Bushova "koalícia tých, čo chcú" sa podobá väčšmi na koalíciu podplatených a zastrašených. Kuvajt a Katar súhlasili s poskytnutím zariadení pre inváziu, za odmenu ich režimy žiadajú ochranu americkou mocou. To len tak na okraj, čo sa týka demokracie v Zálive.

Pokiaľ ide o členov Bezpečnostnej rady OSN, priame podplácanie bude pravdepodobne platiť na väčšinu z nich. Mexiko, Bulharsko a Čile nemajú na Strednom východe nijaké mimoriadne záujmy. Ani jeden z nich si však nebude môcť dovoliť uraziť USA a každému by sa zišlo trochu finančnej pomoci navyše. Angola, Kamerun a Guinea majú väzby na Francúzsko, ale zároveň si ich chcú udržať aj so Spojenými štátmi. Sú teraz objektom nevídaného licitovania medzi Parížom a Washingtonom. Sotva sa dá predpokladať, že euro porazí dolár.

Rusko, Čína a Sýria sa v konečnom dôsledku zachovajú asi rovnako. Dôsledkom urážky Ameriky a ziskom z jej priateľstva sa dá ťažko vzdorovať. Voľná ruka v Čečensku a koncesie na ťažbu ropy v Iraku pre Moskvu, potlačenie Turkménov a obrat v otázke Taiwanu pre Čínu -- kto by si mohol želať viac? Nie je to pekný pohľad, no to ešte nemusí byť dôvod na hnev. Diplomacia tvrdej ruky bola vždy súčasťou medzinárodných vzťahov. Aj OSN vznikla na takomto základe. USA sú jedinou superveľmocou a nemá zmysel sa proti nim búriť. Ani keby to robilo Francúzsko.

Ak by však ktokoľvek očakával, že zvrhnutie irackého režimu má byť cestou k novému poriadku, mieru a sebaurčenia, mal by vedieť, že tak sa to nekončí. Irak bude v najbližšej budúcnosti pod vojenskou okupáciu s cieľom udržať ho ako unitárny štát. Bude podporená vláda monarchistických režimov v Perzskom zálive. Palestínsky odpor voči Izraelu bude rozhodne potlačený. Čína a Rusko dostanú voľnú ruku v utláčaní svojich vlastných menšín. Demokracia v Pakistane bude oddialená, vojenský režim ostane pri moci.

Nie je to tým, že by si Amerika zásadne neželala demokraciu. Toto je však vojna, kde je hlavnou témou bezpečnosť. Oslobodenie Iraku je len vedľajším efektom, nie naopak. Nie je tiež pravda, že by Stredný východ, a iné časti moslimského sveta, nebol pripravený na politické zmeny. Len sa pozrite na Irán, Sýriu, Egypt, či väčšinu severnej Afriky. Pod povrchom tam možno cítiť tektonické pohyby. Lenže fakt, že zmena je nanútená Spojenými štátmi zvonka a Washington je nepriateľský voči všetkým zmenám začínajúcim sa na ulici, či v mešite (ako to dokazuje Alžírsko), ich urobí ešte zložitejšími a výbušnejšími.

Problém je hlbší než len antiislamská križiacka výprava (pretože takto bude v moslimskom svete vnímaný útok "bielych" na Irak). Základnou otázkou sa po konci studenej vojny stalo, ako vyhovieť všetkým tým kmeňovým a menšinovým požiadavkám, ktoré boli potláčané pol storočia východno-západným konfliktom a niekoľko storočí koloniálnym panstvom. Tutsiovia v Rwande, Albánci v Kosove, Kurdi a Šiíti v Turecku, Iraku, Saudskej Arábii a Pakistane... Zoznam by mohol pokračovať ešte dlho.

Európa, so všetkými svojimi chybami a zlyhaniami, sa pokúsila o akýsi regionálny spolok, ktorý by nahradil zdedené etnické konflikty a vytvoril určitý stupeň sebaurčenia vo väčšom celku. Spojené štáty sú naproti tomu unitárnym štátom. Podporujú status quo. To je to, čo zaručili Turecku v prípade Iraku a čo zaručia všade inde. Národnooslobodzovacie hnutia nie sú na ich zozname spojencov. Považujú ich za teroristické. Za každých sto Iračanov vítajúcich príchod amerických tankov do Bagdadu tu budú preto tisíce Palestínčanov, Čečencov, Tibeťanov a iných, ktorí sa budú musieť vzdať viery vo vlastnú budúcnosť.

Článok bol uverejnený v britskom denníku The Independent, zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO