Od boja proti predaju bolívijského zemného plynu nadnárodným spoločnostiam a vody čílskym baníckym firmám za jednoznačne nevýhodných podmienok, až po odmietnutie zákona o kapitalizácii, o privatizáciách, o vstupe krajiny do Celoamerickej zóny voľného obchodu (ALCA) a o 12,5 percentnom zdanení miezd zamestnancov verejnej správy. Opozícia a odborové zväzy vyzývali vytvoriť štát, ktorý sa viac stará o ľudí, a žiadali odstúpenie prezidenta. Ak sa k tomu pridá rastúci etnický nacionalizmus aymarských Indiánov, ktorí sa v posledných rokoch organizovali v stranách ako Indiánske hnutie Pachakuti, ktoré vyzýva na "zbúranie republiky bielych a nastolenie Koyasulla" (veľký indiánsky štát riadený andskými inštitúciami a náboženstvami), vytvára sa radikálna polarizácia ohrozujúca stabilitu a samotnú existenciu štátu.

To, čoho sme svedkami, nie je len ďalší príklad zlyhania neoliberalizmu v Latinskej Amerike, ale aj rozklad toho, čo bolo v Bolívii jeho cieľom: systému politickej, sociálnej a rasovej nadvlády, ktorý má svoje korene v časoch conquisty -- dobytia regiónu Španielmi -- a ktorý systematicky marginalizoval domorodé obyvateľstvo. Na čele spoločenských protestov revolučného charakteru, ktoré Bolívia zažila v rokoch 1946 a 1952, stáli robotníci a zástupcovia miest, kým indiánske obyvateľstvo zohrávalo len druhoradú úlohu. Dnes však domáci obyvatelia prevzali vedúce postavenie a požadujú skutočné uznanie multinárodného charakteru krajiny, rešpektovanie jej tradícií a práv a zvolanie ustanovujúceho zhromaždenia. Krajina musí byť znovuzaložená na báze novej spoločenskej a politickej dohody, ktorá by zahŕňala všetkých jej obyvateľov a ktorá by definovala nový, oveľa inkluzívnejší model rozvoja. V Bolívii už nadišiel ten správny čas, podobným výzvam by však mali vyjsť v ústrety aj krajiny ako Ekvádor, Mexiko alebo Guatemala s početným marginalizovaným indiánskym obyvateľstvom.

Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO