List od Brežneva

Schôdza predsedníctva, plánovaná na skoré popoludnie, mala byť posledná pred XIV. zjazdom, ktorý sa mal začať o tri týždne. Hlavnými bodmi programu boli návrhy zjazdovej správy, uznesenia a voľba nových členov ústredných orgánov strany. Keby sa bol zjazd konal za normálnych okolností, ako bol plánovaný, upevnil by výdobytky našej jari a pripravil pôdu na plnenie akčného programu a ďalšie reformy.

Schôdza sa začala krátko po druhej hodine poobede. Všetci členovia a kandidáti boli prítomní okrem Jozefa Lenárta, ktorý bol údajne chorý. (Zotavil sa veľmi rýchlo, lebo po polnoci už mal veľa povinností na sovietskom veľvyslanectve.) Tajomníci ústradného výboru tam boli tiež -- Č. Císař, A. Indra, Z. Mlynář, V. Slavík, Š. Sádovský a O. Voleník. V straníckom systéme bol sekretariát dôležitým článkom. Jeho členovia však nemali právo hlasovať v predsedníctve, ak neboli jeho členmi. Rozhodovať o zásadných politických otázkach mohli jedenásti členovia predsedníctva: Kolder, Biľak, Švestka, Barbírek, Rigo, Piller, Smrkovský, Černík, Kriegel, Špaček a ja.

Okrem prípravy zjazdu bola na programe iba správa o politickej situácii, ktorú pripravilo nové oddelenie súhrnných informácií. Správu som prečítal a nenašiel som v nej nič nápadné. Ale dvaja účastníci predsedníctva -- Kolder a tajomník ÚV Indra -- na predchádzajúcej schôdzi navrhli, aby sa zo správy vyvodili nejaké závery, proti čomu neboli námietky. Obaja títo muži sa na to dobrovoľne podujali. V porovnaní s prípravou dokumentov na nadchádzajúci zjazd strany mala táto záležitosť podružný význam a nevenoval som jej veľkú pozornosť. Na kôpke pošty som mal aj list od Brežneva, ktorý mi doručil v nedeľu večer (asi o 22. hodine) sovietsky veľvyslanec Červonenko. Napriek nezvyčajnému času dodania nebolo v ňom nič naliehavé. Niektorí vedúci aktivisti "normalizačného" obdobia, ako boli Husák a Biľak, ktorých nám nanútili po invázii, neskôr tvrdili, že list obsahoval výslovné ultimátum a jasné varovanie, že hrozí invázia. Také tvrdenie je falošné.

Prvé zvesti o invázii

V skutočnosti bol list iba opakovaním tých istých sťažností, ktoré Sovieti podávali už od februára, a málo sa líšil od predchádzajúcich sovietskych odkazov alebo telefonátov Brežneva. Čítal som ten list dôkladne niekoľko ráz, ba dokonca aj po invázii a nevidel som v ňom nič, čo by opodstatňovalo Husákove a Biľakove tvrdenia. V každom prípade som mal pocit, že všetko, čo Brežnev stále opakuje, bolo už vybavené počas rozhovorov v Čiernej nad Tisou a v bratislavskej deklarácii. Zasadanie predsedníctva sa začalo vecnou a pokojnou diskusiou o dokumentoch pripravovaných na zjazd strany. V jednej chvíli v podvečerných hodinách však Kolder zrazu žiadal, aby sme odložili druhú časť diskusie o zjazdových materiáloch a zaoberali sa správou o politickej situácii. Väčšina prítomných členov bola z praktických dôvodov proti tomu, hoci sme ešte nevedeli, čo sa skrýva za týmto Kolderovým manévrom.

Kolder a jeho komplic Indra nemali v úmysle vyvodiť dajaké závery významné pre text spomenutej správy. Namiesto toho predložili -- napriek rozhorčeniu väčšiny prítomných -- návrh deklarácie, ktorá bola faktickým opakovaním kritiky obsiahnutej vo "varšavskom liste". Znamenalo to totálny ústup od schôdzky v Čiernej nad Tisou i bratislavskej deklarácie a bolo to natoľko urážajúce, že iba dvaja ďalší členovia predsedníctva podporili Kolderov ťah -- Biľak a Rigo. (Indra, ktorý bol tajomníkom, nemohol hlasovať.) Dozvedel som sa však (okrem iného aj z Biľakových pamätí), že sprisahanci očakávali, že prichystanú deklaráciu podporí teraz väčšina členov predsedníctva. Nečudo, že ich konšpirácia sa skončila takým fiaskom.

Keď sme odmietli návrh Koldera a Indru, pokračovali sme v diskusii o zjazdových dokumentoch. Bol už neskorý večer, mali sme ľahkú večeru bez prerušenia schôdze. Napätie sa zvýšilo, keď prišli prvé zvesti o pohyboch sovietskych vojsk blízko našich hraníc, najmä v NDR. Z retrospektívneho hľadiska je závažné, že sme sa nedopočuli o prípravách na obsadenie pražského letiska v Ruzyni, hoci prípravy prebiehali už od skorých večerných hodín a práve tam sa začala invázia. Zvestiam z pohraničných oblastí som nevenoval veľkú pozornosť, považoval som ich za zastrašovaciu taktiku. Ale krátko pred polnocou vyvolali premiéra Černíka k telefónu a minister obrany generál Dzúr mu oznámil, že došlo k invázii Sovietskej armády a jej štyroch spojencov. Keď sa Černík vrátil, povedal, že Dzúra zadržali Sovieti v jeho kancelárii na ministerstve obrany, ktoré je okupované. Dovolili mu iba zavolať predsedovi vlády a informovať ho o invázii. Pôsobilo to, ako keď vybuchne bomba.

Vojna pre karikatúry

Musím sa priznať, že si neviem presne vybaviť, čo sme robili vo chvíľach, ktoré bezprostredne nasledovali. Prirodzene, správa vyvolala na chvíľu rozhorčenú a chaotickú diskusiu, na ktorej som sa nezúčastnil. Po chvíli omráčenia som sa usiloval spamätať sa. Narýchlo som si triedil myšlienky. Naša situácia sa úplne zmenila. Moje posúdenie sovietskych zámerov sa ukázalo ako nesprávne. Schôdza predsedníctva ako-tak pokračovala až po uplynutí istého času po Černíkovom oznámení. V tom momentne som si spomenul na Brežnevov list, vytiahol som ho z fascikla a prečítal účastníkom. Chcel som ukázať, že ani v ňom nebolo nič, čo by sa dalo vysvetľovať ako varovanie pred inváziou. Boli to iba staré ortodoxné zlátaniny, sťažnosti na ten či onen článok, alebo na karikatúry uverejnené v česko-slovenskej tlači. Niekto poznamenal, že v polovici 20. storočia nikto predsa neočakáva, že sa povedie vojna pre dajaké karikatúry. Nikto nepovedal, že by ten list mal nejakú osobitnú dôležitosť v súvislosti s tým, čo sa deje.

Uvedomil som si, že musíme prijať vyhlásenie, v ktorom vyjadríme svoje rozhorčenie a postoj. V tom okamihu som si osobitne uvedomoval svoju zodpovednosť. Sovieti podnikli ozbrojený útok a obrovská armáda sa valí proti nám zo všetkých strán rozhodnutá rozdrviť akýkoľvek odpor. Rozhodli sme sa požiadať prezidenta Svobodu, aby vyslovil svoj názor. Prišiel po štyridsiatich minútach. Medzitým prišiel na Hrad Červonenko a formálne ho "informoval" o invázii. Dvaja tajomníci ústredného výboru -- Č. Císař a Z. Mlynář -- boli poverení, aby zoštylizovali vyhlásenie predsedníctva. Priniesli text, ktorý vyjadroval pevný postoj väčšiny. Rozprúdila sa vzrušená diskusia, ktorá však viedla iba k nepodstatným zmenám. Napríklad sme vypustili vetu, ktorá vysvetľovala, prečo nie je možný vojenský odpor. Za text hlasovali spolu so mnou Smrkovský, Kriegel, Špaček, Černík, Piller a Barbírek. Proti hlasovali Biľak, Kolder, Švestka a Rigo. Väčšina kandidátov a tajomníkov ÚV podporila rezolúciu. Pokiaľ si spomínam, iba Jakeš a Indra boli proti. Nikto pritom otvorene nevyjadril podporu sovietskej intervencii, ale vyhýbali sa povedať, čo si skutočne myslia.

Zatknutie

Hlasovaním sa schôdza skončila. Asi o druhej nadránom odišiel premiér Černík do svojej kancelárie a prezident Svoboda sa vrátil na Hrad. Spomínam si na rozhovor s Bohumilom Šimonom, vedúcim tajomníkom strany v Prahe, o možnosti okamžitého zvolania XIV. zjazdu strany alebo aspoň konferencie zvolených delegátov. Netajil som sa obavou, že keď sa delegáti zhromaždia, mohli by ich zajať a postrieľať, tak sme sa dohodli, že mestský výbor strany sa pokúsi zvolať konferenciu delegátov na tajné miesto. Neskôr vznikli otázky, prečo sme neopustili budovu, neskryli sa a neujali vedenia odporu. Zaiste sme o tom uvažovali, najmä Smrkovský, Šimon a iní. Avška zdalo sa nám, že by to protirečilo nášmu kolektívnemu rozhodnutiu klásť iba politický odpor, ktorého súčasťou bolo ostať na svojich miestach a prekaziť možnosť, aby nás nahradili kolaboranti a zradcovia.

V tom čase som vyšiel zo svojej kancelárie a prechádzal som sa po priestorných chodbách veľkej budovy. Videl som, že mnoho pracovníkov aparátu ústredného výboru zostáva s nami na svojich miestach. Spomínam si, že pred príchodom sovietskych výsadkárov a KGB som podvedome pozeral na telefóny na svojom stole, ako keby som očakával, že niekto ešte zavolá a povie, že to všetko bolo iba veľké nedorozumenie.

Asi okolo štvrtej ráno čierna volga viedla kolónu tankov a pancierovaných vozidiel po Hlávkovom moste cez Vltavu smerom k budove. Dav ľudí sa rozostúpil pred vozidlami idúcimi proti nemu, no nie dosť rýchlo. A tak došlo k zrážke, pri ktorej Sovieti pálili zo samopalov. Mladého civilistu zabili pred našimi očami. Smrkovský zúrivo schytil telefón, vytočil číslo a kričal na niekoho na druhom konci, aby zastavili zabíjanie. Myslel som si, že hovorí s Červonenkom, ale potom som si uvedomil, že hovoril po česky a Červonenko po česky nevedel. Potom sme pozorovali výsadkárov, ako zoskakovali zo svojich vozidiel. V rukách mali samopaly a rýchlo obkolesili budovu. Čoskoro všetky telefóny zmĺkli.

"Revolučný tribunál"

Začalo svitať, keď vojenská jednotka vedená niekoľkými dôstojníkmi sa vrútila do budovy. Bolo už ráno, keď asi siedmi alebo ôsmi sovietski výsadkári a jeden alebo dvaja nižší dôstojníci vtrhli do mojej kancelárie a zablokovali okná a spojovacie dvere. Podvedome som sa pohol k telefónu, ale jeden z vojakov zamieril na mňa samopal, schytil telefón a vytrhol kábel. Nepamätám sa presne, koľkí sme boli v mojej pracovni, ale viem, že tam bol Smrkovský, Kriegel, Špaček, Sádovský a Šimon. A pravdepodobne ja Mlynář a Slavík. Potom sa hlavné dvere opäť rozleteli a vošli nejakí vyšší dôstojníci KGB. Bol medzi nimi jeden postavou malý plukovník s vysokými vyznamenaniami a sovietsky tlmočník, ktorého som už niekde predtým stretol. Plukovník si rýchlo odškrtával zoznam prítomných činiteľov KSČ a povedal, že nás berie "pod svoju ochranu". Každý z nás mal samopal namierený na temeno hlavy.

Asi medzi ôsmou a deviatou nariadil jeden dôstojník KGB Smrkovskému, Krieglovi, Špačkovi a mne, aby sme ho nasledovali. Keď sme vychádzali, zbadal som Sojáka, vedúceho mojej kancelárie, a potichu som mu povedal, aby strážil moju aktovku, v ktorej boli úradné dokumenty. Nechcel som, aby sa ich Sovieti zmocnili. V tej chvíli som nevedel, že Soják jej jedným zo sovietskych pomáhačov. Keď som sa o týždeň vrátil, našiel som aktovku, ale dokumenty, o ktoré som mal obavy, zmizli.

Dôstojník KGB nás viedol cez chodbu do kancelárie Čestmíra Císařa, reformného tajomníka ÚV, ktorý sa už predtým skryl. V jeho pracovni nás očakávali niekoľkí sovietski dôstojníci, ak aj nejakí civilisti, z ktorých sa vykľuli naši vlastní "dobrovoľníci" zo Štátnej bezpečnosti. Formálne boli určení na to, aby nás zatkli. Jeden z nich mechanicky odrecitoval: "Zatýkam vás v mene robotnícko-roľníckej vlády vedenej súdruhom Indrom." Po krátkej odmlke dodal, že do dvoch hodín budeme postavení pred "revolučný tribunál", ktorému predsedá súdruh Indra. Smrkovský, ktorý mal výbušnú povahu, okamžite vypálil posmešnú poznámku o legitímnosti tohto "tribunálu".

Rozsadili nás pozdĺž obdĺžnikového stola v Císařovej pracovni. Každý z nás sedel čelom k svojmu strážcovi. Prešli ďalšie asi dve hodiny, vošiel dôstojník KGB a nariadil mi, aby som ho nasledoval. S plukovníkom za mnou ma viedli hore schodmi a po chodbe k zadnému východu na dvor, kde boli zoradené tanky a iné vojenské vozidlá. Prikázali mi vyliezť na pancierovaný voz s ôsmimi kolesami a okrúhlym otvorom navrchu. Po krátkej chvíli tam vsotili aj Kriegla a vozidlo sa dalo do pohybu. Podľa obrátok som sa usiloval uhádnuť, kam nás vezú. Po chvíli som usúdil, že pravdepodobne na letisko v Ruzyni.

Únos do ZSSR

Uchýlil som sa k triku. Predstieral som, že mám dýchacie ťažkosti a požiadal som, aby otvorili príklop. Zbadal som, že ich to znervóznilo. Mali zrejme príkaz priviezť ma na určené miesto živého. Keď otvorili príklop postavil som sa a vstrčil som doň hlavu. Bola to ulica, ktorú som poznal. Na obidvoch stranách boli obytné domy a ľudia sa pozerali z okien. Už som vedel, že nás vezú na letisko. Samozrejme, rýchlo ma stiahli dolu, no videl som dosť. Krátko popoludní sme dorazili na letisko. Tam vzali Kriegla a mňa do nejakej kancelárie na prízemí. Vo vedľajších kanceláriách držali Smrkovského, Šimona a Špačka, ale vtedy som to nevedel. Všetci piati, ktorých zatkli v budove ústredného výboru, sme boli teraz na letisku a neskôr k nám pripojili Černíka, ktorého zajali v kancelárii predsedu vlády.

Po niekoľkých hodinách čakania som požiadal, či by som sa nemohol nadýchať vonku trochu vzduchu. Bol večer, ale nebola ešte celkom tma. Všimol som si ľudí, ako ma pozorujú spoza sklených stien budovy. Skutočnosť, že ma videli, mi dávala nádej. Keď ma priviedli dovnútra, Kriegel tam už nebol. Prichádzala noc. Zanedlho mi prikázali ísť po rozjazdovej dráhe k lietadlu. Strčili ma dnu a nechali ma tam chvíľu sedieť. Vtedy som si uvedomil, že sa ich plány zahatali. Zrejme nevedeli, čo majú so mnou robiť. Môj dojem zosilnel, keď mi asi po hodine prikázali vystúpiť a viedli ma k inému lietadlu. Zakrátko vzlietlo.

Neviem si presne vyvolať, ako dlho sme boli vo vzduchu -- asi jednu až dve hodiny. Potom sme pristáli na núdzovom letisku, až neskôr som sa dozvedel, že to bola Legnica. Viedli ma k drevenému baraku, kde som uvidel toho malého plukovníka, ktorý nás zatýkal v Prahe. Znova som si uvedomil, že im niečo nehrá. Po prvej zastávke prišla ďalšia etapa a pristáli sme na letisku v Zakarpatskej Ukrajine. Pravdepodobne v Užhorode. Černík a Šimon tam už boli, ale nevidel som Kriegla, Smrkovského ani Špačka. Privítal nás oddiel vysokých dôstojníkov KGB atletického vzhľadu v civile, ktorí nás zaviedli k niekoľkým poľným vozidlám. Černík odmietal nastúpiť do auta, kam ho chceli nasilu strčiť. Vyskočil som a po rusky som hlasno zakričal: "Čo robíte? Neviete, že je to predseda vlády suverénneho štátu?" Vysokí chlapi na okamih stŕpli a nechali Černíka samého nastúpiť do auta. Viezli sme sa hore kopcom asi hodinu, až sme prišli ku komplexu horských chát, kde nás dali každého do osobitnej izby. Tak uplynul už 22. august 1968.

Spal som iba málo a väčšinu času som rozmýšľal. Už som si bol istý, že Sovieti museli zmeniť pôvodné plány. Vyzeralo to čoraz väčšmi ako improvizácia. Všimol som si, že za posledných niekoľko hodín bolo aj správanie sa mojich strážcov uvoľnenejšie a dokonca zdvorilejšie. V úplne izolácii, bez prístupu k novinám alebo rádiu som mohol iba hádať, čo prinútilo Sovietov zmeniť plány. Moje predpoklady sa potvrdili v piatok 23. augusta. Krátko predpoludním ma vyviedli z izby, nasadili mi nepriesvitné okuliare a viedli am k autu. Asi po hodine sme zastali. Viedli ma do nejakej budovy, do výťahu a po krátkom stúpaní ma strčili do akejsi kancelárie. Zložili mi z očí okuliare. O chvíľu zazvonil telefón na stole a povedali mi, aby som zdvihol slúchadlo. Na druhom konci linky bol člen sovietskeho politbyra a predseda Najvyššieho sovietu ZSSR Nikolaj Podgornyj. Bol veľmi zdvorilý, hovoril jemne, svojím spôsobom takmer uhladene, myslím, že sa ma dokonca spýtal, ako sa mám! Tri dni po tom, čo okupovali našu vlasť a vyhrážali sa "revolučným tribunálom", potrebovali sa so mnou "rozprávať". To bola predsa len zmena. Teraz som chcel vedieť, ako a prečo nastala.

Podľa knihy spomienok Alexandra Dubčeka Nádej zomiera posledná: Z pamätí / Alexander Dubček, Eva Šimečková. Lit.a ed.sprac. Jiří Hochman - Nová Práca, Bratislava, 1998. ISBN 80-967857-7-X, Vydavatel'stvo Národná obroda 1993. ISBN 80-7094279-7