Na druhej strane, pri prehlbovaní reforiem sa objavilo kolektívne vlastníctvo (verejné vlastníctvo, družstevné vlastníctvo a súkromné vlastníctvo) a tradičný socialistický princíp rozdeľovania podľa príspevkov bol nahradený princípom rozdeľovania podľa príspevkov a tiež podľa kapitálových investícií.

Objavenie sa kolektívneho vlastníctva spolu so zmenou princípu rozdeľovania priniesli so sebou rozdiely v príjmoch a rozličné záujmové skupiny, čo nevyhnutne narúša model politického systému s jedinou stranou. S týmto problémom je oveľa ťažšie sa zaoberať ako s funkčným problémom.

Ak by systém jedinej strany zodpovedal verejnému vlastníctvu, zodpovedal by aj kolektívnemu vlastníctvu? Aby sme mohli odpovedať na túto otázku, najprv musíme pochopiť tradičné vysvetlenie vzťahu medzi stranou a rôznymi záujmovými skupinami a rôznymi triedami. Ak skonštatujeme, že systém jedinej strany by mohol vyhovovať verejnému vlastníctvu s rôznymi spoločenskými vrstvami, potom by sme mali ísť poza tradičné vysvetlenie vzťahu medzi stranou a rôznymi záujmovými skupinami, aby sme našli novú odpoveď na tento problém. Toto je kľúčový bod reformy politického systému, pred ktorým dnes Čína stojí.

Po takmer 30 rokoch socialistických hospodárskych reforiem a otvorení dvier svetu prešla Čína hlbokými zmenami. Zmeny nastali v ekonomickom systéme, tradičnej kultúre i v politickom ovzduší krajiny a Čína dosiahla veľké úspechy v hospodárskom rozvoji. Medzi reformovaným hospodárskym systémom a nereformovaným politickým systémom sa objavuje nesúlad, ktorý sa čoraz viac vyostruje ďalším postupom ekonomických reforiem. Tento problém nesúladu možno vnímať z dvoch hľadísk: na jednej strane ide o funkčný problém, podľa ktorého tradičný model politického systému nemôže účinne fungovať s novým ekonomickým systémom, na druhej strane ide o kľúčový problém, podľa ktorého tradičné chápanie vzťahu medzi stranou a spoločenskými vrstvami sa narúša novými formami vlastníctva a rozličnými spoločenskými vrstvami pod vedením jedinej strany. Aby sme tieto dva pohľady správne pochopili, najprv sa stručne pozrieme na priebeh reforiem a na súvisiace problémy.

I. Nová charakteristika čínskeho reformovaného ekonomického systému a súvisiace problémy

Socialistické ekonomické reformy sa v Číne začali v roku 1978. Ich priebeh možno rozdeliť do dvoch fáz: prvá fáza sa udiala v rokoch 1978 až 1992 a jej hlavnou črtou bolo zaviesť systém zmluvnej zodpovednosti. Druhá fáza začala v roku 1992 a trvá až dodnes a možno ju charakterizovať ako zavádzanie trhového mechanizmu so súčasným regulovaním výrobných činností podnikov prostredníctvom trhových informácií.

Bolo nevyhnutné, aby socialistický reformný proces v Číne prešiel z prvej fázy do druhej, t. j. aby hierarchické centrálne plánovanie bolo nahradené centrálnym plánovaním kombinovaným s trhom. Po zavedení trhového mechanizmu sa však objavili vážne problémy. Po prvé, riešiť bolo treba otázku, ako zabezpečiť, aby verejné vlastníctvo, ktoré pôvodne vyhovovalo centrálne plánovanej ekonomike, dnes fungovalo v trhovej ekonomike. Po druhé, išlo o postavenie pracujúcich, ktorí boli spájaní so štátnym vlastníctvom, dnes sa však dostali do pozície slobodných pracujúcich predávaných na trhu. A nakoniec, objavili sa rozdiely v príjmoch, ktoré sú také veľké, že musíme zvažovať, či za určitých okolností nevedú k triednym rozdielom. V ďalšej časti sa budem uvedeným trom problémom venovať bližšie.

1. Môžu byť štátne podniky riadené v podmienkach trhovej ekonomiky?

Problém verejného vlastníctva sa objavil už v prvej fáze reformy, ktorá prebiehala v rokoch 1978 až 1992. Akonáhle bol pripravený nový systém zmluvnej zodpovednosti, vznikol problém vlastníckych práv v mestskom i vo vidieckom prostredí.

Po spustení druhej fázy reforiem, t. j. od roku 1992, zavedením trhového mechanizmu ekonomický rozvoj v Číne na jednej strane napredoval rýchlejšie ako v prvej fáze a rozsiahly hospodársky úspech, ktorý Čína dosiahla, je každému známy. Na druhej strane, trhový mechanizmus so sebou priniesol vážne ťažkosti z hľadiska verejného vlastníctva (v podobe štátom vlastnených podnikov a kolektívne vlastnených podnikov) a jednoduché monetárne stimuly, ktoré mohli uľahčiť priebeh prvej fázy reformy, v druhej fáze reforiem nefungovali, alebo dokonca boli v rozpore s ich pôvodným zámerom.

1.1. Motivácia spolu so zmluvnou zodpovednosťou sú limitované nejasnými vlastníckymi právami

Vo vidieckych oblastiach zmluvná zodpovednosť motivovala roľníkov k sledovaniu svojich vlastných záujmov, neexistuje však pevné spojenie medzi roľníkmi a vlastníctvom ich pozemkov. Roľníci niekedy nemajú záujem prispôsobovať sa neustálym zmenám v pozemkoch, na druhej strane sú však nútení zlepšovať ich stav z obavy, že po ukončení zmluvy majetok prejde do rúk iných osôb, k čomu občas dochádza. Nedostatok jasných vlastníckych práv obmedzuje motiváciu na zlepšenie podmienok výroby na vidieku.

Systém rodinných zmlúv by preto obmedzoval rozvoj rodinného hospodárstva v rámci rodiny. Na tento problém existujú dve odpovede: kým na jednej strane sa zmluvná pôda na vidieku niekedy centralizovala do rúk niekoľkých prostredníctvom subkontraktov, t. j. niektorí ľudia, ktorí nemohli predať svoju pôdu, na ktorú sa vzťahuje kolektívne právo, iným ľuďom, prenajímajú pôdu iným ľuďom na základe subkontraktu a získavajú tak nájomné -- tu ide o problém vlastníckych práv v rámci zmluvného obmedzenia. Na druhej strane, v niektorých oblastiach sa ľudia dali dokopy v záujme zlepšenia podmienok výroby i rozšírenia rozsahu výroby poza limity rodiny, to však nepredstavuje hlavný trend.

1.2. Hodnotu štátnych podnikov nie je možné garantovať zmluvnou zodpovednosťou

V mestských oblastiach sú dnes ľudia motivovaní sledovať svoje vlastné záujmy menovými stimulmi, neexistuje však jasné vyčlenenie verejného vlastníctva a nikto nie je skutočne zodpovedný za verejné vlastníctvo, a preto prechod verejného vlastníctva do rúk jednotlivcov disponujúcich mocou alebo vhodnými podmienkami je nevyhnutný. Štátne vlastníctvo neustále stráca na svojej hodnote, objavujú sa problémy s vlastníckymi právami a nie je jasné, ktorá osoba je naozaj zodpovedná za štátne vlastníctvo. Tento problém je zapríčinený neexistenciou subjektívnych vlastníckych práv, čo spôsobuje ďalší problém týkajúci sa zodpovednosti.

Trh znamená výhru alebo prehru. Kto by mal byť zodpovedný za štátny majetok, keď ten stratí konkurencieschopnosť na trhu? Ak by neexistovala zodpovednosť, nebolo by ani úsilia o jeho zachovanie. Odpoveďou Číny na tieto problémy je, že sa ich usiluje riešiť vyjasnením a riadením verejného vlastníctva troma spôsobmi:

- Ďalším zlepšovaním oddelenia moci medzi vládou a štátnymi podnikmi a vytváraním manažérskych skupín pre štátne podniky.

- Znásobovaním verejného vlastníctva kombináciou štátneho vlastníctva so zahraničným kapitálom vo forme spoločných podnikov, čo sa už začalo v prvej fáze reformy, alebo ďalším otváraním burzy cenných papierov a predávaním časti štátnych podielov na burze a znížením štátom vlastnených podielov na 50 %.

- Transformáciou väčšiny stredných a malých podnikov buď spojením so zahraničným kapitálom alebo kolektívnymi majetkovými právami, alebo ich odpredajom súkromným osobám.

Všetky tieto spôsoby majú čosi z privatizácie, no zásada, že majetok by mal zohrávať hlavnú úlohu v národnom hospodárstve, je ešte vždy tou ideou v našej politike, ktorá sa dnes neustále potláča.

2. Aké problémy môžu spôsobiť zväčšujúce sa príjmové rozdiely?

Po spustení socialistických hospodárskych reforiem sa už počas prvej fázy začali objavovať rozdiely v príjmoch v dôsledku politiky rozdeľovania miezd, ktorá nahradila príliš rovnostárske rozdeľovanie. Príjmové rozdiely sa však zväčšili najmä v druhej fáze zavedením trhovej súťaže, a to nielen preto, lebo trh produkuje víťazov a porazených, ale aj preto, lebo sa objavilo neštátne vlastníctvo, ktoré prinieslo zisky z kapitálových investícií.

