Autorom kapitoly Školstvo (s výnimkou časti o doktorandoch, ktorú napísali dvaja doktorandi, a prekvapivo zaradenej časti o Združení Orava z pera jeho výkonnej riaditeľky) je univerzitný profesor a minister školstva z rokov 1990-1992 Ján Pišút. Obsahuje základné štatistické údaje o slovenskom školstve, počet škôl jednotlivých typov, počty žiakov na nich študujúcich, čo spolu s demografickými údajmi dáva predstavu nielen o hrubých výkonoch našej vzdelávacej sústavy v súčasnosti, ale i obraz o tom, pred akými úlohami bude stáť o niekoľko rokov. Škoda, že niektoré údaje nemal autor k dispozícii z primárnych zdrojov, a tak musel vystačiť so zdrojmi sekundárnymi či s údajmi z denníka notoricky známeho nespoľahlivosťou svojich informácií.

Tam, kde chýbajú akékoľvek dáta, uvádza autor pravdepodobne len svoje dojmy: "Počet slovenských doktorandov v zahraničí, najmä v USA, nie je známy, ale v niektorých prírodovedných odboroch a v informatike bude značne vysoký. Rovnako je to aj v prípade tzv. postdoktorandov." Ostáva na čitateľovu fantáziu, či si pod touto vágnou formuláciou predstaví päť, desať alebo sto informatikov odchádzajúcich ročne za ďalším vzdelaním. Ale aj komentáre presných údajov sú niekedy problematické. Ťažko sa napríklad jednoznačne stotožniť s autorovým názorom, že "sympatickým javom stredoškolského vzdelávania je rastúci počet študujúcich popri zamestnaní", keď si uvedomíme, že v prípade maturantov sa za ich vysvedčením skrýva maximálne jedna návšteva (spravidla súkromného a plateného) gymnázia do týždňa. Naopak, tento jav by si zaslúžil hlbšiu analýzu príčin, ktorá by brala do úvahu skutočnú kvalitu získaného vzdelania, dôvody jeho popularity atď. Inde ide autor svojimi úvahami asi nad rámec správy: "Zrejme bude užitočné sa zamyslieť nad tým, z ktorých krajín možno na Slovensko prilákať schopných študentov."

Veľký priestor v kapitole školstvo je venovaný novoprijatej legislatíve. Nájdeme tu podrobný popis toho, čo priniesol dlho očakávaný vysokoškolský zákon, i diskusiu, ktorá formovala niektoré jeho ustanovenia. Menej priestoru sa už ušlo uvádzaniu zákona do praxe. Pritom práve nezosúladenie viacerých reformných krokov viedlo okrem iného k tomu, že do finančne horšej pozície sa dostali kvalitnejšie univerzity, ministerstvo mešká so zoznamom študijných odborov a zo správy "vypadli" aj iné, pre ministerstvo školstva nelichotivé skutočnosti. Rok 2002 priniesol aj väčší ekonomický tlak na univerzity a bolo by zaujímavé vedieť, ako sa s tým univerzity začali či budú vyrovnávať, najmä, keď zákon zachoval nešťastný princíp "lokálnej" akademickej samosprávy, pri ktorej výber uchádzačov o pracovné miesta a funkcie sa robí v rámci lokálnej a nie širšej akademickej obce.

Rovnako sa ako problematické ukazuje i personálne obsadzovanie správnych rád ľuďmi, ktorí zrejme nebudú mať čas, odbornosť ani motiváciu zodpovedne plniť úlohy, ktoré sú na tento orgán kladené. O tomto všetkom sa však v správe nedočítame. Spomedzi viacerých školských "škandálov", ktoré sa udiali alebo mali dohru roku 2002, sa uvádza "prijímačková" kauza dekana Fakulty managementu UK Jozefa Komorníka, ktorá je však prezentovaná nepresne a autor neanalyzoval ani všetky možnosti, ktoré poskytuje platná legislatíva na jej riešenie.

Záverečná časť kapitoly hodnotí programové vyhlásenie vlády, ale hodnotiacich prvkov obsahuje pomenej. Autor síce správne konštatuje, že sa vláda vyhýba konkrétnym sľubom, ktorých plnenie by sa dalo overiť, ale úplne chýba hlbšie kritické zhodnotenie vládnych cieľov, ich zmysluplnosť, reálnosť a pod. Na jednej strane oceňuje záujem vlády o mobilitu študentov aj učiteľov, ale neprekáža mu absencia mechanizmov na jej vynucovanie. Zato správa uvádza dlhé citácie z programového vyhlásenia vrátane jeho propagandistického balastu. Dokonca sa v nej dočítame: "Vláda sa zaviazala vytvoriť univerzitu v Komárne. To je celkom rozumný úmysel, najmä s prihliadnutím k tomu, že nedávno vzniklo viacero malých regionálnych univerzít." Nuž obhajovať túto požiadavku jedného z koaličných partnerov existenciou toľko kritizovaných regionálnych univerzít (predtým sa im hovorilo Mečiarove), ktoré odčerpali značné množstvo prostriedkov z podvyživeného školského rozpočtu, je samo osebe problematické. Nehľadiac na to, že vznik takejto univerzity nie je podmienený ekonomickou úvahou, či a za koľko sú požadovaný typ vzdelania schopné poskytnúť už existujúce univerzity. Záver kapitoly jej autor spečatil svojím zlým proroctvom: "Je veľmi pravdepodobné, že aj vláda, ktorá vznikla v septembri 2002, bude deklarovať školstvo ako svoju prioritu."

Analýza z "rýchlika"

Kapitola Veda, technika, výskum a vývoj (autor Ivan Kraus, vysokoškolský profesor, ktorý sa podieľal aj na tvorbe príslušnej legislatívy) obsahuje základné finančné ukazovatele a legislatívne prostredie, v ktorom sa ocitla slovenská veda a technika. Pri jej popise a hodnotení však priveľmi dominuje optika vysokoškolského výskumu a "integračného procesu medzi SAV a vysokými školami". Veľkú pozornosť autor venuje štátnym programom výskumu a vývoja na roky 2002-2005 (bez kritického hodnotenia ich zmysluplnosti) a vzniku Agentúry pre vedu a techniku. Škoda, že sa už nedočítame o prvých skúsenostiach s jej činnosťou, hoci projekty začala financovať od septembra 2002. Iste by bolo zaujímavé dozvedieť sa, ako sa podaril jej rozbeh, a nielen to, aký mala rozpočet. Vytvoriť agentúru na zelenej lúke, navyše s veľmi širokým zameraním nie je jednoduché. Vyžaduje si to dobrý tím interných a najmä externých spolupracovníkov. Od ich kvality bude závisieť, či splní svoje poslanie, i keď dobrú vôľu vedeniu agentúry nemožno uprieť a treba oceniť, že sa podujalo dokonca na istú "nadprácu" (napr. sprístupňuje hodnotenia aplikantom).

Na záver kapitoly sa spomína programové vyhlásenie, ale tu nie je o čom písať. V otázke vedy a výskumu je mimoriadne stručné, obmedzuje sa na podporu štátnym programom výskumu a vývoja a na podporu Agentúry pre vedu techniku. O iných grantových agentúrach či o SAV v ňom nie je ani zmienka, čo sa však v správe nedočítame. Rovnako ako to, že by sa vláda zaviazala postupne opustiť inštitucionálne financovanie vedeckého výskumu či prisľúbila konkrétny objem prostriedkov venovaných pre túto oblasť. Napriek uvedeným výhradám sa však dá povedať, že z oboch spomínaných kapitol sa dozvieme to najpodstatnejšie, čo sa v školstve a vede udialo za uplynulý rok.

Medzisektor

Aj ostatné kapitoly by si zaslúžili kritické zhodnotenie, no to, čo i neodbornému čitateľovi pri ich prelistovaní udrie do očí, sú autori jednotlivých častí. Nájdeme medzi nimi dvoch ministrov, štátneho tajomníka, poradcov ministrov, splnomocnencov a pod. V tlači tento fakt komentoval jeden z editorov Miroslav Kollár slovami: "Môžem vás ubezpečiť, že všetci z týchto ľudí odovzdali verzie svojich textov ešte predtým, ako nastúpili do štátnych služieb." Ťažko sa dá uspokojiť s týmto vysvetlením.

Pritom nejde ani tak o to, že sa do správy nedostala posledná štvrtina roka, ktorá viac než predvolebné sľuby naznačuje ďalší vývoj krajiny -- divoká legislatívna aktivita, realizovaná dokonca opäť malchárkovskými "ajeto" návrhmi, mení i zákony prijímané len pred pár mesiacmi a ťažko ju nazvať inak ako (po)volebným podvodom, "pravicový" minister Mikloš zvyšuje daňové zaťaženie a opäť začína volebné obdobie reštriktívnym balíčkom, ktorý viac škrtí občana ako štát, atď. Väčší problém spočíva v tom, že na tvorbe správy sa podieľali ľudia priamo angažovaní v politike (a je pritom jedno, či na strane koaličnej, alebo opozičnej).

Toto ich pôsobenie je v súvislosti so správou zrejmým konfliktom záujmov a dopredu automaticky znižuje kredit ich práce. Nedá sa nič robiť, editori by sa mali vzdať "tradičných a osvedčených" autorov, ak stratili svoju nezávislosť. To isté samozrejme platí i o lektoroch. Napríklad spomínané kapitoly o školstve a vede lektoroval vysoký štátny úradník -- školský inšpektor Vladislava Rosa. Opäť nič proti jeho odbornosti, ale jeho funkcia ho diskvalifikuje z lektorovania nezávislej správy, ktorá sa dotýka činnosti štátu, dokonca i priamo jeho vlastnej.

Iným spôsobom kuriózny je výber lektora pre kapitolu Transparentnosť a korupcia. Juraj Stern pôsobil dlhé roky vo vedení Ekonomickej univerzity, ktorá práve v otázke korupcie nemá vo verejnosti najlepšie meno. Dokonca sa verejne podujal "vysvetľovať" nízkymi platmi správanie kolegov, ktorí si veľmi diskutabilne privyrábajú prípravou na prijímacie pohovory na univerzitu, na ktorej sami pôsobia. Ani posledná správa o Slovensku sa tak nevyhla nešvárom nášho tretieho sektora, ktorý je známy nejasnými, ak vôbec nejakými, hranicami medzi mimovládnymi, politickými či dokonca vládnymi štruktúrami, ktorý nezriedka predstavuje netransparentnú zmes rozličných ekonomických, politických a osobných záujmov. A to treba uznať, že IVO patrí i v tomto smere k tomu lepšiemu, čo tento segment mimovládneho sektora ponúka.

Samotná kapitola Mimovládne organizácie a dobrovoľníctvo (autor Pavol Demeš, riaditeľ German Marshall Fund pre strednú a východnú Európu) je veľmi zaujímavé čítanie. Okrem iného sa z nej dozvieme, o aké peniaze ide v treťom sektore -- a to zrejme správa nemôže zachytiť všetky prostriedky. Tretí sektor podlieha minimálnej verejnej kontrole, najmä v tých prípadoch, keď sa na jeho financovaní nepodieľajú slovenskí daňoví poplatníci. Ale nieže by to práve ich nemalo trápiť. Na Slovensku máme tisíce klasických mimovládnych organizácií, v ktorých pracujú nadšenci pre dobrú vec za nijakú alebo nanajvýš štandardnú odmenu, ale i nemálo organizácií "východného" typu. Ich aktivita sa môže zdať ohromná, pokiaľ si neuvedomíme, že ide v podstate o samostatne neživotaschopné skleníkové rastliny: celkom sa im darí, ak poriadne kúrime, hnojíme a svietime, ale okamžite vädnú, len čo sa pozastaví príjem energie. Pre niektoré by bol príhodnejší názov zlatá baňa (keď náklady na vlastnú réžiu predstavujú najpodstatnejšiu časť rozpočtu) či výrobňa kariér.

Greenhorni divokého východu

Mimovládny sektor otvára široký priestor pre vlastnú iniciatívu a kreativitu. Napríklad stačí mať jazykové vybavenie, zručnosť v písaní žiadostí o granty a nie je problém založiť si "spoločnosť" či "inštitút" a poď ho produkovať analýzy či koncepcie. Pre mladého človeka s čerstvým, akým-takým diplomom vo vrecku je to podstatne ľahšia cesta než kultivovať svoje intelektuálne schopnosti napríklad na akademickej pôde, stráviť prvé roky kariéry prerábaním a pilovaním svojich prác tak, aby uspokojili recenzentov medzinárodných vedeckých a odborných časopisov či programové výbory konferencií -- teda zápasiť s náročnou "spätnou väzbou", bez ktorej sa však rásť nedá, či roky pracovať (na sebe) v klasickom sektore.

O čo príjemnejšie prístrešie poskytuje vlastný inštitút. Tým skôr, ak k tomu patrí plat, o ktorom by sa mohlo snívať aj univerzitnému profesorovi. A ak má navyše mladý "analytik" dobré kontakty s médiami, ostatne v nich začínajú hrať prím jemu podobní, cestu k oslnivej kariére má otvorenú. P. Demeš naznačuje i problémy, ktoré vyvoláva očakávané vysýchanie štedrých zdrojov financií pre časť tretieho sektora. Tieto suchoty môžu mať pre našu spoločnosť pozitívne, ale i negatívne dôsledky. Na jednej strane vstup do Európskej únie prinesie bohaté zdroje na financovanie rozličných projektov, pokiaľ ich budeme vedieť sformulovať a náležito zažiadať o ich podporu. Ak nie, ľahko sa nám môže stať, že ostaneme čistými platcami a časť možností, ktoré nám únia otvorí, ostane nevyužitá. Aby sa tak nestalo, budeme potrebovať veľa ľudí zbehlých v "projektovej administratíve" a tých môže tretí sektor poskytnúť. Už menej šťastný môže byť prienik ľudí z tretieho sektora do štátnej správy na posty, pre ktoré im chýba primeraná príprava.

Beblavizácia

Tento jav možno nazvať beblavizáciou slovenskej spoločnosti, ako to už býva u nás zvykom, podľa jedného z jeho nositeľov. Novinár Ing. Miroslav Beblavý (25) je zhodou okolností i autorom jednej z kapitol Slovenska 2002, venovanej Menovému vývoju (mimochodom, aj na základe jej obsahu sa dá úspešne pochybovať, či má ako samostatná kapitola v správe miesto, najmä keď si uvedomíme, že celému školstvu -- od materského po postgraduálne -- je takisto venovaná jedna kapitola). S jeho menom sme sa však mohli stretávať i v iných, tých najnečakanejších súvislostiach. Jeho záber je mimoriadne široký: raz je odborník na makroekonomiku, inokedy na mediálnu analýzu, tu na školstvo a vzdelávaciu politiku, tu na štátnu správu. Chvíľu je redaktor, chvíľu poradca, chvíľu kope za taký, chvíľu za onaký vzletne nazvaný inštitút, inokedy zasa prekvapí jeho meno medzi známymi akademikmi uvedenými pod nejakým vyhlásením. No a, samozrejme, všetkým týmto aktivitám sa dostane vždy patričnej medializácie.

K takémuto úspechu treba mať okrem základnej intelektuálnej výbavy, neotrasiteľného sebavedomia a mimoriadneho nadania na sebaprezentáciu i dobré styky s médiami (pre zaujímavosť, v šikovne zostavenej Správnej rade Inštitútu pre dobre spravovanú spoločnosť, jedného z posledných Beblavého pôsobísk, je okrem neho a ďalších vysokých štátnych úradníkov i šéfredaktor vplyvného celoštátneho denníka). Veď veľká časť života spoločnosti prebieha vo virtuálnom svete vytváranom médiami. Stačí prirátať ich bulvarizáciu, deprofesionalizaciu i neodbornosť ich tvorcov a je jasné, ako ľahko sa dá utvoriť obraz virtuálneho úspechu (či neúspechu). Ak sa k medializácii pridá vplyvný politický protektor, cesta k najvyšším miestam je otvorená.

Zatiaľ asi najväčší mediálny priestor dostal M. Beblavý ako manažér auditu štátnej správy, ktorý prebiehal pod kuratelou Ivana Mikloša. Bol to ambiciózny projekt, ktorý mal viesť k zásadnej zmene spôsobu financovania štátnych inštitúcií a k miliardovým úsporám (projekt však spolufinancovali INEKO, UNDP, Phare a Know-How Fund). Napriek sebaistej Beblavého prezentácii, jeho praktické výsledky až také oslnivé nie sú. K zásadnej zmene financovania väčšiny dotknutých inštitúcií nedošlo, z navrhovanej redukcie ich počtu ostalo len torzo a podobne. S trochou fantázie by sa dalo vyhovárať na vtedajšiu nepriaznivú koaličnú klímu, ale závery auditu sa nepreniesli ani do posledného návrhu štátneho rozpočtu.

I. Mikloš, tentoraz v role ministra financií, krátkosťou času na jeho prípravu argumentuje, prečo štátny rozpočet nie je reštriktívnejší k výdavkom štátu. O čom teda bola celá hra na ("úspešný") audit? Možno však onen audit až taký úspešný nebol. Je to predsa len ťažká úloha, na ktorej riešenie univerzálne učebnicové poučky nestačia. Chce to mať i dobrý "vhľad" do problému, ktorý ťažko získať bez dlhšej odbornej "insiderskej" skúsenosti a jeho riešenie si vyžaduje značnú dávku politickej obratnosti. Jednorozmerný makroekonomický pohľad je napokon vážnym defektom i v Miklošovej politickej výbave. I tak sa však pred pár mesiacmi stal Beblavý štátnym tajomníkom. Teraz sa bude venovať práci a sociálnym veciam (čas ukáže ako dlho, medzitým sa prezentuje ako expert na otázky európskej integrácie). Post obsadil ako typický politický nominant (SDKÚ) s minimálnou skúsenosťou v odbore či exekutíve.

Mimochodom, jedným z prvých krokov "šetriacej" vlády bol návrh na výrazné zvýšenie platov štátnych tajomníkov, samozrejme bez výrazného zníženia ich počtu. Treba uznať, že štátny tajomník Beblavý "politické" ostrohy začal získavať rýchlo: ešte pred pár mesiacmi ako analytik istého inštitútu v súvislosti s obmedzením maximálneho týždenného pracovného času na 58 hodín sebaisto a odborne argumentoval, že "je to optimálna dĺžka, ktorá by sa ani v budúcnosti nemusela meniť". Dnes rovnako sebaisto obhajuje zmenu tohto ustanovenia.

Beblavého nominácia má širšiu vypovedanú hodnotu. Tento rezort stojí pred vôbec najzávažnejšou reformou (vyjadrené miliardami, ktoré sú v hre) s najväčšími a najdlhodobejšími dôsledkami pre každého občana. Napriek tomu najsilnejšia strana menovala do jeho čela predsedu inej strany, čo ju však sotva zbaví politickej zodpovednosti za reformu. A tak je M. Beblavý jediný "jej" človek vo vedení úradu. To nevyzerá na dobré znamenie. Iste, reforme dôchodkového systému sa nevyhneme, pokiaľ by sa výrazne neznížila nezamestnanosť či nezvýšila produktivita práce, alebo počet prisťahovalcov. Robiť ju teraz na Slovensku však chce dobrodružné povahy. Šetriť si na dôchodok zatiaľ vyzerá na ekonomické perpetuum mobile, lotériu či ekonomickú vlastizradu: z priemerného platu niečo vyše 300 eur si máme začať šetriť na dôchodok primeraný životným nákladom EÚ a to pri našej podnikateľskej kultúre a vymáhateľnosti práva (skrachovaný finančný ústav tuneloval ešte aj správca dosadený Národnou bankou) ideme z podkapitalizovaného Slovenska investovať do zahraničia, čo navyše tiež nemusí byť až také spoľahlivé. Aspoň že nepopulárne rozhodnutie o zvýšení dôchodkového veku urobia takto sami dôchodcovia. Len aby si odchod do dôchodku mohli raz dovoliť. Tu sa už médiám ťažko podarí vyfabrikovať úspech reformy, akokoľvek by boli naklonené reformátorom.

Beblavizácia ako fenomén neznamená samotný vstup mladých ľudí do politiky -- ide skôr o to, s akými skúsenosťami, prípravou a mandátom do nej vstupujú. Pozitívnym (a opačným) príkladom môže byť mladý minister Daniel Lipšic (zhodou okolností spoluautor kapitoly venovanej justícii), ktorý študoval aj na špičkovej zahraničnej univerzite, neprofiloval sa ako odborník "na všetko", ale ostal verný právu. Nakoniec mu niekoľko rokov práce v exekutíve a reálny politický mandát priniesli vysoký vládny post. Samotný Beblavý je len vrchol ľadovca, len jeden exemplár nášho národného špecifika. Na vysoké posty čaká zástup mladých ľudí, narýchlo vyprodukovaných tretím sektorom a médiami. Z televíznych obrazoviek rozdávajú múdrosti, ktoré prednedávnom čítali vo svojich učebniciach, a povzbudení týmto "úspechom" chcú čoraz viac. Sú zvyknutí na rýchlu kariéru, keď každý post nie je príležitosť čosi urobiť, ale len krátkou prestupnou stanicou, aby sa mohli odraziť inam, vyššie, so všetkými dôsledkami na kvalitu toho, ako tento post zastávajú. Najnepríjemnejšie dôsledky to má vtedy, keď sa chcú mladí muži či ženy skôr rýchlo zapojiť to cyklu "novinár/analytik -- hovorca/poradca -- politik/diplomat", než robiť kvalitné analýzy či novinárčinu. I to je odvrátená strana "mediálnej spoločnosti". Ich vstup do politiky či ovládnutie médií hovorí o odbornej neistote niektorých šéfredaktorov a politikov. Majú doplniť to, čo ich krstným otcom chýba.

Beblavizácia je vo svojej podstate fenomén podobný "blondínkyzácii". Ukážkové blondínky sú zlým svedomím, majú zakryť minimálne zastúpenie ženskej časti populácie na slovenskej politickej scéne. Paradoxne, i beblavizácia je jednou z tvárí uzavretosti politických štruktúr, ktorým chýba širšia členská základňa, prirodzené a na dlhodobej trati robené získavanie, rast a selekcia kádrov. Slovensko beblavizáciou pripomína africkú krajinu v tesne postkoloniálnej dobe, keď sa mladý absolvent vrátil medzi svojich okorálkovaných súkmeňovcov a okamžite sa stal ministrom. Ale tak zle hádam na tom Slovensko roku 2002 nie je. To je napokon hlavné posolstvo v mnohých smeroch výnimočnej publikácie Slovensko 2002. Priamo i nepriamo vypovedá o tom, v akom stave sa nachádza naša spoločnosť trinásť rokov po Novembri a po desiatich rokoch "samostatnosti".

Vydávaním Správ si IVO dlhodobo buduje kredit kvalitného think tanku napriek tomu, že sa pri poslednej nevyhol kontroverzným rozhodnutiam. Škoda, že z času na čas hodnotu takýchto počinov devalvujú mediálne vystúpenia niektorých jeho zamestnancov na všetky možné i nemožné témy, najmä v situáciách, keď im na to chýba odborná príprava a poznanie širšieho kontextu. Možno je príjemné vidieť svoje meno v každých novinách či televízore, ale to už začína pôsobiť dojmom, že beblavizácia zasiahla i tento inštitút. Bola by to škoda.

Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO