Napokon, som presvedčený, že nič nemôže Smeru v tejto fáze pomôcť viac ako dobre mienená kritika -- ak ju jej členovia správne pochopia. Ak ma niečo na politike Smeru vážne znepokojuje, tak je to narastajúca arogancia moci a recidíva metód, ktoré nesú všetky znaky akéhosi neomečiarizmu. Hoci nemusím rozumieť všetkému, sú veci, ktorým rozumieť nechcem.

Nedokážem sa zmieriť s tým, že poslanci strany, ktorá deklaruje sociálnodemokratické hodnoty, stoja pri každom návrhu zákona poškodzujúceho ochranu životného prostredia a obmedzujúceho úroveň demokracie v tejto krajine. Pri všetkých výhradách však nepochybujem o tom, že Smer je stranou sociálnou. Otázkou zostáva, či je aj stranou demokratickou.

Od sociálnej demokracie by som očakával, že nastolí vlastné témy a nebude len korigovať tie pravicové (ešte aj prestížny magazín Der Spiegel v čísle z 26. mája 2007 konštatoval, že "Ficov kabinet nezmenil neoliberálny kurz svojho predchodcu"). Od sociálnej demokracie by som očakával, že bude prehlbovať demokratické zásady právneho štátu, že napríklad zmení Palkovu diskriminačnú novelu volebného zákona s protiústavnou kauciou alebo posilní prvky participatívnej demokracie. Sme však svedkami presného opaku: poslanci Smeru iniciatívne obmedzili náboženskú slobodu v prospech katolicizmu, zredukovali úlohu mimovládnych organizácií (napríklad pri pripomienkovaní stavebného konania), zakázali nosiť účastníkom demonštrácií zahalenú tvár, zúžili zhromažďovacie právo, zasadili sa za sprísnenie azylovej politiky alebo zamedzili voľný pohyb cyklistov v lese.

Pritom v politickom systéme, kde vidíte ultraliberála Ivana Mikloša obhajovať verejný záujem návštevníkov lesa a predstaviteľov Smeru dovolávajúcich sa vlastníckych práv (oplatí sa zacitovať odôvodnenie ich pôvodného návrhu: "Akýkoľvek zber semien, semenáčikov alebo sadeníc lesných drevín bez súhlasu vlastníka je potrebné považovať za neopodstatnený a neodôvodnený zásah do vlastníckych práv."), je niečo patologické. A pochopiť dodatočné vysvetlenie, že cyklisti a turisti na koňoch "škodia prírode", kým ťažobné stroje lesníkov a motorové vozidlá poľovníkov (ktorých novela neobmedzuje) už nie, chce naozaj bohatú fantáziu.

Rovnako treba povedať, že zakázať účastníkom demonštrácií nosiť šatky na tvárach (naozaj už niet v Národnej rade do čoho pichnúť?), môžu naozaj iba ľudia, ktorí nikdy v živote nemali nijakú skúsenosť s občianskou angažovanosťou, ktorí nechápu, že identitu si nezakrývajú iba vandali, ale aj (a možno predovšetkým) mladí antifašisti v obave pred pomstou neonacistov, ktorí využívajú pre svoje trestné komandá nelegálne policajné snímky z ohlásenej demonštrácie. Kriminalizácia maskovania je chorá, hraničí so šikanovaním dlhovlasých ľudí v šesťdesiatych rokoch a zodpovedá mentalite funkcionárov Smeru presvedčených o neprístojnosti spontánnych občianskych aktivít. S tým súvisí aj vyslovene hlúpe zdôvodnenie poslanca Bačíka, ktorý vyslovil predpoklad, že "po vstupe do schengenského priestoru môžu aj u nás demonštrácie dosiahnuť negatívne rozmery, aké poznáme zo západnej Európy". Ten súvis mi skutočne uniká. Ale neuniká mi, že Smer sa bojí individuálnej angažovanosti, že sa mieša do záležitostí, v ktorých štát nemá čo hľadať, že dusí každý výhonok slobodného konania, ktoré nemá pod kontrolou.

Neviem, či si uvedomujete, vážení predstavitelia Smeru, že týmito krokmi nepoškodzujete pravicu, ale zakladáte pascu sami na seba, že vaša nelojálnosť k demokratickým princípom sa raz obráti proti vám ako bumerang. Politická ľavica zoči voči ekonomickej a mediálnej moci nemá dôležitejšieho spojenca ako liberálne zákonodarstvo, ako rýdzu občiansku demokraciu založenú na vysokom právnom vedomí angažovaných ľudí. Ak toto nepochopíte, nikdy nezistíte, že mimovládne organizácie k vám nepristupovali ako k nepriateľom, že mnohé z nich dokonca vítali zmenu ako závan nádeje, no na tom, že sa zoradili do jedného šíku občianskeho odporu, nesú vinu len a len vaše kroky.

Aj preto začínam mať obavy z toho, kto a akým spôsobom riadi tento štát. Začínam mať obavy z toho, že spôsob výkonu súčasnej moci sa v konečnom dôsledku stane diskreditáciou skutočných ideálov sociálnej demokracie. Predovšetkým neviem, akú váhu má v tejto krajine slovo premiéra, ktorý si bez mihnutia oka dovolí také názorové kotrmelce ako v prípade Kosova alebo dôchodkového systému.

Podobne ako kedysi počas éry Vladimíra Mečiara prestávam mať istotu, ktoré stanovisko premiéra vlastne platí. Znepokojuje ma, že kedysi uvoľnený a sympatický politik s kennedyovským ťahom na bránku sa mení na kŕčovitého rozhnevaného čudáka, ktorý neprijateľne paušalizujúcim spôsobom ostrakizuje celé skupiny obyvateľstva -- od novinárov cez mimovládne organizácie až po intelektuálov. Tejto krajine však môžu rovnako škodiť bezcharakterní pisálkovia ako nezodpovední kecálkovia, ktorí svoje vlastné psychické pochody premietajú do záujmov štátu. Iste, premiér je pod obrovským tlakom, ale to ho neoprávňuje na to, aby strácal dôstojnosť, štátnický nadhľad a cit pre kvalifikované názory svojich poradcov, aby prestal komunikovať s relevantnými skupinami obyvateľstva. Odkázať práve čitateľom Slova, že ho nezaujíma kritika zľava, nie je prejavom hrdinského vzdoru, ale arogancie moci, ktorá je uspaná tým, čím kedysi tak teatrálne pohŕdala: prieskumami verejnej mienky. Náklonnosť ľudu je však vratká. Moc založená výlučne na popularite sa dlhodobo nemá z čoho vyživovať.

Vážení členovia Smeru, mám medzi vami veľa priateľov. A keďže svojich priateľov dobre poznám, viem, že mnohým sa nebudú tieto slová páčiť. No len skutočný priateľ vás na vrchole moci varuje, že sa takýmto štýlom politiky blížite k svojmu pádu. Supy už čakajú.

Autor je vysokoškolský učiteľ

Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO