Téza, že dejiny sú priestorom veľkých činov a veľkých mužov, a ich smerovanie je zmysluplné, musí každého vzdelanejšieho človeka pobaviť. Hypotéza, že dejiny sú výslednicou sledu náhod a nedorozumení, je síce nedokázateľná, ale môžeme ju pokojne zastávať. Čo platí o politických dejinách, sa môže aplikovať aj na dejiny umenia. Prečo nie na dejiny románu? Sú snáď dejiny románu podriadené dajakému kauzálnemu ideovému procesu? Boli na ceste tohto jedinečného európskeho umenia nevyhnutné určité diela? Nebol by bez niektorých diel román (európsky) románom? Nie je estetika románu iba odozvou vzťahov v spoločnosti?

Jedným zo základných atribútov náboženstva je viera. A jedným zo základných atribútov viery je vytvorenie hierarchie hodnôt a ich následná neúmyselná potrebná sakralizácia. Moderný človek sa zbavil kresťanstva a svoje zmýšľanie a svetonázor podriadil racionalite. To však neznamená stratu viery a náboženstva. Od vegetatívneho náboženstva cez cudzie vzdialené mýty (napr. kresťanstva) k dejinám, ak k ich mýtom. K dejinám politickým, k dejinám vedy, umenia, literatúry, románu. Každé dejiny majú svoje základné kamene, postupne sakralizované. Človek, každý z nás, bez rešpektovania oficiálnych dejín, si vo svojej mysli vytvára osobný polyteizmus. U intelektuála sú pohanské božstva nahradené konkrétnymi umelcami, filozofmi, ich dielami. (Čo viac si sami v sebe sakralizujeme -- diela alebo autorov, nie nateraz podstatné.)

Stvoriteľom, Otcom, Diom románu bol Cervantes a jeho Don Quijote. Román Don Quijote bol napísaný ako reakcia na premrštené rytierske romány počínajúce najslávnejším Amadisom Galským, líčiace nezmyselné hrdinské činy v nereálnych zápasoch (rytier pobije cudzie vojsko v počte tisíc mužov na hlavu, preskočí údolie a unikne, a pod.). Nezabúdajme, že nezmysel tzv. rytierskych románov dosiahol štádia, kedy ich kráľovská aj cirkevná cenzúra, síce obidve vnútorne rozdelené, zakázali publikovať. Variáciou na stredovekých rytierskych románov svojimi motívmi, témami, scénami, postavami, sú v súčasnosti americké akčné filmy, chrániace nás(?) pred útokmi drastických a hrôzostrašných barbarov (Turecko ako hlavný dodávateľ barbarov vypadlo síce už z hry, ale ostatní dodávatelia ukrutníkov a surovcov sú stále aktuálne). Chytanie bradatého diabla Usámu Bin Ládina v afganských horách s jeho chápadlami oddaných stúpencov a s ich hroznými a nepremožiteľnými činmi je realita alebo téma rytierskeho románu. Bude ironická reakcia putovania nejakého telom a duchom postihnutého hrdinu, začiatkom nového vývoja filmu -- filmového románu? Akurát Don Quijote to vyriešil trhovým princípom. Ako vieme Don Quijote nebol racionálnou túžbou autora. Tou boli jeho konvenčné, štylizované pastierske romány Galatea a Strasti Persilesa a Sigismundy. Bol Don Quijote iba situačným povyrazením, žartom, žartom na neochvejnom pokrokovom putovaní dejín? (Podobný osud rozdvojenosti badať tiež u zabudnutého Pietra Aretina, do češtiny takmer nepreloženého.)

Ako rád by som sa ja, po vzore Don Quijota, stal (šťastne podľahol) oddaným rytierom šíriteľa pravdy, lásky, spravodlivosti, morálky a slobody vo verejnom živote!

Inou etapou Cervantesovho diela bola jeho novelistická etapa vychádzajúca z jeho pobytu v Taliansku, kde si obľúbil talianske novely? Prečo sa základom románu stali nezmyselný rytiersky román a pikareskný román založený polstoročia pred Donom Quijotom Lazarillom z Tormesu? Nevyhovovala by románu viac nadsázka, ľahkosť a logická príčinnosť ako neurčité postavy pána a sluhu znázorňujúcich myšlienky autora na dobový stav literárneho diania a hodnôt? Román má vypovedať ako sa žije a čo sa myslí. Boccaccio ukazuje ako sa žije a Cervantes ako sa myslí.? Prečo nepovažovať za základný kameň románu, jeho Big Ben, Rabeiasov Gargantuu a Partanguel? Sú tam neskutočné postavy? Prečo potom nie Lazarilla z Tormesu? Nemajú v dejinách až do dnešných časov viac nasledovateľov? Považovať Cervantesa za jediný zdroj románu je myšlienka veľmi rozšírená. Zeus skutočne existuje!

Ďalším zdrojom Dona Quijota bol Ariostov Zúrivý Roland. Ariosto v tomto veršovanom epose prvýkrát ironizuje skutočnosť a do rozprávania implementuje techniku prelínania príbehov -- príbeh sa nerozpráva od začiatku do konca, ale je narušovaní rozprávaním ďalšieho, a ten ďalšieho. Bol teda Otcom Stvoriteľom Ariosto?

Kundera sa snaží tvrdiť, že román napredoval, rozvíjal sa obsahom aj formou, až do čias Sterna a Diderota a potom Balzacom začína upadať - začína sa jeho druhá etapa, v podtexte myslená zaostalejšia. Tvorba je ťažká a demontáž ľahká, to vie každý, akurát u Sternovho Tristana Shandyho, nie si to priznať. Neschopnosť Sterna systematicky tvoriť ho viedli úmyselné netvoriť. Samozrejme v jeho diele je úmyselná myšlienka. Má byť ale román prázdnym táraním, ako je to v prípade Sterna? Je to prázdne táranie, ktorým je plná kniha výsledkom hlbšej pravdy a chabým mysľou Sterna? Čo zmôcť proti dejinám? Ešteže filozof Diderot dal prostredníctvom Jakuba fatalistu systém a hĺbku Tristanovi Shandymu.

Tradícia anglického (britského) románu na rozdiel od francúzskeho a španielskeho je postavená na rozvinutí dramatického celku. Anglický (britský) román sa vyvíjal na rozvetvení dialógov a polylógov. Dej sa v ňom neprejavuje rozprávaním, ale líčením prostredníctvom postáv. Ideu a systémovosť sa vynasnažil dať tomuto druhu románu Aldous Huxley. Huxley Kontrapunkt je vlastne vyvrcholením tzv. britského románu. Britský román si omnoho viac zakladá na zápletke a dramatickej výstavbe, uvoľňuje dramatickú formu, prenecháva väčšiu moc posunom času a miesta, dĺžke diela. Klasickými príkladmi "dramatického" románu sú napr. diela Ernesta Hemingwaya, ktorého Kundera ohľadne dialógov v jednej poviedke na protiklade Dostojevského dramatickosti v románe Běsi spomína ako vzor románovosti (Komu zvoní hrana je skôr dráma ako román). Tradícia španielskeho a francúzskeho románu, ako zrkadla doby, ako formy vzájomnej umeleckej a literárnej komunikácie vo všeobecnosti, bola úplne odlišná. Samozrejme so stupňovaním ekonomickej moci Britov a Američanov, stúpa aj význam ich duchovného odkazu, a tento druh románu sa stáva prevažujúcim. Britský román: vymyslieť brilantnú zápletku, vnuknúť dielu prenikavú myšlienku, nájsť spôsob pútavo dosiahnutie cieľ - vierohodné, bezprostredné, majstrovské napísanie; nič viac.

Kundera predostiera dejiny románu do 19. storočia a od 19. storočia. Od 19. storočia je román podriadený zápletke, nie premýšľaniu. Každá sebelepší postreh zapadá v honbe a napätí. Ale nezmenili sa takto mravy spoločnosti? Nie je to pravdivejší obraz sveta? Kde ostal román 17. storočia -- Sorelov Francion, Polyandre, Scarronov Komediantský román, Furetiérov Meštiacky román. (Český čitateľ z nich môže čítať iba Komedianstký román.) Pokračujú v tradícii Cervantesa alebo skôr burleskného Rabelaisa? Samozrejme obidvaja sú zdrojmi, z ktorých sa vychádzalo. Ale nevčleňujú do deja detektívne zápletky, nestupňujú postupne tempo deja, tak ako sa to naplno prejavilo v Balzakovych Stratených ilúziách? Nezavádzajú románopisci 17. storočia viac a viac postáv bližších skutočnému životu, ako tomu bolo v Don Quijotovi. Je Balzac, epický prozaický básnik meštiakov (Girard), skutočným veľkým predelom vo vývoji románu, stvoriteľom novej románovej poetiky? Nepreháňa Kundera moc umelca a románopisca: Ten sa pohybuje len a len v osídliach panujúcich mravov spoločnosti -- v jej dynamickosti, hektickosti, štruktúre vzťahov, spoločenských hodnôt, životných cieľov. Čoho iného je dielo Balzaca výsledkom? Román ma skutočnosť kreovať, tým sa líši od drámy. To sa približne píše niekde v Balzacovych Stratených ilúziách. Áno, Balzac kreuje, a nemôže zato, že žije v dynamickom kapitalistickom svete.

Vyplýva z toho, že zvýšená moc Britov vo svete a spôsobila rozvetvenie jedného druhu románu, tesne spätého a nadväzujúceho na drámu. To znamená, že nešlo o zradu na románe, ale o predpokladaný vývoj v určitom časovom období prirodzene potlačený. Rovnako tak Balzac iba rozvinul jednu súčasť, nie nevýznamnú, románu tlejúcu dovtedy v pozadí. To je v príkrom rozpore považovať sa rozvoj románu diela nadväzujúce na rytierske romány alebo diela pokračujúce v tradícii D'Urfého románu Astreé, ktorý viac ako storočie vytváral a diktoval mravy spoločnosti. Ak tieto dve epické prozaické formy nemožno považovať za romány nebolo by potom vhodné odlíšiť ich rozličným pomenovaním?

Mohol sa román stvoriť z talianskej novely. Noviel Boccaccia, Sacchetiho, Salernitana, Fiorentinoho, Straparolu, Bandella, da Portu, Giraldiho Cintia a ďalších? Noviel, z ktorých významná časť bola založená na detektívnej zápletke. Cervantes a jeho nasledovníci včleňovali prerozprávané neporušené "talianske" novely, aj s detektívnou záplatkou, priamo do textu románu. Až Stendhal, ako vieme náruživý čitateľ talianskych kroník (zdroja talianskych noviel), založil román na talianskej novele, jej logickej príčinnosti a celistvosti. (Treba opäť pripomenúť, že talianske novely sa nevyhli, a nemohli sa vyhnúť!, osudu svojho dramatického spracovania, a následnej sláve.) Stendhal nepokračuje v tradícii francúzskeho burleskného románu. Prečo tá medzera? Odpoveď je jednoduchá. Zánik talianskej novely a jej ducha je zapríčinené objavením Ameriky a prechodom svetového obchodu, moreplavectva, objavovanie, nových stykov zo Stredozemného mora k pobrežiu Atlantického oceánu. Nastupuje španielsky a britský duch. Talianske mestské štáty skolabovali -- vybili sa vo vzájomných sporoch, podľahli pod správu bohatších národov, duchovne skolabovali v dogmatizmus a v inkvizíciu. U Stendhala je tiež dej podriadený zápletke. Ale inak ako v "dramatickom" románe. Stendhal sa nesnaží stupňovať nuansy deja a zavádzať množstvo protikladných zvratov a tak odhaľovať mravy spoločnosti ako Balzac, alebo hľadať jadro v pitvaní psychologických príčin postáv. Naopak, Stendhal rozvíja dej v línii talianskej novely a obohacuje ho: nadnáša a zveličuje, deju podmaňuje postavy a nie postavy si podmaňujú dej, necháva človeka držať v pasci hodnôt, v ich ilúziách (ako Cervantes), "zbytočňuje" činy (naopak dramatický román "zdôležitňuje" činy).

Spojením dominantnosti príbehu - jedného uceleného a cieleného dejového pásma nad viacerými neucelenými a necielenými, výstavby prevzatej z drámy a hektickosti rozprávania (doby) a dostaneme diela I.B. Singera. Je hektické tempo v románoch I.B. Singera, dovedené takmer do nadpozemských rýchlostí, vadou? Nie práve táto niekedy neznesiteľná hektickosť, vyjadrením epochy, zbytostnením nového údelu človeka, bytia. Singer síce ženie príbeh úzkou uličkou, ale zmysel rozprávania, osudu postáv, to nijako neznižuje. (Keď som pri Singerovi, on mal väčšie problémy s obracaním sa k rodným čitateľom - so zázemím a s následným prekladmi ako Kundera alebo Nabokov. Jazyk, ktorým písal, zanikol.) Je snáď formálny Singer menej myšlienkovo a esteticky prínosnejším spisovateľom pre čitateľa a "veľké" dejiny románu ako Joyce so svojim rozhodne objaviteľským počinom popisu jedného dňa, v ktorom sa nedeje takmer nič a zároveň všetko; s uchopením času, sveta, z jedného uhľa pohľadu? Prečo sakralizovať zaznamenávanie namiesto tvorby, dokladovanie namiesto myslenia a uvažovania? Skutočne ľudia prečítajú celého Odysea, prečítajú so záľubou, alebo sme svedkami grandióznej pretvárky intelektuálov v záujme výstavby dejín? Joycovej írskej angličtine je obťažne rozumieť, avšak to nevadí nebolo vyzdvihnuté na piadestál jazykových schopností. Skutočne si vzdelanci a umelci libujú v stostránkových táraninách bez hlavy a päty, ktoré niečo ilustrujú? Nemal sa Joyce narodiť neskoršie a byť filmovým dokumentaristom (skrytá kamera, skrytý mikrofón a sonda do mozgu)? To je potom román?

Neostať neverný dejinám románu vedú Kunderu nabádať nás, ktoré dielo posunuje román vpred; kto je nositeľom pokroku. Veľakrát dochádza na jeho príliš subjektívny názor, na prvý pohľad badateľný, často ovplyvnený osobnou väzbou. Zaujímavé na to je, že románopisec Kundera sa raz vyjadril približne v tom zmysle, že spracovávať a stvárňovať môže románopisec iba javy minulé, dokončené, historicky už nezmeniteľné, so zreteľnými následkami na vývoj, fakticky zachytené, bez možnosti zmien a dejepiscami interpretované: duchovná hmota určená k formovaniu románopisca. Literárny historik a kritik Kundera naopak s potešením vstupuje s nápovedou do prítomnosti -- tento román je nasledovníkom dejinnej línie, v tom diele sú tie pravé myšlienky apod. Aj keď v predposlednej esejistickej knihe Opona tento smer a formu premýšľania, vlastné hlavne Umeniu románu, čiastočne redukoval, spochybňoval. Prečo ale nenechať románom čas? Bojí sa snáď Kundera, že niektoré z nich samé neprežijú a zapadnú prachom? Ale nie to jeden zo zmyslov dejín? Výzva pre románopisca?

Pri tejto zmienke by si som dovolil opovážlivosť až drzosť a rád upozornil na jeden zabudnutý román. Vedie ma k tomu občianske právo osvojené pasívnym vzdelaním (napr. čítaním politických kníh o občianskej slobode) nezhodujúce sa so žiadnou stavovskou právomocou ani inštitucionálnou funkciou. Ide o dielo Alfreda Anderscha Winterspelt (do češtiny nezmyselne preloženého ako Bouře v Ardénach): Zásadnou tému Anderscha je útek, únik. V románe Winterspelt sú novo stvárnené reálne historické udalosti a fikcia, ich vzájomné tesné prelínanie, s nemožnosťou rozlíšiť hranice medzi oboma; s krehkou hranicou medzi banálnym bezvýznamným a historicky významným; s krehkou hranicou medzi súvislým rozprávaním a nesúrodými poznámkami; s načrtnutým rozdielom medzi starým svetom Európy a novým svetom Ameriky. Ako občan sa tiež dovolím pýtať: Z akého dôvodu je u Flauberta vyzdvihovaný román Pani Bovaryová nad román Bouvard a Pecuchet, strácajúceho sa v bezvýznamnosti vplyvu na dejiny? Zároveň s veľkou radosťou konštatujem, že dielo Georga Orwella Na dne v Paríži a v Londýne neradiace sa ani medzi romány, ani medzi svetové grandiózne myšlienkové pochody a experimenty navždy zahynie v oprávnenej nevšímavosti.

Čo je román? Kedy román vznikol (odkiaľ prichádza) a kam speje? Koho, čo a prečo sakralizovať? Je to séria náhodných diel v určitom čase mierne na seba nadväzujúca, bez známky predurčeného cieľa? Keď niet cieľa, nemôže byť ani konca, ani zmyslu. Nezoviera dejiny románu práve snaha uchopiť, definovať a nasledovať ho: uchopiť, definovať a nasledovať typy, formy a možnosti premýšľania?