Jak by se mohla Evropa vyhnout tomu, aby se stala vazalem Ameriky?
Jan Čulík
To, jak se nyní budou rozvíjet styky mezi americkou supervelmocí, Evropou, OSN a vážně poškozeným světovým pořádkem, je zjevně daleko důležitější než konkrétní kroky na znovuvybudování Iráku. Proč se ale o tom, co bude dál, nyní tak podivně mlčí, zeptal se Simon Tisdall v deníku Guardian.
Částečně je podle autora příčinou mlčení to, že se státy jako Francie a Německo, které byly proti útoku na Irák, nyní snaží pragmaticky napravit poškozené vztahy k USA. Také je ale pravda, že evropské země si absolutně nevědí rady, co si počít s americkou hegemonií, s ideologickým přesvědčením Bushovy vlády, že je správné a nevyhnutelné, aby Spojené státy vládly světu. I kdyby existovala jasná kontrastrategie, není šance na to, aby se prosadila v nejednotné Evropské unii. Stejný nedostatek konsensu nalezneme i u slabších států, závislých na Spojených státech, ať jde o Arabskou ligu, Africkou unii či Organizaci amerických států. Svět byl v minulých týdnech svědkem toho, že se rozložila iluze o tom, že existuje jakási Rada bezpečnosti OSN a ta jedná jako konečný strážce mezinárodního práva -- že rozhoduje o tom, zda má či nemá být užito síly. Prokázalo se, že tváří v tvář americké moci je Rada bezpečnosti zcela bezmocná. Ukázaly se hranice demokracie, když zvolené vlády odmítly rozsáhlé protesty občanů. Ukázalo se, že žijeme ve světě, kdy suverenita států neznamená nic -- pokud zrovna tím státem není Amerika. Co se ale dá udělat s americkou mocí? Existují tři alternativy. Zastáncem jedné z nich je britský premiér Tony Blair. Americké hegemonie bychom se neměli bát, ale měli bychom ji podle něho přijmout. Evropa musí přistoupit na "strategické partnerství" se Spojenými státy, jinak vznikne nová "studená válka". Avšak když byl Blair minulý týden v Rusku, prezident Putin tuto myšlenku odmítl. V červenci 2001 podepsaly Rusko a Čína dohodu o přátelství a rozhodly se tím vytvářet "multipolární svět". To podporují i země jako Německo, Francie, Indie a skoro všichni. Druhou možnou reakcí na americkou nadvládu je totální odpor, politický, diplomatický a hospodářský. To není příliš slibná myšlenka. Konfrontace s USA by byla škodlivá a kontraproduktivní. Řešením je tedy multipolarita. Evropané nemohou změnit Ameriku, ale mohou změnit sebe. A to musejí učinit, nemají-li se stát vazalem Spojených států. Znamená to, že EU a další regionální seskupení se budou muset daleko více integrovat, budou muset spojit svou suverenitu, vypracovat společnou obrannou, hospodářskou, finanční a zahraniční politiku a volit nadnárodní prezidenty. OSN se bude muset radikálně zreformovat, aby lépe zastupovala lidi i regiony této rozmanité planety. Znamená to, že v podstatě bude muset přestat existovat národní stát. Zůstane jen kulturním symbolem. Určitě to platí pro země jako Británie a Francie.
Ako je známe, i v ,,provojnovej" koalícii sú diametrálne rozdielne názory na úlohu OSN v povojnovom Iraku: Briti presadzujú centrálnu úlohu OSN pri vytváraní novej irackej administratívy, Washington chce na OSN delegovať iba ,,konzultatívnu" úlohu. Francúzska diplomacia naopak nechce legitimizovať predchádzajúcu vojnu vedenú koalíciou v Iraku, a preto bude pri nastávajúcich rokovaniach o úlohe OSN v Iraku opatrná. Ruská federácia, ktorá má ekonomický záujem na pokračovaní sankcií v Iraku, je toho názoru, že sankcie voči Iraku nemôžu byť zrušené, kým inšpektori OSN nepotvrdia, že Irak nemá zbrane hromadného ničenia. Je zrejmé, že hľadať východisko z takýchto rozdielnych pozícií členov BR OSN je mimoriadne zložité, či by sa to robilo pod hlavičkou OSN, alebo bez nej.
Zahraničnopolitická orientácia samostatného Slovenska bola vždy problematická. Dnes už neriešime mečiarovskú dilemu o výnimočnosti Slovenska ako mosta medzi Východom alebo Západom. Dnešná vládna koalícia rieši skôr dilemu orientácie na EÚ alebo USA -- opäť akoby z pozície výnimočného Slovenska. Je to dobrá správa pre krajinu?
To, že do takejto dilemy sa dostali aj iní budúci členovia EÚ nasvedčuje, že uvedená dilema má i svoje objektívne príčiny. Sú dané súčasným usporiadaním vzťahov vo svetovom meradle, úrovňou usporiadania vzťahov vo vnútri EÚ a existujúcimi vzťahmi medzi EÚ a USA. Odpoveď na otázku má teda i časový rozmer. Dilema EÚ alebo USA existuje pre SR iba z krátkodobého, nanajvýš strednodobého hľadiska: odráža súčasný unipolárny svet, nedostatočne usporiadané vzťahy vnútri EÚ (napríklad fakticky neexistujúca spoločná zahraničná a obranná politika) a napäté vzťahy medzi časťou členských štátov EÚ a USA ako výsledok odlišnosti názorov ich vlád na riešenie viacerých otázok (napríklad Irak, no i také otázky ako dotačná politika v poľnohospodárstve a podobne). Okrem toho vláda SR pri rozhodovaní o vyjadrení podpory USA vo vojne v Iraku nepochybne zvažovala aj riziká, ktoré by opačné rozhodnutie mohlo mať pre SR v procese ratifikácie rozširovania NATO v Kongrese USA. Z dlhodobejšieho hľadiska mnohé dôvody dilemy zahraničnopolitickej orientácie SR odpadnú, a preto i keď v budúcnosti môže vzniknúť znova taká súhra okolností, že politicky bude vláda SR bližšie k administratíve USA ako k vládam členských štátov EÚ, vývoj jednoznačne smeruje k zakotveniu SR v EÚ. Myšlienka, že SR bude mostom medzi EÚ a USA (analógia Mečiarovej predstavy o úlohe SR medzi Východom a Západom) je na jednej strane smiešnou ilúziou, na druhej strane nezodpovedá budúcim vývojovým trendom v EÚ a vo svetovom meradle. Napokon pri nedávnej návšteve Poľska sa prezident Jacques Chirac explicitne vyjadril k analogickým ašpiráciám Poľska (ktoré až také smiešne v prípade veľkého Poľska nie sú), že EÚ nepotrebuje, aby sa Poľsko stavalo do úlohy mosta medzi EÚ a USA. Vzťahy medzi EÚ a USA sa rozpadom východného bloku dostali do novej polohy. Rozširovanie EÚ je novým dôležitým prvkom budúceho usporiadania vzťahov medzi EÚ a USA. Riešenie mnohých čiastkových a globálnych hospodárskych, sociálnych a environmentálnych otázok si vyžaduje budovať vzťahy medzi USA a EÚ na princípoch kooperácie a partnerstva a je preto žiaduce, aby si to všetky vlády, ktorých sa to týka, dostatočne uvedomovali.
Ministerstvo financií pripravuje v rámci daňovej reformy zavedenie tzv. rovnej dane a DPH vo výške 20 percent. Nakoľko toto opatrenie môže spôsobiť zmenu charakteru štátu?
- Rozhodnutím o zavedení tzv. rovnej dane a jednej sadzby DPH sa vláda rozhodla výrazne prehĺbiť proces sociálnej diferenciácie v rozpore s európskym sociálnym modelom, ktorý si kladie za cieľ hospodársky rast, zamestnanosť a sociálnu súdržnosť. Keby som bola dnes v politike, musela by som niektorým súčasným členom vlády pripomenúť ich nákladnú kampaň ,,Nedajme sa žmýkať" proti údajnej politike vysokých daní MF v tom čase pod mojím vedením. Ako to na prvý pohľad kontrastuje s ich podporou terajšiemu návrhu, ktorý znamená výrazné zvýšenie daňového zaťaženia prevažnej väčšiny daňových poplatníkov. Ani vtedy, ani dnes však nepovedali pravdu, že tak ako ich kampaň v tom čase rovnako i ich návrhy dnes sú v prospech úzkej skupiny s vysokými príjmami, na ktorých doplatia tí ostatní. Cena, ktorú zaplatí väčšina, bude vysoká: zaplatí ju na zvýšenej DPH (a spotrebných daniach, kde sme však určité opatrenia zaviazaní urobiť) a na zvýšených výdavkoch za zdravotníctvo, školstvo, dopravu, nižších dávkach v prípade práceneschopnosti, v nižších sociálnych dávkach a pod. Nechcem tým povedať, že netreba robiť opatrenia na výdavkovej strane rozpočtu, upozorňovala som na ich potrebu viackrát, no mám pochybnosti, či pripravované, respektíve realizované reformy sú odborne dobre zvládnuté, či vychádzajú zo správne identifikovaných dlhodobých zámerov. Sociálne dôsledky zavedenia jednej dane by sa dali stručne vyjadriť takto: rovnou daňou k väčšej nerovnosti. Návrh tzv. daňovej reformy je zároveň ekonomicky iracionálny a fiskálne riskantný. V rozpore s tým, čo sa deklaruje, povedie k spomaleniu hospodárskeho rastu, k zvýšeniu nezamestnanosti a k zhoršeniu deficitu štátneho rozpočtu. Tieto účinky nebudú iba krátkodobé. Bolo by sa treba poučiť už z dôsledkov doterajšej politiky zbližovania sadzieb DPH, ktorá má za následok zhoršenie výberu tejto dane a je jedným z dôležitých faktorov spomalenia rastu HDP v tomto a možno i nasledujúcich rokoch. Dôsledky na zamestnanosť sa ukážu v takých sektoroch, ako sú agropotravinárstvo, stavebníctvo, turizmus a na celom sektore služieb. Vláda vzhľadom na snahu zamedziť rast deficitu štátneho rozpočtu navrhuje rýchlejšie zvyšovanie daní, ktoré bude mať ďalší negatívny vplyv na spomalenie hospodárskeho rastu, nezamestnanosť a koniec koncov aj na rozpočet. Takouto politikou sa vláda dostáva do začarovaného kruhu, z ktorého v čase zhoršeného vonkajšieho dopytu je ťažké sa dostať von. Zahraniční investori môžu prispieť k rastu HDP, ale iba málo prispejú k riešeniu ostatných dôsledkov zlej daňovej politiky štátu. Vláda by urobila najlepšie, keby realizovala reformu daní, ktorú prerokovala v roku 2001 (a neprijala rozhodnutie iba na výslovnú žiadosť ministra Čarnogurského) a sústredila sa na reformu výdavkov. Reforma výdavkov by mala brať do úvahy viaceré aspekty: nielen fiskálne, ale i ekonomické, sociálne a politické. Súhlasím s vami, že terajšia daňová politika a doterajšie smerovanie reformy výdavkov hrozia, že sa prekročia rámce predpokladané Ústavou SR, podľa ktorej model trhového hospodárstva budovaný v SR má byť sociálny.
Ako sa z hľadiska daňovej perspektívy dívate na vývoj strednej vrstvy na Slovensku?
Takzvanou rovnou danou, zrušením zdaňovania dividend, zrušením dane z dedičstva a čiastočne dane z prevodu a prechodu nehnuteľností sa minimalizuje prerozdeľovacia funkcia štátu. Zavedením jedinej sadzby DPH, zvýšením finančnej účasti jednotlivca na tzv. verejnej spotrebe, obmedzením výdavkov štátu do sociálnej sféry sa ďalej znížia príjmy priemernej domácnosti na Slovensku. Výsledkom bude spomalenie formovania strednej vrstvy na Slovensku. To je zlá správa pre posilňovanie demokracie, pre eliminovanie rôznych extrémizmov (ľavicového či pravicového), ako i nacionalizmu a populizmu. Môže sa zvýšiť kriminalita. Nepochybne sa oddiali celková stabilizácia spoločnosti.
Bez ohľadu na možné koncepčné výhrady, myslíte si, že návrh reformy je dostatočne pripravený z profesionálneho hľadiska?
Daňová problematika patrí medzi najzložitejšie a neviem si predstaviť, ako môžu daňovú reformu navrhnúť neprofesionáli. Mrzí ma, že už počas môjho ministrovania sa do daňového zákonodarstva v NR SR presadilo veľa amaterizmu. Príkladom takéhoto neprofesionálneho prístupu je aj tvrdošijné "argumentovanie", že zníženie priamych daní sa odrazilo na zvýšení daňových príjmov štátneho rozpočtu v rokoch 2001 a 2002. Ignoroval sa základný faktor rastu daňových príjmov v uvedených rokoch, a to rast HDP, ktorý v dôsledku časového oneskorenia medzi znížením daňového zaťaženia a rastu HDP, musel byť a skutočne bol vyvolaný inými faktormi (rastom domácej spotreby a čiastočne exportu). S rastom produkcie a produktivity prace rástla ziskovosť podnikov, ako i zisk pred zdanením. To bola hlavná príčina rastu daňových príjmov do rozpočtu. V neprofesionálnosti sa pokračuje ďalej.
Čo si, ako bývalá ministerka financií, myslíte o téze, že rovná daň prinesie oživenie ekonomiky na Slovenku?
K tejto otázke som sa už čiastočne vyjadrila. Rovná daň kombinovaná s jednou sadzbou DPH prinesie spomalenie hospodárskeho rastu. Myslím, že otázka nízkych priamych daní sa z hľadiska hospodárskeho rastu značne fetišizuje, respektíve zámerne jednoznačne interpretuje. Vo všeobecnosti možno súhlasiť, že nižšie priame dane a nižšie odvody (čo sú tiež dane) zvyšujú motiváciu pracovať a investovať. Má to však svoje hranice: dane nie sú motivačným faktorom č.1, nie je ich možné znižovať donekonečna bez ohrozenia funkcií štátu (v tom i prerozdeľovacej funkcie) a udržateľného fiskálneho vývoja a napokon aj daňová politika pozná rôzne daňové opatrenia. Zníženie sadzby dane z hľadiska podpory investovania nie je vôbec najúčinnejším nástrojom. Napokon prírastok investícií v roku 2002 na zápornej úrovni nasvedčuje, že ani ďalšie zníženie sadzby dane až na 25 percent investorov dostatočne nemotivovalo. Je škoda, že vláda neanalyzuje dôsledky vlastných opatrení.
Ako sa dívate na pripravenosť návrhu reformy dôchodkového systému z hľadiska priorizácie kapitalizačného piliera?
Vzťah prvého a druhého piliera dôchodkového poistenia, ktorý bude vyjadrený aj v spôsobe nastavenia odvodového percenta pre každý z nich, musí vychádzať z predpokladaného demografického vývoja a vývoja aktívne činných v hospodárstve, zo žiaducich vzťahov medzi priemerným dôchodkom a priemernou mzdou, ale i zo zámerov fiskálneho vývoja, z predpokladov miery zhodnocovania úspor v druhom pilieri a podobne. Jednoznačná priorizácia druhého piliera mnohé z uvedených faktorov nerešpektuje. Osobitne treba upozorniť, že vytvorenie a nastavenie druhého piliera nemá prednostne riešiť záujmy podnikateľskej sféry, ako to, žiaľ, zatiaľ vyzerá.
Ako vnímate vládne reformy v súvislosti s integráciou do EÚ. V čom nás približujú EÚ a v čom nás od nej odďaľujú?
Najväčšia časť reforiem a opatrení potrebných pre vstup do EÚ sa uskutočnila, respektíve rozbehla v predchádzajúcom volebnom období, v ktorom sa fakticky ukončil aj proces negociácie jednotlivých kapitol. Je potrebné pokračovať v procese implementácie legislatívy kompatibilnej s acquis, pokračovať v začatých reformách, respektíve tam, kde sa naozaj meškalo, proces urýchliť. Jednou zo sfér, kde SR zaostáva, je i plnenie sociálnej agendy lisabonského procesu. Cieľom je nielen konkurencieschopná ekonomika, ale i zamestnanosť a väčšia sociálna súdržnosť. Od tohto cieľa sa vzďaľujeme čoraz viac a viac.
Kedy nastane vhodný čas na zavedenie eura u nás?
Rozhodnutie o dátume vstupu do EMÚ by malo vychádzať z analýzy výhod a nevýhod zavedenia eura u nás, ktorá musí rešpektovať i východiskovú pozíciu a zámer dobiehania hospodárskej úrovne v EÚ. Politika ,,čím skôr, tým lepšie" povedie k spomaleniu hospodárskeho rastu, k zvýšeniu nezamestnanosti... Politika ,,čím neskôr" bude neprimerane konfrontovať slovenské hospodárstvo s nákladmi spojenými so zvýšenými kurzovými rizikami, zvýšenými transakčnými nákladmi a podobne. Je dôležité pripraviť kredibilnú stratégiu vstupu a poučiť sa radšej na cudzích ako na vlastných chybách (napríklad na chybách SRN). Jej súčasťou musí byť aj uvážená kurzová politika a to už pred vstupom do tzv. ERM --2. Politika nadmerne silnej koruny nie je z tohto hľadiska, a nielen z tohto, prezieravá. NBS by mala na zhodnocovanie SK pružnejšie reagovať znižovaním úrokovej sadzby. Robí rovnakú chybu ako Európska centrálna banka. Chcela by som dodať, že ani MF SR by v čase posilňujúcej koruny nemalo získavať zdroje na prefinancovanie štátneho dlhu v zahraničí.
Aký je váš pohľad na vývoj ľavicovej scény na Slovensku? Čo by ste v minulosti urobili inak, ak by ste mohli?
V tejto chvíli -- a, žiaľ, ešte to asi potrvá -- nie je pohľad na stredoľavý politický priestor v SR povzbudivý. Možno by toto prázdne miesto mohol skoro zaplniť SMER, keby inicioval integráciu so sociálnodemokraticky orientovanými neparlamentnými stranami, keby prevzal ich know-how a nositeľov tohto know-how na expertnej i politickej úrovni. Prvým predpokladom by musela byť zmena politiky tejto strany, ktorá v tejto chvíli získava politické body len na populizme. Bez zveličenia môžem povedať, že pred Robertom Ficom stojí historická úloha: alebo ju pochopí a prispôsobí svoju politiku tomuto cieľu, čím vytvorí predpoklady striedania politickej moci po voľbách, alebo ju nepochopí a proces formovania politickej alternatívy zostane v patovej situácii tak, ako je to teraz.
A čo by som urobila dnes inak? Z hľadiska výsledkov vládnutia a volieb 2002 je úloha jedného člena vlády a navyše člena strany, ktorý nemá veľkú politickú silu, respektíve podporu, značne obmedzená. Snažila som sa v rámci svojich síl zamedziť samovražednému vývoju v SDĽ. Je otázne, o koľko viac som mala vynaložiť námahy na vysvetľovanie a presviedčanie, a či bolo vôbec v ľudských silách dosiahnuť zmenu. Situácia bola o to zložitejšia, že sme boli vo vláde a v koalícii s politicky (nie odborne) oveľa lepšie pripravenou pravicou. Pripomeňme si nedávny povzdych predsedu SMK Bélu Bugára, že s Migašom sa mu ľahšie vládlo.
Kde leží hlavný problém budúcnosti ľavice?
Azda ešte treba podčiarknuť, že objektívne podmienky, respektíve objednávka na silnú stredoľavú politickú stranu, ktorá ponúkne dôveryhodnú alternatívu, nepochybne existuje, zatiaľ chýbajú subjektívne podmienky. Bojím sa, že ak sa rýchlo táto príležitosť nevyužije, vývoj pôjde smerom k posilňovaniu extrémnej ľavice, ktorá odčerpá mnoho frustrovaných voličov. Potom sa môže vývoj politickej scény na dlhšie obdobie ,,zabetónovať". Ak by som mala teda odpovedať stručne, kde leží hlavný problém budúcnosti ľavice, odpoviem, že v nej samej. Aj keď sa pritom nepochybne dopúšťam zjednodušenia...
Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO |
Brigita Schmögnerová 
