Zoči-voči úsiliu postľudáckych kruhov urobiť z 29. augusta 1944 najčernejší deň slovenskej histórie, zoči-voči pretrvávajúcim tendenciám zľahčovať konkrétne zločiny, ktoré sú vraj nevyhnutným sprievodným javom všetkých ozbrojených konfliktov, ale aj zoči-voči prehliadaniu reálnych geopolitických súvislostí a dlhodobých geostrategických dôsledkov SNP treba k jednému z kľúčových a osudových momentov našej nedávnej minulosti zaujať zreteľné, zrozumiteľné a nanajvýš racionálne stanovisko.

Treba jednoznačne konštatovať, že Slovenské národné povstanie predstavuje náš vlastný autentický a rozsahom naozaj neprehliadnuteľný príspevok k celoeurópskemu protifašistickému odporu.

Určité mocenské kruhy sa už Slovenské národné povstanie pokúšali z histórie vygumovať -- zdanlivo paradoxne, ale v skutočnosti úplne logicky spolu s tzv. slovenským buržoáznym nacionalizmom a jeho predstaviteľmi, ktorých osudy sa organicky spájali práve s Povstaním. To sa písali 50. roky a vo vlne represálií, ktoré rozpútal a ktorým neskôr i sám tragicky podľahol generálny tajomník KSČ Rudolf Slánsky (otec súčasného veľvyslanca Českej republiky v Slovenskej republike), boli brutálnemu mučeniu na úrovni metód hitlerovskej nemeckej štátnej tajnej polície vystavení poprední slovenskí ľavicoví intelektuáli -- napríklad fenomenálny básnik Ladislav Novomeský a významný politik Dr. Gustáv Husák. Práve on ako bývalý stalinský väzeň a neskorší hlavný normalizátor sa na základe vlastných bolestných skúseností najväčšmi pričinil o to, že dôsledky sovietskej okupácie v auguste 1968 nemali podstatne monštruóznejší charakter.

S nárastom politického sebavedomia, ktoré v plne demokratických podmienkach prirodzene vyústilo do slovenskej nezávislosti, začiatkom 90. rokov určitým kruhom začalo Slovenské národné povstanie pre zmenu vyhovovať ako symbol odporu proti slovenskej štátnosti. Treba otvorene pripomenúť, že hra s touto kartou sa ešte neskončila -- nielen v niektorých zahraničných mocenských laboratóriách, ale ani v centrálach niektorých slovenských politických strán a koalícií.

Zodpovední predstavitelia nášho verejného života bez ohľadu na to, či patria k opozícii alebo vládnej garnitúre -- ak sa pokladajú za autentickú reprezentáciu suverénnej krajiny -- by mali dôrazne poukázať na skutočnosť, že odmietavý postoj k slovenskej štátnosti bol a je zásadným politickým omylom.

Principiálne nezmierenie sa s pronacistickým politickým režimom a hrubým porušovaním ľudských práv nemožno stotožňovať so zavrhnutím idey národnej svojbytnosti. Treba tiež jednoznačne konštatovať fakt, že súčasná demokratická Slovenská republika sa nehlási ku kontinuite so Slovenskou republikou z vojnového obdobia, má iné hranice a hlási sa k demokratickej tradícii československého štátu, ktorého sukcesiou sa vytvorila. Pripomeňme i okolnosť, že o obnove Československa po 2. svetovej vojne, ako aj o začlenení obnoveného Československa do sféry vplyvu Sovietskeho zväzu sa reálne rozhodlo už pred vypuknutím Slovenského národného povstania v rámci povojnového usporiadania Európy na báze dohody víťazných mocností. Súčasťou tohto procesu bolo uznanie Benešovej exilovej čs. vlády v Londýne a historická zmluva medzi E. Benešom a J. V. Stalinom z roku 1943.

Slovensko ako zvrchovaný a demokratický štát musí mať prirodzenú ambíciu byť nielen objektom, ale predovšetkým subjektom vlastného dejinného pohybu. Na to by mali myslieť súčasní slovenskí politici nielen pri oslavách 60. výročia Slovenského národného povstania, ktorému nepochybne prináleží pevné a čestné miesto v novodobej histórii našej vlasti, pretože dáva jej štátnopolitickým východiskám nezmazateľný punc spontánneho odmietania všetkých foriem totalitarizmu.

Autor je predsedom Spolku slovenských spisovateľov

Uveřejněno s laskavým svolením slovenského společensko-politického týdeníku SLOVO