Internet, ktorý je všeobecne charakterizovaný ako fyzická sieť pokrývajúca v podstate celú Zem, možno presnejšie charakterizovať ako súhrn štandardov na zdieľanie medzi sieťami. Najnižšou úrovňou týchto štandardov sú mená domén, IP adresy, internetové protokoly a kmeňové servery (root servers). Nakoľko tieto štandardy sa neustále vyvíjajú, potrebujú určitú minimálnu úroveň riadenia a harmonizácie, aby sa zabezpečilo hladké fungovanie siete. To sa označuje pojmom "riadenie internetu". Doteraz, na základe predchádzajúceho kontraktu, mala americká vláda teoreticky možnosť zasahovať do každodenného fungovania internetu -- prostredníctvom vplyvu na ICANN mohla dokonca "vypojiť zo siete" celé krajiny či kontinenty.

O tejto možnosti živo diskutoval Svetový summit o informačnej spoločnosti v Tunise v novembri 2005. Skupina rozvojových krajín na ňom žiadala, aby bolo riadenie internetu podriadené jednej z agentúr OSN, čím sa mala zabezpečiť nestrannosť a nezávislosť. Spojené štáty, samozrejme, nesúhlasili, argumentovali pritom "neefektívnosťou" tejto organizácie. Európska únia sa usilovala zaujať kompromisné stanovisko -- súhlasila síce s tým, aby riadenie siete získaval subjekt na základe kontraktu s americkou vládou, kontrakt však mal byť postavený tak, aby vylučoval akúkoľvek vládnu kontrolu.

Nový kontrakt ide týmto smerom, nerieši však zásadný problém -- internetová sieť je dôležitá z globálneho hľadiska, jej význam rastie z ekonomického, politického aj bezpečnostného hľadiska. Posledné roky viackrát ukázali, že sila medzinárodného práva a medzinárodných záväzkov sa odvíja len od ochoty štátov dodržiavať ho. To v podstate platí aj pre dnešný systém riadenia internetu -- stojí na ochote USA nezneužiť (bez ohľadu na konkrétnu podobu dohody) svoje výsadné postavenie. Práve Spojené štáty však boli viackrát medzi tými medzinárodnými aktérmi, ktorí radi upravovali pravidlá podľa svojich záujmov.

Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO