Porážkou vojsk rasistického režimu Južnej Afriky v Cuito Cuanavale sa skončila 14 ročná vojna, v ktorej sa Angole podarilo ubrániť vlastnú suverenitu. Nebola to však len Angola, ktorá získala z tohto vojenského víťazstva. Potom ako boli ustupujúce vojenské sily Južnej Afriky zatlačené až za južné angolsko-namíbijské hranice bola vláda Južnej Afriky prinútená sa stiahnuť aj z Namíbie, ktorú vojensky okupovala od roku 1915. Následne na to Namíbia vyhlásila v roku 1990 nezávislosť. Dôsledkom porážky SADF (Obranné sily Južnej Afriky) bol vznik dvoch suverénnych štátov a pád apartheidského režimu v krajine agresora. Bezpochyby významná historická udalosť.

Málo sa však vie a ešte menej hovorí o mechanizme a pôvode tejto prevratnej zmeny na africkom kontinente, aké sily stáli v popredí zápasu, kto sa o to zaslúžil a akou mierou.

Po odchádzajúcich portugalských kolonizátoroch politickú scénu v Angole vyplnili tri rivalské hnutia z čoho dve (FNLA pôsobiaca na severe Angoly a UNITA zo základňou na juhu) boli podporované a vyzbrojované Západnými mocnosťami. Tretím a čo do počtu a popularity najvýznamnejším hráčom bola marxistická MPLA, ktorá sa bezpochyby najzásadnejšie zaslúžila pri mobilizácii celonárodného odporu proti koloniálnej nadvláde.

Vyostrujúci sa vnútropolitický konflikt, sa ešte niekoľko mesiacov pred vyhlásením nezávislosti - 11. novembra 1975 - transformoval do občianskej vojny medzi MPLA na jednej strane a UNITA a FNLA na strane druhej. MPLA sa ocitla v zovretí so severu aj z juhu útočiacich opozičných vojsk. Navyše vláda Južnej Afriky sa rozhodla vojensky priamo intervenovať a podujala sa na bezprostrednú inváziu juhu Angoly zo zámerom obsadiť hlavné mesto, zlikvidovať MPLA a dosadiť opozičných vodcov ako svoje bábkové vlády.

MPLA čeliac tejto hrozbe sa v zúfalej snahe o zvrátenie takmer beznádejnej situácie obrátila na medzinárodnú komunitu s apelom o solidaritu a odsúdenie ilegálnej agresie ozbrojených síl Južnej Afriky. Medzinárodné spoločenstvo odsúdilo inváziu Južnej Afriky, avšak na žiadosti o dodávku zbraní na obranu vlastnej nezávislosti nereagoval nik okrem Sovietskeho Zväzu a aj to len v limitovanom počte a druhu zbraní.

Čo však bolo najväčším prekvapením a udalosťou, ktorú nikto nečakal, bolo že jeden štát, ktorý nielen slovne odsúdil kriminálnu vojenskú intervenciu Južnej Afriky (podporovanej vládou Spojených štátov amerických) a poslal MPLA dodávky enormného množstva vojenského hardvéru od ľahkých zbraní, munície, delostrelectva až po tanky a lietadlá či dokonca stíhacie stroje, ale predovšetkým prejavil svoju bezpodmienečnú solidaritu vyslaním vlastných vojakov, ktorý sa dobrovoľne prihlásili na vzdialenú vojenskú misiu. Krajinou, ktorá mala odvahu sa postaviť apartheidu a čeliť juhoafrickej armáde - ďaleko najmocnejšej na kontinente - a ochotná vynaložiť veľké finančné a ľudské zdroje nebola žiadna z prosperujúcich západných civilizácií, či iná rozľahlá alebo početná veľmoc, bola to krajina, ktorá samotná čelila a dodnes je vystavená ekonomickému, vojenskému a politickému obliehaniu, Kuba.

Hoci odvtedy uplynuli desaťročia, tento čin nič nestratil so svojej dych vyrážajúcej prekvapivosti, ktorú vtedy vyvolal na svetovej politickej scéne. Prekvapený bol aj samotný Sovietsky zväz, Kuba sa ani len nepokúsila svoje kroky s nimi konzultovať!

Južná Afrika ako aj Spojené štáty americké očakávali od ZSSR, ktorý sa v 80. rokoch pokúšal o zlepšenie vzťahov so Západom, že zaváži svojim vplyvom na Kubu a odhovorí ju od intervencie.

Tým, že väčšina Kubáncov je afrického pôvodu, si mnohý z nich Angolský boj za nezávislosť vzali za svoj. "Africká krv prúdi v žilách väčšiny Kubáncov", znela Castrova odpoveď na otázku čo spája Kubu s tak vzdialenou krajinou ako Angola. Samozrejme, že tu okrem genetických väzieb existovala aj ideologická blízkosť v názore, že ľudia národov majú právo žiť dôstojným životom v spravodlivej spoločnosti.

Leteckým a lodným mostom Havana -- Luanda boli z Kuby prepravené desiatky tisíc vojenského personálu (podľa posledných údajov stavy kubánskych vojsk v Angole dosahovali až 55 000), 600 kusov tankov a ťažkého delostrelectva, niekoľko bojových lietadiel Mig 23 a tisíce ton ďalšej vojenskej techniky.

Angolská armáda a kubánske vojenské sily spoločne dva krát odrazili invázne vojská Južnej Afriky, prvý raz v roku 1974 a druhý už ako atómovú veľmoc v roku 1988. Tá posledná a rozhodujúca bitka sa odohrala pri Cuito Cuanavale .

Význam tejto porážky ozbrojených síl SADF siaha ďaleko za straty jej spôsobene v čisto vojenskom význame. Prehĺbila vnútropolitickú krízu v Južnej Afriky a oslabila vládu do takej miery, že status quo rasistického režimu sa stalo neudržateľným.

Po páde Juhoafrického režimu sa Nelson Mandela vyjadril: "Porážka rasistickej armády pri Cuito Cuanavale spôsobila, že tu dnes môžem byť! Cuito Cuanavale je medzníkom v histórii zápasu za oslobodenie Južnej Afriky."

Je preto veľavravné, že prvá zahraničná návšteva Nelsona Mandelu ako prezidenta Južnej Afriky nesmerovala do USA ani do Európy (ktoré ho dekorovali Nobelovou cenou), ale na Kubu za Fidelom Castrom.