Vo všetkých prípadoch je kameňom úrazu to, že zmienené štáty trvajú na svojej územnej integrite, a hoci sú ochotné na mnohé a veľké ústupky v ekonomickej a politickej oblasti -- a dokonca sa im aj darí dosiahnuť istý kompromis na úrovni oficiálnej politiky -- narazili na málopočetné, no radikálne skupiny, ktorých program je krajný a nepripúšťajúci kompromis -- chcú dosiahnuť plnú štátnu samostatnosť a v nových štátoch sa chopiť moci. Navyše sa tieto skupiny rozhodli pre ozbrojený zápas a stratili pritom väčšinu zábran. Ich cieľom sa stávajú, na rozdiel od teroristov z minulosti, nielen predstavitelia štátneho aparátu a moci ako takej, ale od konca šesťdesiatych rokov aj bežní obyvatelia -- cieľom už nie je bojovať proti moci priamo, ale vzbudzovať hrôzu a paniku. Najprv to boli železničné stanice, kiná a teraz sa cieľom stávajú nemocnice a školy... V čečenskom prípade je všetko okorenené ešte vyššou celkovou mierou brutality vo východoeurópskom priestore i známym sklonom Čečenov k odbojnosti a násilnému riešeniu konfliktov, ktorý je nadpriemerný i na kaukazské pomery... Na otázku, z ktorej strany ide o vojnu spravodlivú a či vôbec taká strana v konflikte je, odpoveď nie je jednoduché nájsť.

Čečenský národ ako taký má principiálne právo na sebaurčenie až do odtrhnutia sa od Ruskej federácie a založenia si vlastného štátu. O tento cieľ sa môžu Čečeni usilovať aj násilnou cestou. Potiaľ teória. Prax je však zložitejšia. Medzinárodné právo neposkytuje mechanizmus na to, aby zabezpečil každej etnickej skupine vlastný štát, a niet ani mechanizmu na posúdenie toho, či nárok niektorej takejto skupiny na vlastnú štátnu samostatnosť je v určitej situácii primeraný alebo nie. Ako veľmi hmlistý ukazovateľ slúži reálna schopnosť národa zabezpečiť fungovanie tohto vlastného štátu (v konečnom dôsledku teda aj jeho obranu).

Za realizáciu práva národa na vlastné sebaurčenie a samostatnosť sa však považuje aj rozsiahla forma autonómie či status štátu v rámci federácie. Národ, ktorý niečo také dosiahne, už zvyčajne nemôže počítať s prílišnou podporou medzinárodnej verejnosti pri pokuse o dosiahnutie plnej suverenity. Takýto pokus sa už chápe skôr ako prepiaty neukojený nacionalizmus... A Čečensko, ako aj iné autonómne republiky, malo v rámci Ruskej federácie veľmi vysokú mieru autonómie. Také republiky, ako je Tatarstán či Jakutsko, v mnohých oblastiach fungujú takmer ako samostatné štáty.

Snaha čečenských separatistov preto nemohla vyvolať priaznivú odozvu v zahraničí -- bola považovaná za zbytočnú a dobrodružnú akciu, ktorá získala len malú medzinárodnú podporu. Ale aj keby sme pripustili, že čečenský národ mal právo v roku 1991 vyhlásiť nezávislosť a pustiť sa týmto aktom do zápasu proti Rusku, treba mať na pamäti, že od čias sv. Augustína v európskom právnom myslení ako podmienka označenia vojny za spravodlivú nie je len cieľ, pre ktorý sa vojna vedie, ale do úvahy sa berie aj reálna možnosť dosiahnuť úspech. To značí, že pomer síl musí byť taký, aby dával šancu na víťazstvo. Ak to tak nie je, potom je vojna len nezodpovedným dobrodružstvom, pri ktorom sú masy ľudí vohnané do záhuby. A to, že sa Čečensko dostalo do konfliktu s mnohonásobne silnejším protivníkom, je výsledok veľmi nepremyslenej politiky.

A veľkou chybou -- možno smrteľnou -- čečenského boja za samostatnosť bolo nepochopenie toho, že pre tento boj sa mala získať podpora rozhodujúcich síl vo svetovej politike -- to znamená Spojených štátov a západnej Európy. A to v žiadnom prípade dnes, ale ani v deväťdesiatych rokoch nebolo možné dosiahnuť islamizáciou spoločnosti a rečami o džiháde. Možno to zabezpečuje okamžitú finančnú podporu zo strany militantných islamistických skupín, ale dlhodobo to je samovražedná taktika. Bolo potrebné vziať si príklad aspoň od kosovského Rugovu a vysielať do zahraničia iné posolstvo: bolo potrebné hovoriť o demokracii, ľudských právach, trhovej ekonomike a najnovšie aj o boji proti terorizmu...

Čečenské oficiálne vedenie navyše úplne hlúpo premrhalo dve obdobia, keď mohlo presvedčiť medzinárodnú verejnosť o tom, že samé je schopné situáciu v Čečensku zvládnuť a krajinu nasmerovať správnym smerom. Prvé takéto obdobie bolo hneď prvé dva roky po vyhlásení nezávislosti pred prvou čečenskou vojnou, keď Moskva svoju autoritu v Čečensku fakticky neuplatňovala. V Čečensku však namiesto budovania dôveryhodnej štátnosti, ktorá mohla získať časom aj formálne medzinárodné uznanie, nastal boj o moc a občianska vojna. Dochádzalo k podpore rôznych kriminálnych zoskupení, k únosom a vyháňaniu obyvateľov ruskej národnosti. Poslúžilo to ako vynikajúce ospravedlnenie následnej invázie federálnej armády.

Roky 1996 -- 1999 boli aj rokmi neopakovateľnej šance -- ruské vedenie vlastne priznalo porážku, stiahlo sa z Čečenska a súhlasilo s tým, že čečenský problém bude riešený inak a niekedy neskôr. Čo v danej situácii znamenalo, že Moskva sa uspokojí s časovo neohraničeným provizóriom, keď za podmienky formálneho zotrvania v Ruskej federácii bude faktická moc v rukách miestnych čečenských elít -- s tým, že bolo jasné, že toto provizórium by trvalo veľmi dlhý čas, pretože nikto v Moskve by zrejme nemal príliš chuť skúšať v Čečensku šťastie znova. Toto bolo narušené vpádom radikálov do Dagestanu v roku 1999. Ak aj za tým nestál oficiálny Groznyj, jednoznačne sa ukázala jeho neschopnosť efektívne vykonávať v Čečensku vládnu moc a kontrolu.

Ruský štát zas spravil zásadnú chybu už v roku 1991, keď pre neprehľadnú situáciu v Čečensku stiahol z krajiny svoje ozbrojené sily a prenechal miestnym autoritám aj veľkú časť výzbroje miestnych posádok sovietskej armády. Čečeni to mohli oprávnene považovať za faktickú rezignáciu na uplatňovanie suverenity ruského štátu na území Čečenska. Možno, keby federálne vojská aspoň v malom počte zostali v Groznom a na iných postoch v Čečensku -- hoci obkľúčené a ohrozované -- je pravdepodobné, že Džochar Dudajev a jeho súputníci by boli menej radikálni v oficiálnom proklamovaní secesie od Ruska.

Čečenský problém má všetky predpoklady na to, aby tu bol prítomný minimálne jednu generáciu. Ak už pre nič iné, tak len preto, že príslušníci odbojových skupín sa prakticky už nemôžu vrátiť do normálneho civilného života.

Nie je pritom ani jasné, koho najradikálnejšie a najagresívnejšie odbojové skupiny uchyľujúce sa k teroristickým útokom vlastne reprezentujú, akú majú skutočnú podporu obyvateľstva a koho príkazy poslúchajú. Zrejme ani záujem Čečencov o vlastnú samostatnú štátnosť nie je až taký jednoznačný. Ruská politika vždy dokázala dobre využívať mocenský boj čečenských skupín a nachádzať v Čečensku vlastných spojencov.

Ani odchod ruských vojsk z Čečenska a udelenie nezávislosti tejto republike by neznamenali koniec problémov. Čečenská spoločnosť je značne tribalistická. Bolo by tu takmer nemožné vybudovať moderný funkčný štát, ktorý by nebol zdrojom nestability. Čečensko ani nemôže ekonomicky prežiť bez prepojenia na ruskú ekonomiku. Zrejme by za daných pomerov fungovalo ako centrum, ktoré by do veľkej miery žilo z kriminálnych aktivít realizovaných na území Ruskej federácie. Súčasne by bolo aj miestom, odkiaľ by sa do okolia šírili extrémizmus a násilie. Rusko navyše získava čoraz väčšiu medzinárodnú podporu a porozumenie pre svoju politiku na Kaukaze -- je to dôsledok jeho diplomatickej váhy a súčasnej orientácie na boj proti terorizmu.

Vojna v Čečensku je záležitosťou, o ktorej sa prestáva hovoriť -- jedinou výnimkou sú epizodické obdobia záujmu vyvolané brutálnymi útokmi teroristických kománd na civilné ciele -- no tieto veci nezávislého Čečenska skôr škodia. Pokračujúca vojna v skutočnosti aj bráni tomu, aby sa čečenská spoločnosť mohla spoločenským, politickým a ekonomickým vývojom transformovať na moderný národ, ktorý v budúcnosti bude schopný reálne sa uchádzať o lepšie štátoprávne postavenie.

Otázne však je i to, nakoľko by súčasné Rusko v prípade skončenia vojny dokázalo garantovať v Čečensku ako-tak normálne pomery.

Zveřejněno s laskavým souhlasem slovenského kulturně politického týdeníku SLOVO