Agentúry nových členských štátov EÚ majú tak ako všetky ostatné východoeurópske agentúry za sebou dlhé dejiny ako takzvané "socialistické agentúry". Boli centrálnou súčasťou rozsiahleho systému usmerňovania a riadenia médií komunistického sveta. Ich generálni riaditelia boli obyčajne sami buď členmi ústredných výborov komunistických strán, alebo boli priamo podriadení ústredným výborom. Ich úlohou nebolo prinášať pravdivé a objektívne správy, ale -- podľa marxisticko-leninskej dogmy -- práve naopak, ich úlohou bola výslovná straníckosť v zmysle "panstva proletariátu" a "záujmov robotníckej triedy".

Po zmene v roku 1989 vo východnej Európe sa vo všetkých týchto agentúrach začali procesy hlbokých zmien v smere slobody tlače a názorov. Prenos a uplatnenie "západného" hodnotového kódexu tlačových agentúr v zmysle nestraníckosti, spoľahlivosti a pravdivosti spravodajstva prebieha v týchto agentúrach rozličnou intenzitou a ešte ani v jednej ho nemôžeme považovať za úplne uzavretý. Už preto nie, že závislosť týchto agentúr od vlád a vládnych strán je vo väčšine prípadov rovnako veľká ako predtým. Táto inštitucionálna závislosť je vyjadrená predovšetkým v hospodárskej závislosti, a to tým, že ich rozpočet je súčasťou štátneho rozpočtu. Snáď jedinou výnimkou je tu Česká tlačová agentúra.

Vplyv vlád a predovšetkým šéfa vlády na tlačové agentúry sa najviditeľnejšie prejavuje v ich vplyve na menovanie generálnych riaditeľov. Dokonca by sme mohli hovoriť o istej zákonitosti, pretože takmer vo všetkých prípadoch -- výnimkou je opäť ČTK -- najskôr tri mesiace po zmene vlády dôjde k zmene aj na čele tlačovej agentúry. Vo všetkých prípadoch má nový šéf agentúry blízko k novému šéfovi vlády. Túto zákonitosť však môžeme konštatovať nielen v nových krajinách EÚ, ale vo všetkých štátnych agentúrach. Najnovšími príkladmi je španielska EFE a grécka ANA. V obidvoch prípadoch po voľbách a po zostavení novej vlády došlo k zmenám aj vo vedení tlačových agentúr. Zmena vo vedení štátnych agentúr, a teda aj agentúr v nových štátoch EÚ, určite nie je náhodná. Za týmito zmenami je úsilie aj týmto spôsobom získať vplyv na spravodajstvo, a teda tiež na spravodajstvo médií.

Za koncepciou štátnych agentúr však často stojí i z dnešného hľadiska dávno prekonané "úradné" sebaponímanie, podľa ktorého tlačové agentúry majú plniť aj úlohu niečoho podobného tlačovému úradu vlády. Prakticky všetky agentúry v krajinách strednej a východnej Európy majú napríklad povinnosť zverejňovať úradné oznámenia doslovne a bez redigovania v rámci redakčnej služby. Touto svojou "úradnou funkciou" nadväzujú na koncepciu tlačových agentúr, ktorá v Európe prevládala pred druhou svetovou vojnou. Jedným z mnohých príkladov je napríklad slovenská TASR. V súčasnosti sa v politickej rovine hľadajú cesty, ako pretvoriť TASR na tlačový orgán vlády a funkciu národnej tlačovej agentúry prenechať súkromnej agentúre SITA, ktorá už niekoľko rokov konkuruje štátnej agentúre. Týmto spôsobom by sa mohlo uskutočniť nevyhnutné rozdelenie a oddelenie úradného tlačového orgánu od národnej tlačovej agentúry.

Nový model agentúr

Slovenskú TASR môžeme považovať za typického predstaviteľa starého, prekonaného typu agentúry. Českú ČTK môžeme považovať za typ agentúry nového typu. Práve ČTK sa zo všetkých agentúr nových štátov EÚ dostala najďalej, a to tak v rovine svojho právneho statusu, ako aj v redakčnej práci a strategickej pozícii. ČTK je príkladom toho, že aj agentúry v týchto nových štátoch možno pretvoriť a viesť tak, aby zodpovedali západnému kánonu pravdivého a neskresleného informovania. V tomto zmysle môže byť ČTK modelom pre podstatný medzikrok k plnej privatizácii tlačových agentúr.

Pre ďalší vývoj agentúr v strednej Európe, a predovšetkým pre tie krajiny, ktoré sa stali členmi EÚ, je rozhodujúce, či sa im podarí podstatne zredukovať závislosť od štátu, ako sa to podarilo ČTK. Cieľom by mal byť prenos západného hodnotového systému vo forme toho, že tieto agentúry budú postupne privatizované a dosiahnu podobný status ako väčšina agentúr "starých" krajín EÚ. V tomto ohľade však musíme veci posudzovať veľmi triezvo, pretože moja dlhoročná skúsenosť hovorí, že politická trieda jednotlivých krajín sa nechce zriecť vplyvu na tlačové agentúry ako na nástroj ovplyvňovania médií.

Historický pohľad ukazuje, že za vyše 150 rokov medzinárodných dejín tlačových agentúr sa vyskytla len jedna situácia, v ktorej boli tlačové agentúry privatizované -- a to bolo možné len prostredníctvom extrémneho tlaku na príslušné vlády. Ide tu o prvé roky po druhej svetovej vojne, keď agentúry vtedy porazených krajín Talianska, Rakúska, Japonska a Nemecka svoje tlačové agentúry odštátnili a premenili na družstevné agentúry. Vlastníkom agentúr sa stali noviny. Základom vtedy iniciovanej zmeny európskych a následne aj svetových agentúr bola dohoda medzi Associated Press (AP) a Reuters z roku 1942. V tejto dohode sa hovorí, že pre tlačové agentúry je najvhodnejšie, keď sa stanú družstevným vlastníctvom novín. To prispeje k väčšej slobode tlače v zmysle jej nezávislosti od štátu a od vlád, a teda aj k pravdivému a objektívnemu spravodajstvu. Okrem toho, a to je dôležité, vtedy sa obidve anglo-americké svetové agentúry rozhodli, že po skončení vojny nebudú uzatvárať nijaké dohody so štátnymi tlačovými agentúrami. V septembri 1944 potom americký kongres prijal uznesenie o princípoch slobodnej, nediskriminujúcej výmeny správ medzi tlačovými agentúrami. Nato americkí vydavatelia novín začali kampaň za "rovnoprávny prístup k zdrojom správ a slobodu bez cenzúry a diskriminácie". Tak sa tieto princípy stali všeobecne známe.

Na týchto základoch boli potom po skončení vojny tlačové agentúry porazených krajín -- v dôsledku tlaku amerických okupačných síl -- pretvorené na družstevné agentúry. V podobnom zmysle sa však po skončení druhej svetovej vojny pretvorili napríklad aj tlačové agentúry Belgicka, Dánska a Indie.

Perspektívy

Uvedené príklady a neskoršia skúsenosť ukazujú, že bez nejakej formy tlaku na príslušné vlády proces odštátnenia, teda privatizácie agentúr nových štátov EÚ, prakticky nebude možný. Ďalším predpokladom je však aj obchodný model, ktorý by týmto agentúram umožnil existenciu i bez štátnych subvencií. Klasický družstevný model sa zatiaľ nestal pre vydavateľov -- napríklad v Maďarsku -- príťažlivým. Všetci sa boja strát z prevádzky agentúr, ktoré by mohli ohroziť vydavateľstvá. Napriek všetkým ťažkostiam, ktoré vyplývajú napríklad z príliš vysokých stavov zamestnancov a nízkej produktivity týchto agentúr, som pevne presvedčený, že z dlhodobého hľadiska sa aj tieto agentúry môžu stať hospodársky nezávislé.

Odpútanie sa agentúr v nových krajinách EÚ od štátu je určite zložitým problémom. Základným predpokladom na takýto krok do nezávislosti je však existencia jasnej politickej vôle vlád týchto krajín a táto u nich vyskytuje -- aspoň zatiaľ -- len vo váhavých náznakoch. Pohyb do tejto háklivej témy mediálnej politiky môže vniesť otázka subvencovania jednotlivých agentúr vládami, pretože tu podľa môjho názoru ide o narušenie princípu konkurencie, ako ho definuje právna norma Európskej únie.

Pokiaľ sa však nepodarí znížiť stupeň závislosti týchto tlačových agentúr od štátu, dovtedy bude -- z všeobecného hľadiska -- obmedzená aj objektivita a spoľahlivosť ich spravodajstva. Pokiaľ to bude tak, agentúry nových členských štátov EÚ môžu svoju kľúčovú úlohu v demokratickej spoločnosti vykonávať len v obmedzenej miere. Orgány EÚ, ale aj iných medzinárodných organizácií, sa budú musieť zaoberať problematikou štátnych tlačových agentúr a venovať tomuto problému viac pozornosti. Ináč bude systému skutočne slobodnej tlače v nových krajinách EÚ chýbať jedna z jej rozhodujúcich opôr.

Autor je výkonný riaditeľ rakúskej tlačovej agentúry APA