Oko za oko, zub za zub a ešte čosi navyše

Prvé reakcie na kruté vraždenie na seba nenechali dlho čakať. Smrť a utrpenie mnohých nevinných ľudí mali byť vykúpené smrťou a utrpením mnohých iných nevinných ľudí podľa neúprosnej „logiky“ kolektívneho trestu. Bezprostredné reakcie sa odohrávali priamo na území raneného globálneho hegemóna. Podľa správy organizácie Human Rights Watch vzrástol počet protiarabských a protimoslimských útokov v USA ešte počas roku 2001 o 1700 percent. Vládni úradníci vrátane G. W. Busha násilie odsúdili. Vzápätí sa však vydali rovnakou cestou ako násilníci v uliciach amerických miest. Americká vláda požiadala Pakistan, aby do Afganistanu, krajiny, v ktorej mali byť výcvikové tábory teroristov z al-Kájdy, prestala posielať zásoby potravín. Pakistan potravinami zásoboval chudobných Afgancov, ktorí počas vlády Talibanu hladovali. Noam Chomsky tento krok komentoval slovami „... USA žiadali, aby Pakistan zabil pravdepodobne milióny ľudí, ktorí sú sami obeťami Talibanu. Nedá sa to nazvať dokonca ani pomstou. Je to na omnoho nižšej morálnej úrovni...“ Táto udalosť bola predohrou k vojne proti Afganistanu, prvému kroku vo „vojne proti terorizmu“.

Terorizmus ako „pokračovanie politiky inými prostriedkami“

Spojené štáty sa už počas studenej vojny vážne zaoberali otázkou ovládnutia surovinových zdrojov na Blízkom východe a na území Sovietskeho zväzu. Od sedemdesiatych rokov fakticky ovládajú politiku všetkých blízkovýchodných štátov. Vychovávajú a podporujú vlastných stúpencov, organizujú štátne prevraty, vyvolávajú vojny. Počas imperiáneho dobrodružstva Sovietskeho zväzu v Afganistane vycvičili a vyzbrojili bojovníkov Talibanu. Podporovali Saddáma Husajna pri vojne proti Iránu a poskytli mu zbrane, ktoré jeho bratranec s neuveriteľnou prezývkou Chemický Ali použil proti Kurdom. Pomáhali Usámovi bin Ládinovi vybudovať medzinárodnú teroristickú sieť a jaskynné bunkre v afganských horách. Po rozpade Sovietskeho zväzu neodišli profesionálni bojovníci do zaslúženého dôchodku, ale ich aktivity sa rozšírili aj na územie bývalého východného bloku. Zúčastnili sa bojov v Bosne a Hercegovine, Čečensku alebo Kosove. Zbygniew Brzezinski, ktorý patrí k najvplyvnejším tvorcom tejto podoby imperiálnej politiky v USA už takmer štyridsať rokov, vo svojej knihe Veľká šachovnica jasne popisuje jej motívy: „Mocnosť ovládajúca Euráziu kontroluje dve z troch najpokročilejších a ekonomicky najproduktívnejších oblastí. Púhy pohľad na mapu okrem toho ukazuje, že kontrola Eurázie takmer automaticky znamená podriadenie Afriky a pretvorenie západnej pologule a Oceánie, ktorá k tomuto ústrednému svetovému kontinentu geopoliticky prilieha. V Eurázii žije takmer 75 percent svetového obyvateľstva a nachádza sa tu väčšina svetového bohatstva, či už v továrňach alebo ako nerastov pod zemou. Eurázia produkuje 60 percent svetového hrubého národného produktu a vlastní asi tri štvrtiny známych svetových energetických zásob.“ Studená vojna sa skončila, stratégia šachovej partie sa zmenila, hranice vplyvu posunuli.

Nová stratégia

Ovládnuť bolo treba predovšetkým Strednú Áziu, izolovať Rusko a zabrániť vzniku akéhokoľvek hegemóna v Eurázii. Bývalí partneri a spolubojovníci Taliban, Husajn a bin Ládin sa postupne stali „zastaralými“. Občas sa totiž záujmom globálneho hegemóna postavili a dopustili sa tak najväčšieho hriechu vazala voči pánovi. Rozklad hlavného imperiálneho konkurenta umožnil realizáciu stratégie priamej kontroly Blízkeho Východu pomocou siete vojenských základní. Po 11. septembri sa niekdajší spojenci stali v novej globálnej vojne proti terorizmu hlavnými nepriateľmi.

„Svet sa zmenil“, počuli sme neustále z médií po útokoch na New York a Washington. Ak túto vetu nemáme vnímať len ako banálne konštatovanie o lineárnosti a nezvratnosti času, mali by sme sa pýtať: Čo konkrétne sa zmenilo? Získal svet novú kvalitu, objavila sa nejaká diskontinuita? Terorizmus za nový fenomén považovať nemôžeme. Poznáme ho už stovky rokov v rôznych verziách. Neobjavil sa jedného pekného septembrového dňa. Nebolo to ani po prvýkrát, čo niekto zaútočil na Spojené štáty. Teroristi napadli veľvyslanectvá USA v Nairobi a Dar Es Salaame už v roku 1998. Na území Spojených štátov to bol v roku 1995 útok Timothyho McVeigha na administratívnu budovu v Oklahome alebo útoky Theodora Kaczynskeho, známeho tiež pod prezývkou Unabomber, ktoré prebiehali od roku 1978 do roku 1995. Nové nie je ani americké šírenie „demokracie a slobody“ bombardovaním či vojna proti teroru, ich nezmyselnosť a krutosť. Civilné ciele a civilné obyvateľstvo sú terčom americkej agresivity veľmi často. Po spomínanom útoku na americké veľvyslanectvá v Afrike rozkázal Bill Clinton bombardovať farmaceutickú továreň v Sudáne, ktorá mala údajne vyrábať chemické zbrane, napriek tomu, že ho spolupracovníci upozorňovali na nedostatok informácií a dôkazov.

Keď „šírenie slobody a demokracie“znamená decivilizáciu

Vojny a krutosť sprevádzajú ľudstvo od nepamäti. Civilizačný proces krutosť a násilie odstraňuje. Znamená stále intenzívnejšiu schopnosť sebaidentifikácie s druhým, prehlbovanie empatie a solidarity, ale predovšetkým odmietnutie násilia ako prostriedku pri riešení konfliktov. Civilizačný proces ale nie je nezvratný, neustále ho ohrozujú decivilizačné trendy v spoločnosti. Prejavuje sa predovšetkým stratou súcitu s ostatnými. Skutočnou diskontinuitou by bolo úplné odstránenie násilia z ľudskej spoločnosti. Milovníci starých poriadkov nám však tak skoro zabudnúť na násilie nedovolia. Posledným veľkým pokusom „Západu“ o odstránenie násilia zo spoločnosti bola kultúrna revolúcia v roku 1968. Dnes už vieme, ako neslávne dopadla. Spustila konzervatívnu kontrarevolúciu, ktorá pomaly ničí všetky výdobytky civilizačného procesu. (Dôležitým faktom, na ktorý by sme nemali zabúdať, však zostáva, že „civilizačný pokrok“ a rovnako kultúrna revolúcia prebehli len na malom území planéty a boli sčasti umožnené vykorisťovaním jej zbytku. Ak sa budeme snažiť o skutočne nepartikularistický civilizačný pokrok, musíme si byť istí, že jeho súčasťou sú všetci ľudia.) Kultúrnu slobodu sa ľuďom získať nepodarilo. Ekonomická solidarita a rovnosť zažívala svoj vrchol. Po niekoľkých storočiach bojov zmizli extrémne podoby násilného sociálneho konfliktu. Ani tento spoločenský konsenzus však nemal vydržať príliš dlho.

Mier sa skončil, nech žije násilie

Mierové hnutie vyvolané americkou intervenciou vo Vietname bolo definitívne porazené, keď sa k moci dostali reprezentanti násilníckeho kultúrneho šovinizmu Ronald Reagan a Margaret Tatcherová. S nimi sa do medzinárodnej politiky vrátilo násilie znovu v plnej sile. Sovietsky zväz svoj imperiálny boj prehral a uvoľnil miesto obdobiu globálnej nadvlády jediného impéria. Koniec studenej vojny zároveň znamenal koniec určitého typu ideologického rámcovania verejného politického diskurzu. Americká elita musela obnoviť svoj politický newspeak. Imperiálne intervencie a vojny, ktoré mali zabezpečiť americkú kontrolu nad surovinovými zdrojmi, sa už ďalej nedali ospravedlňovať bojom proti šíreniu komunizmu. Do centra pozornosti sa dostala Huntingtonova téza o „konflikte civilizácií“. Spojenie geopolitických záujmov USA, predstavy o „konflikte civilizácií“ a pocitu ohrozenia, ktorý vyvoláva terorizmus, vytvorilo nový ideologický základ medzinárodného politického diskurzu.

Čo sa stalo 11. septembra?

Oficiálna verzia

Skupina devätnástich teroristov uniesla štyri lietadlá. Dve z nich narazili do veží Svetového obchodného centra (WTC) v New Yorku a jedno do budovy Pentagonu vo Washingtone. Štvrté lietadlo sa zrútilo pri meste Shanksville, keď sa pasažierom podarilo premôcť únoscov. Náraz lietadiel a horiaci letecký benzín narušili statiku budov WTC a tie sa zrútili. Zrútila sa aj budova nazývaná WTC 7, do ktorej žiadne lietadlo nenarazilo. Jej kolaps bol rovnako spôsobený požiarom. FBI identifikovala únoscov lietadiel – zodpovední sú členovia teroristickej organizácie al-Kájda, ktorú vedie Usáma bin Ládin.

Neoficiálna verzia

Viac ako 200 odborníkov na statiku spochybňuje možnosť pádu budov po náraze lietadiel. Samotní architekti, ktorí WTC projektovali, tvrdia, že s nárazom veľkého lietadla do veží počítali a budovy mali vydržať. Teplota horiaceho leteckého benzínu na roztavenie oceľových nosníkov nestačí. Okrem toho, ak by aj spadla, výsledkom by nemal byť len prach a menšie kusy oceľovej konštrukcie. Viacerí svedkovia tvrdia, že ešte pred kolapsom a počas neho počuli výbuchy. Vzniká verzia o riadenej demolícii budov. Túto verziu má potvrdzovať aj rýchlosť pádu Dvojičiek.

Nezodpovedané otázky

CIA a rôzne iné tajné služby americkú vládu upozornili na možnosť útoku, tá však nereagovala. Po útokoch vláda tvrdila, že bola útokom prekvapená. V roku 2000 však prebehlo bezpečnostné cvičenie, ktoré simulovalo náraz lietadla do WTC. Žiadna z leteckých spoločností nezverejnila zoznamy cestujúcich na unesených linkách. FBI v priebehu niekoľkých hodín po útoku zverejnila zoznam 19 únoscov. Tvrdila, že ich totožnosť overila pomocou analýzy DNA. Kde zobrala FBI vzorky DNA únoscov, keď pri útokoch nezostalo nič ani z lietadiel, ani z budov, a s čím ich porovnávala? FBI rovnako tvrdila, že v troskách mrakodrapov našla dokonca pasy dvoch únoscov! Medzitým sa ukázalo, že minimálne šesť z údajných únoscov, ktorí mali pri útokoch zomrieť, stále žije. Bývalý starosta New Yorku Rudolf Giuliani nechal odviezť trosky budov do zahraničia na recykláciu hneď po útokoch a ešte pred ich preskúmaním expertmi.

Informácie o 11. septembri

O celej udalosti sa napísalo už niekoľko kníh, natočilo niekoľko filmov a vzniklo viacero skupín, ktoré požadujú dôkladné prešetrenie celej udalosti. Medzi odporcami oficiálnej verzie nájdeme aj príbuzných obetí z 11. septembra. Ak sa chcete o oficiálnej i neoficiálnych verziách útokov dozvedieť viac, hľadajte na týchto adresách: http: //911. yweb. sk/, http: //ae911truth. org, http: //www. journalof911studies. com

Nájdete na nich množstvo informácií a odkazov na ďalšie zaujímavé stránky, knihy, filmy a oficiálne dokumenty o vyšetrovaní udalostí z 11. septembra 2001.

Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO