A že samotná zmluva má podstatne väčšiu váhu a dôležitosť, než spomínaný návrh? Veď je to zjavne od začiatku jedno. Záujmy krajiny sú predsa nedôležité, keď možno pozbierať stranícke politické body.

Naďalej pritom fascinuje neuveriteľne pokrútená logika, ktorou sa z rozšírenej možnosti bežného občana dostať svoj pohľad do tlače stalo „obmedzenie slobody prejavu“. Veľkému počtu ľudí zrejme netreba nič veľmi vysvetľovať, sú dostatočne protivládne naladení, aby hlbšie argumenty nepotrebovali. Vlajková loď slovenskej pravicovej tlače nedávno napríklad zverejnila pekný obrázok-anketku, na ktorom sa veľká kopa múdrych hláv zhoduje, že občania by nemali mať právo na odpoveď, ak „zverejnená informácia bola pravdivá a dotknutá osoba sa už v článku vyjadrila“. Právo na odpoveď podporuje v ankete denníka jediný statočný, Eduard Chmelár. Sme hrdí na to, že napriek vybunovanej hystérii hlavu nestratil práve popredný prispievateľ nášho týždenníka.

Samotná anketka je však chutným príkladom toho, prečo právo na odpoveď treba. Otázka položená denníkom totiž elegantne zavádza. Veď naozaj, keď je všetko uverejnené pravda a dotknutý už si povedal svoje, ako môže žiadať ešte dodatočný priestor?

Háčik, či skôr háčisko, sa skrýva v spojení „pravdivá informácia“. S dovolením – kto o tejto pravdivosti rozhoduje? Jediným povolaným je zrejme pánboh, lenže ten má väčšinou iné starosti, ako rozhodovať spory v slovenských médiách. Všetci ostatní zúčastnení sú len ľudia, múdrejší či hlúpejší, objektívnejší či zaujatejší. A všetci presvedčení o svojej pravde. Z pohľadu čitateľa možno o pravdivosti či nepravdivosti zverejnených informácií rozhodnúť práve až vtedy, keď má možnosť porovnať si tvrdenia, ale najmä dôkazy a argumenty z oboch strán. Sami vydavatelia predsa dobrovoľne nebudú priznávať, že zverejnili nepravdu. Obmedzené právo na odpoveď by sa teda stalo prakticky bezzubým. A to už vôbec nehovoriac o starej múdrosti, že polopravda je horšia, ako lož. Naozaj nemáme mať právo ohradiť sa proti ničomu inému, než vysloveným klamstvám?

Takí Francúzi toto právo majú už od roku 1881, a to bez ohľadu na to, či je článok nepresný alebo očierňujúci. Francúzsko však za tento Zákon o slobode tlače od OBSE ani iných medzinárodných organizácií po hlave nedostáva. Nuž, čo je dovolené bohovi, nie je dovolené volovi.

Možno práve preto si tu tak spokojne nažívame, medzinárodné procesy určujúce náš budúci osud ignorujeme. Čo tam po obsahu nejakých zmlúv, to je veľká politika a psí hlas do neba nejde. Akú už len vodu by malé Slovensko namútilo, keď jeho, z demokratických volieb vzišlú vládu každú chvíľu tá či oná medzinárodná organizácia poučuje, čo smie a čo nie. Zmluvy a také veci sa zídu len ako munícia do domácich šarvátok.

A tak komédia pokračuje.

Ale kto sa bude z nej smiať naposledy?

Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO