Členskú základňu týchto strán netvoria ľudia vychovaný k tvorivému (revolučnému) prístupu ku spoločenskej formácii (socializmu), ale naopak ľudia vychovaný k jej obrane pred zmenou. Komunisti svojou politikou za socializmu boli jeho najkonzervatívnejšou zložkou (pravicou) a pre tento účel formovali aj metódy politického boja. Keď niekomu zachutí moc, tak je ťažko ho tejto chuti zbaviť, a tak i tieto strany sú schopne obetovať zmysel svojho boja v mene boja o získanie moci. Dôkazom toho je aj fakt, že KSČM nevstúpila do Strany európskej ľavice, pretože by sa musela vzdať obrany stalinizmu, teda foriem boja, a tak radšej sa nezapojí do diskusií o elementárnom poslaní ľavice a to je "hľadanie cesty k sociálne spravodlivej spoločnosti". Za tejto situácie je otázne, či vôbec má zmyslel považovať KSČM a KSS za ľavicové strany.

Ak zlanárim obrancov červených a postavím ich do útoku za zošívaných, tak obranná schopnosť zošívaných sa výrazne zvýši, ale bude to na úkor útoku (pokroku), nuž a toho sme svedkami v celej postsocialistickej Európe (zošívaní konzervatívci obsadili pravú (obranu) i ľavú (útok) stranu politického spektra.

Žijeme v dobe historických paradoxov, a preto je dôležité aby sme ich dokázali objektívne oceniť. Mnohým sa budú zdať ďalšie slova nezmyslom, ale faktom je, že v súčasnosti najľavicovejšou celebritou na svete je pápež Ján Pavol II. so svojou encyklikou CENTESIMUS ANNUS v ktorej konštatoval, že kapitalizmus nie je vhodné prostredie pre dnešného človeka. Žiaľ jeho ovečky toto jeho konštatovanie nepochopili, a tak naďalej preplňujú konzervatívnu (pravú) časť politického spektra.

Samozrejme menej prekvapujúce budú myšlienkové pochody cirkvi a pápeža Jana Pavla II. pre tých, ktorý poznajú históriu kresťanstva. Po druhej svetovej vojne a zvlášť za pontifikátu Jana Pavla II. sa kresťanstvo vracia k svojím koreňom a preto nezaškodí ak si niečo pripomenieme z jeho ranného obdobie, vtedy totiž bolo veľmi pokrokovým až revolučným hnutím.

• V polovici 2. storočia montaisti (zakladateľ Montana) naväzovali na rovnostárske a asketické tradície ranného kresťanstva.
• Manichejské dualistické učenie (Peršan Mání okolo 215-267 r.) hlásalo asketizmus, celibát, neuznáva bohatstvo a dokonca ani súkromné vlastníctvo.
• Koncom 3. a začiatkom 4. storočia kresťanstvo prekonalo zmenu, keď z náboženstva otrokov a utláčaných sa premenilo na náboženstvo ospravedlňujúce otroctvo a útlak. Cisár Konstantin roku 313 v milánskom edikte poskytuje kresťanskej cirkvi rovnaké práva, aké mali iné kulty rozšírené v ríši. Konstantinov edikt znamená začiatok spojenia cirkvi so štátom. Cisár napriek tomu, že nebol kresťan zastaval podľa vlastného výroku funkciu "biskup vonkajších záležitosti cirkvi" - najvyššieho sudcu pri riešení vnútorných sporov v cirkvi.

Od tejto chvíle kresťanstvo sa začína podieľať na moci, likviduje svojich najpokrokovejších stúpencov a tvorivé smery v kresťanskom hnutí, začína sa konzervácia myslenia a jeho transformácia na ochranu vládnej moci z čoho pramení historická príslušnosť dnešných kresťanských politických strán k pravici a konzervativizmu. Išlo historicky o podobný proces aký prebehol v KSSZ po nástupe Stalina k moci či v KSČ po februári 1948, teda likvidácia súkmeňovcov, ktorí by svojim tvorivým myslením mohli ohroziť vládnu moc. Nuž a k upevneniu moci smerovalo aj "tvorivé" rozvíjanie vlastného učenia či už u kresťanov alebo komunistov.

Ešte raz úprimná vďaka za podnet.