Brutálna terapia

Prejav Georgea Busha načrtáva očakávaný priebeh "posledných dní na rozhodnutie". Okrem znovudefinovania jednoznačného ultimáta pre Saddáma Husajna neobsahuje nič nové. Je zhrnutím konštrukcií, presvedčivých fráz nepripúšťajúcich spochybnenie a poloprávd povedaných už veľakrát predtým. A taký nutne musel byť. Jeho úlohou nebolo presvedčiť pochybujúcu svetovú a americkú verejnosť, ale ukázať "leadership" (termín, ktorý v preklade znie už trochu horšie -- vodcovstvo). Jeho charakter vyvstáva omnoho jasnejšie v porovnaní s prejavom, ktorý pred svojím odstúpení z postu predsedu dolnej komory britského parlamentu predniesol Robin Cook.

Štruktúra Bushovho prejavu je jednoduchá. V niekoľkých bodoch opisuje situáciu, z toho vyvodzuje nevyhnutnosť unilaterálneho postupu Washingtonu (ktorý bude veľmi pravdepodobne viesť k ľahko vyhranej vojne) a všetko osladzuje obrázkami svetlej budúcnosti. Americký prezident pôsobil ako zubár, ktorý svojmu pacientovi hovorí: "Viem, že to bude nepríjemný a bolestivý zákrok, no ak sa nebudete mykať, pôjde to o to ľahšie."

Niet pochýb, že zub Saddámovho režimu je zhnitý. No svet akosi (oprávnene) nechápe, prečo ho chcú liečiť zbíjačkou, ktorá môže rozbiť nielen všetko dookola, ale preraziť pacientovi aj hlavu. A to nehovoríme o tom, že dobrý strýko doktor sa možno iba usiluje dostať k rope, čo sa pod zubom ukrýva.

Skutočnosť na americký spôsob

Skutočnosť, ako ju vykresľuje prezident USA, je definovaná troma základnými skutočnosťami: diplomacia bola používaná už pridlho a zlyhala, rovnako zlyhala OSA a multilateralizmus všeobecne a Irak predstavuje reálnu hrozbu, ktorej treba čeliť.

Hrozivým paradoxom pritom je, že reči o zlyhaní mnohostrannej diplomacie sú samosplniteľným proroctvom. Hegemón, akým Spojené štáty sú, má unikátnu možnosť postaviť za medzinárodné právo reálnu silu. Washington napriek tomu opakovane spochybňoval možnosť riešiť iracký problém diplomaciou, na základe práva. Paradox? Nie, dôsledné sledovanie vlastných úzkych záujmov. Už samotný fakt, že americké a britské letecké útoky (prebiehajúce už niekoľko rokov na základe pochybného mandátu) sa vystupňovali práve vo chvíli, keď sa od Saddáma požadovala maximálna spolupráca pri odzbrojovaní. Zhrnuté -- medzinárodné spoločenstvo tlačí diplomaticky na Bagdad, aby ničil svoje vlastné zbrane, Washington s Londýnom dáva signál, že vojna bude.

Tvrdenia, že Bagdad je skutočnou hrozbou, proti ktorej sa treba postaviť, boli v prejave postavené na dávno spochybnených argumentoch podávaných ako prirodzene platné axiómy. Ak by informácie o jeho zbraniach hromadného ničenia mala mierumilovná vláda, najprirodzenejším krokom by bolo, že ich poskytne OSN a tímu inšpektorov. USA o takýchto materiáloch hovoria už dlho, zverejniť sa ich pokúsili len raz. Prejav Colina Powella pred Bezpečnostnou radou OSN vyznel veľmi rozpačito. Rovnako trápne už začínajú byť tvrdenia o kontaktoch s al-Káidou.

Robin Cook naopak pomenúva to, čo mnohí povedali už pred ním -- nutnosť vojenského riešenia irackej krízy nepramení v charaktere bagdadského režimu, ale naopak vo Washingtone.

Hádam najďalekosiahlejšie dôsledky má tvrdenie, že zlyhala OSN, teda multilateralizmus ako taký. To je vážne konštatovanie. Už bolo povedané, že zlyhanie mnohostranného prístupu zapríčinila najmä neochota Spojených štátov podriadiť sa mu. Bez ohľadu na to, či si to želáme, v situácii, keď neexistujú účinné mechanizmy na vyváženie hegemonistickej moci USA a zároveň, keď bude v tejto krajine aj naďalej vládnuť elita sledujúca jednoznačne unilaterálnu politiku, je svet založený na medzinárodnom práve a mierovom riešení sporov ako zásade skutočne len veľmi ťažko predstaviteľný. Ba až nemožný.

Krajšia tvár vojny

Z takto definovanej reality vidí Bush jediné východisko -- Spojené štáty musia viesť svoju politiku jednostranne. To znamená, ak nie sú ostatné štáty ochotné podporiť ich kroky, musia sa mlčky prizerať. Alebo sa stanú nepriateľmi. V prípade Iraku sa unilateralizmus premieta do diktátu (z pozície Bagdadu) neprijateľných podmienok, inými slovami, vedie takmer nutne k vojne. Lenže o nej sa nepatrí hovoriť v súvislosti s mŕtvymi civilistami, či americkými vojakmi vracajúcimi sa domov v cínových rakvách a s trpiacim hospodárstvom. Horkú tabletku treba verejnosti osladiť. A preto Bush opakovane tvrdí, že to nebude útok proti irackým ľuďom, ale len proti Saddámovi. Tieto slová mu uverí len málo Iračanov, nakoniec, im nie sú určené. Majú uspať svedomie Ameriky. Nik si nemá spomenúť na to, že vojenské plány kalkulujú so smrťou civilistov ako s "nutnými stratami".

Pre americkú verejnosť je navyše dôležité, aby vojna stála čo najmenej. Aj preto sa pripomína vojenská pripravenosť a drvivá prevaha.

Podľa slov prezidenta má byť výsledkom vojny slobodný a demokratický Irak a stabilizácia regiónu. Mnohé ostatné režimy v regióne, mimochodom spojenci Washingtonu, majú k šťastným demokraciám ďaleko. A histórie amerických intervencií tiež nie sú príbehom rozširovania slobody.

O stabilite v regióne po útoku nemôže byť ani reči. Ak vlády okolitých arabských štátov útok nepodporia, ocitnú sa v nemilosti. Príklad Jordánska z roku 1991 hovorí jasne, čo to znamená -- obmedzenie ekonomickej pomoci a následná sociálna kríza. Ak ho podporia, postavia si proti sebe vlastných ľudí. A nemusí sa to nutne skončiť ako v Pakistane pri útoku na Afganistan.

Prejav prezidenta Busha poskytol najvážnejšie výpovede o charaktere zahraničnej politiky USA. Princíp vodcovstva neuplatňuje americká administratíva len voči vlastným občanom, ale aj voči zvyšku sveta. Bush opäť nevysvetlil, prečo by mali ísť spolu s ním do vojny aj ostatní. Oznámil, prečo ju povedie on. A podložil to nedôveryhodnými argumentmi. Ako povedal český politológ Pavel Barša: "Z pohľadu väčšiny stredovýchodných Arabov a miliónov moslimov z ďalších častí sveta -- či už sú orientovaní modernisticky alebo tradicionalisticky, sekulárne alebo fundamentalisticky, pravicovo či ľavicovo -- skrátka Američania nebránia "nový svetový poriadok" a univerzálny princíp ľudstva, ale len vlastný záujem o ropu a o ďalšiu expanziu svojej teritoriálnej moci." Neplatí to len pre moslimov.

Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO