Ťažiskom vašej knihy Dráma hudby. Prolegomena k politickej muzikológii sú referáty, ktoré odzneli na medzinárodných muzikologických konferenciách. Niektoré texty však z tohto rámca vybočujú, myslím najmä na referát Menticída včera a dnes z ustanovujúcej schôdze Európskeho kultúrneho klubu (EKK) v roku 1990 a na prednášku Hlbina -- zabudnutá dimenzia?, ktorú ste mali na prvej verejnej schôdzi Českej asociácie Club of Rome v Betlemskej kaplnke v Prahe v roku 1994. Čo vás ako skladateľa priviedlo do týchto organizácií, ktoré sú na prvý pohľad od hudby dosť vzdialené?
Do týchto organizácií ma pozvali. A neodmietol som toto pozvanie práve kvôli muzikantskej skúsenosti a pravdepodobne aj vzhľadom na akúsi "skladateľskú mentalitu", ktorá je zameraná na integrovanie a najmä na zmysluplné rozvíjanie vecí. Moja orientácia na tzv. novú hudbu mi priniesla skúsenosť z konfliktov. Tie provokovali reflexiu, úsilie odhaliť skryté príčiny tohto stavu vecí. Jedným z výrazov tejto snahy boli neoficiálne semináre Hudba a matematika, ktoré sme od roku 1984 organizovali s prof. B. Riečanom -- s ambíciou prekračovať hranice myslenia, vytýčené nielen vtedajšou ideológiou, ale aj úzkym profesionalizmom. Premietla sa do toho napokon aj skúsenosť učiteľa, preto som sa dostal od teórie hudby k problematike výchovy a odtiaľ k problematike kultúry. Pozvanie na ustanovujúcu konferenciu EKK som teda chápal ako akúsi samozrejmosť.
Úlohou Európskeho kultúrneho klubu by mala byť ochrana pred "menticídou", právo na život by malo byť spojené s právom na pravdu. Konštatujete však, že otázky kultúry ostali po Novembri 89 bokom a umelecký artefakt, zdegradovaný na konzumný artikel, stratil svoju podstatnú hodnotu. Ako sa to stalo?
Domnieval som sa, že EKK by sa mal zamerať na detekciu antikultúrnych javov v spoločnosti, najmä na politickej scéne. Bolo to zovšeobecnenie ekologickej idey boja so znečisťovaním životného prostredia. To sa začína v mentálnej sfére, tam, kde vedomie stagnuje na úrovni neandertálca a evolúcia myslenia sa zasekne na verbálnej úrovni. Zvíťazil však tzv. pragmatizmus tzv. politikov, t. j. špecialistov na slovné hry. Vznikol vskutku Augiášov chliev. Tomu sa mohlo predísť. Súvisí to zrejme s momentom, keď Václav Klaus ako novopečený premiér vyhlásil: "Kultúra? Potom!" To ma vydesilo najmä ako občana: Kedy to bude to "potom"? Až nastane tma? Bolo tak legalizované ďalšie kolo "menticídy", čiže deštrukcie myslenia, takéto procesy neskôr diagnostikoval francúzsky filozof A. Finkielkraut. Fetišizovaná "predĺžená ruka trhu", ktorá mala vraj vyriešiť všetky problémy transformácie spoločnosti, sa tak stala "predĺženou rukou" zlodejov, mafiánov a falošných hráčov na všetkých úrovniach spoločenskej integrácie. Odhaduje sa, že len v Českej republike štát prišiel o približne tisíc miliárd českých korún. K otázke, ako sa to stalo, vám poviem tri ponovembrové príbehy. Prvý -- na Námestí SNP postavili na jar 1990 akúsi búdu, nainštalovali hi-fi a spustili nemilosrdný hluk, vraj hudbu. Nezabudnem na vydesené tváre pacientov v oknách nemocnice u Milosrdných bratov. Chcel som intervenovať, ale vysvetlili mi, že to je sloboda. Druhý -- do xeroxu na Medenej ulici prišiel mladý elegán: Kto je posledný? Ja, hovorím. On: Pustite ma, ponáhľam sa. Aj ja sa ponáhľam, hovorím. Ale ja som podnikateľ! Tak nech sa páči, ja nie som. Keď potom platil, pristúpil som k pultu a on z výdavku ukazovákom posunul ku mne jednu korunu. Pýtam sa: Čo to robíte? A on: Time is money. Vy ste ma pustili. O tom, čo nasledovalo, pomlčím. A do tretice: Bol som na porade, eufemisticky povedané, na vysokom poschodí. Keď mlátenie slamy trvalo na môj vkus pridlho, hovorím: Páni, mali by sme sa najprv dohodnúť na základných princípoch, lebo... Nedokončil som, lebo zborovo zaznelo: Aké princípy? Princípy -- to je volovina! Sic! Tak takto sa to začalo.
Čo bolo príčinou takéhoto vývoja?
Tých príčin bolo neúrekom. Iba ako heslá uvediem napríklad behaviorizmus a dezinterpretovaný pragmatizmus. Spomenuté "historky z metropoly" to naznačujú. Pod zámienkou neoliberalisticky chápanej slobody došlo k dehonestácii univerzálnych princípov a absolútnych hodnôt. Začala invázia hesla Anything goes -- Všetko je možné. To nie je heslo slobody, ale svojvôle. Neznamená však, že predošlá "menticída", založená na materialistickej redukcii skutočnosti, sa neskončila. Zmenila sa iba rétorika. Nadobudla nebezpečnejšiu podobu. Človek bol zrazu konfrontovaný s ošiaľom konzumnej spoločnosti. Pseudoidea konzumu je pre prirodzeného človeka -- podľa Biblie kralickej človeka hovädného -- neodolateľná. Nielen preto, že je tak legitimizovaná pudová tendencia Mať a vládnuť!, ale najmä preto, že je legitimizovaná ilúzia, že človek nemusí so sebou nič robiť. Tradičné imperatívy sebavýchovy, sebadisciplíny, nehovoriac o askéze -- boli akoby anulované. Boli tak anulované predpoklady duchovného vývinu -- ako jedinca, tak i spoločnosti. Čítal som kedysi štúdiu amerických vedcov, ktorí dospeli k názoru, že súčasný človek duchovne nedozrieva, iba starne. Neuvedomuje si pritom, že je nenápadne degradovaný na živočícha -- konzument je de facto živočích, čo je v rozpore s duchovnou podstatou ľudskej bytosti. Človek je -- ako to po Novembri pripomenul rektor Karlovej univerzity Radim Palouš -- bytosť Transcendencie. Výrazom toho je jeho tvorivosť. Len na základe súladu s týmto princípom môže byť založená zmysluplná existencia. Keď sa naruší rovnováha medzi tvorbou a konzumom, je zle. Pre tvorivú existenciu človek nepotrebuje veľa, tu platí Schumacherovo Small is beautiful -- Malé je pekné. Lenže z prostriedkov na údržbu sa zrazu stal cieľ. To je zvrátenosť. Inakšie povedané -- strata horizontu Nekonečna odsudzuje človeka na nekonečné naháňanie konečných vecí. Konzument je pomocou ideológie dezinterpretovanej slobody zotročený -- stáva sa bezvôľnym objektom mechanizmov trhu a štátnej moci. Konzument je odsúdený na duchovnú vegetáciu. Absolutizácia trhu nastoluje novú podobu totality. Transformácia spoločnosti na princípe fetišizácie trhu mení spoločnosť na manipulovateľné stádo. Keď sa métou stane bohatstvo a moc a nakupovanie, mizne duchovná rovnováha. Začína sa hystéria, normou sa stáva egoizmus a jeho splodiny -- bezohľadnosť, agresivita a napokon zločin.
Práve o tom ste hovorili aj v prednáške v pražskom Rímskom klube...
Club of Rome vznikol pred takmer tridsiatimi rokmi z iniciatívy vedcov, ktorí na základe prognostických modelov dospeli k názoru, že trend západnej civilizácie -- neobmedzené drancovanie obmedzených surovinových zdrojov, vykorisťovanie tzv. tretieho sveta na jednej strane a absurdné mrhanie na druhej strane -- musí viesť ku globálnemu kolapsu. Že tento trend "Bez kontroly" -- ako ho neskôr označil Z. Brzezińsky -- treba zvrátiť. Vo svojej prednáške som poukázal na to, že faktorom tohto trendu je strata duchovného rozmeru existencie a že rehabilitácia a reinterpretácia tohto rozmeru a zavedenie jeho dôsledkov do praxe by mohlo prispieť k riešeniu globálnej krízy.
Ako si to predstavujete? Čo znamená pojem Duch? Ako teda chápať duchovnú kultúru? Pokiaľ viem, váš názor sa líši od bežného stotožňovania duchovnej kultúry s umením.
Namýšľam si, že nešírim nejaké tmárstvo. Vychádzam totiž okrem iného aj z názoru veľkého fyzika. Erwin Schrödinger napísal, že Duch je sila, ktorá za istých okolností dovoľuje človeku, prirodzenej bytosti, prekonávať prirodzený determinizmus. Ide teda o prekonávanie egoizmu a egocentrizmu, nenásytnosti, pýchy, negatívnych emócií atď., stručne povedané o prekonávanie tendencie "Mať a vládnuť". Na tomto základe chápem duchovnú kultúru ako systém tých mechanizmov, ktoré človeka vedú k tomuto prekonávaniu prirodzeného determinizmu. Keď je človek bytosť na polceste medzi beštiou a anjelom, ako to v nadväznosti na K. Lorenza vyjadril H. v. Ditfurth, potom duchovná kultúra funguje tam, kde v spoločnosti dominuje približovanie sa k anjelovi. Neodmysliteľným predpokladom je primerane koncipovaná výchova. Vzdelávanie nestačí.
Povedali ste, že je to možné za istých okolností. Za akých?
Poviem vám jednu prednovembrovú epizódu. Do Bratislavy prišiel Ivan Havel s profesorom Nalimovom. Profesor Belo Riečan zavolal napochytro do Matematického ústavu SAV dobrých známych. Svetoznámy matematik Nalimov -- ináč mal za sebou osemnásť rokov gulagu -- vo svojej prednáške dokazoval, že neexistujú metódy, ktoré by dovoľovali odhadnúť, či globálne procesy deštrukcie neprekročili bod, za ktorým už niet záchrany. A viete v čom, aspoň teoreticky, videl riešenie? V praxi meditácie. Presne tak ako prof. Kazimierz Dabrowski, nestor poľskej psychiatrie. Ten iba skepticky dodával, že na to by sa museli dostať k moci v globálnom meradle osvietené vlády, čo je pravda utópia. Tam mieril C. F. v. Weizsäcker, keď postuloval premenu vedomia ako nevyhnutný predpoklad záchrany. Tvrdil, že bez orientácie na pravdu svet dospeje k záhube. Boľševizmus, ale aj scientizmus nám naočkovali, že pravdu zaručuje výlučne veda. Ale ďalší fyzik F. Capra napísal, že síce veda nepotrebuje mystiku, tak ako mystika nepotrebuje vedu, ale človek potrebuje obidve. Tá mystika v praxi to je vita contemplativa, to sú exercitia spiritualia. Ony umožňujú prehlbovanie vedomia, prekonávanie negatívnych sugescií zabsolutizovanej hmoty a hmotárstva. Pápež liberalizmu F. v. Hayek varoval, že ak v spoločnosti nebudú spontánne rešpektované princípy kultúrnej tradície, spoločnosť bude smerovať do džungle. Podľa J. Krempaského spoločnosť-organizmus sa v takom prípade rozpadá na "množinu ego-častíc". Zdá sa, že sa to už stalo. Duchovná kultúra definovaná ako systém zložený z filozofie, náboženstva, vedy, umenia, práva je dnes anachronický blud: napríklad 90 percent vedeckého výskumu slúži vojenským účelom, čiže zdokonaľovaniu nástrojov a metód vraždenia. Právo funguje tak, ako konštatoval R. Dahrendorf, že sa na všetkých úrovniach spoločenskej integrácie rozširujú sféry anómie. Umenie, zdegradované na tovar, stráca svoju identitu založenú na symbolickej funkcii a podobne. Keďže dlhodobý brainwashing vygumoval z mozgov zmysel pre Transcendenciu, Mystérium Bytia, Nekonečno, ale aj Lásku - Agapé, mizne kontemplatívny a meditatívny vzťah nielen k umeniu, ale ku skutočnosti vôbec. Možno ešte nie sme v Hayekovej džungli, ale v zoologickej záhrade asi áno. Stačí sa pozrieť na svet bez okuliarov demagógie.
Čo by sa mohlo stať hybnou silou pre zmenu tohto stavu?
Stav vecí u nás je síce iba nepatrným hologramom stavu globálnej dediny, ale ukazuje nám odveký zápas medzi princípom Života a princípom Smrti -- Polemos, ako hovorili starí Gréci. Svet dospel opäť do stavu bifurkácie, tzn. extrémnej nerovnováhy, vyvolanej chronickou extrémnou nespravodlivosťou. Vytesňujeme z vedomia fakt, že v dôsledku vojen, teroru, čistiek, hladu, nedostatku liekov a vody atď. zomiera v tzv. treťom svete denne okolo 37 tisíc ľudí, z toho šesťtisíc detí. Denne! Ani horor z 11. septembra 2001 v tom nič nezmenil, hoci bol možno posledným mementom, aby sa západná civilizácia spamätala. Tu možno bola ešte šanca, aby sa prejavila hybná sila, na ktorú sa pýtate -- svedomie. Lenže egoizmus a svedomie, alebo pýcha a svedomie sa navzájom vylučujú. Neviem sa zbaviť myšlienky, že keby sa aspoň časť z tých stoviek miliárd, ktoré sa vyhadzujú na čoraz pekelnejšie zbrane, venovala na záchranu tých stoviek miliónov ohrozených hladom, tak by hádam vznikla šanca na zastavenie teroru. Ale nič sa nezmenilo, stále platí "Oko za oko, zub za zub", stále sme v Neandertali. Nedávno sme to denne videli na obrazovkách: na jednej strane lietadlové lode s raketami -- tie menšie za 600 tisíc dolárov kus, na druhej strane utečenecké tábory, v ktorých deti zdochýnajú od hladu a zimy. Podľa médií bombardovanie Afganistanu stálo vyše 20 miliárd dolárov a na výstavbu prisľúbili čosi nad 300 tisíc miliónov. V rámci čierneho humoru by sme teda mohli povedať, že pomer medzi silami Dobra a Zla je 1:60. Na to, aby sa to obrátilo, by bolo potrebné zastaviť i aktuálnu "menticídu", likvidovanie zvyškov historického vedomia, vedomia súvislostí, najmä kauzálneho myslenia, o reflexii a spätnej väzbe nehovoriac. Naďalej sa rozhoduje "o nás bez nás", za zavretými dverami, opäť funguje cenzúra spojená s mafiánskou zásadou Omerta -- nič som nevidel, nepočul, nič neviem! Je tu napokon viac alebo menej zakamuflovaný štátny teror. A to všetko vraj kvôli záchrane našich hodnôt a princípov. Ja som vo fašistickú ani boľševickú koncepciu hodnôt neuveril. Ako som už povedal -- verím na univerzálne hodnoty, na absolútnu Pravdu, vo "svetový étos", ktorý hlása Hans Küng. Ale verím aj na zázraky a možno tá časť mládeže, ktorá nepodľahla menticíde, ktorá napriek všetkému rozvíja vedomie a svedomie, bude tou hybnou silou.
Ako chcete takúto vieru zosúladiť s demokratickým pluralizmom?
Spýtal by som sa opačne: ako tvoriť, rozvíjať demokraciu bez takejto viery? Veď to, čo po Novembri v postkomunistickej Európe vzniklo, nie je nič viac, ako akási reálna demokracia, ktorá je od demokracie sensu stricto rovnako vzdialená, ako bol reálny socializmus vzdialený od ideí socializmu. Prichodí mi na um starý gruzínsky vtip o azerbajdžanskej škole: Učiteľ skúša žiakov: Koľko je 5 krát 5? Prvý odpovedá: Približne 14, 15, 16. Zle! Druhý žiak: To je, prosím, približne 34, 35, 36. Zle, kričí učiteľ. Koľkokrát som vám už hovoril, že 5 krát 5 je približne 24, 25, 26! Demokracia v dnešnej podobe sa líši od azerbajdžanskej školy tým, že kým tam má pravdu učiteľ, tu majú pravdu všetci. Tak sa potom hlasuje a väčšina rozhodne. Je to teda boľševizmus a podľa toho to vyzerá. Bol som predvlani na porade, kde si profesori kompozície a teórie lámali hlavu nad definovaním rozdielu medzi umeleckým dielom a zvukovými kulisami pod reklamy a správy v TV a rozhlase. Dilemu rozsekol mladý gitarista, ktorý sebavedome oznámil: Ja si myslím, že všetko je tvorba, všetko je umenie! Bolo to kvalifikované ako právoplatný názor. Problém je v tom, že keď sa niečo sformuluje podľa schémy "Ja si myslím, že...", tak je to kvalifikované ako názor, aj keď ide o prejav bezmyšlienkovitosti, o ozvenu verejnej mienky, skrytý lobizmus, výraz nálady a pod. Už starí Indovia vedeli, že nerozlišovanie vedie k záhube, že človek sa zničí, ako hovorí Bhagavad Gita. Patrím k etnickej menšine, ktorá sa usiluje rozlišovať medzi sférou Absolútnej Pravdy a pluralitou ciest k nej. Človek by mal vedieť, kde je sever. Bez toho sa tá pluralita ciest mení na bludisko. A dodal by som, že ak tie cesty nie sú bombardované sugesciami demagógov, tak sú komplementárne, nie sú v konflikte. Konflikt existuje inde -- medzi smerovaním k "bodu Omega" P. Teilharda de Chardin a silami, ktoré ženú svet opačným smerom, k pólu hmoty a násilia.
Ako sa dá k tomuto rozlišovaniu dospieť?
A ako ste k nemu dospeli vy? Napriek svojej mladosti alebo vďaka nej? Nedá mi, aby som nepripomenul básnika, s ktorým moja generácia vyrástla: Ó mladosť, podaj mi krídla, nech vzlietnem nad mŕtvym svetom! Roger Penrose, jeden z najväčších matematikov dneška verí, že reálne existuje sféra ideí a že je dostupná najmä deťom. Podľa biológov už jednobunkové organizmy rozlišujú medzi uzavretým tvarom a amorfným prostredím a z tejto schopnosti sa vyvinulo myslenie. Spontánne rozlišujeme svetlo a tmu, rytmy a chaotické impulzy, rast a chátranie, živé a mŕtve atď. No pod náporom abstrakcií sa táto spontánna evidencia začne strácať. Eric Berne napísal: Chlapček počúva spev vtákov. Príde otecko a hovorí: Toto je drozd a toto bol vrabec. Začalo vzdelávanie a chlapček prestáva počúvať, vnímať realitu a začne rozmýšľať, ako sa čo volá. Medzi človekom a realitou vzniká postupne bariéra pojmov a pojmy umŕtvujú Skutočnosť. Chcem povedať, že na to, aby sa človek orientoval v skutočnosti, je potrebná intuícia -- kde jej niet, tam "ratio melie naprázdno", hovorí J. Ortega y Gasset; tá totiž umožňuje vhľad pod povrch pomenovaných vecí, cez bariéry abstraktných pojmov. Žijeme vo svete zamorenom abstrakciami, ktoré si navyše často zamieňame s ideami. Abstraktné pojmy sa napokon stávajú eufemizmami a tie potom nástrojom demagógov, nástrojom "menticídy", či deštrukcie myslenia.
Mohli by ste uviesť príklad?
Samozrejme. Zoberme si dnes najfrekventovanejší pojem vojna a jeho varianty -- spravodlivá vojna, preventívna vojna, či dokonca humanitárna vojna. O vojne sa hovorí ako o technickom probléme v súvislosti s potrebou odzbrojiť diktátora. Kto by to nechcel. Nechajme teraz bokom otázku, ako sa ten diktátor stal taký mocný a prečo sa zrazu pred dvanástimi rokmi premenil na nepriateľa. Ostaňme pri téze, že ho treba odzbrojiť a odstrániť jeho režim. A na to je vraj nevyhnutná vojna. Tu vzniká problém: je možné zbombardovať režim? Vojna sa stala v prvom rade vojnou s civilným obyvateľstvom. O tom sa, pravda, nehovorí. Nie sú poskytované údaje o odhadovanom počte obetí: koľko detí bude asi zavraždených, koľko žien, koľko starcov, chorých. O tom sa taktne mlčí. Veď sme predsa nejakí "kulturträgri"! Lenže každá vojna nie je nič iné ako štátom alebo štátmi legalizované vraždenie a ničenie predpokladov existencie -- spomeňme Varšavu, Londýn, Drážďany, Hirošimu, Nagasaki. Teraz je na rade Bagdad s päťmilionovým obyvateľstvom. To je jedna stránka veci. Druhá spočíva v tom, že to megavraždenie sa dnes deje pomocou "múdrych zbraní", teda z odstupu, z pozície relatívneho bezpečia. Tým sa však mení existenciálny status toho, kto tými "múdrymi zbraňami" narába. Vojak sa tu mení nielen na masového vraha, ale na masového kata. Samozrejme, nie toho stredovekého, ale inteligentného, vzdelaného. A patrične vychovaného -- mladých ľudí treba zbaviť duchovných základov ľudskosti. Zdá sa však, že ani to nie je až taký veľký problém. Výsledky výskumu amerických psychológov Milgrama a Zimbarda uskutočneného na elitných univerzitách ukázali, že väčšina pokusných osôb, teda študentov s vysokým IQ, je ochotná mučiť človeka. Stačí ich presvedčiť, že ide napríklad o pokrok vo vede. Stačí, že v hre sú ambície a prestíž. Prišlo mi to na um, keď som v prvom dni vojny v Zálive na obrazovke uvidel, ako usmiaty pilot vystúpil z bombardéra a povedal reportérovi CNN: Tak, a teraz sa ideme naraňajkovať, a potom zas späť do práce. Takto to povedal. Do práce! Vo vedomí tohto sympatického mládenca sa bombardovanie prekvalifikovalo na "prácu".
Samozrejme, táto epizódka sa odohrala v rámci spravodlivej vojny a desaťtisíce civilistov pri bombardovaní Drážďan zahynuli v rámci spravodlivej vojny. Tu však nie je možné nespýtať sa, že prečo tá spravodlivá vojna prišla v prípade Hitlera až po Mníchove? Prečo naši spojenci preventívne nezbombardovali Berlín pred Mníchovom? A ako vlastne vznikol fenomén Hitler? Prečo? Aké boli príčiny? Tak by sme sa dostali kdesi až k Versailles a napokon do Sarajeva -- a nemalo by to konca-kraja. A otázka genézy fenoménu Saddám Husajn by nás doviedla k ešte nepríjemnejším otázkam: Kto mu predal atómový reaktor? Kto mu predal lietadlá a rakety? A materiál na chemické a biologické zbrane vrátane antraxu? A prečo? A opäť by to nemalo konca-kraja. Namiesto toho však nie je možné neurobiť z tých všetkých nehorázností jeden stručný záver: stojíme zoči-voči morálnemu debaklu celého politického systému mocností. Ľudstvo chronicky platí nepredstaviteľnú daň za to, že o jeho osudoch rozhodujú duchovne nezrelí alebo narušení jedinci. Pohybujeme sa stále v začarovanom kruhu, v ktorom platí primitívne, staré "Oko za oko, zub za zub" a "Mať a vládnuť!" A jednou z podstatných príčin tohto stavu vecí sú pasce abstrakcií ako spravodlivá vojna či preventívna vojna. Ak ich akceptujeme, potom akceptujeme aj spravodlivú vraždu a preventívnu vraždu. Alebo dokonca spravodlivú, preventívnu, lúpežnú vraždu! Rozdiel je iba v miere -- dnes ide o podujatie, ktoré sa môže stať porovnateľné s holokaustom.
Vidíte nejaké východisko z tejto pasce?
Radikálne sa mení paradigma poznania. Neklasická veda a filozofia, ale aj teológia vytvorili základné črty nového obrazu sveta, kultúry, človeka. Súčasne vzniká dojem, že sféra politiky tieto prevratné zmeny nereflektuje. Predzvesťou nového pohľadu na človeka bol po druhej svetovej vojne dnes zabudnutý bestseller Maxa Picarda Hitler v nás. Ten Hitler -- v kresťanskej interpretácii starý Adam, či všeobecne dedičný hriech, je v každom z nás, obyčajnými občanmi počnúc, kráľmi a prezidentmi končiac. Keďže sme v duchu starej paradigmy ochotne uverili, že človek je homo sapiens nielen z prírodovedného hľadiska, ale aj v zmysle humanitných vied, Hitler v ľudskej duši bol z nášho vedomia vytesnený, exkomunikovaný. Na zásade projekcie ho vidíme iba v exteriéri, v rivalovi a podobne. Tak ten náš Hitler šarapatí ďalej, ale v ilegalite, zastretý spomínanými jazykovými hrami, ideológiami, mýtmi tvorenými ad hoc a ich splodinami. Čo s tým? Existuje metodologická direktíva, založená na slávnej Gödelovej vete, ktorú D. Hofstadter sformuloval asi takto: Keď sa v nejakom systéme prejavujú rozpory a dysfunkcie, treba z neho vyskočiť na úroveň systému vyššieho rádu. Keď na miesto toho darebáckeho systému dosadíte systém politika so všetkými zločinmi, či v lepšom prípade -- dôsledkami slabomyseľnosti a bezcharakternosti, stáva sa zrejmé, že namiesto opakovaného padania do žumpy nenávisti, zloby, pýchy, pažravosti, agresivity a pod. treba "vyskočiť hore, na úroveň systému vyššieho rádu".
To znamená, že politické myslenie a rozhodovanie by sa malo riadiť v prvom rade etikou?
To je práve predstava vyplývajúca zo starej paradigmy poznania. Etika či metaetika sú súbory abstrakcií a každý sa napokon ohradí, že v tomto ohľade má čisté svedomie. Preto akési injekcie či infúzie etiky nestačia. Tie neprekonajú odcudzenie, do akého sa politika dostala. Dnes nás to odcudzenie doviedlo do situácie, ktorá z duchovného hľadiska vykazuje mnoho analógií s nedávnou históriou. V akomsi obrátenom garde sa tu vynára jednak Mníchov, jednak pozývací list, normalizácia či napokon anticharta. Preto nestačí usporiadať školenie z etiky pre politikov. Potrebné je vyskočiť zo systému machiavellizmu na úroveň systému duchovná kultúra. Treba ho včleniť do systému, v ktorom pôsobí Schrödingerov Duch--sila, v ktorom Duch nie je iba de Chardinovým "zanedbaným epifenoménom" ani "nedosažiteľným metafenoménom", ale fenoménom pôsobiacim v konkrétnom, reálnom svete prostredníctvom konkrétnych ľudí. Podľa tohto veľkého vedca -- teológa-mysliteľa Duch-fenomén sa prejavuje o. i. ako isté napätie vo vedomí spoločnosti. To treba evidovať a rešpektovať. Ale v prvom rade sú nevyhnutné systémové zmeny vyplývajúce z axióm a postulátov duchovnej kultúry. Tie by mali napríklad znemožniť, aby sa do politiky dostali indivíduá, ktoré prejavili v živote uvedené negatívne sklony -- túžbu po moci, po bohatstve za každú cenu, neschopnosť dialógu atď.
O kultúre ste napísali, že má univerzálny charakter, ale ten že je lokálno-etnicky determinovaný. Ako to vidíte v súvislosti s približovaním sa našej krajiny do EÚ, kde sa môžu zotrieť jednotlivé špecifiká?
Ide v prvom rade o to, aby sa nezotrelo, nevytunelovalo to základné, tá univerzálna duchovná podstata. Každá tradícia, naša, ale aj akákoľvek iná, má dialektickú povahu, všade sa prejavuje spomínaný "polemos", obidva póly Holomovementu -- princíp Života aj princíp Smrti, Kozmogenéza aj Chaos, či ak chcete -- negentropia a entropia, informácia a šum. Či napokon Dobro a Zlo, kultúra a barbarstvo. Máte pravdu, treba akcentovať lokálno-etnické tradície, ale tie, v ktorých sa prejavilo to univerzálne Dobro, princíp Života a podobne. A súčasne treba objavovať analógie vo vonkajších tradíciách, najmä preto, lebo treba, a čo najrýchlejšie, vytvárať akúsi koalíciu duchovných kultúr, pokiaľ možno globálnu. Pretože nás neohrozujú iné duchovné kultúry, ale globálne barbarstvo, najmä barbarstvo civilizácie, pred ktorým dávno varoval W. v. Heisenberg. Lenže pred touto potopou nás nezachráni akýsi sentimentálny, de facto konzumný vzťah k lokálnej kultúrnej tradícii. Ten je, naopak, symptómom krízy, znakom, že sme po uši v tej potope. Všetko je interpretácia: to Dobro, zašifrované v tradícii treba interpretovať ako výsledok dobového zápasu s dobovými analogickými silami deštrukcie. Treba udržiavať tradíciu v duchu tradície, tzn. treba ju tvorivo rozvíjať, pretvárať. Nestačí iba spievať pieseň, treba tvoriť pieseň, a to takú, ktorá by vyjadrovala poslednú pravdu o situácii človeka, ako to kedysi povedal Paul Tillich. To približovanie sa do EÚ je síce z ekonomického hľadiska v nedohľadne, ale v duchovnom aspekte sa uskutočňuje už asi trinásť rokov. Asi trinásť rokov je duchovná kultúra vystavená novému vlnobitiu materializmu, nivelizácie, degradácie, banalizácie, debilizácie. Keďže sme vraj v kresťanskej krajine, tak by akcentovanie lokálnej tradície malo obsahovať aj biblické prvky. Jedným z podstatných je prikázanie "Spievajte Hospodinovi novú pieseň!" Z toho by mala vychádzať spomenutá globálna kultúrna koalícia, pretože globálne problémy sú výsledkom toho, že na tzv. politickej scéne spievajú stále tú istú pesničku vykorisťovania a násilia. Nadväzujúc na posledné dejstvo drámy, akou je každá duchovná tradícia, by som povedal, že je čas, aby vznikla globálna Verejnosť proti násiliu. Súčasne je potrebné obrátiť hore nohami, školstvo by sa malo repatriovať do kontextu duchovnej kultúry. Je potrebná výchova založená na rozvíjaní vrodených rozlišovacích schopností a najmä vrodenej kreativity. Škola by mala v prvom rade vychovávať k tvorivosti, nie iba profesijne vzdelávať, produkovať robotov, ako to ktosi vyjadril. Nemyslím tu iba na tvorivosť v umení či vo vede alebo filozofii a podobne. Ide v prvom rade o tvorivú existenciu. Preto je nutná výchova, ktorá by na základe empírie viedla k poznaniu, že existencia je koexistencia, práca, spolupráca a dialóg, že je spoločným hľadaním pravdy, kde egoistické záujmy musia ustúpiť do pozadia. Je nevyhnutná výchova k empatii, k solidarite, kooperácii, obetavosti, nezištnosti, zodpovednosti a pod. Stručne povedané -- ide o výchovu kultúrneho človeka. Keď je niekto výborný profík, tak to ešte nemusí byť kultúrny človek. Keď niekto chodí do divadla, na koncerty, veľa číta, nemusí byť kultúrny človek. Ide o kreativitu vo všednom živote, vo vzťahu k ľuďom, k prírode, k práci. Človek by mal mať možnosť empiricky zistiť, že je homo creativus a nie akýsi konzument. Iba tak sa môže dostať do súladu so svojou duchovnou podstatou, a tým získať isté minimum autonómie a sebaistoty. Iba tak môže prekonávať komplexy menejcennosti alebo pýchy, ktoré vznikajú, ak je zotročený hmotným svetom. Človek je povolaný, aby, hoci aj v skromných podmienkach, "vzlietol nad mŕtvym svetom", svetom odcudzeným, spredmetneným, umŕtveným, zdegradovaným na sklad surovín, na mega-bazár, na monštruóznu arénu. Ešte raz: je potrebná revolúcia v školstve a kultúre, a síce taká, ktorá by tieto základné sféry existencie dostala do súladu so súčasným poznaním, obrazom sveta a človeka. Ide o to, aby sa dostala na cestu k Pravde Bytia. Ten problém je však ešte zložitejší, pretože škola nie je izolovaný systém. Nevychováva -- pozitívne alebo negatívne -- iba rodina a škola, ale celý spoločenský organizmus. Keď je ten organizmus chorý, keď sa rozpadáva na už spomínanú množinu ego-častíc, ktorú drží tak by sa revolúcia v školstve mala vlastne vzťahovať na ten celok. Hovorím o revolúcii v zmysle spomenutej von Weizsäckerovej "premeny vedomia", myslím na prekonávanie "menticídy" či deštrukcie myslenia, o ktorej písal francúzsky filozof Alaine Finfielkraut. Vyzerá to ako utópia, ale v utópiách sú vraj šifry Transcendencie...
Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO
|