2.1. Po zavedení trhového mechanizmu sa rozšírilo kolektívne vlastníctvo

V druhej fáze reforiem sa okrem spoločných podnikov a nezávislých súkromných podnikov objavili aj čínske domáce súkromné podniky, ktoré sa začalí rozvíjať ešte rýchlejšie ako v prvej fáze reformy. Podľa oficiálnej správy dnes na vidieku pôsobí 1,5 milióna súkromných podnikov a 31 malých súkromných ručných výrobných podnikov.

Neštátne podniky sa vo všeobecnosti vytvárali a rozvíjali troma spôsobmi:

- absorpciou zahraničného kapitálu v štátnych alebo súkromných podnikoch,

- vytváraním domácich súkromných podnikov vo forme mestských podnikov alebo vidieckych podnikov,

- transformáciou štátneho majetku na burzách cenných papierov alebo do rúk jednotlivcov.

Objavenie sa neštátneho vlastníctva viedlo

k ďalšiemu zvyšovaniu príjmových rozdielov, keďže nevyhnutne so sebou prinieslo zmenu socialistického princípu rozdeľovania zdrojov.

2.2. Tradičný socialistický princíp rozdeľovania zdrojov sa musí zmeniť popri vzniku kolektívneho vlastníctva

Existencia a rozvoj neverejného vlastníctva so sebou nevyhnutne priniesla zmenu tradičného socialistického princípu rozdeľovania zdrojov z formy rozdeľovania podľa príspevku na formu rozdeľovania podľa príspevku spojenú s rozdeľovaním podľa kapitálu.

Na 16. konferencii Komunistickej strany Číny Ťiang Ce-Min vo svojom vystúpení uviedol: "Stanoviť princíp rozdeľovania podľa príspevku produktívneho elementu zahŕňajúceho prácu, kapitál, technológiu a riadenie tak, aby sa naplnil princíp rozdeľovania podľa príspevku ako hlavný princíp rozdeľovania, s jeho súčasným spojením s iným princípom rozdeľovania."

Zmena v socialistickom princípe rozdeľovania na jednej strane zvýšila rozdiely, na druhej strane sa rozdiely v príjmoch mohli transformovať do podoby kapitálu a následnej tvorby zisku, čo zas mohlo spôsobiť ďalšie zvyšovanie rozdielov v príjmoch.

Vo všeobecnosti existujú dva hlavné faktory, ktoré ovplyvňujú rozdiely v príjmoch: jedným je právo víťaza alebo porazeného na trhu dokonca aj v podmienkach socialistického trhového mechanizmu, na druhej strane je to zmena tradičného socialistického princípu rozdeľovania s cieľom uspokojiť dopyt po kolektívnom vlastníctve. Po vstupe Číny do Svetovej obchodnej organizácie (WTO) je náš trhový systém nútený vo väčšej miere uspokojovať požiadavky na svetové štandardy a štátny majetok sa musí popasovať so svetovou konkurenciou, a dokonca aj štátne banky musia čeliť konkurencii súkromných bánk.

Spoločenské triedy (v Číne sa oficiálne nazývajú spoločenské vrstvy) by sa tak nevyhnutne vytvárali na základe právneho procesu. Problém v takejto situácii nespočíva v tom, ako zabrániť tomu, aby príjmové rozdiely sa v podmienkach socialistického trhového hospodárstva netransformovali do triednych rozdielov, ale v tom, ako pristupovať k tomuto problému tak, aby politický systém fungoval medzi jednotlivými spoločenskými vrstvami, a najmä, ako chrániť záujmy znevýhodnených vrstiev.

3. Sociálne zabezpečenie nahradilo stabilný vzťah medzi človekom a výrobnými prostriedkami

Popri transformácii verejného vlastníctva na kolektívne vlastníctvo a zmene princípu rozdeľovania podľa príspevkov spojenej s investíciami sa z pracujúcich v mestách (z pánov) stala pracovná sila na trhu práce a ich postavenie sa úplne zmenilo z pánov na zamestnancov. Tradičné stabilné vzťahy medzi pracujúcimi a verejným vlastníctvom, vrátane bývania, zdravotnej starostlivosti, dôchodkov atď., zanikli. Zabezpečenie pracujúceho, a to nielen vo vyššie uvedených prípadoch, ale aj v prípade zamestnania, sa zmenilo zo spojenia s bývalým stabilným pracovným miestom pracujúcich na systém sociálneho zabezpečenia.

Na vidieku došlo k oddeleniu roľníkov od ich poľnohospodárskej pôdy, sčasti v dôsledku urbanizačných trendov a sčasti preto, že zdokonaľovaním technológií musí čoraz viac pracujúcich opustiť pôdu -- jedni odchádzajú do mesta a zúčastňujú sa na architektonickej práci s nízkym platom, ktorá nie je dlhodobá, iní opúšťajú pôdu preto, aby sa stali zamestnávateľmi alebo zamestnancami v tom istom lokálnom prostredí. V druhom prípade sa ich stabilný vzťah s pôdou ukončil a roľníci dostávajú určitý obnos peňazí ako kompenzáciu.

3.1. Postavenie pracujúcich sa zmenilo, z pánov sa stali zamestnanci

Z pracujúcich ako hostiteľov na pracovisku sa stali zamestnanci, a to nielen v neštátnych podnikoch, ale aj v štátnych podnikoch, a stabilné vzťahy medzi pracujúcimi a výrobnými prostriedkami boli nahradené pracovnou zmluvou.

Otázka pre štátne podniky by znela takto: kto je dnes pánom/vlastníkom štátneho majetku? Aby sme mohli odpovedať na túto otázku, vláda menovala dozorcu štátneho majetku, aby garantovala nárast hodnoty štátneho majetku. Medzi zamestnávateľmi a zamestnancami však nedochádza k žiadnym vážnejším konfliktom, lebo nejde o zamestnávateľov v pravom zmysle slova.

Po tom, ako sa štátne podniky dostanú na burzy cenných papierov, sa ich zamestnanci môžu stať vlastníkmi podielov a týmto spôsobom sa v určitom zmysle opätovne stať pánmi. Toto je nový vzťah medzi pracujúcimi a výrobnými prostriedkami.

Situácia v súkromných podnikoch je odlišná. Medzi zamestnávateľmi a zamestnancami existujú záujmové konflikty, pričom zamestnanci ťahajú v takýchto situáciách za kratší koniec. Pracovné súdy a pracovné právo sú veľmi užitočnými nástrojmi v prípadoch, keď konflikty medzi zamestnávateľmi a zamestnancami nadobudnú príliš veľké rozmery.

Pri obrane záujmov pracujúcich by významnú úlohu mohli zohrávať odborové zväzy pracujúcich, keď sa vyskytnú konflikty medzi zamestnancami a zamestnávateľmi. Odborové zväzy však nemôžu zmeniť podstatu vzťahu medzi zamestnancami a zamestnávateľmi, ktorý sa výrazne líši od súdružského vzťahu.

Aj keď sa pracovné právo uplatňuje, pracujúci sú zvyčajne v slabšom postavení, kým súkromní vlastníci sa nachádzajú na dominantnej strane, nehovoriac o tom, že politické postavenie pracujúcich nie je možné porovnať s tým, čo tu existovalo pred reformami.

3.2. Postavenie roľníkov sa začalo diferencovať: niektorí opustili svoju pôdu, iní sa stali novými občanmi, ďalší zas prenajímateľmi pôdy

Ak politika rodinnej zmluvy bude pokračovať, bude sa tak diať mimo nadbytočnej pracovnej sily odchádzajúcej do miest alebo prenajímania pôdy na základe subkontraktov. V prvom prípade sa objavil trend sťahovania sa ľudí, čo zrejme bude trvať dlhodobejšie. Títo ľudia sú dnes považovaní za znevýhodnených z dôvodu ich slabšieho postavenia z ekonomického i z politického hľadiska. V druhom prípade by išlo o "vyprodukovanie" nového typu veľkofarmára.

Urbanizačné trendy transformovali roľníka na občana v tom istom priestore, trvalé vzťahy medzi roľníkmi a výrobnými prostriedkami zanikli, a dnes disponujú určitými peniazmi a pracovným miestom ako formou kompenzácie. Existuje však rozdiel medzi vzťahom k peniazom, zamestnaniu a pôde. Vzťah k peniazom môžu ukončiť jednotlivci, kým vzťah k pôde ako k určitému druhu kolektívneho vlastníctva jednotlivci ukončiť nemôžu. Navyše, po tom, ako ľudia opustia svoju pôdu, je ich oveľa ľahšie rozdeliť na zamestnávateľov alebo zamestnancov, t. j. na bohatých a chudobných.

Náplasťou na nestabilný vzťah medzi jednotlivcom a výrobnými prostriedkami, bez ohľadu na ich stav, je určitý systém sociálneho zabezpečenia, ktorý sa dnes zavádza v niektorých vidieckych oblastiach.

Autorka je vedúca pracovníčka na Čínskej akadémii sociálnych vied, Ústav filozofie v Pekingu

Zveřejněno s laskavým souhlasem slovenského kulturně politického týdeníku SLOVO