Lákania multilateralizmu

Sympatie, ktoré si novozvolený americký prezident dokázal získať aj za hranicami vlastnej krajiny, možno po čase vyprchajú. Realita politiky býva drsnejšia než sny o očakávanej zmene. Napriek tomu však bude v oblasti medzinárodnej politiky platnejším hráčom než jeho predchodca. Nie tvrdou silou, Spojené štáty americké sú dnes ekonomicky i politicky slabšie než pred ôsmimi rokmi, a súčasne sa naučili limitom vojenskej prevahy. Lenže to pomôže vyvážiť „mäkká moc“, na ktorú ešte donedávna hľadel Washington s opovrhnutím a na ktorú si Európania radi uplatňovali monopol.

Už prvý prejav Hillary Clintonovej, ktorá preberá vedenie americkej diplomacie, naznačuje zmenu. Už nie „osamelá veľmoc“, ale partner ponúkajúci spoluprácu. Aj keby to bola len politicky korektná rétorika, istý čas bude fungovať. Zahraničná politika USA sa pod vedením Hillary Clintonovej vráti k „efektívnemu multilateralizmu“ jej manžela (vyjadrenému v slovách Madeleine Albrightovej – „multilaterálne, keď je to možné, unilaterálne, keď je to potrebné“), no s ešte väčším dôrazom na zvodné tóny o spoločných záujmoch a zdieľanej zodpovednosti.

Väčšia zodpovednosť

Druhým faktorom je vývoj vo vnútri americkej politiky. George Bush dokázal úspešne neriešiť vnútorné sociálne, ekonomické a politické problémy odvádzaním pozornosti na dobrodružnú zahraničnú politiku a vytváraním metanarácií o osudových zápasoch medzi svetmi nezmieriteľných princípov. No prišiel čas platiť dlhy. Akútne sociálne problémy, ktoré ešte zhorší rozvíjajúca sa kríza, prinútia Obamu venovať omnoho viac pozornosti do vnútra krajiny. To bol hlavný dôvod, pre ktorý bol zvolený. Preto sa bude musieť zbaviť záťaže medzinárodných problémov a v niektorých prípadoch preniesť (spolu)zodpovednosť za ich riešenie na plecia spojencov.

Najviditeľnejšie to bude v Iraku. Americká armáda z neho odíde, diskutuje sa už len o čase a spôsobe. Pravdepodobne to však nebude znamenať medzinárodné angažovanie sa v tejto krajine. Ak sa centrálnej vláde podarí udržať aspoň nejakú stabilitu, EÚ bude čeliť politickému tlaku USA, aby zväčšila civilnú pomoc na stabilizáciu a rozvoj. Ak sa však situácia zásadne zhorší a v Iraku prepukne dokonca občianska vojna, môžu sa objaviť volania po medzinárodnej intervencii, ktorá by krajinu opäť zlepila dokopy. V oboch prípadoch bude pre európske krajiny omnoho ťažšie povedať „nie“ a vyzerať, že ide o postoj diktovaný morálnymi princípmi.

V podobnej situácii sa môže EÚ ocitnúť v prípade Afganistanu. Obama niekoľkokrát vyhlásil, že túto vojnu bude považovať za jednu z priorít. Sťahovanie vojsk z Iraku mu uvoľní ruky, a tak bude pravdepodobne schopný zvýšiť počet amerických jednotiek v Afganistane, aj napriek rastúcemu domácemu odporu voči zahraničným vojenským intervenciám. Je otázne, či tak dokáže dlhodobo zvrátiť situáciu a dostať pod kontrolu okrajové provincie a vidiek, kde sa už stihol zakoreniť obnovený Taliban. V každom prípade bude od európskych spojencov vyžadovať väčšiu pomoc. Voči vojne v Afganistane zaznievali predsa v Európe omnoho slabšie „morálne“ výhrady, v krajine dokonca pôsobí misia NATO. V závislosti od vývoja situácie bude Biely dom žiadať viac vojakov (ak sa odpor Talibanu a iných povstalcov ukáže ako silnejší), alebo viac peňazí na civilnú rekonštrukciu, tréning ozbrojených síl a štátnej správy, ekonomický rozvoj a podobne (ak sa bude bezpečnostná situácia aspoň trochu zlepšovať). Pripravenosť európskych krajín poskytnúť väčšiu vojenskú pomoc je otázna, ochota dať viac peňazí tiež.

Hľadanie „európskeho“ postoja

Jednou z obetí Bushovho vládnutia bola Severoatlantická aliancia. Transatlantické spory trhali organizáciu na tábory „ochotných“ a „kritikov“ a obsahová vyprázdnenosť (a rastúca politická irelevantnosť) bola masková prijímaním nových strategických doktrín a rozširovaním. Reštaurácia vnútorne súdržnej a politicky relevantnej Aliancie (v akú veria viac atlantisti v Európe než ktokoľvek v USA) už nie je možná. Organizácia je príliš široká a jej členovia príliš rôznorodí, medzinárodné prostredie iné a rastúce rozdiely medzi brehmi Atlantiku nepramenili len z osoby a politiky bývalého prezidenta. Napriek tomu sa môže stať fórom, na ktorom Washington bude chcieť demonštrovať svoju obnovenú náklonnosť k multilateralizmu a uprednostňovanie stabilných spojenectiev pred „koalíciami ochotných“. Aliancia a jej európski členovia tak budú musieť definitívne vyriešiť vzťah medzi poslaním NATO a bezpečnostno-vojenskými ambíciami Európskej únie.

Až príliš často bol v posledných ôsmich rokoch odpor voči Bushovej administratíve tým jediným, čo v zahraničnej politike spájalo väčšinu európskych politikov. Kritika katastrofálnej politiky Bieleho domu bola určite plne oprávnená. Problémom však je, že sa za ňu skrývala neschopnosť ponúknuť spoločnú, relevantnú alternatívu. Európske krajiny samé už nemajú možnosť stať sa platnými medzinárodnými hráčmi. Tí múdrejší politici to pochopili a energiu investujú do vytvárania spoločných záujmov a spoločných postojov – platným medzinárodným hráčom dokáže byť len jednotná Európska únia. V najbližšom čase však uvidia, že jednota postavená na pozitívnom programe a ochote ho presadzovať je zložitejšia.

Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO