|
17. 4. 2003
Pacem in terris - poznámky k encyklike storočia S rokom 2003 sa spája výročie udalosti, ktorá výrazne poznamenala dejiny druhej polovice 20. storočia. Pred 50 rokmi, 11. apríla 1963, bola vydaná encyklika Pacem in terris (Mier na zemi) pápeža Jána XXIII., ktorá svojím obsahom oslovila obyvateľstvo prakticky celej planéty. Ján XXIII. napísal túto encykliku relatívne krátko po skončení karibskej krízy, ktorá v roku 1962 priviedla ľudstvo nad priepasť jadrovej apokalypsy. Pápež pochopil, že tam, kde prestanú komunikovať ľudia, začnú komunikovať zbrane. A bola by škoda zničiť v plameňoch jadrovej vojny túto planétu, tak ušľachtilé Božie dielo. Preto Ján XXIII. volal po porozumení a dialógu medzi katolíkmi a príslušníkmi ostatných kresťanských cirkví, ako aj nekresťanmi a neveriacimi v záujme zachovania mieru na tejto planéte.
Pápež adresuje encykliku "ctihodným bratom patriarchom, prímasom, arcibiskupom, biskupom a ostatným miestnym ordinárom, nažívajúcim v pokoji a spoločenstve s Apoštolským stolcom, duchovenstvu a veriacim celého sveta, ako aj všetkým ľuďom dobrej vôle..."
Plný text encykliky Pacem in terris - v češtině BL
Poselství Svatého Otce Jana Pavla II. ke Světovému dni míru 2003 BL |
ÚVODPokoj na zemi možno nastoliť a upevniť len vtedy, ak sa svedomite zachováva poriadok, stanovený Bohom. Vedecko-technický pokrok potvrdzuje veľkosť človeka, ale predovšetkým nekonečnú veľkosť Boha, ktorý z ničoho stvoril vesmír i samotného človeka. Poriadok u ľudíS jedinečným poriadkom vesmíru ostro kontrastujú neporiadky vo vzťahoch medzi ľuďmi a národmi, ktoré sa často riešia násilím.
"Stvoriteľ sveta však vštepil poriadok aj do vnútra ľudí, ktorý dáva najavo ich svedomie a káže ho presne zachovávať."
Pre vzťahy medzi ľuďmi a štátmi by mali platiť iné zákony, než zákony, ktorými sa riadi neživá príroda. Zákony, ktorými sa upravujú vzťahy medzi ľudmi a štátmi, treba hľadať tam, "kde ich vpísal Pôvodca všetkého, teda v ľudskej prirodzenosti." Z týchto zákonov treba vychádzať pri usporiadaní medziľudských vzťahov, ako aj vzťahov občanov s verejnými inštitúciami, pri usporiadaní medzinárodných vzťahov a pri usporiadaní vzťahov jednotlivcov a štátov "s celosvetovou spoločnosťou, ktorej utvorenie je naliehavou požiadavkou všeobecného spoločného dobra."
I. PORIADOK MEDZI ĽUĎMIZákladom správne usporiadanej ľudskej spoločnosti musí byť zásada, že každý človek je je vo svojej prirodzenosti obdarený rozumom a slobodnou vôľou. Preto má "práva a povinnosti, ktoré vyplývajú priamo z jeho prirodzenosti a z toho dôvodu sú všeobecné, nenarušiteľné a neodcudziteľné."
"A keď sa dívame na dôstojnosť ľudskej osoby v Božom svetle, vtedy si ju musíme oveľa viac vážiť, pretože Ježiš Kristus vykúpil ľudí svojou krvou a Božia milosť ich robí Božími dietkami a priateľmi, ako aj dedičmi večnej slávy."
Práva ľudskej osobyPrávo na život a slušnú životnú úroveňKaždý človek má právo na dôstojný život, ku ktorému patrí právo na solídnu výživu, ošatenie, primerané bývanie a zabezpečenie v prípade choroby, staroby, invalidity a vôbec v prípade ním nezavinenej straty prostriedkov, potrebných pre život. Morálne a kultúrne právaČlovek má však právo aj na úctu a dobré meno, na slobodu myslenia a vyjadrovania sa, ako aj na slobodné pestovanie umenia, pokiaľ toto neohrozuje spoločnosť. Má právo aj na vzdelanie a odbornú prípravu na budúce povolanie. Právo uctievať Boha podľa hlasu svedomiaČlovek má tiež právo uctievať Boha a súkromne i verejne vyznávať svoje náboženstvo. Právo na slobodnú voľbu povolaniaKaždý má právo slobodne si vyvoliť svoj životný stav. To znamená, že má právo si založiť rodinu, v ktorej má muž i žena rovnaké práva a povinnosti, alebo inklinovať ku kňazstvu, prípadne rehoľnému životu. Rodinu, ktorá má základ v slobodne uzavretom, jedinom a nerozlučiteľnom manželstve, je potrebné pokladať za základnú bunku ľudskej spoločnosti. Preto je potrebné urobiť všetko pre upevnenie postavenia rodiny v ľudskej spoločnosti. Rodičia sú predurčení živiť a vychovávať svoje deti. Práva týkajúce sa hospodárskej oblastiV hospodárskej oblasti má človek od prírody právo nielen na prácu, ale aj na slobodnú iniciatívu. Je nespochybniteľné právo človeka na také pracovné podmienky, ktoré nepoškodzujú jeho zdravie, neohrozujú jeho mravnú bezúhonnosť a nie sú ani na ujmu riadneho vývoja mládeže. Ženám je potrebné vytvoriť také pracovné podmienky, ktoré vyhovujú ich požiadavkám a povinnostiam manželiek a matiek. Pracujúci má právo na spravodlivú mzdu, ktorá podľa možností zabezpečí jemu a jeho rodine dôstojnú životnú úroveň. "Z ľudskej prirodzenosti sa tiež odvodzuje právo na súkromné vlastníctvo, a to aj výrobných prostriedkov." Toto právo má sociálne poslanie.
Právo na zhromažďovanie a združovanie
Zo spoločenskej povahy človeka vyplýva právo zhromažďovať a združovať sa. "V encyklike Mater et Magistra my sami sme nástojili, že je nevyhnutne potrebné, aby sa zakladali početné združenia a intermediárne korporácie, schopné dosiahnuť výsledky, na ktoré jednotlivec účinne nestačí."
Právo na vysťahovanie a prisťahovanie sa
Každému človeku je potrebné zabezpečiť právo na pobyt a zmenu bydliska v rámci svojho štátu. Navyše mu treba umožniť vysťahovanie sa do iných štátov. A nijako mu nemožno zabrániť, aby bol členom ľudskej rodiny a občanom celosvetového spoločenstva len preto, že je občanom určitého štátu. Práva politickej povahy Z dôstojnosti človeka vyplýva aj právo aktívne sa podieľať na verejnom živote a prispievať svojím podielom k spoločnému dobru občanov. Človeku prináleží aj zákonitá ochrana jeho práv "a tá má byť účinná, nestranná a v zhode so zásadami pravej spravodlivosti..."
Povinnosti ľudskej osobyNerozlučný vzťah medzi právami a povinnosťami u tej istej osoby Medzi právami a povinnosťami u tej istej osoby je určitá súvislosť. Právo "človeka na život súvisí s povinnosťou udržovať si život; právo na dôstojnú životnú úroveň s povinnosťou dôstojne žiť; právo na slobodné hľadanie pravdy s povinnosťou čoraz prenikavejšie a rozsiahlejšie poznať pravdu."
Z uvedeného vyplýva, že prirodzenému právu jedného človeka prislúcha povinnosť všetkých ostatných ľudí rešpektovať toto právo. Ľudia, ktorí sa domáhajú svojich práv a pritom zabúdajú na svoje povinnosti, sa podobajú tým, ktorí jednou rukou niečo stavajú a druhou to búrajú. Vzájomná spoluprácaĽudia sú spoločenské tvory, preto majú nažívať spolu a usilovať sa o vzájomné dobro. Ľudská spoločnosť "má byť nielen usporiadaná, ale aj naozaj užitočná. A to vyžaduje, aby všetci navzájom uznávali svoje práva a plnili svoje povinnosti, aby však aj družne spolupracovali na mnohých podujatiach, nakoľko to dnešná civilizácia umožňuje, vnuká, alebo priam žiada."
Vedomie zodpovednosti
Dôstojnosť človeka si vyžaduje, aby mohol každý konať slobodne a na vlastnú zodpovednosť. Preto má každý človek uplatňovať svoje práva, plniť si svoje povinnosti a spolupracovať s inými na záležitostiach spoločného záujmu z vlastnej iniciatívy a nie pod hrozbou násilia. Veď spoločnosť, vybudovaná na násilí, odporuje princípom ľudskosti. Spolužitie v pravde, spravodlivosti, láske a slobodeLen občianske nažívanie, založené na pravde, možno pokladať za usporiadané, užitočné a zodpovedajúce ľudskej dôstojnosti. "To sa stane, ak každý príslušným spôsobom uzná nielen svoje práva, ale aj svoje povinnosti voči iným." 12 Lenže to ešte nie je všetko. Ľudská spoločnosť sa vzmáha v slobode, čiže pri zachovaní dôstojnosti občanov, ktorí na seba berú zodpovednosť za svoje činy, pretože majú rozumnú prirodzenosť.
Ľudskú spoločnosť treba chápať ako duchovnú platformu, na ktorej si ľudia vymieňajú poznatky vo svetle pravdy, na ktorej majú možnosť chrániť si svoje práva a vykonávať svoje povinnosti, na ktorej sú podnecované ich túžby po duchovných hodnotách, na ktorej nachádzajú spoločnú záľubu vo všetkom ušľachtilom, na ktorej sa trpezlivo snažia dať iným to najlepšie zo seba a naopak osvojovať si duchovné hodnoty iných. Boh - objektívny základ mravného poriadku"Poriadok, ktorý platí v ľudskom spoločenstve, je duchovného rázu. Je totiž založený na pravde, uplatňuje sa podľa zásad spravodlivosti, má byť preniknutý vzájomnou láskou a uskutočňovaný v jej duchu, a konečne v ovzduší úplnej slobody... Tento poriadok - všeobecný, absolútny a nemeniteľný vo svojich zásadách - má svoj objektívny základ v pravom, osobnom a ľudskú prírodu presahujúcom (transcendentnom) Bohu."
Len z Boha ako prvej pravdy, najvyššieho dobra a najhlbšieho zdroja, môže čerpať život dobre usporiadaná a prosperujúca spoločnosť. Znamenie čiasV ďalšom texte pápež hodnotí nové črty vo vývoji spoločnosti. Predovšetkým vyzdvihuje tri nové fenomény: hospodársko-sociálny vzostup pracujúcich tried, vzrastajúcu účasť žien vo verejnom živote a národooslobodzovacie hnutie v utláčaných krajinách sveta. Všetky uvedené fenomény hodnotí pápež pozitívne. Ľudia čoraz viac chápu význam pojmov ako pravda, spravodlivosť, láska a sloboda a toto poznanie ich približuje k dokonalejšiemu poznaniu osobného, transcendentného Boha. Preto stavajú svoje vzťahy k Bohu za základ tak svojho vnútorného, ako aj spoločenského života. II. VZŤAHY MEDZI OBČANMI A VEREJNÝMI VRCHNOSŤAMIPotreba autority a jej božský pôvodPápež na tomto mieste zdôrazňuje príncíp nevyhnutnosti autority, ktorá má svoj pôvod v Bohu. Fakt, že jedni poslúchajú a iní rozkazujú, je dielom Božej múdrosti.Avšak aj autorita musí čerpať svoju záväznosť z mravného poriadku, ktorého alfou a omegou je Boh. Moc, ktorá si zakladá len na hrozbách a strachu z trestov, či na prísľube odmien, nemôže účinne viesť k realizácii spoločného dobra všetkých. A keby aj, nebolo by to dôstojné ľudí, obdarených rozumom a slobodnou vôľou. Autorita ako moc duchovného charakteru by mala apelovať na svedomie občanov, teda na vnútornú povinnosť každého z nich ochotne prispieť svojim dielom k spoločnému dobru. Všetci ľudia sú si rovní; preto nikomu nie je dovolené obmedzovať vnútornú slobodu iného človeka. Môže tak učiniť jedine Boh, ktorý skúma a súdi skryté úmysly srdca. "Občianske vrchnosti môžu viazať ľudí vo svedomí iba vtedy, ak ich autorita je v súlade s autoritou Božou a má na nej účasť."
Takto je zabezpečená aj ochrana dôstojnosti občana. Keďže autorita je požiadavkou duchovného rázu a má svoj pôvod v Bohu, v prípade, že by vydala zákony alebo nariadenia, odporujúce tomuto poriadku a teda aj Božej vôli, nemôžu takéto zákony alebo nariadenia viazať občanov vo svedomí, pretože "Boha treba viac poslúchať ako ľudí".15
V tomto prípade "autorita prestáva byť autoritou a zvrhuje sa na bezprávie, ako učí svätý Tomáš Akvinský."
To, že autorita má svoj pôvod v Bohu, vôbec neznamená, že ľudia nemajú možnosť zvoliť si občianske vrchnosti, určiť si formu štátneho zriadenia, alebo aj stanoviť spôsob a rozsah výkonnej moci. Ktorýkoľvek skutočný demokratický režim má svoj pôvod v Bohu. Uskutočňovanie spoločného dobra - zmysel jestvovania verejnej mociVšetci ľudia i všetky intermediárne spoločenstvá sú povinné prispievať svojim dielom k spoločnému dobru. Sú teda povinné zosúladiť svoje záujmy s potrebami iných, užívať svoj majetok a preukazovať služby v súlade s predpismi vrchností. Vrchnosti zase majú konať v zmysle zákona, zásad spravodlivosti a v medziach príslušných kompetencií. "Keďže zmysel jestvovania verejnej moci je v uskutočňovaní spoločného dobra všetkých,..." verejná moc má rešpektovať podmienky spoločného dobra a dávať ich do súladu s reálnami okolnosťami.
Základné črty všeobecného dobraVšeobecné dobro vyplýva z charakteristických čŕt každého národa, lenže tieto národné črty netvoria jeho výlučný obsah. "Všeobecné dobro totiž veľmi úzko súvisí s ľudskou prirodzenosťou, a preto si nemôže zachovať celistvosť svojej najvnútornejšej podstaty a plnosť svojej účinnosti, iba ak neprestajne bude brať zreteľ na ľudskú osobu."
Pri tvorbe všeobecného dobra majú mať účasť všetci občania štátu, pochopiteľne každý podľa svojho postavenia, povinností a zásluh. Všeobecné dobro má slúžiť ku prospechu všetkým, no v záujme maximálnej spravodlivosti verejná moc musí často venovať zvýšenú pozornosť nemajetným, ktorí nemajú toľko možností vymáhať si svoje práva a nároky. Všeobecné dobro sa týka tak telesných, ako aj duchovných potrieb"Keďže však ľudia pozostávajú z tela a nesmrteľnej duše, nemôžu vyhovieť v tomto smrteľnom živote všetkým svojim potrebám, ani dosiahnuť dokonalú blaženosť." Preto pri realizácii spoločného dobra nesmieme ohroziť večnú spásu ľudí.
Podľa súčasných názorov spoločné dobro spočíva predovšetkým v zabezpečení práv a povinností ľudí. Preto sa má verejná moc usilovať predovšetkým o to, aby boli práva občanov rešpektované a zveľaďované, aby boli vo vzájomnom súlade a taktiež aby každý mohol čo najlepšie plniť svoje povinnosti. Ak úrady tieto princípy porušujú, spreneverujú sa svojmu poslaniu a navyše ich nariadenia strácajú právnu záväznosť. Verejné inštitúcie sú predurčené vytvoriť podmienky nato, aby občania pri uplatňovaní svojich práv neporušovali práva iných, aby pri využívaní svojich práv neprekážali iným v plnení povinností a napokon aby práva všetkých boli účinne zachovávané. V prípade porušenia práv jednotlivcov sa majú vrchnosti postarať o nápravu. Verejná moc sa musí usilovať o povznesenie občanov tak po hospodárskej, ako aj sociálnej stránke. Úmerne s hospodárskym rastom musí rozvíjať aj základné verejné služby, teda kvalitnú cestnu sieť, dopravu, komunikačné prostriedky, dostatok pitnej vody, bytov, zabezpečenie lekárskej starostlivosti, priaznivých podmienok pre náboženský život a možnosti rekreácie. Verejné inštitúcie sa musia postarať i o zabezpečenie občanov v núdzi. Ďalej majú zaručiť pre práceschopných občanov možnosť zamestnania, zodpovedajúceho ich schopnostiam. Majú tiež dbať na to, aby pracujúci vo výrobných podnikoch mali možnosť cítiť sa spoluzodpovednými za vykonanú prácu a tiež na to, aby bolo možné bez problémov zakladať intermediárne zväzy, ktoré uľahčujú spolunažívanie a robia ho užitočnejším. Taktiež majú vytvárať podmienky pre angažovanosť občanov v oblasti kultúry. Záujmy všeobecného dobra si vyžadujú, aby verejné inštitúcie pri ochrane a zveľaďovaní občianskych práv neuprednostňovali jednotlivcov a skupiny, čím by vytvárali privilegované kruhy v štáte. Zároveň sa musia verejné inštitúcie vyvarovať toho, aby nevhodnými opatreniami v záujme občianskych práv neboli v skutočnosti na prekážku ich realizácii. Musí platiť zásada, že štát nemá nevhodným spôsobom obmedzovať osobnú podnikavosť jednotlivcov. Nemožno jednoznačne určiť, aká forma štátneho zriadenia je vhodnejšia alebo aký je najprimeranejší spôsob organizácie verejnej administratívy. Závisí to predovšetkým od historických tradícií a súčasného vývoja každého národa. "Nazdávame sa však, že požiadavkám ľudskej prirodzenosti zodpovedá také občianske zriadenie, v ktorom je právomoc rozdelená na tri oblasti súhlasne s trojakou základnou úlohou verejnej moci, pretože v takom štátnom zriadení je právne vymedzená nielen kompetencia úradov, ale aj vzájomné vzťahy medzi občanmi a verejnými činiteľmi. A to poskytuje občanom určitú záruku v uplatňovaní svojich práv i pri plnení povinností."
Je žiadúce, aby zákonodarcovia nikdy nezanedbávali mravné zásady, zákony štátu a záujmy všeobecného dobra. Takisto je dôležité, aby výkonné orgány postupovali podľa práva, pri plnom rešpektovaní zákonov a po zrelej úvahe. Sudcovia zase majú byť objektívni, bezúhonní a nestranní. Je dôležité, aby občania a intermediárne organizácie mali právne záruky pri využívaní svojich práv a plnení svojich povinností. Právny poriadok a vedomie mravnej zodpovednostiVývoj ľudskej spoločnosti spôsobuje, že aj ten najlepší právny poriadok si časom vyžaduje inováciu. Je teda dôležité, aby zodpovední verejní činitelia vynikali múdrosťou a prezieravosťou a vedeli sa aj pri nových okolnostiach správne rozhodnúť. Účasť občanov na verejnom životeDôležitou požiadavkou doby je široká účasť občanov na verejnom živote. Verejní činitelia takto môžu v pravidelnom kontakte s občanmi zistiť požiadavky spoločného dobra. Pravidelná výmena verejných činiteľov zase zabráni úpadku autority verejnej moci. Znamenie čiasZ uvedených skutočností vyplýva požiadavka vypracovať chartu základných ľudských práv a zapracovať ju do jednotlivých štátnych ústav. V ústave každého štátu by malo byť deklarované, "ako sa zriaďujú orgány verejnej moci, aké sú ich vzájomné vzťahy, aké majú pole pôsobnosti, a napokon akým spôsobom majú postupovať vo svojej činnosti."
Je potrebné jasne stanoviť, že hlavnou úlohou verejných inštitúcií je uznávať, rešpektovať, chrániť a rozvíjať práva a povinnosti občanov a navzájom ich zosúlaďovať. Nemožno však schvaľovať názor, "že vôľa jednotlivcov, prípadne určitých spoločenstiev, je prvým a jediným zdrojom občianskych práv a povinností, ako aj záväznosti štátnych ústav i autority verejných vrchností."
Je však nepochybné, že ľudia tejto doby sú si stále viac vedomí svojej vlastnej dôstojnosti, preto sa chcú aktívne podieľať na verejnom živote a požadujú zakotvenie svojich práv v ústave. Okrem toho sa dožadujú, "aby bol ústavne určený spôsob ustanovovania verejných vrchností a bolo vymedzené ich pole pôsobnosti."
III. MEDZINÁRODNÉ VZŤAHYNositelia práv i povinnostíNárody majú vzájomné práva a povinnosti, ktoré musia zodpovedať princípom pravdy, spravodlivosti, praktickej solidárnosti a slobody. Teda "ten istý prirodzený zákon, ktorý platí v živote jednotlivých občanov, má usmerňovať aj štáty v ich vzájomných stykoch."
Z podstaty mravného poriadku vyplýva, že občianska spoločnosť potrebuje autoritu, ktorá by ju viedla. Pritom ale neslobodno obrátiť autoritu proti mravnému poriadku. Aj pri optimalizácii vzájomných medzinárodných vzťahov sa má autorita uplatňovať tak, aby napomáhala spoločné dobro všetkých. "Správne ustanovený poriadok medzi štátmi má byť postavený na neochvejnom a nepremennom brale mravného zákona, ktorý sám Stvoriteľ sveta urobil zjavným v prirodzenom poriadku a nezmazateľne ho vpísal do ľudských sŕdc...
Podľa pravdy"Najprv treba stanoviť, že kormidlom medzinárodných vzťahov má byť pravda. Požiadavkou pravdy je, aby sa z medzinárodných vzťahov vylúčila predvšetkým akákoľvek rasová diskriminácia, a teda... že všetky národy sú čo do prirodzenej dôstojnosti medzi sebou rovné. Preto každý z nich má právo na jestvovanie, na rozvoj a preň potrebné prostriedky, ako aj na to, aby pri uskutočňovaní týchto cieľov prevzal hlavnú zodpovednosť sám na seba. Takisto si právom môže robiť nároky na dobré meno a na príslušnú úctu."
Niektoré národy prevýšili iné úrovňou vzdelanosti, kultúry a stupňom hospodárskeho rozvoja. Toto ich však neoprávňuje podmaňovať si menej vyspelé národy. Naopak, je ich morálnou povinnosťou pričiniť sa o spoločný rozvoj svetovej pospolitosti. Tak ako majú všetci ľudia tú istú prirodzenú ľudskú dôstojnosť, práve tak majú aj štátne spoločenstvá rovnakú prirodzenú dôstojnosť. Nie je na škodu veci, ak národy vyzdvihujú najmä svoje dobré stránky. "Treba však úplne odmietnuť spôsob informácií, ktorým sa na úkor pravdy a spravodlivosti uráža dobré meno toho-ktorého národa."
Aj pre medzinárodné vzťahy platí princíp uznávania vzájomných práv a plnenia si vzájomných povinností. Podľa spravodlivostiMedzinárodné vzťahy treba ďalej usporiadať podľa zásad spravodlivosti a to si vyžaduje, aby všetci uznávali svoje vzájomné práva a plnili svoje vzájomné povinnosti. "Štáty majú právo na život, na rozvoj a na dostatok prostriedkov, ktoré potrebujú na jeho uskutočnenie, a tiež aby boli ony samy jeho hlavnými uskutočňovateľmi; okrem toho majú právo chrániť si svoje dobré meno a príslušnú vážnosť. Z toho vyplýva, že štáty majú aj povinnosť dbať na tieto práva a vyhýbať sa činom, ktoré by ich mohli narušiť. Ako totiž ľudia vo svojich súkromných záležitostiach nesmú vyhľadávať svoje vlastné záujmy nespravodlivo, na úkor iných, tak ani štáty nemôžu sa pričiňovať o svoj vzrast poškodzujúc a utláčajúc iné národy..."
Nemožno vylúčiť nezhody medzi štátmi. "Tieto nezhody sa nemajú riešiť ani silou zbraní, ani lžou, ani lesťou, ale - ako sa patrí na ľudí - vzájomným porozumením a rešpektovaním, zrelým a objektívnym uvážením spornej záležitosti a nestrannou dohodou."
Ako zaobchádzať s menšinamiOd devätnásteho storočia sa rozšírila po celom svete tendencia vytvárania samostatných štátov. Túto tendenciu však nie je možné vždy realizovať. A tak sa neraz stáva, že na štátnom území niektorého národa žijú národnostné menšiny. Z toho neraz vznikajú vážne problémy. "V súvise s tým treba jasne povedať, že čokoľvek sa proti týmto národnostným menšinám podniká, aby sa podlomila ich životná sila a rast, je ťažkým priestupkom proti spravodlivosti, a to tým viac, ak podobné úsilia smerujú k zničeniu samej národnostnej menšiny."
Záujem spravodlivosti si od štátnych činiteľov vyžaduje, aby sa účinne pričinili o vytvorenie optimálnych podmienok pre život občanov národnostných menšín. Na druhej strane by aj príslušníci menšín nemali nekriticky vyzdvihovať vlastnú svojráznosť, ale mali by uznať, že styk s inou kultúrou vnútorne obohacuje tak majoritné ako aj minoritné obyvateľstvo. Činná solidárnosťMedzištátne vzťahy sa majú utužovať spoluprácou a solidárnosťou pri spoločných podujatiach na poli hospodárskom, sociálnom, politickom, kultúrnom, zdravotníckom i športovom. Netreba zabúdať na to, "že verejná moc vo svojej podstate nebola ustanovená na to, aby držala ľudí podrobených v rámci svojho politického spoločenstva, ale aby sa v prvom rade starala o spoločné dobro štátu, ktoré však nijako nemožno oddeliť od blaha celej ľudskej rodiny. To znamená, že politické spoločenstvá pri sledovaní svojich záujmov nielenže nemajú škodiť iným, ale sa aj majú medzi sebou dohodnúť a spolupracovať, keď jednotlivé štáty nestačia svojimi vlastnými silami dosiahnuť želaný cieľ. V takom prípade však treba dávať veľký pozor, aby to, čo osoží určitej skupine štátov, nebolo iným viac na škodu ako na úžitok." 1
Všeobecné spoločné dobro si tiež vyžaduje, aby sa v rámci každého národa rozvíjal kontakt medzi občanmi a intermediárnymi organizáciami. Takisto je nevyhnutné odstraňovať bariéry v komunikácii medzi príslušníkmi rôznych národov a etnických skupín.
Rovnováha medzi obyvateľstvom, územím a kapitálomV súčasnom svete sú krajiny s veľkou plochou obrábateľnej pôdy a malým počtom obyvateľstva, v iných prípadoch zase medzi prírodným bohatstvom krajiny a disponovateľnými prostriedkami na jeho využitie. Preto je potrebné, "aby sa medzi národmi nadviazala spolupráca, ktorá by napomáhala obeh kapitálu, dobier a pracovných síl." 2
Pápež uprednostňuje premiestňovanie kapitálu na miesta s pracovnou silou a nie naopak. Toto umožní mnohým ľuďom zlepšiť svoje postavenie bez toho, že by museli opúšťať svoj rodný kraj. Politickí utečenciMnožstvo politických utečencov z rôznych krajín sveta svedčí o potláčaní ľudských práv v týchto krajinách. Politický utečenec má nárok na ochranu všetkých ľudských práv na novom mieste pobytu. O tieto práva ho nemožno pripraviť len preto, že ho zbavili občianstva v jeho domovine. Medzi práva človeka patrí aj možnosť vysťahovať sa do krajiny, v ktorej má nádej zabezpečiť lepšiu budúcnosť pre seba a svoju rodinu. Verejné inštitúcie hostiteľských krajín majú zase v dôsledku toho povinnosť prijať prisťahovalcov a podľa možnosti vychádzať v ústrety tým, čo sa chcú zapojiť do nového spoločenstva. Pri tejto príležitosti je potrebné oceniť všetkých jednotlivcov i medzinárodné inštitúcie, ktoré sa snažia zmierniť utrpenie utečencov. OdzbrojenieBohužiaľ "hospodársky vyspelejšie štáty majú k dispozícii a stále vyrábajú strašné zbrane, ktoré si vyžadujú obrovské úsilie a sú veľmi nákladné, takže na občanov spomenutých štátov sa uvaľujú ťažké bremená, zatiaľ čo iným krajinám chýbajú potrebné prostriedky na ich hospodársky a sociálny rozvoj. Toto zbrojenie sa obyčajne odôvodňuje tvrdením, že za terajších okolností mier možno zabezpečiť jedine rovnováhou ozbrojených síl. A tak, ak niekde vzrastá zbrojný potenciál, ostatné krajiny sa opreteky usilujú zintenzívniť zbrojenie. A keď jeden štát disponuje atómovými zbraňami, to dáva iným štátom pohnútku, aby si zadovážili podobné zbrane s tým istým stupňom ničivosti."
Spomínaná skutočnosť spôsobuje neustály strach ľudského spoločenstva pred hrozivým vojnovým požiarom. I keď je málo pravdepodobné, žeby sa našiel niekto, čo by vzal na seba zodpovednosť za strašnú skazu, ktorú by vyvolala jadrová vojna, predsa nemožno vylúčiť vznik vojnového požiaru aj z nepredvídanej a neočakávanej príčiny. "A hoci monštruózna moderná výzbroj odstrašuje ľudstvo od novej vojny, predsa sú oprávnené obavy, že ak sa neprestane s nukleárnymi pokusmi, vykonávanými na vojenské účely, môže to mať nebezpečné následky pre život na zemi. Preto je naliehavou požiadavkou spravodlivosti, zdravého rozumu a ľudskej cti, aby sa prestalo s pretekmi v zbrojení; aby jednotlivé štáty obojstranne a súčasne zredukovali výzbroj, ktorou disponujú; aby sa zakázali nukleárne zbrane a napokon aby došlo k primeranému odzbrojeniu na základe spoločnej dohody, zaručenej obojstrannou účinnou kontrolou.
"Je neprípustné - vyhlásil náš predchodca blahej pamäti Pius XII. - aby pohroma svetovej vojny... po tretíkrát postihla ľudstvo."
K odzbrojeniu však nedôjde dovtedy, kým nedôjde k integrálnemu odzbrojeniu myslí, teda kým sa ľudia nezbavia vojnovej psychózy vo svojich srdciach. To však predpokladá radikálnu zmenu základných podmienok, na ktorých je vybudovaný súčasný mier. Nie rovnováha výzbroje, ale jedine vzájomná dôvera môže byť zárukou trvalého mieru. Všetci ľudia by mali pochopiť, že vzťahy medzi národmi, ako aj vzťahy medzi ľuďmi, nemožno budovať na sile zbraní, ale na zásadách pravdy, spravodlivosti a činorodej solidárnosti. Ktože by si čo najvrúcnejšie neželal zažehnanie nebezpečenstva vojny a upevnenie mieru? "V súvise s tým ešte stále zaznieva v našich ušiach výstražný hlas nášho predchodcu Pia XII.: "Nič nie je stratené mierom; všetko môže byť vojnou." A preto my, námestník Ježiša Krista, spasiteľa sveta a pôvodcu pokoja,... pokladáme si za povinnosť prosiť a zaprisahať všetkých, najmä zodpovedných verejných činiteľov, aby nešetrili nijakými opatreniami a nijakými námahami, kým beh svetových udalostí nebude v súhlase s ľudským rozumom a ľudskou dôstojnosťou."
V slobodeMedzinárodné vzťahy je potrebné usporiadať na zásadách slobody. Teda žiaden národ nesmie nespravodlivo utláčať iné národy, ani sa neoprávnene miešať do jeho vnútorných záležitostí. Naopak, všetky majú mať za cieľ vzájomne si pomáhať. Vzostup krajín na ceste hospodárskeho vývoja"Keďže všetci ľudia sú medzi sebou prepojení zväzkami spoločného pôvodu, kresťanského vykúpenia a konečného cieľa a sú povolaní utvoriť jedinú kresťanskú rodinu, v encyklike "Mater et Magistra" sme vyzvali bohatšie štáty, aby prispeli všestrannou pomocou krajinám, ktoré sú na ceste hospodárskeho rozvoja."
Táto výzva mala priaznivú odozvu a je nádej na to, aby hospodársky slabšie krajiny čo najskôr povýšili svoju ekonomickú úroveň na taký stupeň, ktorý umožní ich obyvateľstvu dôstojnejší život. Táto pomoc však nemá byť úkor slobody hospodársky slabších národov. "O tom náš predchodca blahej pamäti Pius XII. určil tieto múdre smernice: "V novom poriadku, založenom na mravných zásadách, niet miesta pre narušovanie slobody, celistvosti a bezpečnosti iných národov bez ohľadu na ich územnú veľkosť alebo obranyschopnosť. I keď sa nedá vyhnúť, aby väčšie štáty, vzhľadom na svoje väčšie možnosti a svoju moc, neudávali smer pri utváraní hospodárskych spoločenstiev s menšími a slabšími národmi, predsa nemožno týmto ani iným národom v rámci všeobecných záujmov uprieť právo na ich vnútropolitickú slobodu, na účinnú ochranu svojej neutrality v medzištátnych sporoch... pretože malé národy len za týchto podmienok budú môcť primerane zaručiť svojmu obyvateľstvu spoločné dobro, ako aj hmotné a duchovné blaho."
Znamenie časov"V našich časoch sa medzi ľuďmi šíri čím ďalej tým viac presvedčenie, že prípadné medzinárodné spory sa nemajú riešiť silou zbraní, ale rokovaním. Uznávame síce, že toto presvedčenie vzniklo najmä pre úžasnú ničivú silu moderných zbraní a zo strachu pred skazou a strašným pustošením, ktoré by tieto zbrane spôsobili. Preto v tomto našom atómovom veku bolo by už nerozumné pokladať vojnu za vhodný prostriedok na nápravu utrpených krívd."
Bohužiaľ, strach z napadnutia nepriateľským štátom spôsobuje, že národy vynakladajú na zbrojenie obrovské sumy. Napriek tomu je potrebné veriť, že národy pochopia, aké je dôležité, aby vo vzťahoch medzi ľuďmi a národmi neprevládal strach, ale láska. IV. VZŤAHY JEDNOTLIVCOV A ŠTÁTOV S CELOSVETOVÝM SPOLOČENSTVOMNárody sú navzájom na seba odkázanéSúčasný vedecko-technický pokrok čoraz výraznejšie ovplyvňuje život ľudí a je hnacím motorom väčšej spolupráce a vzájomných kontaktov ľudí z rôznych končín planéty. Rozširuje sa nielen výmena informácií a tovarov medzi jednotlivými krajinami, ale zároveň sa zlepšujú aj kontakty medzi ľuďmi, rodinami a organizáciami rozličných krajín. Krajiny sú čoraz viac odkázané odkázané jedna na druhú a ich ekonomiky sú už navzájom natoľko prepojené, že sa stávajú súčasťou celosvetového hospodárstva. Nedostatočnosť súčasnej organizácie autority na zabezpečenie všeobecného dobraMedzinárodné vzťahy sa ocitli v zložitej situácii. Predstavitelia jednotlivých národov, ktorí sú si navzájom rovní, nedokážu uspokojivo riešiť vážne problémy ľudskej spoločnosti, pretože ich úsiliu chýba autoritatívna právomoc. "A tak, berúc do úvahy položenie, v ktorom sa nachádza súčasné ľudstvo, usporiadanie, štruktúra a účinnosť autority, ktorou disponuje verejná moc v celosvetových rozmeroch, je zjavne neschopná zabezpečiť spoločné dobro všetkých národov."
Súvis medzi spoločným dobrom a štruktúrou i výkonnosťou verejnej mociVšeobecné spoločné dobro nastoľuje problémy, týkajúce sa celého medzinárodného spoločenstva. Môže ich však riešiť iba verejná autorita s celosvetovou pôsobnosťou. Sám mravný poriadok si vyžaduje, aby takáto autorita bola ustanovená. Verejná moc, ustanovená na základe spoločného súhlasu, nie z prinúteniaTáto všeobecná celosvetová verejná autorita má byť ustanovená na základe súhlasu všetkých národov. Nesmie byť svetovému spoločenstvu vnútená nasilu. Národy sveta sú totiž citlivé na svoju rovnoprávnosť a na prednosti svojho spôsobu života. Preto sa neochotne podrobujú moci, na ktorej založení nemali účasť, prípadne ktorú neprijali dobrovoľne. Všeobecné dobro a osobné právaVerejná celosvetová autorita musí garantovať dodržiavanie ľudských práv. Princíp subsidiárnostiTak, ako by mal platiť princíp subsidiarity vo vzťahu medzi verejnou mocou a občanmi, práve tak by mal platiť aj vo vzťahoch medzi celosvetovou verejnou autoritou a inštitúciami jednotlivých štátov. Celosvetová autorita by mala riešiť tie problémy, ktorých riešenie presahuje možnosti jednotlivých štátov. Nemá teda nahradiť ani obmedzovať fungovanie politických štruktúr v jednotlivých štátoch. Znamenie časovAko je všeobecne známe, 26. júna 1945 bola založená Organizácia Spojených národov (ďalej len OSN). Mala by v celosvetovom meradle plniť dôležité úlohy hospodárskeho, sociálneho, kultúrneho, výchovného a zdravotného rázu. Organizácia Spojených národov si určila za cieľ upevňovať pokoj medzi národmi a rozvíjať priateľské vzťahy medzi nimi na zásadách rovnosti, vzájomnej úcty a mnohorakej spolupráce vo všetkých odboroch ľudskej činnosti. Významným počinom OSN je Všeobecná deklarácia ľudských práv, schválená na valnom zhromaždení dňa 10. decembra 1948. Aj keď boli voči niektorým bodom tejto deklarácie vznesené opodstatnené výhrady, je potrebné považovať túto deklaráciu za krok vpred na ceste k organizovaniu celosvetového právno-politického zriadenia. "V nej sa totiž slávnostne priznáva všetkým ľuďom bez výnimky osobná dôstojnosť; okrem toho sa tam potvrdzuje právo každého človeka na slobodné hľadanie pravdy, na možnosť žiť podľa zásad mravnosti a spravodlivosti, právo nárokovať si život dôstojný človeka a iné s tým súvisiace práva.
Preto si veľmi želáme, aby štruktúra a prostriedky Organizácie Spojených národov čím ďalej, tým viac zodpovedali veľkosti a vznešenosti jej poslania a aby čím skôr prišiel čas, keď OSN bude môcť účinne chrániť práva ľudskej osoby..." V. KATOLÍCI ZA TVORBU POKOJA VO SVETEPovinnosť mať účasť na verejnom životeNa tomto mieste pápež znovu povzbudzuje "svojich synov, aby mali živú účasť na správe verejných záležitostí a aby spolupracovali na spoločnom dobre celého ľudského pokolenia a svojho vlastného politického spoločenstva."
Vedecká spôsobilosť, technická schopnosť, odborná pripravenosťNestačí, aby bol katolík osvietený nadprirodzeným svetlom viery a horlil za dobro. Keďže sa súčasná civilizácia vyznačuje vedecko-technickým pokrokom, priazeň verejných ustanovizní si môže získať iba ten, kto má vedeckú spôsobilosť, technickú zručnosť a odbornú pripravenosť. Súlad vedecko-technických a profesijných faktorov s duchovnými hodnotamiPotrebná vedecko-technická a odborná spôsobilosť ľudí samy osebe nestačia, aby sa každodenné vzťahy stali ľudskejšími, pretože "základom týchto vzťahov musí byť pravda, mierou a cieľom spravodlivosť, hybnou silou láska a pravidlom konania sloboda."
Racionálny postoj si od všetkých ľudí vyžaduje, aby počúvali hlas svojho svedomia a dali do súladu svoje vedecko-technické poznatky a profesijné skúsenosti s duchovnými hodnotami. Súlad medzi vierou a životomNárody so starobylou kresťanskou kultúrou disponujú v súčasnosti vynikajúcimi vedecko-technickými ustanovizňami, no tieto sú nezriedka iba málo preniknuté kresťanským duchom. Pritom sa na vytváraní týchto ustanovizní podieľali mnohí ľudia, ktorí sa hlásia za kresťanov a v praxi aspoň čiastočne žijú podľa evanjelia. Patrí sa teda, aby sa títo ľudia "postarali o obnovenie svojej vnútornej jednoty a vo svojej činnosti konali dôsledne vo svetle viery pod vplyvom činorodej lásky."
Nevyhnutnosť solídnej kresťanskej výchovyNesúlad medzi vierou a praktickou činnosťou u veriacich je podľa všetkého aspoň sčasti spôsobený nevyhovujúcou náboženskou výchovou a nedostatkom náboženského vzdelania. A tak sa často stáva, že veriaci dosahujú vysoký stupeň vedeckého vzdelania, ale ich náboženské vedomosti zostávajú na elementárnej úrovni. Je teda nutné pri výchove mládeže zladiť náboženské vzdelanie a formovanie svedomia s vedeckými vedomosťami a neprestajným technickým pokrokom. Vytrvalá činnosťV praktickom živote, zvlášť v súčasnej etape dynamického rozvoja sveta, je niekedy obťažné presne určiť požiadavky spravodlivosti. Problematiku aplikácie požiadaviek spravodlivosti v každodennom spoločenskom živote nemožno vyriešiť raz navždy, pretože svet sa neustále vyvíja. Ani pri hľadaní všeobecného spoločného dobra sa nikdy nemožno uspokojiť s dosiahnutými výsledkami. "Naopak, všetci majú pokladať to, čo sa doposiaľ vykonalo, za nedostatočné vzhľadom na to, čo sa má ešte so vzrastajúcim a primeranejším úsilím uskutočniť na poli produkcie, odborových združení, profesijných organizácií, verejného poistenia, kultúrnych ustanovizní, právnej sústavy, politického režimu, zdravotníctva, športu a tak ďalej. To všetko treba prispôsobiť atómovému a kozmickému veku, do ktorého ľudstvo už vkročilo na svojej novej ceste k bezhraničným perspektívam."
Vzťahy medzi katolíkmi a nekatolíkmi na hospodárskom, sociálnom a politickom poli"Smernice, ktoré tu podávame, vyplývajú z prirodzeného poriadku a prirodzeného práva. Svoje praktické uplatnenie nachádzajú v častých stykoch a mnohotvárnej spolupráci katolíkov s kresťanmi, oddelenými od Apoštolského stolca, alebo aj s nekresťanmi, avšak rozumnými a prirodzene počestnými."
V takýchto stykoch by sa katolíci mali usilovať o zachovanie princípov svojho náboženstva a mravov, no zároveň by mali byť preniknutí duchom porozumenia vo vzťahu k inovercom. Mali by s nimi nezištne a úprimne spolupracovať na uskutočňovaní cieľov, ktoré sú vo svojej podstate dobré. I priateľské styky katolíkov vo svetských záležitostiach s tými, čo neveria v Krista alebo tápajú vo veciach viery, môžu týmto ľuďom pomôcť nájsť pravdu. Postupný vývojNiektorí horliví ľudia presadujú radikálnu obnovu deformácií súčasného sveta. Ale tak, ako v prírode je všeobecným zákonom vývoja evolúcia, tak aj v ľudskej spoločnosti je potrebné uprednostniť evolúciu pred revolúciou. Zodpovedná úloha všetkých ľudí dobrej vôleVšetkým ľuďom dobrej vôle prislúcha úloha obnoviť na základných zásadách pravdy, spravodlivosti, lásky a slobody vzťahy medzi jednotlivcami, vzťahy medzi občanmi a ich politickými predstaviteľmi, ďalej medzinárodné vzťahy a napokon vzťahy jednotlivcov, rodín, intermediárnych organizácií a štátov s celosvetovým spoločenstvom. Nie je ešte dosť tých, čo sa venujú tomuto poslaniu, ale tí, čo už pracujú na tomto poli, si zasluhujú ocenenie, pretože si získali mimoriadne zásluhy o rozvoj ľudského spoločenstva. Je potrebné, "aby všetci, čo sa hlásia ku Kristovi, boli v súčasnej ľudskej spoločnosti akoby svetlými iskrami, akoby bunkami lásky, akoby kvasom všetkej pospolitosti."
Nebude pokoj medzi ľuďmi, pokiaľ nebude pokoj v srdci každého človeka.
Knieža pokoja"Otázky, ktorými sme sa tu zaoberali, živo znepokojujú súčasné ľudstvo a úzko súvisia s pokrokom celej ľudskej spoločnosti. Pri ich riešení nás viedla úprimná túžba, ktorá je vecou srdca všetkých ľudí dobrej vôle: upevniť pokoj na zemi."
Pápež, ako námestník Kniežať pokoja, Ježiša Krista, si pokladá za povinnosť obetovať všetky svoje sily na upevnenie pokoja na zemi, vybudovaného na princípoch pravdy, spravodlivosti, slobody a lásky medzi ľuďmi. "Ide o takú veľkolepú a vznešenú úlohu, že človek, ponechaný na svoje vlastné sily, na ňu nestačí, i napriek svojim najlepším a chvályhodným úmyslom... Preto je potrebné, aby sme v tieto posvätné dni vo svojich modlitbách vrúcne vzývali toho, ktorý svojím prehorkým utrpením a smrťou premohol hriech - prvopočiatok všetkej nesvornosti, biedy a nerovnosti - a svojou krvou zmieril ľudské pokolenie s nebeským Otcom..."
"S konečným želaním, aby tohto pokoja boli čím skôr účastné vám zverené stáda, najmä pre dobro tých najskromnejších, čo najviac potrebujú pomoc a ochranu, zo srdca udeľujeme v Pánu apoštolské požehnania vám, ctihodní bratia, ako aj kňazom, rehoľníkom, rehoľným sestrám i všetkým veriacim, osobitne však tým, čo učenlivo prijmú tieto naše povzbudenia. A všetkým ľuďom dobrej vôle, ktorým je tiež určený tento náš okružný list, vyprosujeme od Najvyššieho blaho a všetko najlepšie."
|
| Křesťanství na rozhraní míru a války | RSS 2.0 Historie > | ||
|---|---|---|---|
| 17. 4. 2003 | Pacem in terris - poznámky k encyklike storočia | Karol Dučák jr. | |
| 10. 4. 2003 | Agresia v mene viery | Peter Greguš | |
| 10. 3. 2003 | DOKUMENT: Pacem in terris | ||
| 10. 3. 2003 | Výzva papeže Jana Pavla II. k zachování míru | ||
| 28. 2. 2003 | Bůh, pašovaný do paragrafů evropské Ústavy | Štěpán Kotrba | |
| 20. 2. 2003 | Papež Jan Pavel II.: Proč jsem proti válce v Iráku | ||
| 19. 2. 2003 | Médii téměř bez povšimnutí proběhla zpráva, že papež přijal Tárika Azíze | Štěpán Kotrba | |
| 15. 2. 2003 | Jesse Jackson: "Je čas pro naději" | ||
| 10. 7. 2002 | Křesťanský sionismus - v ČR málo známá ideologie, ovlivňující konflikt v Palestině | Pavel Šejnoha | |
| 5. 7. 2002 | 9. "Nový světový řád" a náboženství | Tomáš Halík | |
| Rituály - co židy, křesťany a muslimy rozděluje a co je spojuje | RSS 2.0 Historie > | ||
|---|---|---|---|
| 17. 4. 2003 | Velikonoce jsou výzvou pro všechny generace | Ivo V. Fencl | |
| 17. 4. 2003 | Pacem in terris - poznámky k encyklike storočia | Karol Dučák jr. | |
| 16. 4. 2003 | Pesach 5763: Stvoření mých rukou se utopilo v moři a vy chcete zpívat píseň? |
Štěpán Kotrba | |
| 10. 4. 2003 | Agresia v mene viery | Peter Greguš | |
| 28. 3. 2003 | Obávaný vahhábizmus | Viktor Kovaľov | |
| 18. 3. 2003 | Ex 20,13: Nezabiješ. | Stanislav Heczko | |
| 17. 3. 2003 | Hamanovi potomci: rasismus - intelektuální základna nacismu | Zeev Sternhell | |
| 14. 3. 2003 | Megilat Ester | ||
| 14. 3. 2003 | 5763: Purim mezi dobrem a zlem | Štěpán Kotrba | |
| 14. 3. 2003 | Hamán | Richard Feder | |
| 14. 3. 2003 | Izraelčania a Palestínčania: Kde sa stala chyba? | ||
| 10. 3. 2003 | DOKUMENT: Pacem in terris | ||
| 10. 3. 2003 | Výzva papeže Jana Pavla II. k zachování míru | ||
| 28. 2. 2003 | Bůh, pašovaný do paragrafů evropské Ústavy | Štěpán Kotrba | |
| 26. 2. 2003 | Komunizmus cirkevných Otcov | Karol Dučák jr. | |
| Katolická církev | RSS 2.0 Historie > | ||
|---|---|---|---|
| 17. 4. 2003 | Pacem in terris - poznámky k encyklike storočia | Karol Dučák jr. | |
| 28. 2. 2003 | Bůh, pašovaný do paragrafů evropské Ústavy | Štěpán Kotrba | |
| 19. 2. 2003 | Médii téměř bez povšimnutí proběhla zpráva, že papež přijal Tárika Azíze | Štěpán Kotrba | |
| 16. 1. 2003 | O padnutých anjeloch a ich vzťahu k cirkvi | Martin Muránsky | |
| 22. 11. 2002 | Pedofilie, prezervativy a katolická církev | ||
| 26. 7. 2002 | DOKUMENT: Smlouva mezi Českou republikou a Vatikánem | Štěpán Kotrba | |
| 26. 4. 2002 | Homosexuální katolická církev - kdy skončí její přetvářka? | Fabiano Golgo | |
| 25. 4. 2002 | Papež Jan Pavel II. konečně konstatoval, že zneužívání dětí je trestný čin | ||