Keď SR vstupovala do Európskej únie, požiadala v oblasti kanalizácie o tzv. prechodné obdobie. Znamená to, že EÚ nám pri vypúšťaní odpadových vôd dovolila niekoľko rokov neplniť podmienky na ochranu životného prostredia. Tie stanovujú, že všetky väčšie dediny a mestá musia mať vybudovanú kanalizáciu, ktorá je napojená na čističky odpadových vôd.

Potok ako stoka

Na Slovensku však žijú státisíce ľudí v domoch bez kanalizácie. Paradoxne medzi nich neraz patria aj ľudia v novostavbách rodinných domov. Obce a mestá vydávajú stavebné povolenia na pozemkoch, ktoré sa nachádzajú ďaleko od hlavných kanalizačných zberačov. Vybavenie základnou infraštruktúrou jednoducho ignorujú a uprednostňujú záujmy menších či väčších investorov, ktorí chcú najmä rýchlo stavať, a tým zvýšiť hodnotu svojich pozemkov a nehnuteľností, ktoré sú na nich postavené. Výsledkom je živelné rozrastanie miest či dedín, ktoré ohrozuje životné prostredie a v konečnom dôsledku znižuje v dotknutých lokalitách kvalitu bývania.

EÚ sa takýto prístup nepáči, lebo znamená, že majitelia nehnuteľností bez kanalizácie sa odpadových vôd často zbavujú nelegálne. Čo si budeme navrávať, u nás nie je až tak veľký problém odviesť odpadovú rúru kamsi za dom, kde sa začína pole alebo les. Ešte „jednoduchšie“ to je tam, kde tečie miestny potok. Ľudia sa správajú horšie ako zvieratá a vôbec im neprekáža, že odpadovou vodou, ktorá nie je znečistená len výkalmi, ale aj saponátmi a inými chemikáliami, zničia potok alebo úrodnú pôdu.

Takémuto stavu možno predísť jediným spôsobom: vybudovaním kanalizácie, na ktorú sa povinne napojí každý dom a každá firemná prevádzka. Nejde však o finálnu kanalizačnú prípojku, ktorou sa budova napojí na kanalizáciu na ulici. Prípojku si stavia každý sám, máva väčšinou len pár metrov a stojí pár desiatok tisícov korún. Na Slovensku sú však bez kanalizačných zberačov celé mestské štvrte, takže domy sa nemajú na čo pripojiť. A vybudovanie zberačov – to sú už iné náklady. Veď k nim treba prirátať financie na rozšírenie kapacity čističiek odpadových vôd, aby zvládali nápor, keď sa ku kanalizácii pripoja ďalšie tisíce domov a prevádzok.

Obrovské pokuty

Pre celé Slovensko to znamená investície stoviek miliárd, ba možno až biliónov korún. Také obrovské sumy nie sú ani v štátnom rozpočte, ani v rozpočtoch miest a obcí. A nemožno ich ani nejakým spôsobom „vytiahnuť“ z vreciek obyvateľov. Preto sme sa s EÚ dohodli, že budovať kanalizáciu tak, aby sa na ňu napojili takmer všetci obyvatelia, budeme postupne. Všetky obce a mestá s počtom obyvateľov nad 10 000 musia vyhovovať európskej legislatíve o čistení komunálnych odpadových vôd do konca roku 2010 a všetky aglomerácie s počtom obyvateľov od 2 000 do 10 000 musia byť v súlade so smernicou do 31.decembra 2015.

Pri plnení týchto cieľov nebudeme odkázaní len na vlastné zdroje. Akokoľvek by sme totiž šetrili inde, toľko peňazí jednoducho na Slovensku nemáme. EÚ nám však nechce len prikazovať, čo máme splniť a stáť pri plnení tohto nášho záväzku bokom. Aby sme európske podmienky mohli splniť v stanovenom termíne, budeme môcť budovanie kanalizácie vo veľkej miere financovať z fondov únie.

Roman Havlíček z občianskeho združenia Priatelia Zeme – CEPA v tejto súvislosti upozorňuje, že čistenie komunálnych odpadových vôd sa u nás dlhodobo zanedbáva. Ako spresnil, „v prípade, že investície do budovania kanalizácií a čistiarní odpadových vôd nebudú výrazne väčšie ako doteraz, Slovensko nesplní svoje záväzky, za čo nám hrozí pokuta 725-tisíc eur plus denné penále 870 až 52 200 eur.“ Preto by projekty v oblasti ochrany vôd financované z prostriedkov EÚ mali byť zamerané predovšetkým na budovanie a modernizáciu čistiarní odpadových vôd, ale – samozrejme – aj na pripájanie producentov odpadových vôd vrátane obytných domov na verejnú kanalizáciu.

Nahnevaní občania

Na prvý pohľad teda vyzerá situácia jasne. Potrebujeme napojiť čo najviac ľudí a firiem na kanalizáciu a z väčšej časti to môžeme financovať z európskych peňazí. Ale ako to už na Slovensku často býva, to, čo je jasné občanom, vnímajú úradníci a politici úplne inak. Roman Havlíček v tejto súvislosti vypracoval prípadovú štúdiu, ktorá dokazuje, ako sa nám skutočne môže stať, že minieme miliardy, ale tisíce ľudí budú stále bez kanalizácie. „V projektoch zameraných na budovanie kanalizácií sa ako hlavné ukazovatele používajú dĺžka vybudovaných a modernizovaných stok, objem výkopových prác či veľkosť plochy opravených ciest,“ hovorí R. Havlíček. „Pritom hlavným cieľom týchto projektov by malo byť pripojenie obyvateľov na kanalizáciu. Vo väčšine projektov však počet pripojených obyvateľov nie je záväzným ukazovateľom.“

Príkladom je projekt Košice – kanalizácia a čistenie odpadových vôd. V jeho finančnom memorande sa uvádza: „Ulice Kostolianska a Podhradová v Košiciach sa napoja na hlavnú stoku A, čím sa na hlavnú stoku A napojí táto časť mesta s počtom obyvateľov 11 685.“ Skúste si túto vetu prečítať ešte raz. Nerozumiete jej tak, že obyvatelia z tých dvoch ulíc budú pripojení na kanalizáciu? Lebo Košičania z Kostolianskej a Podhradovej ulice tomu tak rozumejú. Ibaže Východoslovenská vodárenská spoločnosť nie. Projekt pripravovala od roku 2002, jeho celkové náklady sú 19 395 000 eur, z toho príspevok ISPA (program EÚ) tvorí 9 697 617 eur.

Vo finančnom memorande projektu sú ako základné indikátory uvedené dĺžka vybudovaných a modernizovaných stok, objem výkopových prác, veľkosť plochy opravených ciest či počet vybudovaných inšpekčných šácht. V texte sú spomenuté údaje o počte pripojených obyvateľov po ukončení projektu v mestských častiach a predmestiach Košíc, nie sú však záväzne stanovené ako iné „indikátory“.

Šalamúnske vysvetlenie

Výsledkom takéhoto prístupu bolo, že keď sa v júni 2007 výstavba kanalizácie priblížila ku Kostolianskej ulici, zistili jej obyvatelia, že sa nebudú môcť pripojiť na kanalizačný zberač. Pritom súčasťou projektu je aj kanalizačný zberač, ktorý má slúžiť občanom z lokality Podhradová – Výslnie, kde sa výstavba rodinných domov iba pripravuje. Do projektu bola zahrnutá na žiadosť mesta Košice, ktoré na tomto atraktívnom mieste vlastní asi polovicu pozemkov a plánuje ich predávať ako stavebné parcely. Vybudovanie infraštruktúry by cenu pozemkov určite zvýšilo.

Ministerstvo životného prostredia pred vyše mesiacom na situáciu zareagovalo tvrdením, že „vo finančnom memorande projektu sa neuvádza vybudovanie domových prípojok, len vybudovanie hlavnej stoky A, na ktorú bude napojená časť mesta s počtom obyvateľov 11 685. Budovanie domových prípojok nie je predmetom stavebného povolenia ani projektovej dokumentácie. Náklady na výstavbu domových prípojok na Kostolianskej ulici nie sú zahrnuté vo finančnom memorande, a teda takáto výstavba nemôže byť financovaná zo zdrojov ISPA/KF v rámci projektu.“

Mesto však po protestoch ľudí z Kostolianskej ulice začalo rokovať s VVS a výsledkom je, že pripojenie obyvateľov Kostolianskej ulice na hlavný kanalizačný zberač zabezpečí z vlastných zdrojov vodárenská spoločnosť.

Pozor na premrhané miliardy

Východoslovenská vodárenská spoločnosť a ministerstvo životného prostredia sú asi jedinými subjektmi, ktoré vetu „ulice Kostolianska a Podhradová v Košiciach sa napoja na hlavnú stoku A, čím sa na hlavnú stoku A napojí táto časť mesta s počtom obyvateľov 11 685,“ nepochopili tak, že v rámci projektu sa tieto ulice naozaj napoja na kanalizáciu. Obe inštitúcie tvrdia, že táto veta mala znamenať len to, že budovanie hlavnej kanalizačnej stoky umožní napojenie ulíc na ňu. Takéto vysvetlenie je však dosť zavádzajúce, rovnako ako uvedenie presného počtu obyvateľov. Podľa slov zamestnancov VVS je však číslo 11 685 iba štatisticky zisteným počtom obyvateľov žijúcich na území, z ktorého v budúcnosti bude táto vetva kanalizácie odvádzať splaškové vody.

Lenže kedy? Do roku 2010, keď musia mať všetci obyvatelia Košíc domy napojené na kanalizáciu? A kto to potom bude platiť? Kto bude napojenie už dávno existujúcich domov na kanalizáciu financovať, ak sa teraz európske peniaze minú len na hlavné trasy kanalizácie? Otázky, na ktoré nikto nedáva odpovede, čím sa zahráva s rizikom, že Slovensko nesplní záväzok voči EÚ a bude musieť platiť mnohomiliónové pokuty.

Tento prípad odhalil, že projekty, ktoré sa budú schvaľovať na ministerstve životného prostredia a spolufinancovať z fondov EÚ, musia mať stanovené jasné kritériá, ak ide o počet reálne napojených ľudí na kanalizáciu. Nestačí vybudovať hlavné stoky, zberače, rozšíriť čističky, minúť tisíce kubíkov betónu a kanalizačných rúr a tváriť sa, že máme za sebou úspešný projekt. Je jasné, že SR sa EÚ zaviazala, že domy občanov a prevádzky firiem budú napojené na kanalizáciu. Akékoľvek iné kritérium na hodnotenie toho, či táto úloha bola splnená, je neprijateľné. „V prípade vodárenskej infraštruktúry by hlavný indikátor mal byť počet prípojok, respektíve počet obyvateľov pripojených domov alebo veľkosť územia, na ktorom budú užívatelia skutočne pripojení,“ uzaviera R. Havlíček.

Autor je ekonomický novinár

Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO