Pritom posledné čísla sú alarmujúce -- s 12 percentami sa prepadol na tretiu priečku ďaleko za Ficov Smer, ba dokonca ho predbehla aj vládna SDKÚ! Popularitu dzurindovcov pritom určite nezvyšuje súčasná reštrikčná politika, výsledok je skôr obrazom úbohosti HZDS a najmä jeho lídra, ktorý nedokáže formulovať jasnú opozičnú politiku, a to v situácii, ktorá je pre opozíciu maximálne priaznivá. Vyvstáva otázka: "Kedy, ak nie teraz?" Príležitosti sa preto ujal Robert Fico, ktorý pochopil, že so svojou politikou "idúcou vláde po krku" má jedinečnú šancu, aby prerazil a po najbližších voľbách prebral žezlo moci. Aj keď jeho nedávne výstupy v parlamente neboli veľmi konkrétne, svoj účel splnili -- celý týždeň bol stredobodom pozornosti médií.

Oneskorené dôvody na odchod

Mečiar zjavne zmeškal vlak, a preto z jeho "kolabujúcej lokálky" definitívne odskočila partia pragmatikov. Taktika tkáčovcov bola o niečo premyslenejšia ako taktika gašparovičovcov. Buchnúť po stole a len tak odísť, sa totiž vždy nevypláca. Vyčkali si do volieb, čím sa poistili na nasledujúce tri roky, a z pozície parlamentárov sa pokúsia zmyť zo seba silný "zápach mečiarizmu", ktorý zatiaľ za sebou v "dobrej spoločnosti" šíria. Tkáč & Co. síce tvrdia, že za rozpad HZDS môže Vladimír Mečiar a jeho autoritatívny štýl politiky, no to sú iba výhovorky maskujúce skutočné dôvody ich odchodu. Pravda je trochu iná a vie to aj ich bývalý šéf: "Keď išli na kandidátku HZDS, vedeli, kto je hnutie a kto som ja. Prijali ma ako lídra. Keď odchádzali, začali s tým, že sa nepotrebujú zaoberať personálnou otázkou a vec vôbec nestojí tak, že má odísť predseda HZDS. Ale, že sa má začať proces, ktorý má viesť k dvom klubom a dvom stranám. Ich tvrdenia beriem iba ako ich nešikovný pokus o sebaočistu a zdôvodnenie prečo. Pretože ten krok je jednoducho nezdôvodniteľný. Nič také sa po voľbách nestalo, aby takéto konanie bolo ospravedlniteľné pred voličmi a tými, ktorí v strane na nich tvrdo pracovali." Ak by totiž "ľudovcom" skutočne vážne prekážal Mečiarov autoritatívny štýl politiky, tak sa mohli svojmu "starému" porúčať už niekedy v prvej polovici 90. rokov a nie až teraz, keď sa s ním pohodlne zviezli až do parlamentných lavíc. No čo už, pragmatizmus je pragmatizmus...

Chcená nechcená strana?

Zaujímavé je aj to, s akým ostychom pristupovali tkáčovci k založeniu novej strany. Keď im pred tromi týždňami v parlamente prešiel návrh na založenie si vlastného poslaneckého klubu, tak sa tvárili, že sa nemajú kam ponáhľať, lebo svoj primárny cieľ splnili. Zdalo sa, že vyčkajú minimálne do júna na snem HZDS, a podľa toho, ako sa situácia "vyvrbí", budú ďalej postupovať. Stačilo iba niekoľko dní a zrazu si uvedomili, že "starý" po ich odchode drží opraty ešte pevnejšie v rukách. Napriek rôznym dohadom o tom, že sám odíde, je to stále on, kto ladí muziku a ostatní podľa nej tancujú(aj keď trochu viac frflú). A preto pomyselný triumfálny návrat vyhnancov by sa za žiadnych okolností nemohol konať. Jedinou možnosťou (tak ako veľakrát predtým) bolo teda založiť si vlastnú stranu. Je zaujímavé sledovať, ako sa v slovenskej politickej kultúre udomácnil spôsob vzniku nových politických subjektov: nespokojní politici bez priamej konfrontácie a boja odchádzajú zo strany a zakladajú si nové, v ktorých sú si sami sebe pánmi (SDKÚ, SDA, HZD...)

Do vlády s OKS, ale bez...

Aj keď od svojho materského hnutia a jeho praktík sa usilujú všemožne dištancovať (,,Chceme sa výrazne odlíšiť od programu HZDS. Stanovy budú postavené na demokratických princípoch a kolektívnom rozhodovaní a nie cez mobil od jedného písacieho stola," uviedol Tkáč), ich program je zatiaľ dosť nejasný. Ľudová únia si za svoje hlavné programové ciele vytýčila vytváranie silného podnikateľského prostredia, vznik nových pracovných miest, novú sociálnu reformu a víziu pre Slovensko po vstupe do Európskej únie a NATO. K takýmto všeobecným vyhláseniam sa však môže pokojne prihlásiť ktorákoľvek iná strana, odhliadnuc od svojej ideologickej orientácie. Ľudovci prišli s jedinou "originálnou" myšlienkou na vytvorenie dvojkomorového parlamentu a zníženie počtu poslancov (nehovoril náhodou pred voľbami niečo podobné Robert Fico?), čo možno označiť za číry populizmus. Ďalšou perlou je vyhlásenie, že "programovo, ale nie personálne, je im najbližšia Občianska konzervatívna strana, ktorej reformy idú skutočne na podstatu veci"!!! A tak sa možno dožijeme sloganu: "Do vlády s OKS, ale bez Šebeja a Tatára!" Aké úsmevné! Nuž ale čo už, keď chce Tkáč na domácej politickej scéne komunikovať s každým v duchu "ekumenizmu v politike"...

Vyšší princíp

Ak sa niečo dalo očakávať, tak potom určite snaha o nadštandardnú spoluprácu s HZD Ivana Gašparoviča. Koniec koncov Tkáča s Gašparovičom spája spoločná politická minulosť, prostredníctvom ktorej majú oba subjekty jasne vymedzené mantinely pre získavanie elektorátu. Načo sa teda biť na takom malom pieskovisku...

Aj keď ich vzájomné vzťahy po odchode Gašparoviča z HZDS údajne neboli bohvieaké, v duchu hesla "čo sme si, to sme si, pomerme sa" sa i oni možno zanedlho zbratajú. Najmä ak prevládne "vyšší princíp". A práve ten zmobilizoval tkáčovcov k odchodu. "Vyšší princíp" totiž týchto ľudí priamo núti k hľadaniu núdzového východu. Ak nechcú zostať marginálnou skupinkou s nulovým koaličným potenciálom (podobne ako HZDS a KSS), tak si musia vydobyť akceptáciu u svojich budúcich koaličných partnerov (napr. aj hlasovaním za vyslanie našich jednotiek do Kuvajtu, takýchto "psích kúskov" bude určite viac).

V roku 1994 mnohí hľadeli na déúčkárov s nedôverou. Niesli na sebe biľag HZDS. Dnes sú ľudia typu Romana Vavríka rovnako nedôveryhodní ako vtedy, no napriek tomu sú pri moci. V roku 2006 sa tento scenár môže pokojne zopakovať s inou úniou a úlohu Vavríka zohrá trebárs Brhel, Kiňo alebo Gabriel. Ľudovcom zostávajú tri roky na očistu. Dosť času na to, aby sa stihli skamarátiť so svojimi konzervatívno-liberálnymi kolegami z dnešnej vládnej koalície. Nič nie je nemožné, najmä ak v parlamente budú verne plniť úlohu akejsi záložnej jednotky.