac totalitárne ako väčšina inštitúcií, ktoré za totalitárne označujeme v politickej oblasti. Inak povedané, Mussoliniho model korporativizmu sa v súčasnosti prenáša z národnej na nadnárodnú úroveň.

Globalizácia výroby vložila do rúk súkromných tyranií prisilné zbrane. Takáto koncentrovaná moc sa už celkom prirodzene odmieta podrobiť nielen verejnej demokratickej kontrole, ale dokonca aj trhovým pravidlám. Hayekov sen o slobodnej konkurenčnej súťaži vlastne dávno stroskotal ako naivná utópia, pretože bohaté obchodné zväzy sa postavili na odpor tak funkčnej demokracii, ako aj funkčnému trhu. Korporácie vnucujú spoločnosti fašistické pravidlá a dnes už s prehľadom ovládajú jej politický, ekonomický a spoločenský život. Navyše, treba si opätovne pripomenúť hlavnú úlohu NATO ako represívneho nástroja na udržanie a presadzovanie globálne homogénneho režimu. Toto desivé spojenie neoliberalizmu, militarizmu a psychologického ovládania ľudí, táto úspešná fúzia korporatívnej ekonomiky a vojenskej byrokracie sa môže stať naplnením dávneho fašistického sna o globálnej dominancii.

Formálny demokratický režim sa stáva pre tento vývoj takmer nepodstatným. Už dnes sú demokratické štáty mierumilovné iba do tej doby, kým je vojnové riziko pre ich obyvateľov skutočné. Nové zbrane prehodnocujú základný predpoklad, že demokracie vstupujú do vojen menej často ako autoritatívne režimy. Sú to vojny "bez rizika", ktoré sa stretávajú s čoraz väčším porozumením medzi občanmi, najmä ak sú oficiálne zaštítené šírením slobody a ľudských práv. V tomto systéme virtuálneho súhlasu sa čoraz častejšie obchádzajú formálne demokratické mechanizmy a vplyv zastupiteľských inštitúcií na otázky vojny a mieru klesá.

Sme uzavretí v jednoliatom horizonte dejín a nechávame sa unášať k uniformizácii sveta. Povedané slovami ruského spisovateľa Jevgenija Zamiatina, akoby zmyslom všetkých našich túžob, snov a utrpenia v dejinách bol okamih, keď nám niekto definitívne povie, čo je to šťastie -- a prikuje nás k nemu reťazou. Vytvárajú sa tu všetky predpoklady na novú, dômyselnejšiu tyraniu, s ktorou nemáme žiadne skúsenosti. Dokonca aj s reálnym predpokladom, že získa väčšinovú podporu. Poznáme mnoho podôb fašizmu, dosiaľ sme však, zdá sa, nepochopili jeho podstatu. Faktom je, že v prostredí globálnej korporatívnej monokultúry má najlepšie predpoklady na rozvoj. Výročie skončenia druhej svetovej vojny už preto nemôže byť historickou spomienkou, ale námetom na dôkladnú analýzu totalitarizmu a vytváranie obranných mechanizmov proti latentnému oživovaniu fašistických princípov a ideí. Kým nie je neskoro.

Autor je vysokoškolský učiteľ

Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO