Utópií je "potenciálne nekonečné" množstvo, v spoločnosti sa však reálne v boji o moc stretáva len zopár z nich. Forma bojov medzi dominantnými utópiami sa líši v závislosti od typu politického zriadenia, v ktorom tieto boje prebiehajú. V situácii autoritatívnej vlády jedinej utópie sa alternatívy môžu presadiť len revolučnou cestou, či prevratom, teda vyvolaním konfrontácie síl. Nenásilné spolunažívanie viacerých predstáv o ideálnej spoločnosti je v totalite vylúčené. V demokratickom zriadení by mali o tom, či bude nejaká predstava zrealizovaná, rozhodovať demokratické vyjednávacie a rozhodovacie procedúry. Moc vládnucej utópie by v demokracii mala byť permanentne obmedzovaná a ohrozovaná verejne prezentovanými alternatívami aktuálneho spoločenského usporiadania. Demokracia je tým silnejšia a rozvinutejšia, čím menej násilia používa pri riadení súperenia medzi jednotlivými utópiami.

Súčasná podoba spoločenského usporiadania (kapitalizmus) pri určitých otázkach násilím bráni vzniku a slobodnému priebehu takýchto procedúr, čím obmedzuje a oslabuje demokratickosť politického režimu. Z verejnej diskusie sú vytláčané predovšetkým témy, ktoré by mohli spochybniť a narušiť základy kapitalistickej kultúry a ohroziť tak existenciu kapitalizmu. Kapitalistické spoločenské usporiadanie sa tak pri svojej snahe o "večný život" dostáva do konfliktu s demokratickým politickým zriadením.

Demokracia a kapitalizmus

Dnes sa často stretávame s nekritickým stotožňovaním demokracie a kapitalizmu. Tento predsudok má silné ideologické základy -- slúži na posilnenie prestíže a uľahčenie legitimizácie kapitalistického spoločenského usporiadania. Kapitalizmus však počas svojej existencie väčšinou demokratický nebol. Stačí keď si pripomenieme novoveký obchod s otrokmi, genocídu pôvodného obyvateľstva v Severnej Amerike a Austrálii alebo kolonializmus, čo sú všetko historické príklady totalitárnej podoby kapitalizmu.

O určitej demokratizácii kapitalizmu (samozrejme, len na území "západu") sa dá hovoriť až od začiatku dvadsiateho storočia. Konzervatívne sily kapitalizmu sa vtedy postupne dostali do defenzívy. Prestali byť schopné odolávať emancipačným tlakom rôznych sociálnych skupín združených v dobre organizovanom sociálnom hnutí, ktoré získavalo stále väčší vplyv pri určovaní podoby spoločnosti. Legitimitu elitárskeho kapitalizmu oslabovali pravidelné krízy, ako napríklad najznámejšia a najdramatickejšia z nich -- Veľká hospodárska kríza. Zároveň sa v rámci samotnej kapitalistickej ideológie objavili teórie, ktoré umožnili demokratizáciu kapitalizmu "zvnútra" -- kapitalistické elity si osvojili a začali realizovať myšlienky taylorizmu, fordizmu, či keynesiánstva -- záujmy elít (dokonca aj ekonomické) a zvyšku spoločnosti sa na krátky čas spojili. Proces demokratizácie kapitalizmu kulminoval po kataklizme druhej svetovej vojny počas "tridsiatich bohatých rokov". Za vrchol demokratizačného procesu kapitalizmu a zároveň bod, po ktorom sa demokratizačné procesy zastavili a zvrátili, môžeme považovať revolučné roky druhej polovice šesťdesiatych rokov, a predovšetkým rok 1968.

Ľudia na území "vyspelých západných štátov" sa mohli tešiť pomerne širokým právam. Mnohé predtým diskriminované sociálne skupiny sa dočkali dekriminalizácie alebo uznania. Sloboda väčšiny ľudí sa začala pomaly stávať realitou. Formálna rovnosť pred zákonom prestala byť nedosiahnuteľnou utópiou. Ekonomické nerovnosti nestavali medzi ľudí neprekonateľné bariéry. Spoločenská kohézia dosahovala "lokálne historické maximum".

Vysoká miera demokracie, slobody a rovnosti umožnili vznik spontánnej "kvetinovej" revolúcie. Výsledkom bol rast variability životných štýlov, spochybnenie existujúcich spoločenských inštitúcií, masové odmietanie moci a násilia a návrat slova láska do verejnej diskusie. Zmeny odkliali nejedno tabu: začala sexuálna revolúcia, prebehla liberalizácia verejného duchovného priestoru (rozšírili sa mimokresťanské a mimoeurópske svetonázory), experimentovalo sa s rôznymi stavmi vedomia (renesancia predkresťanských, masový nástup nových alebo v západnej kultúre netradičných drog a duchovných techník pracujúcich s vedomím). Mnohé predtým pevné a neotrasiteľné konštrukcie, na ktorých stála okcidentálna ľudská predstava normality, a z ktorých ľudia čerpali svoje istoty, sa rozpadli vo veľmi krátkom čase. Spoločnosť bola čoraz liberálnejšou, svet sa pre ľudskú myseľ stával pestrejším a podstatne zložitejším.

Demokratická forma kapitalizmu sa však na západe dostala do krízy, demokracia začala ohrozovať existenciu kapitalizmu. Tayloristicko -- keynesiánsky spoločensko -- ekonomický konsenzus priviedol kapitalizmus v druhej polovici šesťdesiatych rokov do ekonomickej krízy. V rovnakom čase liberálna revolúcia vyvolala vznik krízy kultúrnej identity západu a začala ohrozovať základy kultúry kapitalizmu. Reakciou bol nástup neoliberalizmu v ekonómii a neokonzervativizmu v otázkach kultúrnej politiky. Ekonomický neoliberalizmus zareagoval na krízu akumulácie kapitálu vytvorením elitárskej ideológie dokonalej kreativity kapitálu, z čoho odvodil právo na absolútnu slobodu kapitálu, a zaútočil tak na všetky obmedzenia jeho akumulácie, ktoré vznikli počas sociálnych bojov a keynesiánstva. Dôsledkom neoliberálnej politiky je postupné odbúravanie sociálnych ľudských práv, rastúce ekonomické bariéry vo vnútri spoločnosti, rozšírenie chudoby a sociálnej exlúzie. Kultúrny neokonzervativizmus oživil niektoré tradičné západné predstavy o správne usporiadanej spoločnosti a snaží sa im vrátiť mocenskú dominanciu. Namiesto variability a slobody ponúka unifikáciu a "poriadok". Snaží sa vytvoriť jednoduchý svet jasných protikladov -- jednoznačného dobra a zla -- a priniesť tak ľuďom pocit existenciálnej istoty, ktorý počas liberálnej revolúcie mnohí stratili. Jeho dôsledkami sú napríklad nárast kresťanského fundamentalizmu, xenofóbie a rôznych foriem tribalizmu, návrat k mocenskej medzinárodnej politike a militarizmu, postupné obmedzovanie slobody slova, cenzúra a likvidácia politických a základných ľudských práv. Ekonomická a spoločenská rovnosť všetkých ľudí je znovu ohrozená, elitárstvo je na vzostupe. Demokracia upadá. Musí byť obetovaná, aby kapitalizmus prežil.

Násilie

Rôzne formy spoločenského usporiadania sa reprodukjú a udržiavajú pri živote pomocou "mäkkej a neviditeľnej" moci kultúry a viditeľného, zjavného násilia. Neformálne a formálne normy, ktoré produkujú, vymedzujú priestor pre verejnú diskusiu. Vytvárajú verejné, či osobné tabu, ponúkajú nám "správnu" interpretáciu reality a do niektorých častí potenciálneho priestoru verejnej diskusie nám dokonca bránia vstúpiť násilím. Kto sa "normalite" vzoprie, musí čeliť označeniu blázon alebo extrémista a v prípade zrážky s formálnou normou dokonca riziku stretu s inštitucionalizovaným násilím.

Skutočná demokracia, ktorá vytvára priestor pre skutočnú ľudskú slobodu, bude vždy ohrozovať reprodukciu akéhokoľvek rigidného hierarchického spoločenského usporiadania, bude rozrušovať hranice "normality" daného spoločenského stavu vecí, mariť snahu o kultúrnu unifikáciu a znemožňovať formovanie poslušnej masy ovládaných. A ovládaní, ktorí neveria v "prirodzenosť" svojho postavenia, sa budú zrejme častejšie búriť proti vládnucim a budú tak sťažovať zachovanie hierarchického usporiadania spoločnosti.

Dnes sme svedkami nárastu politického násilia vo verejnom priestore. Tento proces je výsledkom delegimitizácie kapitalistického spoločenského usporiadania. Kapitalistická elita sa vzdala úsilia o vytváranie dôstojných podmienok pre život väčšiny ľudí, a preto postupne stráca schopnosť racionálne ospravedlniť svoju existenciu. Nedokáže čeliť sinejúcej kritike existujúceho stavu vecí a rastúcej popularite alternatívnych predstáv spoločenského usporiadania. Demokracia sa stala príťažou, ktorú chce a zrejme i musí odhodiť. Môže prežiť len keď sa znovu odtrhne od zvyšku spoločnosti, ponechá tých "menej šťastných" svojmu osudu a zvýši mieru násilia v politickom boji. V konzervatívnej a neokonzervatívnej teoretickej reflexii spoločenských procesov sa čoraz častejšie objavujú tézy označujúce demokraciu za nepotrebnú a obhajoba práva elity vrátiť sa k autoritárskej alebo totalitnej vláde, ak to bude pre zachovanie jej privilégií nevyhnutné. Spomeňme napríklad Pata Buchanana, Fareeda Zakariu, žiakov Lea Straussa ako Wiliam Kristol, či Paul Wolfowitz alebo v Česku a na Slovensku aktívneho Romana Jocha.

"Mäkké" násilie kapitalistickej kultúry sa prejavuje napríklad pri systematickej stigmatizácii odporcov existujúceho spoločenského usporiadania. Prejavom tejto stigmatizácie je rozšírenie agresívneho vulgárneho antikomunizmu. Kultúrnym násilím je aj rozsiahla mediálna manipulácia, ktorá vytvára zdanie slobody slova a demokratickosti politického režimu, fakticky však veľmi sofistikovane šíri ideológiu elitárskeho kapitalizmu a vytvára poslušných členov kapitalistickej spoločnosti, ktorí majú byť predovšetkým nadmerne konzumujúcimi workeholikmi. "Tvrdé" násilie sa vyostruje sprísňovaním legislatívy -- predovšetkým obmedzovaním ľudských práv -- čo znižuje mieru istoty kritikov moci, že nebudú za svoje názory perzekuovaní. Po pomerne dlhej dobe je totiž znovu možné v (ešte stále?) demokratických krajinách zatýkať ľudí na pomerne dlhú dobu bez udania dôvodu, mučiť ich, unášať, sledovať a zhromažďovať o nich obrovské množstvo informácií.

Právo žiadať zmenu spoločenského usporiadania

Prímerie medzi príslušníkmi kapitalistickej elity a zvyškom spoločnosti je minulosťou. Napätie medzi jednotlivými sociálnymi skupinami narastá. V medzinárodnej politike sa znovu uplatňuje princíp práva silnejšieho, medzinárodné právo a rovnosť aktérov v medzinárodných konfliktoch sa vytrácajú. Miera násilia vo svete sa zvyšuje, staré konflikty pretrvávajú alebo eskalujú a hrozia nové. Pravdepodobnosť prežitia väčšiny jedincov nášho druhu sa znižuje. V takejto situácii by malo byť rozumné položiť si otázku: Prečo by sme si mali želať, aby pretrvávalo spoločenské usporiadanie neschopné riešiť problémy, ktoré samo vytvára? A v demokratickom režime by malo byť možné klásť si takúto otázku verejne a rovnako verejne prezentovať a navrhovať alternatívy k existujúcemu spoločenskému usporiadaniu.

Natoľko radikálna forma demokracie však zatiaľ nikde nevydržala príliš dlho. Demokratickosť politického režimu bola vždy obmedzovaná predovšetkým silným inštinktom sebazáchovy vládnuceho spoločenského usporiadania. Legislatívne -- teda mocenské -- vymedzenie nemennosti spoločenského usporiadania býva pravidelne súčasťou právneho poriadku suverénnych politických celkov. Týmto krokom si vládnuca elita zabezpečuje nemennosť daného stavu vecí, nemennosť svojej nadvlády a výhod. Zároveň tým elita vytvára politické tabu -- vylučuje mocenskými nástrojmi z demokratickej politickej diskusie otázky spojené s hľadaním lepšieho spoločenského usporiadania, tabuizuje utópie, ktoré by mohli byť alternatívou k statu quo.

Krátky demokratický experiment v rámci kapitalistického západu priniesol mnoho pozitívnych výsledkov. Dal časti ľudstva dočasne veľkú mieru slobody a vytvoril relatívne rovnostársku spoločnosť. V priestore slobody a demokracie však začali spontánne vznikať alternatívy voči kapitalistickej spoločnosti a kultúre. Pokiaľ bol kapitalizmus dostatočne legitímny -- pretože bol dostatočne demokratický -- mohol si dovoliť toleranciu alternatív. Z dôvodov súvisiacich s historickým vývojom bola v demokratickom kapitalizme dlho odmietaná výhradne fašistická a nacistická utópia. Iné utópie dokonca získali autonómny priestor pre vlastnú realizáciu -- spomeňme napríklad odvážny anarchistický experiment v kapitalistickej Kodani -- Christiániu. Pud sebazáchovy však kapitalistickej elite zavelil zmeniť kurz. Výsledkom je rozklad demokracie a nárast represie. Represia začína ohrozovať slobodu hľadačov utópií, snaží sa rozšíriť zoznam neprijateľných alternatív. Ak sa nič na tomto trende nezmení, zoznam povolených utópií sa zredukuje len na jedinú -- vládnucu kapitalistickú utópiu, a to len v jej laissez-faire verzii. Bude to znamenať koniec demokracie a nástup novej totality jedinej prijateľnej a nekritizovateľnej formy spoločenského usporiadania. Ľudia, ktorí si želajú zachovanie demokratického politického režimu by preto mali byť veľmi ostražití, keď sa moc snaží obmedziť priestor verejnej diskusie v otázke hľadania alternatív k dominantnej utópii. V každom prípade by však nemali zabúdať na jedno -- právo žiadať zmenu spoločenského usporiadania je legitímnym demokratickým právom a jeho obmedzenie nemôže pomôcť demokratizácii politického režimu (a to ani, keď sa tak paradoxne deje v mene boja za slobodu). Práve naopak, keď sa vzdáme práva verejne diskutovať o alternatívach k existujúcemu spoločenskému usporiadaniu, vzdáme sa aj demokracie. Pomôcť tak môžeme jedine tým, ktorým na demokracii až tak nezáleží a viac ich zaujíma zachovanie vlastných výhod.

Civilizačná skúsenosť nám ukazuje, že žiadna forma spoločenského usporiadania nie je imúnna voči totalizačným trendom. Rovnako z nej možeme vyčítať, že žiadne spoločenské usporiadanie nie je večné. Úzkostlivé zotrvávanie pri viere v jediné správne a večné spoločenské usporiadanie a obmedzovanie hľadačov utópií je preto naivné a nezmyselné.