Debata, ktorá zatiaľ „odišla do stratena“ (a dúfajme, že tam odíde aj nápad, ktorý by naozaj zlikvidoval napr. malé združenia fungujúce len na úrovni miest alebo regiónov), však aspoň trochu odkryla problém, o ktorom mnoho ľudí z tzv. tretieho sektora cudne mlčí. Je tu množstvo organizácií, ktoré aktívne vstupujú do verejnej diskusie a ovplyvňujú názory verejnosti, ale v skutočnosti nemajú s občianskou spoločnosťou nič spoločné.

Netransparentné zdroje peňazí

Najkrikľavejším príkladom sú pravicové „think-tanky“. (Asi by boli aj ľavicové, ale také u nás jednoducho neexistujú.) Väčšinou majú právnu formu občianskeho združenia, avšak k budovaniu občianskej spoločnosti vôbec neprispievajú. Neraz dokonca pôsobia priamo, či nepriamo proti nej, keď šíria názory, ktoré v konečnom dôsledku vedú k obmedzovaniu nezávislého myslenia a konania ľudí, ktorí jednoducho nesúhlasia s „mainstreamovým“ liberalizmom vo všetkom. Čo je však dôležité, nie sú to združenia občanov, ktorí definovali nejaký svoj skutočne občiansky problém, usilujú sa o ňom komunikovať, prezentovať ho a presadzovať jeho vyriešenie. Nie sú založené na princípe dobrovoľnosti, nielenže nemajú, ale ani sa neusilujú budovať si (rozširovať) členskú základňu a v absolútnej väčšine ju majú takú „veľkú“, že by sa hravo zmestila do mikrobusu, neraz dokonca aj do obyčajného osobného auta.

Jediným cieľom týchto „občianskych združení“ je takpovediac práca „na zákazku“. Založil ich ktosi, kto má konkrétne ciele v ideologickej oblasti – chce do verejnosti šíriť nejaké názory na spoločnosť, na jej usporiadanie a fungovanie, na štát a jeho podobu, najmä však na ekonomiku a vzťah ekonomiky k spoločnosti a štátu. Samozrejme, aj toto je úplne legitímne, ale okrem iných atribútov občianskej aktivity tomu chýba jeden zo základných – transparentnosť. Je isté, že aj toto môže byť záujem nejakých občanov, lenže verejnosť väčšinou nevie, ktorých. Skutoční sponzori takéhoto vymývania mozgov bývajú dobre ukrytí. Najzábavnejšie je, ak z webovej stránky nejakej nadácie alebo združenia zistíte, že je financované inou nadáciou alebo združením a tá zasa inou atď.

Na Slovensku v takýchto prípadoch zväčša skončíte pri nejakých anonymných zdrojoch z USA, ktoré by v zásade mohli byť príkladom rozvinutej a legislatívne dobre podloženej filantropie. Problém je v tom, že takýto systém umožňuje nielen obyčajným ľuďom financovať hospic alebo cirkevnú obec, ale v oveľa väčšej miere umožňuje firmám financovať šírenie názorov a postojov, ktoré vyhovujú iba im a ich obchodným záujmom. Pritom to môžu robiť úplne netransparentne, aby to vyzeralo, že to sú názory „ľudí“, takých istých ako sú tí, ktorí ich počúvajú.

Podnikanie pod hlavičkou občianskeho združenia

Platí to napríklad o Stredoeurópskom inštitúte pre zdravotnú politiku – Health Policy Institute. Jeho registrácia ako občianskeho združenia je kamuflácia, akú pod pojmom krytie používajú tajné služby: za niekoho sa vydávate, ale v skutočnosti ste niekto úplne iný. Dokazuje to okrem iného fakt, že občianske združenia mávajú členov, vyšší funkcionári sú členmi nejakých predsedníctiev, prezídií či rád. Traja zo štyroch zakladateľov HPI sú však v jeho výročnej správe za rok 2006 uvedení ako „partneri“, ďalší ľudia sú v pozíciách „starších analytikov“. Lenže tieto pozície sú typické pre podnikateľské subjekty a nie občianske združenia, pod pojmom „partner“ sa zvyčajne skrýva spolumajiteľ.

O tom, že HPI sa (nie v právnickom zmysle slova) iba vydáva za občianske združenie svedčí aj časť jeho výročnej správy o financovaní. Odkiaľ konkrétne má peniaze sa z nej nedozviete. Píše sa tam však, že takmer všetky financie získava z podnikania firmy, ktorá je „dcérskou spoločnosťou HPI“. Toto je fakt „bomba“. Pojem „dcérska spoločnosť“ sa opäť hodí skôr do sveta podnikania a nie občianskych aktivít, ale nech. Lenže tento fakt znamená, že ľudia z HPI vlastne podnikajú, čiže robia to, za čo im nejakí klienti zaplatia. Mimochodom, platí to vlastne o všetkých príjmoch „inštitútu“, lebo aj ten zvyšok je „z vyhratých tendrov doma a v zahraničí, kde obstarávateľ je verejný sektor (ministerstvo)“. Aby to bolo jasné: firma – občianske združenie HPI dostala napr. zákazku od ministerstva zdravotníctva, ktorému šéfoval človek (Rudolf Zajac), ktorému pred založením HPI robili jeho zakladatelia poradcov, jeden bol dokonca „hlavný poradca“. Čiže najprv od neho dostávali peniaze ako jeho poradcovia, potom ako jeho dodávatelia.

Osobitnou kapitolou je vzťah HPI a Združenia zdravotných poisťovní (ZZP), ktoré združuje súkromné zdravotné poisťovne. HPI prezentuje takmer výlučne to isté, čo poisťovne a niekoľko projektov robili spolu. Napríklad, keď v Bratislave školili maďarských potenciálnych „reformátorov“ zdravotníctva, súčasťou programu bola aj návšteva poisťovne Dôvera. Stredoeurópsky inštitút pre zdravotnú politiku je teda združením zopár občanov, ktorý cez neho podnikajú. Bodka.

Skryté zastupovanie cudzích záujmov

Podobným príkladom je najnovšia iniciatíva „občanov“ za vypísanie referenda za zrušenie koncesionárskych poplatkov. Mimochodom, nebude náhodou, že členmi petičného výboru sú aj tí istí ľudia, ktorí zakladali HPI. Už to by malo stačiť, aby bolo každému jasné, o akú „nezávislú občiansku aktivitu“ ide. Čerešničkou na torte však bola súťaž o ceny pre „aktivistov“, ktorí majú zbierať podpisy pod petíciu za vyhlásenie referenda. Petičné akcie sú typickým nástrojom, ktorí na presadzovanie svojich oprávnených záujmov používajú a využívajú občianske združenia, alebo formálne neorganizovaní občianski aktivisti. Lenže v prípade tohto referenda aktivistov nahradili súťažiaci, ktorí pravdepodobne nemajú žiadny vzťah k predmetu referenda, ale chceli získať zaujímavé ceny. Čím viac podpisov získali, tým lukratívnejšiu cenu mohli získať. Ich zoznam aj s cenami a počtom získaných podpisov nájdete na internetovej stránke petičného výboru.

Tam si tiež prečítate, kto financuje petíciu za referendum a celý propagačný „humbuk“ okolo nej. Ak by ste čakali radových občanov rozhorčených zásahom do ich práv a slobôd, mýlili by ste sa. Okrem Richarda Sulíka ide o samé firmy. Takže petícia za toto nezmyselné referendum nie je občianskou, ale firemnou aktivitou. A tak, ako je netransparentné pozadie celej akcie, vyzerá aj výdavková časť rozpočtu. Všimli ste si to množstvo bilboardov na podporu petície? O výdavkoch na ne nie je v rozpočte zverejnenom na internete ani zmienka. Ak by ich petičný výbor dostal aj zadarmo (tzv. nefinančné plnenie), mal to uviesť popri ostatných výdavkoch.

Samozrejme, aj v tomto prípade nejde o nič nelegálne. Lenže opäť ide o príklad toho, čo všetko sa môže skrývať za „občianskymi aktivitami“ alebo „občianskymi združeniami“. Namiesto občanov firmy, namiesto záujmov a potrieb občanov, záujmy a potreby firiem. Isteže, takto nevyzerá celý tzv. tretí sektor a väčšinou ho predsa len tvoria ľudia, ktorí robia buď dobrovoľne alebo transparentne obhajujú svoje vlastné záujmy. Pravda je však taká, že oveľa viditeľnejšie sú tie druhé a nie náhodou – práve o to im ide, vlastne, len o to im ide. Demokratická vláda sa nesmie pokúšať zlikvidovať občiansky sektor, ale ak na druhej strane sami občianske združenia nedokážu oddeliť plevy od zrna, dávajú dobrý dôvod na nedôveru a na to, aby sa o to pokúsil niekto iný.

Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO