Dokým nad druhými najväčšími zásobami ropy sveta sedí Husajn, nedá sa dúfať, že by mohli slúžiť niekomu inému ako jemu. Viac ako desaťročné embargo a vyhladovanie každého okrem Saddáma a jeho rodiny nepomohlo zvýšiť perspektívu Američanom a ich spojencom raz zásoby ovládať. Treba pristúpiť k vojne.

Tá sa javí ako bezproblémová, keďže zatiaľ má americká armáda za sebou plejádu vyhraných vojen, aj keď veľmi málo stabilizovaných krajín, v ktorých je demokracia v nedohľadne. Spomeňme len Kosovo či Afganistan. V prípade Iraku je horšie to, že zásah destabilizuje celý región a víťazstvo v Iraku môže byť poslednou vyhranou bitkou pred prehratou vojnou. Pripomeňme, že Američania presvedčili málokoho a stratili veľkú časť zo svojej dôveryhodnosti. Verejne sa pošuškáva, kto a najmä aká "národnosť" firiem bude rekonštruovať vojnou zničený Irak. Vyzerá to tak, že okrem Američanov bude do Iraku vpustená tá "rekonštrukčná čata", ktorá si to správaním voči kovbojom zaslúži.

Začína sa podielová vojna. Kupujú sa akcie. Mladý štát Slovensko sa tak stáva drobným akcionárom. To, že vojna môže byť prostriedkom na naštartovanie ekonomiky, to už všetci vieme. No väčším kšeftom sa môže stať expanzia do inej krajiny prostredníctvom firiem určených na rekonštrukciu a investície. Najmä, ak pláva na rope. Iným motívom vojny môže byť to, že Amerika je v dlhodobej ekonomickej kríze. Pokúša sa to dokázať historik a demograf, doktor z Cambridgu, E. Todd. USA prestali ovládať strategických hráčov na poli ekonomickom či politickom. Japonsko, Nemecko či Francúzsko už nepočúvajú na slovo a obchodný deficit USA sa vyšplhal na 500 miliárd dolárov ročne. To z USA robí krajinu závislú od vonkajšieho sveta viac, ako je ochotná si to pripustiť. Časy, keď bola Amerika "dobrou" veľmocou, pominuli a pocit slabosti pôsobí na ich čoraz väčšiu nevypočítateľnosť.

Stáva sa pre svet problémom tam, kde ju mnohí zvykli považovať za riešenie. Zostáva sila vojenská, a teda pokus o etablovanie cez ňu. Nedá sa však aplikovať bez problémov. USA sa vedome vzdávajú väzieb, ktoré by im bránili obhajovať vlastné záujmy. Rušenie dohovoru o strelách ABM, nevôľa rešpektovať Medzinárodný trestný tribunál, odmietanie podpísať dohodu o nášľapných mínach, o zákaze šírenia biologických zbraní, o úplnom zákaze jadrových zbraní, o ručných zbraniach a napokon nevôľa rešpektovať jednu z najstarších medzinárodných dohôd, a to Ženevskú konvenciu o vojnových zajatcoch v prípade krutého zaobchádzania s väzňami na Guantaname z nich robia medzinárodnopolitický problém číslo jeden. A napokon aj ich úsilie o demokratizovanie sveta je deravé.

Málokto má v medzinárodnom systéme toľko strategických partnerstiev s diktatúrami ako partia G. W. Busha. Spomeňme len Saudskú Arábiu, Egypt, Tunisko, Pakistan, Turkménsko, Uzbekistan, či malé emiráty z regiónu. Brutálne porušovanie ľudských práv v týchto krajinách je porovnateľné zo situáciou v Iraku. Problémom prestáva byť len Irak...

Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO