Už prvý pohľad na mapu ukazoval niektoré osudové problémy nového štátu. Bol dlhý (aj so Zakarpatskou Ukrajinou) okolo tisíc kilometrov, no na najširšom mieste meral okolo tristo kilometrov a na najužšom mieste len pár desiatok kilometrov. Aj zoznam susedov predmníchovskej Československej republiky znel hrozivo: Nemecko, Poľsko, Maďarsko a Rakúsko mali nevraživý, až nepriateľský postoj. Jediným spojencom ČSR bolo Rumunsko, no jeho armáda sa nijako nevyznamenala ani v jednej zo svetových vojen. Keď Hitler anektoval Rakúsko, české krajiny akoby sa doslova ocitli v papuli predátora, štátna hranica s Nemeckom sa začínala pri výtoku Odry a končila pri bratislavskej Petržalke.

Problém národnostných menšín

Česi a Slováci tvorili spolu necelé dve tretiny obyvateľstva republiky. Najväčšou menšinou boli Nemci. Žili vo všetkých častiach štátu vrátane Zakarpatskej Ukrajiny, no v českých krajinách obývali súvislý pás pohraničia. Na juhu Slovenska a Zakarpatskej Ukrajiny žili Maďari. V oblasti Tešínska Poliaci. V prípade Slovenska išlo o zložitejší problém: ako označiť obyvateľov území na Orave a Spiši, ktoré si nárokovalo Poľsko. Nevyjasnená ostávala identita obyvateľov Zakarpatska. Časť ich predstaviteľov tvrdila, že sú to Rusi, časť zasa, že Ukrajinci, a zvyšok tvrdil, že ide o svojbytné slovanské etnikum. Nezanedbateľnou menšinou boli vo vtedajšej republike Židia, časť z nich sa považovala nielen za náboženskú, ale aj národnostnú menšinu.

Kým do roku 1848 žili Česi a Nemci v habsburskej monarchii viac-menej v zhode, po roku 1848 vypukli čoraz väčšmi sa zostrujúce rozpory a konflikty. Pôsobilo na nich heslo vytvorenia Veľkonemeckej ríše, ktoré sa po prvý raz začalo hlásať počas revolúcie v roku 1848, keď bolo ešte Nemecko rozdelené na desiatky malých štátikov.

Zvratom bol rok 1870, keď sa nemecké štáty zjednotili. Vznikla vojensky i hospodársky silná mocnosť. Pocity, aké cítil Nemec mimo Nemecka, popísal napríklad Adolf Hitler v zlopovestnej knihe Mein Kampf. Bol občanom mnohonárodnostnej monarchie zmietanej všemožnými rozpormi, ktorá utrpela rad zahraničnopolitických i vnútropolitických porážok. Najmä Nemci žijúci v tej časti českého pohraničia, ktorá bezprostredne susedila s Nemeckom, sa túžili stať jeho občanmi. Nejaký čas po vzniku ČSR sa našli nemeckí politici, ktorí akceptovali existenciu Československa, no keď sa k moci v Nemecku dostal Adolf Hitler, nakoniec ostali republike verní iba nemeckí sociálni demokrati a komunisti.

Zložitejšie to bolo v prípade maďarskej menšiny. Horthyho agentom sa nepodarilo vyvolať také silné hnutie ako henleinovcom medzi Nemcami v ČSR. Napokon, ani im by nebolo proti mysli, ak by sa územie, ktoré obývali, stalo súčasťou Maďarska.

Bismarckov sľub danajského daru

Český historik Palacký sa preslávil výrokom, že ak by Rakúsko neexistovalo, museli by si ho národy strednej Európy vytvoriť. Tento výrok, ak sa cituje, býva vytrhnutý zo súvislostí. Zjednotenie národov strednej Európy malo mať dvojaký cieľ, brániť sa nielen pred pangermanizmom, ale aj pred hegemonizmom cárskeho Ruska. Už Karel Havlíček Borovský varoval český národ pred ilúziami o cárskom Rusku, sám totiž v tejto krajine istý čas žil.

Keď v roku 1866 začal Bismarck zjednocovať Nemecko tak, že vyprovokoval vojnu s Rakúskom, českým politikom dal diskrétnu ponuku, že by nemal nič proti tomu, aby sa Česi osamostatnili. Českému kráľovstvu by potom vládol taliansky princ, ktorý by bol vo vzťahoch medzi Čechmi a Nemcami nestranný. Českí politici túto ponuku odmietli, napríklad Jan Neruda to okomentoval slovami "Rakousko je přece už zavedený podnik".

Bismarckova ponuka bola pravdepodobne iba provokácia. Jeho cieľom bolo premeniť Rakúsko z protivníka na spojenca, čo sa mu napokon podarilo. Cisár František Jozef I. dal českým politikom najprv prísľub, že české krajiny dostanú v rámci ríše podobné postavenie, ako získalo v roku 1867 Uhorsko, a on to vyjadrí tým, že sa nechá korunovať za českého kráľa. Tento sľub narazil na taký silný odpor Nemcov žijúcich v monarchii, že cisár pán musel napokon na svoj sľub zabudnúť. Jeho politika sa potom prejavila v tom, že sa snažil kľučkovať medzi Čechmi a Nemcami a robiť ústupky na obe strany.

Do 20. storočia vstupovalo Rakúsko-Uhorsko ako nestabilná mocnosť, v ktorej boli potrebné radikálne reformy, inak jej hrozil zánik. Potrebu týchto reforiem si uvedomoval najmä následník trónu František Ferdinand, ktorý chcel po nástupe na trón monarchiu federalizovať. S jeho plánmi skoncovali výstrely v Sarajeve.

Spor o českú budúcnosť

Ak sa na začiatku minulého storočia zjavili úvahy, či by sa predsa len nemohol obnoviť samostatný český štát, ozval sa jednoznačný protiargument: "Podívejte se na mapu!" Je zaujímavé, že dvaja poprední politici, T. G. Masaryk a Bohumír Šmeral, argumentovali, že už samotná poloha českých krajín v strede Európy by zneistila budúce osudy samostatného českého štátu. Šmeral napísal, že český štát by sa stal podobným Albánsku, ktorý by kedykoľvek svojvôľa veľmocí mohla zmazať z mapy. Masaryk tiež zdôrazňoval, že budúcnosť malého národa nemôže byť v snahe získať svoj vlastný štát, ale v umení spolunažívať s inými národmi.

Po vypuknutí prvej svetovej vojny T. G. Masaryk odišiel do exilu, aby sa angažoval proti monarchii. Nešlo mu najprv o získanie českej samostatnosti, ale skôr o to, aby sa český národ mohol spolupodieľať na rozhodovaní o svojom budúcom osude. Clevelandská dohoda, ktorú uzavrel v roku 1916 s predstaviteľmi amerických Slovákov, naznačuje, že v tom čase nevylučoval federalizáciu Rakúska-Uhorska.

Prelom znamenala až revolúcia v Rusku, ktorá prišla s heslom práva národov na sebaurčenie až po vytvorenie vlastného štátu. Dočasná ruská vláda umožnila T. G. Masarykovi formovať nové vojsko -- Československé légie. Dovtedy cárska vláda povolila iba vytvorenie tzv. Českej družiny, ktorá pre ruskú armádu vykonávala krajne riskantnú výzvednú činnosť.

Často sa spomína aj vplyv Októbrovej revolúcie na vznik Československa. Správy o jej vypuknutí síce mali takýto vplyv, no akosi sa zabúda na dlhý čas neuverejňovaný telegram V. I. Lenina, ktorý varoval národy Rakúsko-Uhorska pred rozbitím tohto štátneho celku. Možným vznikom malých a zároveň znesvárených štátikov sprvu neboli nadšené ani mocnosti Dohody.

Boj o slovenskú budúcnosť

Kým Česi mali na konci 19. a na začiatku 20. storočia zaručené aspoň základné práva (napr. školstvo v českom jazyku od základných škôl až po univerzitu, existenciu českých politických strán a ich zastúpenie v miestnych samosprávach a v rakúskom parlamente atď.), slovenský národ musel v tomto období bojovať o svoje prežitie. Netreba hádam spomínať, čo sa stalo s dvoma slovenskými gymnáziami či Maticou slovenskou. Kým Svetozár Hurban-Vajanský spájal sny o slovenskej budúcnosti s ilúziami o cárskom Rusku a Milan Hodža zasa nachádzal podporu pre slovenské požiadavky u následníka habsburského trónu Františka Ferdinanda, pod vplyvom T. G. Masaryka vznikla skupina tzv. hlasistov, ktorú napríklad tvorili V. Šrobár a P. Blaho. Tí videli budúcnosť Slovenska v spolupráci s českým národom.

Lenže bol tu problém. Hoci Česi vedeli, že za riekou Moravou existuje utláčaný bratský národ a občas mu tiež prejavili sympatie, systematicky sa riešeniu slovenskej otázky venovali buď nadšenci ako Hála či Kálal, alebo z politikov T. G. Masaryk a českí sociálni demokrati.

Až počas prvej svetovej vojny začala česká verejnosť chápať, že ak sa má na mape objaviť nový samostatný štát, nebude to môcť byť Česko, ale Česko--Slovensko. Lenže o Slovensku mali v českých krajinách málo informácií, a preto vládol názor, že jediným potenciálnym problémom vzťahov medzi oboma národmi bude uznanie existencie slovenského spisovného jazyka. Nik netušil zložitosť budúcich problémov.

Už sme svojho času písali, že posledný rakúsky cisár Karol bol síce možno dobrák, ale zároveň slaboch. Jeho nástup znamenal koniec všetkých nádejí na reformu monarchie. O jej federalizácii začal hovoriť až vtedy, keď už zanikala jeho vláda. Bolo to v situácii, ktorá pripomínala zánik Sovietskeho zväzu, keď síce Gorbačov mal ešte titul sovietskeho prezidenta, ale moc v rukách už mal Jeľcin. Keď Karol hovoril o federalizácii, moc v rukách už mala rakúska vláda. Tá za časť svojho štátu vyhlásila aj územia českých krajín, ktoré obývali Nemci. Bolo treba rázne konať. Pre českú politiku neexistovalo iné riešenie než vyhlásenie samostatného štátu, ktorý však, aby mohol reálne v tom období existovať, musel byť česko-slovenský.

Zhodou okolností sa 28. októbra 1918 v Prahe vyskytoval Vavro Šrobár (na prednáškach nám profesor rozprával historickú anekdotu, že šiel do Prahy za frajerkou -- pozn. autora), jeho podpis, ako zástupcu slovenského národa, sa objavil na vyhlásení nového štátu. Že nekonal svojvoľne, potvrdila 30. októbra 1918 v Turčianskom Svätom Martine Slovenská národná rada.

Koniec predmníchovskej republiky

Na konci 30. rokov bola ČSR jediným štátom v stredovýchodnej Európe, kde ešte existovalo demokratické štátne zriadenie. Lenže po anexii Rakúska prišlo na rad Československo. Nacisti spustili hlučnú propagandu, ako sú Nemci strašne v ČSR utláčaní. Československo malo vtedy spojeneckú zmluvu jednak s Francúzskom a ZSSR a so štátmi tzv. Malej dohody. Spojenecká zmluva s Rumunskom a Juhosláviou sa však týkala iba spoločnej obrany pred maďarským útokom.

Nedávno sme si pripomínali výročie Mníchovského diktátu, keď ČSR prišla o pohraničie nielen s Nemeckom, ale musela uspokojiť aj územné nároky Maďarska a Poľska. V tejto situácii bolo jasné, že jeden z hlavných spojencov -- Francúzsko, nechal Československo napospas Hitlerovi. V minulosti sa kládla otázka, či Československo nemalo prijať ponúkanú sovietsku pomoc.

Vo svojich pamätiach prezident Beneš napísal, že mal obavy nielen o osudy Československa, ale aj Sovietskeho zväzu. V onej dobe mali ešte západné mocnosti ilúzie o Hitlerovi, kým voči ZSSR boli nepriateľsky zamerané. Spor o Sudety sa mohol zmeniť na "križiacke ťaženie proti boľševizmu", kde by Británia a Francúzsko boli spojencami Nemecka. Lenže je otázne, nakoľko ZSSR svoje sľuby myslel vážne. Veď Červená armáda bola v dezolátnom stave po stalinských čistkách a navyše do Československa by sa mohla dostať iba cez Poľsko a Rumunsko, ktoré by dobrovoľne cez svoje územie sovietske vojská nepustili.

Druhý koniec Československa

Po druhej svetovej vojne sa ČSR znova zjavila na mape, no zmenšená o Zakarpatskú Ukrajinu. Nemecká otázka bola vyriešená odsunom. Lenže Československo sa dostalo do sféry sovietskeho vplyvu a názorne bola iluzórnosť jeho samostatnosti preukázaná v roku 1968, keď zásah ZSSR a jeho spojencov skoncoval so snahami o humanistickú reformu socializmu.

Keď predseda Paneurópskej únie Richard de Coudenhove-Calergi navštívil vtedajšieho prezidenta ČSR T. G. Masaryka, ten mu povedal, že idea Spojených štátov Európy je mu síce veľmi blízka, ale ako hlava samostatného štátu to nemôže verejne deklarovať. Dnes jeho nasledovník na Pražskom hrade, Václav Klaus, verejne deklaruje opačné názory. Tomu sa hovorí irónia dejín.

Dnes sa totiž vedie spor o mechanizmus fungovania Európskej únie, ktorý by mal účinne zabezpečiť práva malých národov a štátov. Európska únia zdedí aj problémy bývalého Československa. Už dnes sa ozývajú predstavitelia sudetských Nemcov, ktorí žiadajú zrušenie Benešových dekrétov, so všetkými dôsledkami, ktoré by z toho vyplývali. Netreba hádam pripomínať existujúce problémy medzi Slovenskom a Maďarskom.

28. októbra 1918 vznikol v strede Európy štát, ktorý síce spĺňal odveké túžby národov, ktoré ho vytvorili, no ktorý po prvý raz zanikol v dôsledku nátlaku Nemecka a po druhý raz po dohode politikov. V budúcnosti budú Slovensko i Česko súčasťami zjednotenej Európy. Prinesie im takáto forma zjednotenia lepší osud?

Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO