... V kresťanstve ide aj o pojem tradície, o to, čo je pre nás dôležité, sväté... Sú rôzne názory na to, ako sa tradícia žije, čo má byť pre človeka sväté. Otázka stojí vždy tak, či to dôležité a sväté sa pre nás odohralo už včera, alebo máme odvahu a chceme to dôležité žiť a aktualizovať dnes. V prostredí slovenskej cirkvi znamená označenie konzervatívny často to, že bez nejakej väčšej diskusie akceptujete určitý sumár definícií, zásad, pripomienok, oficiálnych dekrétov, vyhlásení a podobne. Medzi katolíkmi sa to najčastejšie vzťahuje na stanoviská Svätej stolice -- pápeža, medzi protestantmi zasa na určité biblické interpretácie. Ja si tu kladiem otázku -- ako sme dospeli k určitému stanovisku, rozhodnutiu? Normálne to totiž funguje tak, že o vážnejších otázkach sa roky diskutuje, pýtajú sa na naše názory, a my (na Slovensku) sa k tomu často nepotrebujeme vyjadriť. Potom k určitému stanovisku dospejú bez nás a u nás sa povie -- to je to pravé, tradičné, konzervatívne. Kto sa nechce takto pohodlne viezť na názoroch iných, na hotovej mienke zhora, ĺahko dostane nálepku liberála.
Ako vnímate vzťah medzi cirkvou a spoločnosťou, medzi cirkvou a vierou? Vo svojich prácach ste použili pojem "nemožnej cirkvi". Nie je tento spor medzi srdcom a inštitúciou niečím, čo charakterizuje koniec druhého tisícročia a začiatok tretieho?
Nie je to len problém začiatku tretieho tisícročia. Dajú sa spomenúť mnohé kritiky a trápenia -- u Kierkegaarda, Dostojevského či Solovjeva... Najradikálnejšie postavil tento problém asi Nietzsche a jeho súpútnici. Je to vlastne problém novovekého európskeho človeka. Nevládzeme byť skrytí za inštitúciou, no keď je človek bez nej, je opustený, je ako nahý v tŕní. Toto napätie tu vždy bolo, no novoveký človek si ho väčšmi uvedomuje a väčšmi ho prežíva. Sú ĺudia, o ktorých si myslíme, že sú jednoduchší, oni ešte vždy dokážu byť skrytí v cirkvi ako v domove. Z jednej strany sú to rezíduá z minulosti, z druhej strany je to však aj vnímanie niečoho veĺmi cenného. Ale typický novoveký človek toto napätie prežíva a trápi sa s tým, cíti, že sa tu čosi zlomilo, a nevládze sa jednoducho identifikovať s inštitucionálnym zabezpečením svojich hodnôt. Na to sa viaže ďalšia otázka: Je vôbec možné inštitucionálne pokryť niečo také osobné, ako je srdce, svedomie, viera či názor, z ktorého žijem? Trápia sa s tým mnohí naši teológovia. Jürgen Werbick z Münsteru má jeden text pod názvom: Spor o "nemožnú" inštitúciu cirkvi. A dospieva k záveru, že cirkev je možná len ako antiinštitúcia.
Dnes žijeme v čase, ktorý pojem "spoločenstva", súdržnosti, sociálnych väzieb, rozpúšťa do zážitkov individuálneho vnímania skutočnosti, alebo do individuálno-produkčnej sféry organizácie sveta práce a produkcie. Kde chcete v tomto prostredí hĺadať väzbu človeka na spoločenstvo?
Trápenie kresťanstva, ale i človeka ako takého, je dnes skôr v tom, že to rozhodujúce akoby človek prežíval iba v sebe, bez toho, aby to bol schopný komunikovať s ostatnými. A inštitúcie chápe skôr ako prekážku v komunikácii. Keď to však začneme vykladať takto prehnane individualisticky, človek naozaj zostane sám. V tom, čo je pre mňa najdôležitejšie, chcem kráčať spolu s inými. To neznamená, že sa iným podriaďujem, ale že mi ide o vzájomné obohatenie. Otázky sú tu však veĺmi dôležité. Som zvedavý na otázky iných a chcem sa konfrontovať s ich odpoveďami. Cirkev, a podobne každá inštitúcia, sa nesmie tváriť, že má hotové odpovede. To je veĺmi nebezpečné. Odpovede musia postupne dozrievať v ĺuďoch -- na tej ceste od jednotlivca k spoločenstvu a späť.
Vzťah cirkvi a politiky je v novovekej sekulárnej Európe veĺmi zaujímavý. Na jednej strane tu vidno dlhodobú väzbu na politiku, na druhej strane dokázala cirkev byť aj v opozícii voči novovekému štátu. Ako teda vidíte vzťah cirkvi a dnešného štátu?
Rozlišoval by som dva vzťahy. Cirkev a štát, a potom cirkev a spoločnosť. V skutočnosti sa otázka často zužuje len na vzťah cirkvi so štátom, teda s určitou politickou administratívou. To sa mi zdá veĺmi úzke. Niekedy od toho priveĺa očakávame -- napríklad, keď sa riešili otázky zmluvy s Vatikánom. Takáto zmluva má svoj význam, no hĺadanie miesta pre cirkev v dnešnej spoločnosti nemožno zameniť za dohodu dvoch administratív -- cirkevnej a štátnej. To by bolo veĺmi málo. Pokiaĺ ide o "najmilovanejšie dieťa novoveku" -- liberálnu demokraciu alebo moderný liberálno-demokratický štát -- pýtam sa, čo to je, tento moderný štát. Aj na Slovensku sme sa pokúsili vybudovať jeho štruktúry -- slobodné voĺby, parlament, ústavný súd, až po ombudsmana. Naozaj to podstatné stojí na týchto štruktúrach a ĺuďoch, čo ich reprezentujú? Nebol rozhodujúcejší často hlas jedného človeka alebo skupiny, ktorá je o niečom skutočne presvedčená? Spomeňme si na úlohu Václava Havla alebo u nás na Alexandra Dubčeka, tiež Jána Čarnogurského, aj pri jeho kontroverznosti. Skupiny a jednotlivci, ak sú o niečom presvedčení a rázne idú za tým, môžu často viac ovplyvniť ako šedivá štátna byrokracia vo svojej opatrnosti a diplomatickej reči. Samozrejme, môžu byť aj nebezpeční, ak sú ohraničení svojím názorom a necítia s ĺuďmi. Podobne vidím cirkev v modernom štáte -- ani proti ani za, ale ako prostredie, kde sa rodia idey a presvedčenia, za ktoré sa oplatí angažovať.
Alebo, z iného uhla, kde vidíte miesto politických strán, ktoré si berú kresťanstvo za základ svojej ideológie?
Ako sa kresťanstvo dostalo do modernej politiky? Nová Európa vznikala ako opozícia voči starým predstavám. Po Francúzskej revolúcii sa zdalo, akoby (katolícki) kresťania boli za monarchiu, za to staré. Nie je to celkom presné. Historické fakty hovoria, že revolúciu robil tretí stav, kde bolo mnoho farárov a duchovenstva. Rovnako to bolo medzi tými, čo premeny intelektuálne pripravovali. Nemuselo to nutne dopadnúť proticirkevne a protinábožensky. Nakoniec však revolúcie takto vyzneli, a preto mnohí kresťania nešli do novej politiky. Novú politiku vytvárali meštiacke kruhy, ktoré presadzovali slobodný trh a vlastné záujmy. Postupne sa odlíšil liberálny a socialistický prúd. Katolíci mali istý čas dokonca zakázané zúčastňovať sa na politickom živote. To boli reakcie -- cirkev sa chcela brániť, ale nedávala odpoveď. Keď si uvedomili, že to tak nepôjde, vznikli kresťanské, ĺudové strany. Kresťania sa správali ako osobitná sociálna skupina. Tak to bolo aj na Slovensku. Tu sa do toho primiešala aj národná téma. Nemuselo sa to nutne skončiť tak zle, ako sa to u nás stalo koncom tridsiatych rokov. Národné sa pôvodne chápalo naozaj ako ĺudové. Išlo o súcitenie s obyčajnými ĺuďmi, ktorí boli vymedzení sociálne a súčasne národne. Nešlo o národnú tému v tom zmysle, ako ju u nás prezentujú v posledných desiatich rokoch strany, ktoré si hovoria "národné".
Hovorme však o úlohe strán, ktoré si pojem "kresťanský" dávajú priamo do svojho názvu.
Po druhej svetovej vojne sa v Taliansku a Nemecku, v krajinách poznačených fašizmom, vytvorili silné kresťansko-demokratické strany. Boli to ĺudia, ktorí riešenie nevideli socialisticky, ale ani liberálne, a neboli ani fašisti. Tak sa kvôli odlíšeniu nazvali kresťanskí demokrati. Je zaujímavé, že v určitých témach sa kresťanskí demokrati vedia dohodnúť so socialistickými stranami a v iných zasa s tými liberálnymi. Poukazuje to na stredovú pozíciu.
Ale bližšie... V reakcii na niektoré kroky KDH, ešte keď bolo jednotné, som viackrát kládol otázku -- čo sa tým "kresťanským" myslí? Či obrana záujmov kresťanov v spoločnosti, ako to napríklad v roku 1998 vyjadril Ján Čarnogurský tlakom na zriadenie katolíckej univerzity, zrovnoprávnenie cirkevných škôl a požiadavkou zmluvy s Vatikánom? Neboli to požiadavky, ktoré by kresťania na Slovensku vnímali ako mimoriadne horúce. Takéto požiadavky samy osebe ani nemôžu byť agendou kresťanskej strany. Nemôže to byť ani morálka. To by bolo maximálne trápne, politicky reprezentovať morálku. Či ide o tému interrupcií, alebo práv/nepráv homosexuálov, eutanáziu a pod., ak to nedokážeme zvládnuť tak, že sa prezentujeme ako tí, ktorí chcú niesť s tými, čo sú v probléme, ich ťažký kríž, a namiesto toho im budeme dávať ponaučenia, že oni sú tí hriešni a my tí, ktorí to nedovolia, tak možno to nie je celkom politicky odpísaná pozícia, ale určite to nie je Kristova pozícia. Podĺa mňa najdôležitejšou agendou "kresťanskej" strany dnes, v modernom štáte, by mala byť solidarita -- teda politicky vyjadrený záujem o človeka.
Lenže s prítomnosťou cirkvi v politike sa na Slovensku spája ĺudácky režim, vojnový slovenský štát...
Na jednej strane sa z toho režimu, z tej doby, vytvorilo čosi ako mýtus. Časovým posunom, prekryté ďalšími traumami a kauzami, sa to staršie glorifikovalo, a dodnes sa vidí nediferencovane. Mnohým ĺuďom sa to všetko -- Tiso, slovenský štát -- zlialo do niečoho pozitívneho. Tí vnímavejší vedia, že tu bola i veĺká bolesť, trápenie, najmä to, čo sa udialo so Židmi. Katolícki biskupi, chvalabohu, vydali počas vojny až päťkrát memorandum, ktorým odsúdili vtedajšiu protižidovskú politiku, čo praktizoval slovenský štát na čele s prezidentom-kňazom. Dodnes sú, žiaĺ, medzi našimi kňazmi a biskupmi takí, ktorí chcú vidieť len to mýtizované, pozitívne a k tomu boĺavému sa nechcú alebo boja vyjadriť. Ak však cirkev na Slovensku nechce vliecť omyly z vojnového obdobia ako železnú guĺu, ktorú má pripútanú na nohe, a ak chce zohrať zodpovednejšiu úlohu v dnešnej politike, omyly a zločiny našich ĺudí z vojnových čias nesmieme nijako ospravedlňovať ani prikrášĺovať.
Dnes, zdá sa, dosť rezonuje Huntingtonova téza o konflikte kresťanstva s islamom. Čo si myslíte o takýchto predstavách fundamentalizácie konfliktov?
Ak sa pozrieme na oficiálne názory katolíckej cirkvi, Vatikánu, touto rečou sa nehovorí, podobne ani teológovia, či už katolícki, alebo protestantskí. Téza o konflikte kultúr, ktorého jadrom má byť konflikt náboženstiev, je v oficiálnych stanoviskách i v názoroch teológov jednoznačne odmietnutá. Naopak, náboženstvá sa chápu ako priestor pre stretnutie a porozumenie.
Naozaj?
Samozrejme treba rozlišovať podĺa toho, čo si z náboženstva vyberiete. Dôvodom, prečo môže byť výsledkom aj konflikt, je to, že pre nás (monoteistické náboženstvá) je veĺmi dôležitá téma pravdy -- pre kresťanov, moslimov i židov. To je rozdiel oproti východnej Ázii s jej kozmologickými náboženstvami, kde nie je dôležitá téma pravdy, a teda trápenia sa so skutočnosťou, ale skôr ako sa v tej skutočnosti rozplynúť a dôjsť k pokoju. Keď tu bol dalajláma, hovoril, že náboženstvo je cesta k šťastiu. Týždeň po jeho návšteve sa v jednom rozhovore vyslovil rabín Meyers, že náboženstvo tu nie je na to, aby bol človek šťastný, ale na to, aby svet žil v pravde a spravodlivosti a aby sme niečo pre to aj urobili.
Stále hovoríte o náboženstve, ako o pôde spájania, ale v dnešnom svete to funguje naopak...
Funguje to aj tak, aj tak. Náboženstvo sa dá chápať rôzne. Vina nie je v samotnom náboženstve, ale v jeho chápaní. Keď naše staré mamy hovorievali o nejakom človeku, že mu "nič nie je sväté", mysleli tým, že si nič neváži, že je manipulátor a sebec. Na druhej strane, človek, ktorému "je niečo sväté", ak v mene tejto predstavy ubližuje druhým, popiera sám seba, ničí to, čo má byť prvorado sväté -- iného človeka. Konflikt nie je v náboženstve, v ňom je obsiahnutá i zodpovednosť. Ale ak niekto ĺahko a lacno používa termín Boh a iné náboženské pojmy, či už je to bin Ládin, George Bush alebo bežní kazatelia v kostole, je to vždy nebezpečné.
Aký je váš vzťah k vojne?
Všeobecne sa dá povedať, že kresťania, okrem okrajových skupín, neboli pacifisti. Žijeme vo svete, v ktorom treba riešiť problémy a niekedy treba niečo aj brániť. Pravda, je známe, že keď zajali Ježiša a apoštol Peter vybral meč a chcel ho brániť, Ježiš mu povedal: "Kto mečom bojuje, mečom aj zahynie." Kto si myslí, že násilím, vojnou, vyrieši problémy, zahynie pri tomto násilí sám. To je skúsenosť. Sú teórie, kedy je vojna spravodlivá. Zaoberá sa tým oblasť morálnej teológie, ktorá formuluje podmienky. Keď som povedal, že nie sme pacifisti, myslel som tým, že sa nemožno pasívne postaviť k realite tohto sveta, že nemožno byť bezbranným voči tým, ktorí by chceli ubližovať iným. To je absurdná predstava. Ktosi sa raz vyslovil o Ghándím, že so svojím postojom mohol uspieť len v rámci určitého myslenia. Bol v Anglicku, spoznal kresťanstvo a liberálnu demokraciu, vtedy sa mu "otvorili oči" a začala ho urážať diskriminácia. Usúdil, že násilie nebude tou správnou cestou k slobode. Ak by však bol konfrontovaný s Hitlerom, Stalinom, či niektorými podobnými, a nie s demokratickým režimom Veĺkej Británie (pri všetkých jej chybách), nehrali by sa s ním. Ani by sme sa nedozvedeli, že nejaký Ghándí existoval. Nenásilie funguje len v rámci nejakého kontextu. Nám musí ísť o to, aby sme vytvárali svet, kde bude nenásilné riešenie možné. Napriek všetkým zlyhaniam, ktoré sa stali a stále sa opakujú, treba sa usilovať o svet, kde sa problémy budú riešiť bez násilia. Napríklad, pokiaĺ ide o trest smrti, v minulosti sa aj v rámci kresťanstva pripúšťal ako obrana spoločnosti. Dnes sa od tejto tézy upustilo. Nový katolícky katechizmus sa vyslovuje proti trestu smrti. Podobne sa vyvíja aj postoj voči vojne. S jadrovým ohrozením sa spochybnila i téza spravodlivej vojny. Opäť však pripomínam, že nejde o pacifizmus.
Ako vnímate tézu o rozpoltenosti Slovenska medzi Východom a Západom?
To je historický omyl. Ak by sme šli až do čias Rímskej ríše, ktorá sa rozdelila na východnú a západnú časť, tak obe časti okrem spoločných kultúrnych a náboženských zdrojov žili aj zo svojských, vlastných, ktoré sa stali súčasťou ich identity. Východná Európa sa prelínala s Áziou, odtiaĺ prijímala množstvo podnetov. Západ sa od Východu líšil najmä tým, že v jeho rámci postupne prichádzalo k osamostatňovaniu sa od centrálnej moci (šĺachta, univerzity, mestá, občania...). To na Východe neprebehlo. Prečo, to je na dlhšiu debatu. Západoeurópsky človek sa rodil aj v hádkach o vlastnú identitu, o identitu svojho ideálu -- Krista. Teologická diskusia kládla otázku, nakoĺko je Kristus Boh a nakoĺko človek. Vznikla dogmatická formulácia "celý Boh a celý človek". V praxi to znamenalo, že človek, každý človek, má svoju cenu z tohto ideálu, nie zo svojho spoločenského zaradenia "pod" alebo "nad" niekým. Za tieto, pri povrchnom pohĺade odťažité teologické stanoviská, sa bojovalo najmä na Západe, a to bol veĺký príspevok k identite Západu. Slovensko, tak ako predtým Uhorsko, je v tomto kontexte jednoznačne súčasťou západného civilizačného okruhu. Naša pozícia na hranici Západ/Východ znamenala, že sme vždy komunikovali aj smerom na východ. Z toho sa však nedá vyvodzovať, že Slovensko je rozpoltené.
Téza o rozpoltenosti má rôzne pozadie. Na Slovensku máme skupinu katolíckych kňazov a aktivistov, ktorí boli vedení predstavou, že treba pomôcť "boĺševickému Rusku", že ho treba zachrániť. Mám obavy, že do predstavy o zodpovednosti a úcte k veĺkej ruskej kultúre sa mieša i predstava, že v Rusku sa uchovala akási čistejšia duchovnosť, ktorá by mohla byť záchranou pre Západ. A my, na Slovensku, by sme to mali ďalej odovzdávať svetu. Nechcem znevažovať rusofilstvo, obdiv k ruskej kultúre. No je zaujímavé, ako sa v našich dejinách objavuje idea východnejšej orientácie. V 19. storočí u štúrovcov, neskôr "martinský" kruh... Čo je zaujímavé, boli to protestanti, od ktorých by sme očakávali, že budú orientovaní skôr prozápadne, navyše študovali na nemeckých univerzitách. Dnes u skupiny katolíkov, ktorí ako disent pôsobili v rámci normalizačného režimu. Niektorí z nich dnes pôsobia v Rusku ako misionári. Z môjho pohĺadu, ak by sme mali hovoriť o nejakej slovenskej zodpovednosti za Rusko, tak potom najskôr cez starosť o demokratickú, slobodnú, solídnu spoločnosť u nás doma. To by bol náš príspevok aj pre Rusko.
Strach zo Západu a Európskej únie je ešte stále témou aj na Slovensku...
Čiastočne sa to už, dúfam, posunulo. Druhou vecou je, ako v Európe pôsobiť a o čo sa snažiť. Určite nemôžeme spochybňovať vstup v mene ochrany nášho národného či kultúrneho dedičstva. To musíme chrániť v rámci spoločnej Európy, nie proti alebo mimo nej. Ak také čosi počuť, ide skôr o súkromné hlasy. Je pravda, že vznik samostatného Slovenska niektorí u nás podporili ani nie tak z túžby po samostatnom štáte, ako pre snahu uchrániť sa od toho "liberálneho zla", čo k nám malo plynúť cez Čechov zo Západu. Myslím však, že sú to dnes skôr súkromné bolesti a traumy niektorých ĺudí.
Označujete sa za konzervatívca a ste známym zástancom politickej teológie Johanna Baptistu Metza. Čo si pod tým treba predstaviť?
Časť ĺudí v Európe bola sklamaná novovekým vývojom, ktorý viedol k prvej svetovej vojne. V Nemecku sa k tomu pridal neúspech Weimarskej republiky. Títo ĺudia vnímali, že európska spoločnosť je zaujatá len hĺadaním privátneho šťastia a poznačená bezohĺadnosťou k iným ĺuďom. Ku kritikom patrila aj časť kresťanov, čo urobili kríž nad liberálnym novovekým myslením a demokraciou v Európe. Hĺadali návrat k poriadku a zaväzujúcej autorite. Tento trend sa viaže s menom Carla Schmitta a jeho dielom Politická teológia. V úmyselnej opozícii oproti tejto koncepcii sa "nová" politická teológia Johanna Baptistu Metza hlási k novoveku a odmieta ísť pred Francúzsku revolúciu a osvietenstvo. Diskusiu vedie s Frankfurtskou školou, opiera sa pritom aj o známe dielo M. Horkheimera a T. Adorna Dialektika osvietenstva. V duchu Metzovej politickej teológie musíme obhajovať človeka ako subjekt, ktorý rozhoduje o sebe a dejinách. Nesmie sa svojej autonómnosti vzdať. Vieme však, že je to ambivalentný vzťah. Ak berieme holokaust a iné katastrofy vážne, potom demokracia nemôže byť založená na privátnom sebeckom hĺadaní šťastia a presadzovaní úzko privátnych záujmov. V tomto zmysle nadväzuje Metz na praktický rozum Kanta a odmieta jednorozmernú analytickú racionalitu. Táto racionalita zrodila novovekú vedu a techniku, ale veĺmi jednostranne pochopila človeka a jeho vzťah k inému. Spolu s Kierkegaardom sa Metz stavia proti privatizácii náboženstva, ktorú z opačného konca kritizoval tiež Marx. V náboženstve by nemalo ísť iba o moje nebo a moju individuálnu spásu. Tým sa náboženstvo vylučuje zo spoločnosti. Otázkou je, ako má náboženstvo vstúpiť do spoločnosti, ak nie mocensky podĺa stredovekého modelu. Tento vstup nemá byť ani moralizáciou, teda káraním ĺudí, ako to kritizoval aj Nietzsche. Metz hĺadá odpoveď v princípe, v a priori trpiaceho človeka. Pre mňa je v tomto kontexte kritériom pravdy vnímanie iného. Ide o kresťanstvo v odkaze na text Matúšovho evanjelia, kde sa pravá spravodlivosť identifikuje s obyčajným človekom, keď mu podávame pohár vody. Metz hovorí v tejto súvislosti o anamntickej racionalite, o rozume, ktorý si pamätá, ktorý vidí človeka v jeho potrebách a trápeniach.
Carl Schmitt hovorí o racionalite ako neutralizácii pôvodného rozlíšenia priateĺ- nepriateĺ. Nadväzuje Metzova politická teológia aj na toto rozlíšenie?
Nie. V Metzovej politickej teológii ide o myslenie, ktoré vníma náboženstvo vo vzťahu k spoločnosti a dejinám. Dá sa objaviť len v rámci nášho trápenia sa so svetom, a teda aj s politikou, nie ako osobitná teória nebies. Politika sa tu myslí v širšom zmysle, ako dejinné udalosti, tragédie dejín, aj ako to, čo viedlo k Osvienčimu. V novoveku sa však náboženstvo z rozličných príčin sprivatizovalo. Po tridsaťročnej vojne nevedeli čo s ním. Náboženstvo sa zdalo byť zdrojom konfliktov, preto ho chceli mať preč zo spoločnosti. Otázkou je, ako sa má náboženstvo do spoločnosti vrátiť. Určite nie tak, ako sa to deje niekedy u nás na Slovensku, keď sa povie: Je nás veĺa, máme tu tradíciu, preto budeme do toho hovoriť, búchať do stola a moralizovať. Náboženstvo môže spoločnosti ponúknuť to, čo jej chýba. Iba cez parlament, ústavný súd a podobne nebude spoločnosť nikdy dobre fungovať. Tieto holé liberálno-právne normy nehovoria nič o tom, čo si myslíme, ako a čo si naozaj vážime. To by mohlo byť o tom, čo náboženstvo prináša. V akej miere sa tieto postoje dajú použiť politicky, je iná otázka. Treba hĺadať niečo, čo sa v straníckych centrách nevyskytuje, aby sa spoločnosť otvorila ĺuďom, pretože zatiaĺ o spoločnosti rozhodujú úzke stranícke špičky. Ľudia sú čoraz viac len objektom straníckej politiky. A médiá často skôr zahmlievajú súvislosti, než vyjasňujú. Otázkou je, kto sa bude zastávať človeka, ktorý je mnohými spoločenskými procesmi obchádzaný a manipulovaný.
V tejto situácii Slovensko vstupuje do EÚ, ktorá je dnes veĺkým byrokratickým kolosom. Ako vnímate náš vstup v tejto súvislosti?
Nečakáme od nášho rozhovoru, že rozlúskne otázky okolo organizácie únie. Aj tí, čo sa nimi zaoberajú profesionálne, to často nevedia dobre povedať. Inou témou je, že sme sa politicky, kultúrne a historicky cítili dlho vyčlenení zo svojho prirodzeného prostredia, kam chodili obchodovať, študovať a pracovať naši predkovia. Aj keď sme boli vždy chudobnejšími príbuznými, vedeli sme normálne komunikovať s týmto prostredím. Sú tu isté danosti, ktoré sa ani po vstupe nezmenia. Zrejme nebudeme nikdy takí bohatí ako Nemecko. Nerobme si ani ďalšie ilúzie. No, dúfam, že budeme môcť v tomto prostredí normálne fungovať. Európu nevnímam ako geografický pojem. Nevieme jej dať definitívne hranice. Niektorí ich vidia ako hranicu západnej civilizácie, ktorá je identická s hranicou bývalej latinskej cirkvi. V dnešnej únii je však aj Grécko, ktoré je ako štát priamo napojené na pravoslávnu cirkev. Na druhej strane v protestantských krajinách, ako sú škandinávske krajiny a Veĺká Británia, nemôžete byť hlavou štátu, kráĺom, ak ste katolík, čo znie dosť komicky. Mimochodom, v mnohých témach a záležitostiach sme si asi najbližší s Nemeckom, s klasickou strednou Európou. EÚ svojou neurčitosťou hraníc mi pripomína starú Rímsku ríšu, ktorá ich mala tiež pohyblivé. Zo spätného pohĺadu je ťažko povedať, či rozširovanie Ríma bolo mocenským aktom voči barbarom alebo šírením kultúry. Jej prítomnosť vedeli nakoniec oceniť aj tí, ktorých si Rím podmanil. Niečo obdobné sa deje aj dnes. Sú v tom, samozrejme, viaceré záujmy -- niekto má pocit, že nás chcú ovládnuť. My máme záujem na zlepšení materiálnej stránky života. Ďalej je tu množstvo kultúrnych a právnych hodnôt či noriem, ktoré nám už pomohli v odstraňovaní neporiadku, čo sme tu mali z minulého režimu. Čo sa týka obáv, tu sa možno pozitívne odvolať na J. Čarnogurského, ktorý na jednom predvolebnom zhromaždení, asi pred ôsmimi rokmi, odpovedal na otázku, prečo sa zasadzuje za Európu, ak máme byť zasa od niekoho závislí (tentoraz od Bruselu): "Áno, budeme znova pod niekým, ale je tu aj veĺký rozdiel. Keď sme neposlúchali Moskvu, prišli tanky. Ak nebudeme poslúchať Brusel, neprídu prachy."
Ako reagovať na tieto zneistenia?
Treba pomenovať okruhy a témy, ktorých sa obávame. Mnohí napríklad v katolíckej cirkvi poukazujú na problém eutanázie alebo klonovania. Na to odpovedám tak, že naši mladí ĺudia sa už za socializmu obliekali ako na Západe, počúvali podobnú hudbu atď., že sme jednoducho jeden kultúrny okruh. Podobne v morálke, či sa to niekomu páči, alebo nie, je to o tom istom, nie sme lepší ako oni... Je to náš svet. Kto hovorí, že sú tu nejaké hriechy, ktoré Slováci nemajú, ale zato ich majú v Bruseli alebo Holandsku, nechce vidieť, že máme spoločné cnosti i problémy. Skúsme ich aj spoločne riešiť. Rozumní politici hovoria -- je to na nás, koĺko možností využijeme a koĺko poznania nám to prinesie.
A čo antidiskriminačný zákon, ktorý v Bruseli vedie k legalizácii zväzkov sexuálne ináč orientovaných ĺudí?
Zhodneme sa na tom, že nikto nesmie byť diskriminovaný na základe svojej odlišnosti. Otázkou je, kde snaha o nediskrimináciu prechádza do umelého zvýhodňovania. Peter Breiner ironicky píše z Kanady, že najlepšiu šancu zamestnať sa na nejakom štátnom úrade máte vtedy, ak ste príslušníkom menšiny. Nevieme právno-politicky dobre definovať tieto situácie. Zdá sa mi, že napríklad homosexuáli sa usilujú o sobáše kvôli symbolu. Je to diskriminácia, keď im spoločnosť odmieta dať symbol manželstva? Na nemožnosti ubližovať sa dohodneme veĺmi ĺahko -- napríklad v prípade dedičského konania po úmrtí partnera. Ale treba riešiť tieto prípady politicko-symbolicky? Ja sa nikoho nebudem ako farár, ani ako úradník pýtať, čo vy spolu máte? Nikomu nepodsúvam, že robí niečo, čo mám odsúdiť či dokonca trestať. Naši kresťanskí demokrati povedia -- neubližuje sa im, je to v poriadku, ako to je. Iní hovoria, títo ĺudia majú právo aj na symboly... Určiť hranicu je problém. Ešte mi napadá jedno k tejto téme: homosexuáli si v mene liberalizmu žiadajú určité práva. Nie je liberalizmus aj o tom, že od štátu chcem čo najmenej, že nepotrebujem jeho symboly, že mi stačí, keď mi štát neprekáža v existencii podĺa mojich predstáv?
A čo právo na plnohodnotný život s výchovou detí?
Viete, to nie je otázka iba na mňa ako farára alebo predstaviteĺa cirkevných kruhov. Väčšina ĺudí si takéto záväzky nevie dosť dobre predstaviť zo sociologických a psychologických dôvodov. Niekto môže namietať, že ak majú byť deti v sirotincoch, radšej nech sú u homosexuálne orientovaných párov. Podĺa Metzovej teológie, ak niekto trpí, teda aj keď je homosexuál, treba ho brať vážne. Len kde je tá hranica, opakujem, medzi diskrimináciou a nediskriminovaním. Dnes sa dá len ťažko určiť. Snaha o manželstvá a adopciu detí v týchto prípadoch, podĺa mňa, už nie je o nediskriminácii, ale o práve na symboly. Tu som konzervatívec. Nerozumiem, prečo by sme mali na jednej strane deklarovať úctu k inakosti, a na druhej sa tváriť, že inakosť nejestvuje.
A predsa sa to deje, aj v prípade podpisovej akcie o referende o NATO...
Prekáža mi, keď niektorí, ako pán Schutz a ďalší, tvrdia o tejto akcii -- my vieme, kto to podpísal, sú to takí a onakí... Stačí málo a sú z nich hlupáci. Prekáža mi takýto prístup. Chýba mi v tom to kresťanské: včera si bol možno hriešnik a hlupák, dnes môžeš byť poriadny človek a mať správny názor. Prečo by som mal niekoho škandalizovať, nech ide o homosexuála alebo bývalého komunistu! Časť žurnalistickej obce to robí pravidelne. Je to úplne antiliberálne a antikresťanské. Prečo by sme sa nemali zamýšĺať nad názormi Čarnogurského, Bondyho alebo Chmelára! Ale slušne. Veďme s nimi polemiku. Osobne by som očakával viac otvorenosti z ich strany, zdá sa mi, že to trochu hrajú, že nie sú proti nášmu vstupu do NATO, že sú len za diskusiu.
Slovenská spoločnosť pôsobí rozvadeným dojmom menšinovej demokratickej elity a nedemokratickej väčšiny. Odkiaĺ táto polarizácia?
Mám známeho, ktorý má sedem synov. Kým žili v štvorizbovom byte, chlapci sa neustále bili a vadili. Na moju otázku, prečo to trpí, odpovedal: Nič sa nedá robiť, obmedzený priestor... Slovensko je taký obmedzený priestor. Navyše sme súčasťou mnohých politických a kultúrno-morálnych premien. Životný rámec, ktorý sa nám veĺmi nepáčil, ale na ktorý sme si zvykli, sa rozpadol. Netreba zveličovať, ale je to dramatická situácia. Každý sa zatiaĺ zachraňuje na svoj spôsob. Nuž, a v tomto našom malom priestore mnohí nemajú na to, aby videli za roh. Tak radšej šliapeme po sebe. Dúfam, že postupne vzniknú novšie, dobe primeranejšie formy súdržnosti, keď sa nám tie staré rozpadli.
Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO
|
