Nakoľko už 15 rokov sa u nás oslavuje sloboda, demokracia a umelci či novinári píšu na túto tému ódy a podobne skúsme sa kriticky zamyslieť nad tým či neopakujú rovnakú nekritickú zaslepenosť moci ako to robili "socialistickí" umelci, ktorí boli predmetom sporu v danej diskusii.

Ako aperitív k danej téme určite doporučujem si prečítať články "Singapurská úvaha o slobode, sociálním státu a HDP" z 9.3.2004 (autor Petr Tieftrunk) a ako zákusok "Svoboda v Kanadě - tentokrát trochu jinak" zo 6. 8. 2004 od Miloša Kalába (obe v BL).

Z týchto článkov pre tých ktorí sa opíjajú slobodou, demokraciou a právnym štátom by som vybral len jednu vetu od p. Kalaba "... budu-li se chtít podívat, co žije pod kamenem v řece, budu muset na návštěvu do Česka, pokud se ovšem už i tam nerozšířila kanadská svoboda."

Ak sa pozrieme na problém slobody z historického hľadiska, tak zistíme, že čim ďalej tým tej slobody máme menej a menej, čim dokonalejší právny štát tým viac príkazov a zákazov. V mnohých oblastiach už dnes sa mnohým ľuďom chce kričať a mnohí už aj kričia zlatá komunistická totalita. Žiaľ, aj tieto volania sú čiernobiele, tak ako kritické spätne pohľady na socializmus. Z uvedeného dôvodu sa troška pozamýšľajme nad tým, čo je sloboda nezávisle od toho, kto akého "boha chváli".

Keď sme vstupovali do EU, tak sme prijali limity na produkciu ocele, obilnín, mäsa, mlieka a pod. Kto sa pozrie do štatistických údajov z roku 1988, tak dospeje k záveru, že sme sa zaviazali, že nedosiahneme produkciu, ktorá bola už v našich podmienkach bežnou skutočnosťou. Po desaťročnej devastácii našej osobnej či spoločenskej spotreby a s ňou spojenej produkčnej schopnosti sme sa museli zaviazať, že nedosiahneme predošlú úroveň, aby sme neohrozili rast produkcie potravín a iných produktov (následne zamestnanosť, ceny a pod.) v bohatých štátoch napriek tomu, že oni produkujú a spotrebúvajú na obyvateľa ich podstatne viac. V rámci RVHP sme pojem limity nepoznali, skôr naopak sme boli pobadaní k vyššej produkcii.

Treba však povedať, že toto nie je rozdiel medzi socializmom a kapitalizmom, ale ide o antislobodný postoj EÚ k rozvoju nových štátov EU, pretože namiesto tvorivého myslenia v nej uplatňujú byrokratické metódy ovládania trhu vo forme zákazov, príkazov, smerníc a pod. Inou cestou išli napríklad Japonci, Tí nestanovovali limity, ale úlohy na základe komplexného posúdenia potrieb doma i v zahraničí. Aj jeden, aj druhý spôsob vplyvu na na hospodársky rozvoj je vplyv direktívy, ale japonská plánovitosť otvára priestor pre slobodný (cieľavedomý) rozvoj, zatiaľ čo EU zákazmi rozvoj brzdí a tak pôsobí antislobodne. (Ak Japonsko, ale aj iné štáty Ázie použivajú pre riadenie svojho rozvoja plynový pedál, ktorým otvárajú pred spoločnosťou nové priestory a tým aj priestor na tvorivú činnosť, tak EU naopak používa pedál brzdový.)

Ako z uvedeného plynie direktívnosť (diktatúra), môže byť zdrojom neslobody, ale aj naopak môže byť zdrojom slobody. Z uvedeného dôvodu nemali by sme socializmus a totalitu zatracovať "jedným dychom", ale naopak hľadať v nej aj poučenie pre dnešok.

Medzi základné potreby človeka patrí sloboda pracovať, ktorá z hľadiska osobnej realizácie v živote je podstatne dôležitejšia ako sloboda hovoriť. Dnes túto slobodu máme vyjadrenú na papieri (v ústave), ale neexistuje reálna možnosť jej nárokovania si a teda tento druh slobody tak samozrejmej za socializmu (garantovanej štátom) je dnes vrátane rôznych smerníc a nariadení iba rozprávkami o slobode a jej naplňovaní.

Poznámka: Mnohí dnes nariekajú, že po roku 1969 stratili svoju prácu, oni ju nestratili len ju museli zmeniť, na rozdiel od pol miliónu Slovákov ktorí ju naozaj stratili po roku 1989 a nenašli si ju doposiaľ. Aká je sloboda sebarealizácie týchto ľudí?

Ďalšou, pre človeka potrebnou slobodou je sloboda vyjadrovať sa k podmienkam svojho života a teda aj k použitiu výsledkov svoje práce. V podmienkach súkromného vlastníctva výrobných prostriedkov (obehového kapitálu všeobecne) je takýto druh slobody nereálny a pracujúci človek nemá väčšie právo hovoriť do delenia výsledkov svojej práce než mal otrok v otrokárskej spoločnosti. V podmienkach keď vzhľadom na vysokú nezamestnanosť a všeobecné sociálne podmienky v spoločnosti vládne strach zo straty zamestnania, naviac ak hospodárenie vlastníka výrobných prostriedkov je pre pracovníkov i odbory TABU, tak hovoriť o slobode na pracovisku je jednoducho nezmyslom.

Sloboda prejavu na verejnosti. Na využitie tejto slobody musia v spoločnosti existovať reálne (materiálno ekonomické) podmienky a nie iba slovné hry na papieri. Kto si myslí, že existuje tu reálna sloboda prejavu, nech skúsi písať pre verejnosť antikapitalistický bez vlastníctva novín, rozhlasu či televíznej spoločnosti a kapitálu.

Poznámka: Ja sa o to pokúšam od roku 1990 pravidelne a musím konštatovať mimo vydania mojej knihy "Lúpež storočia a neoekonómia" a priestoru, ktorý dostavám v BL, nebolo z mojich myšlienok v Českú ani Slovensku nič zverejnené. Nuž a prave preto vznikol i tento článok. Možno podľa mňa chýba p. Čulíkovi cit pre socializmus, ale rozhodne mu nechýba cit pre slobodu slova.

Kvalita života občana neplynie len z toho, aký výber budem mať pri voľbách, ale od podstatne širšieho ponímania slobody. Nuž a ak nebudeme ospevovať našu dnešnú slobodu a bezducho kydať na socializmus, zistíme, že máme sa čo učiť aj od "prekliateho" socializmu ktorý nepotreboval množstvo právnych predpisov o slobode, pretože mnohé prvky slobody vyplývali priamo z jeho ekonomickej podstaty (spoločenského vlastníctva).

Samotný socializmus (spoločenské vlastníctvo) nemá nič spoločného s totalitou, naopak totalita (vedúca úloha KSČ) bola brzdou plného využitia socializmu pre nový doposiaľ nepoznaný rozmer slobody. Kapitalizmus ako ekonomický základ pre rozvoj slobody sa vyčerpal natoľko, že už nie je schopný jej poskytnúť žiaden nový priestor, skôr naopak čoraz viac ju neguje, pretože z hľadiska celosvetového, sloboda ohrozuje postavenie bohatých štátov či jedincov.

Ako vyplýva z posledného prieskumu verejnej mienky, len 16% Poliakov a 18% Slovákov je presvedčených že žijú v demokratickom zriadení (Slovenský rozhlas, správy o 7,00hod. 18.8.2004).

Poznámka: Ako Slovák pociťuje slobodu dnes, najlepšie vyjadri veta z rozhovoru dvoch žien zamestnaných vo firme patriacej vlastníkovi zo Západnej Európy: "Ten odporný kapo má dnes nepustil od výrobnej linky prebaliť sa, aj keď mi už tiekla krv po kolenách". A to prosím sa jednalo o potravinársku výrobňu.

Východná Európa od slobody očakáva podstatne viac, ako jej dáva sloboda budovaná na kapitalistickej ekonomickej základni. Samozrejme slobodu ináč chápu Američania, Angličania, Francúzi či Nemci, u ktorých sloboda je spätá so slobodou zdierať ostatok sveta, z čoho profituje aj ich pracujúci človek či nezamestnaný, samozrejme aj umelecký front a novinári, ktorých časť sa s touto mocou vo forme kapitálu stotožnila - kolaborovala rovnako, ako to bolo za totality komunistov.

(Americká kultúra násilia nie je nič iné ako ideový predvoj militarizácie a vojnového priemyslu, je to rovnaké vymývanie mozgov spoločnosti v mene zbrojného kapitálu, ako to bolo za komunistov v mene moci komunistov. Rozdiel je len v tom, že komunisti to robili verejne slovom a tu sa to deje pod priamym riadením "neutrálneho" kapitálu).

Vzhľadom na povedané znova by som chcel upozorniť na pointu môjho pôvodného článku a potrebu hľadať nový "piedestál" pre slobodu a demokraciu. Toto by mala byť snaha avangarných umelcov, novinárov či intelektuálnej fronty všeobecne a nie odmietať minulosť v mene súčasnosti. Minulosť i súčasnosť nie je dobrá, ale nie je to ani čierna diera a preto by mala byť zdrojom poučenia a nie odmietania.

Mnohí z nás v snahe vyzerať lepšie si zo socializmu spravili čierne pozadie ( čiernu dieru) a pritom si neuvedomujú, že na tomto čiernom pozadí sa stavajú karikatúrou svojho vlastného ja, karikatúrou svojich vlastných myšlienok a postojov.