Nezačnem tradične prvými pocitmi z letiska, ale pokúsim sa vysvetliť, prečo som tam vôbec išiel. Známe turistické destinácie som si vo svojom živote uvedomele zasadil do obdobia, keď budem mať deti a milujúcu manželku ochotnú so mnou zdieľať zdedenú cestovateľskú vášeň. Nepáči sa mi však cestovať za plagátovými krásami sveta, a tak si vyberám skôr ciele zaujímavé, kontroverzné či nezvyčajné. Ako pred dvoma rokmi India, tak nedávno Kuba zapadla do tejto definície. Presvedčil som dvoch priateľov a vybrali sme sa.

Hoci sme si predtým čosi načítali a vypočuli rady priateľov, ktorí túto cestu absolvovali, myslím, že sme odchádzali s mnohými predsudkami, ktoré má asi každý, kto sa vydá na ostrov pod vplyvom "nešpecifikovaných" komunikačných kanálov. Aj preto sme si všímali detaily, ktoré chcem opísať a ktoré vlastne ovplyvili aj výber tém.

Tma a embargo

Prvý kontakt s Kubou predstavuje pre absolútnu väčšinu návštevníkov havanské letisko, ktoré sa zrazu zaplnilo turistami z preplneného letu spoločnosti Iberia. S neochotou španielskych letušiek zrazu začalo všetko kontrastovať.

Usmievavý colník na letisku mi po úvodných otázkach začal vytrvalo odmietať opečiatkovať moje ťažko nadobudnuté víza (tesne pred odchodom sa naša krajina pripojila k tým, ktoré majú s Kubou vízovú povinnosť). Mladý černoch však o tomto smutnom rozhodnutí nebol informovaný a trval si na svojom, že víza nepotrebujem. Mávol som rukou, odskúšal si prvé "gracias" a začal šípiť problémy.

Kamaráti dokonca nedostali ani pečiatku do pasu, no nezdalo sa im to dôležité. A tak som na to zabudol. Vstupná hala letiska má vysoký strop, z ktorého visia všetky vlajky sveta, a tesne pred nami sa týčila tá naša, čo do značnej miery posilnilo môj patriotizmus, tvrdo skúšaný okolnosťami a naposledy potvrdený na majstrovstvách sveta v hokeji. Pri pohľade na vlajky som automaticky začal hľadať americkú a skoro sme ju ani spoločne nenašli. No predsa tam bola.

V poslednom rade v rohu, akoby dokazovala, že "berieme vás na vedomie, no nezaujímate nás". Myslím, že napriek unáhlenosti tejto interpretácie, sa takýto postoj dá zovšeobecniť ako súčasť národnej propagandy. Príšerne tmavú nočnú cestu z letiska nám priateľ, ktorý po nás prišiel, nevedel zdôvodniť, keďže jemu to tak nepripadalo. Moderné letisko začalo nám všímavým kontrastovať s nedostatkom mestského osvetlenia a prázdnymi cestami, čo sa ukázalo ako celkom prirodzená a odôvodniteľná kulisa tejto krajiny.

Americké embargo, ktoré sa postupne zavádzalo od začiatku 60. rokov, nadobudlo kruté a niekedy až absurdné rozmery. Elektronické súčiastky, pneumatiky, zošity, či lieky, vakcíny, lekárske prístroje, bublinková voda... (teda všetko) sú pre Kubu zakázaným tovarom, to je súčasť politiky USA voči Kube v zmysle úsilia robiť svet slobodnejším a demokratickejším. Ale o čo je svet demokratickejší, keď životne dôležitý prístroj prestane fungovať pre nedostatok náhradných dielov?

O čo je svet slobodnejší, keď kubánsky doktor operuje bez anestézie? Pýtajú sa občianske združenia bojujúce proti tejto blokáde. Nedostatok áut, benzínu a všetkého, čo s tým súvisí, vyprázdňuje cesty a napĺňa ich pre nás netradičnými dopravnými prostriedkami, od konských pohonov, ťahacích bicyklov, nákladiakov upravených na hromadné dopravné prostriedky až po staré americké limuzíny z päťdesiatych rokov. Samozrejme, že tým trpí ekológia, keďže o katalyzátoroch nemôže byť ani reči, a nedostatočne spracovaný benzín a nafta sú neuveriteľne smradľavé. Asi aj preto starostlivosť o cesty nie je najväčšou prioritou kubánskej vlády, napriek snahe dotiahnuť do krajiny čo najviac turistov.

Od cukru k turizmu

Po revolúcii v roku 1959 sa Kuba kvôli americkej neochote komunikovať s novým vedením postupne dostávala pod ekonomickú závislosť od ZSSR, ktorý si z tejto "spolupráce" robil zas imidžovú záležitosť. Východný blok kupoval od Kuby, napriek veľkým nákladom na dopravu, cukor a nikel, keďže nebolo možné mať iné exportné odbytiská. Za to dostával Ostrov slobody autá, motorky, strojárenskú techniku, lieky a všetky potrebné veci od socialistických krajín. Nedostával však cash.

Po páde sovietskeho bloku sa táto spolupráca, samozrejme, prerušila a Kuba si z ťažkej situácie musela hľadať znovu svoju cestu. Keďže sa nechcela zriecť svojho politického systému, rozhodla sa zháňať peniaze na vlastné fungovanie jediným možným a ťažko obmedziteľným exportom -- turizmom. Týmto sa začala nová éra ostrova, ktorý začal predávať svoje krásy. Vláda vyčlenila niekoľko miest, kde umožnila výstavbu nádherných luxusných hotelov, zväčša patriacich španielskym, kanadským, francúzskym a nemeckým spoločnostiam. Samozrejme so zachovaním minimálne 50-percentného podielu v rukách socialistickej vlády.

Takýto model zabezpečuje európsky know-how, ale aj ceny a významný prílev peňazí do kasy vyšťavenej kubánskej ekonomiky. Niekoľko stredísk ako Varadero či Guardalavaca sú koncentráciou turistov priam výnimočné. Lenže stráviť pobyt na Varadere neznamená byť na Kube. Rozprávkové hotely môžu pre niekoho predstavovať spôsob, ako si oddýchnuť, ale kontakt s Kubou máte iba vtedy, keď vám mladý usmievavý čašník donesie dobe vychladené Mojito. Najväčším zdrojom príjmov sú teda strediská, kde sa nič kubánske v zásade nedeje. Krásne pláže sú aj inde a je ich neúrekom. Celý ostrov je nimi posiaty. Severný Atlantik či južný Karibik majú neskutočne krásne, civilizované, ale aj divoké pláže. Často sa stane, že ste na nich sami. S priateľmi sme mali šťastie, že sme mali absolútnu slobodu a pohybovali sme sa po ostrove voľne, netrápili nás nijaké obmedzenia, ktoré sa spájajú s cestovaním cez cestovku. Požičali sme si auto a vyrazili. Mnohým určite napadne, že to bola nejaká veľká americká štyridsaťročná limuzína. Problém týchto áut je, že sú akoby národným kultúrnym bohatstvom a nemôžu sa exportovať a ani veľmi požičiavať.

Navyše sme sa dozvedeli, že máloktoré z nich majú ešte vlastné motory, keďže nedostatok náhradných dielov a vôbec špecializovaných servisov spôsobil, že Kubánci kombinujú fantáziu s neobyčajnou zručnosťou, aby tieto autá nekonečne udržiavali pri živote. Požičali sme si teda moderné európske auto, ktorému dávala poriadne zabrať kvalita benzínu i ciest.

Po menej ako sto kilometroch sme si uvedomili, prečo je také ťažké získať v požičovni nepoškodené auto. No aj tankodrom namiesto cesty má svoje čaro, najmä ak vás v cieli čaká jeden z divov tohto neskutočne krásneho miesta. Urobili sme niečo nad 4300 kilometrov a vôbec nehrozilo, že by sa nám krajina zunovala.

Podnikanie a jeho formy

Kuba, to nie je len krajina, ale najmä ľudia, ktorí tam žijú. Napriek problémom, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou ich života, sú Kubánci usmievaví a hrdí ľudia. Je pravda, že s príchodom turizmu sa každý snaží privyrobiť si pár dolárov, a tak vám ustavične a vytrvalo ponúkajú svoje služby. Keď prídete do niektorého z miest, orientujete sa a hľadáte ubytovanie na súkromí, ktoré je oproti hotelom neporovnateľne lacnejšie, ponúkajú sa vám ako sprievodcovia. Za to, že vás niekto niekam dovedie, sa vám automaticky zvyšuje cena, ktorú inkasuje milý a ochotný sprievodca. Na všetko sa dá zvyknúť. Aj na Kube. Milo odmietnuť ponúkané služby alebo naopak vedieť ich využiť vo svoj prospech si vyžaduje dvojdňový tréning. Väčšinou však miniete veľkú časť peňazí hneď v prvé dni, keď sa vám zdajú byť všetky ponuky super výhodné a neodolateľné. Tie sa týkajú najmä ponúk ubytovania a stravovania. Kubánska republika v dôsledku nedostatku ubytovacích a stravovacích kapacít pre turistov umožnila Kubáncom malé a do značnej miery obmedzené a maximálne zdanené podnikanie.

Turisti môžu prespať na súkromí v tzv. casa particulare za veľmi slušnú cenu. Ubytovanie je vlastne voľná izba v domácom prostredí, za ktorú platíte od pätnásť do dvadsaťpäť dolárov. Je to prostriedok, ako ušetriť na ubytovaní, ale najmä ako byť v kontakte s domácim obyvateľstvom. Reštaurácie, tzv. paladares sú druhým spôsobom podnikania, kde môžete ochutnať domáce špeciality. Kapacita nemôže byť väčšia ako dvanásť miest a to dáva veľmi intímny ráz týmto podomovým reštauráciám. Turizmus však vytvára aj veľké rozdiely medzi obyvateľstvom a delí ho na dve skupiny.

Na tých, ktorí majú prístup k dolárom, a na tých, ktorí dostávajú štátny plat, ktorý je skôr vreckovým. Tento plat sa pohybuje okolo pätnásť dolárov mesačne. Oficiálna štátna rétorika však tvrdí, že výška platu sa nedá porovnávať s inými krajinami, keďže majú ľudia iné služby zadarmo, ako aj bývanie a energie. Okrem toho majú k dispozícii prídelový systém, ktorý im symbolicky doplňuje ich potreby. Poviete si typický socializmus, nezabudnime však znovu na faktor embarga.

Ľudia, ktorí sa pohubujú v turizme majú iné možnosti, čo môže v budúcnosti spôsobiť vážnejšie problémy, ak nezačnú rásť príjmy v iných odvetviach. Takéto rozdiely potom spôsobujú honbu za dolármi za každú cenu. Mladé a krásne slečny ponúkajú turistom svoju spoločnosť, niekedy len za pozvanie do reštaurácie, inokedy dúfajú v sobáš, no najčastejšie sa musia zmieriť s relatívne malou finančnou pomocou či darom, ktorý im pomôže prekonať frustráciu z nedostatku oblečenia či iných potrebných vecí. To isté robia aj muži, ktorí učia tancovať, väčšinou nemotorné Európanky. Tie za odmenu kúpia fľašu rumu, poprípade pomôžu podobným spôsobom, ako je to u žien. Ťažko povedať, či je tento spôsob "výpomoci" odsúdeniahodný, či sa dá v pravom slova zmysle nazvať prostitúciou. Povedal by som, že niekedy áno, no často aj nie.

V každom prípade treba povedať, že sa Kubánci či Kubánky nemusia veľmi pretvarovať. Sexualita je v tomto kúte sveta všadeprítomná a neobmedzuje sa na kontakt medzi turistami a domácim obyvateľstvom. Naopak, v krajine, kde sa národný tanec, dá porovnávať s niečím medzi lambádou a sexuálnou pozíciou postojačky, netreba priveľmi moralizovať...

Aká príde transformácia?

Na ilustráciu zhrniem všetky slová, ktoré som pred odchodom v súvislosti s Kubou počul: diktatúra, Fidel, chudoba. Neverím však, že niekto, kto v tejto krajine bol a chce objektívne zhrnúť svoje pocity a zážitky, bude tieto slová tak frekventovane používať ako tí, ktorí tam neboli.

Latinská Amerika a život v nej

Kuba nie je demokratickým zriadením, aspoň nie takým, aké poznáme z teoretických knižiek. Treba však podotknúť, že ani jedna z okolitých latinskoamerických krajín sa nedá týmto prívlastkom jednoznačne charakterizovať. Úroveň ochrany ľudských práv je totiž v tomto regióne mizerná a mieša sa s nesmiernou chudobou, čo samozrejme relativizuje politické práva ako také. A to aj v krajinách, ktoré Spojené štáty ako samozvaný líder regiónu hodnotia ako demokratické a veľmi otvorene sa do politického procesu v nich angažujú. Kuba je však tŕňom v oku, lebo už viac ako štyridsaťštyri rokov odoláva takémuto tlaku. Preto je terčom medzinárodného ohovárania bez ohľadu na kontext Latinskej Ameriky, kde je v mnohých oblastiach jednoznačne na čele. Každá aj najzapadnutejšia dedina na Kube má svojho bezplatného lekára, svoju školu, svoje kultúrne stredisko. Gramotnosť, ako aj dĺžka života obyvateľstva je na špici v regióne. Napriek mnohým nedostatkom v distribúcii potravín a liekov nenájdete na ulici bezvládnych, ba dokonca ani žobrajúcich ľudí, ako to môžete vidieť v mnohých iných krajinách. Keby existoval index hodnoty ľudského života a obsiahol by rôzne parametre, ako napríklad starostlivosť o chorých, neplnoletých, úmrtnosť na bežné, ľahko liečiteľné choroby, detskú úmrtnosť, hygienu, ale i policajnú či inú štátnu brutalitu, konflikty medzi obyvateľstvom, som presvedčený, že aj po zarátaní tzv. nedemokratickosti tejto krajiny, by obstála vo veľmi pozitívnom svetle.

Čo tvrdí Svetová banka

Nedávno Kubu dokonca pochválil šéf Svetovej banky James Wolfensohn. Podľa neho "urobila Kuba vynikajúci kus práce v zdravotníctve a školstve" a dodáva "vôbec mi to neprekáža priznať to". Je to paradox, keďže Kuba je kvázi antimodel reforiem, ktoré táto inštitúcia presadzovala v susedných krajinách a navyše, ako v prípade Severnej Kórey, nedostala táto krajina ani najmenšiu pomoc od tejto banky. Tak napríklad v detskej úmrtnosti je Kuba na úrovni Španielska so 7 promile, Argentína má 18, Čile 10, a celá Latinská Amerika s karibským regiónom má dokopy 30 promile detskej úmrtnosti. Čo sa týka alfabetizácie mladých je Kuba na čísle 100 percent, čo je viac ako hocikde inde na svete vrátane nášho regiónu. Kuba venuje 6,7 percenta HDP na vzdelanie, čo je dvakrát viac ako ostatná Latinská Amerika či dokonca Singapur. Keď sa človek prechádza uličkami miest a cez okno vidí malých školákov, ako si vystrihujú z papiera alebo recitujú básne vo veľmi slušných podmienkach, nemôže mu nenapadnúť, ako to bude po tom? Nebude to tak, že prídu zahraniční experti a vyhlásia, že Kuba žije nad svoje podmienky a obmedzí prístup ku vzdelaniu? Kuba venuje 9,7 percenta HDP na zdravotníctvo, čo je porovnateľné s Kanadou. Kedy prídu poradcovia zo Svetovej banky a Medzinárodného menového fondu a nastolia otázku nerentabilnosti tohto systému...? A vôbec všetko, čo sa vám na tom ostrove mohlo páčiť, sa dá jednoducho relativizovať budúcim príchodom "osloboditeľov". Budú divoké pláže ohradené plotmi od vnútrozemia tak, ako je to v iných karibských krajinách, aby nebol turista znechutený chudobou? Vrátia sa na ostrov bohatí miamskí bratranci, ktorí nastolia iný poriadok? Bude Kuba znovu bordelom Spojených štátov, ako to bolo ešte za Batistovej diktatúry?

Relativita demokracie

Ak chce niekto moralizovať v tom zmysle, že netreba chodiť na Kubu, lebo sa tým podporuje režim, tak sa len spýtam, prečo nikomu neprekáža, keď sa chodí do Tuniska, Maroka, Egypta, Thajska, Turecka, Saudskej Arábie a Číny. Američania a celý demokratický svet s týmito krajinami veselo obchodujú a expedujú tam bez morálnych zábran svojich turistov. Policajná brutalita v týchto krajinách mnohokrát prevyšuje tú, o ktorej sa v súvislosti s Kubou rozpráva. A o účasti na politickom procese ani nehovorím. Keď som si pred cestou myslel, že bude Fidel ako vodca všadeprítomný, tak som sa veľmi mýlil. Je pravda, že pri cestách, na stenách ulíc sú mnohé politické slogany, ktoré nám do veľkej miery môžu pripomínať to, čo sme na Slovensku mali pred rokom 1989. No Fidel ako taký je na nich prítomný minimálne. Vyobrazovaní či citovaní ľudia sú buď revolucionár Ernesto Che Guevara, alebo predrevoluční hrdinovia, ktorí sú porovnateľní s našim Štúrom, Hurbanom či Hviezdoslavom. Čo sa týka chudoby, aj tento termín je veľmi relatívny. So západnou či strednou Európou sa situácia na Kube veľmi ťažko porovnáva, no netreba ísť tak ďaleko na východ či na juh od nás, aby sme našli horšie príklady chudoby a bezprávia. Príkladom je najväčšia demokracia sveta India, kde sa ľudské práva a blahobyt týkajú len veľmi malej a obmedzenej skupiny ľudí, zatiaľ čo veľká väčšina dennodenne bojuje o doslovné prežitie. Navyše má Kuba jeden obrovský hendikep, ktorým je kriminálne obchodné a politické embargo iniciované Spojenými štátmi. To v najväčšej miere bráni rozvoju. Viac ako dvanásť rokov sa medzinárodná komunita pokúša tento škrtič Kube uvolniť hlasovaním vo Valnom zhromaždení OSN. V roku 2003 bolo za zrušenie embarga 179 krajín a proti boli už tradične tri: USA, Izrael a Maršalove ostrovy, pod nepriamou správou Američanov. Aj v Spojených štátoch prebieha vnútorná diskusia, či nezrušiť embargo v čase, keď Kuba už dávno nie je hrozbou pre bezpečnosť krajiny, ako to bolo niekedy. No veľmi silná kubánska loby z Miami, ktorá si brúsi zuby na návrat do krajiny, trvá na veľmi prísnom prístupe ku kubánskej vláde. A keďže Bushovo zvolenie záviselo aj od hlasov z Miami, kde je jeho brat Jeb guvernérom, a blížia sa ďalšie voľby, táto administratíva s blokádou nepohne. Navyše v súvislosti s "vojnou proti terorizmu", ktorú USA vedú, zaradili Kubu do osi zla, teda na zoznam štátov, ktoré podporujú terorizmus, čo je úplne na smiech celej medzinárodnej komunite, okrem Kubáncov samozrejme.

Teroristi na Kube

V súvislosti s bojom proti terorizmu je zaujímavý ešte jeden fakt. Všetkých podozrivých z aktov terorizmu, pochádzajúcich z moslimských krajín, dal G. W. Bush deportovať za oceán, na Kubu. Tam ich držia v neľudských podmienkach, v klietkach, ktoré sú už dlhší čas terčom kritiky mnohých humanitárnych organizácií. Záliv Guantanámo je už dlhé roky obsadený Američanmi, ktorí tu majú vybudovanú vojenskú základňu. Týchto 117 km2 je jedným z najdôležitejších strategických miest na svete. Je to priestor, ktorý je kompletne uzavretý do seba a obkolesený neskutočne hustým mínovým polom. Nájomná zmluva, ktorú Američania uzavreli s Kubou v roku 1934 má trvať 99 rokov, a tak do roku 2033 by mala ostrovná vláda inkasovať pár tisíc dolárov nájmu, ktoré však nikdy neprijme. Nedávno som v televízii pozeral americký film, ktorý spomínal prostredie Guantanáma, kde americkí vojaci, hrdinovia, "bránia základňu pred niekoľkými tisíckami po zuby ozbrojených hrdlorezov". Uznáte sami, kto okrem Kubáncov žije trápnou propagandou, keďže tí "hrdlorezi" sú regulárnou kubánskou armádou, brániacou nezávislosť svojej krajiny. Je však pravda, že Kubánci majú problémy so svojou vlastnou obhajobou a presviedčaním medzinárodnej verejnosti. Ako mnohí iní turisti, chceli sme sa ísť na Guantanamo bay pozrieť. Ale sprievodca, ktorý má jediný oprávnenie cez kubánsky kontrolný bod niekoho previesť, o pol jedenástej pred obedom skončil svoju prácu a pobral sa domov. Škoda, chceli sme tú pevnosť vidieť, mávli sme rukou a s poznámkou, že takouto pracovnou disciplínou revolúciu neubránia, sme sa pobrali do iného mesta.

A čo bude po Fidelovi...

Mnoho ľudí sa zamýšľa, čo bude, keď to všetko padne. Vodca revolúcie je starý a s jeho smrťou by do značnej miery opadla šanca, že sa systém, ktorý nastolil, udrží. Je možné, že si Fidel pripravuje nástupcu, no málokto verí, že by mal sily udržať tlaky, ktoré sú na ostrov dennodenne vyvíjané. Je teda celkom možné, že smrťou Fidela padne pomyselný posledný kúsok berlínskeho múru. Je pravda, že ľudia nadávajú na neustály materiálny nedostatok, najmä ak si porovnajú možnosti turistu, no na druhej strane Fidel je tým oporným bodom, ktorého majú ešte radi a vážia si ho. Určite túžia po zmene, ktorá by mnohým jedincom priniesla väčšiu osobnú slobodu a možnosť podnikania. A práve tento úplne legitímny a pochopiteľný pocit tisícok Kubáncov, ktorí vnímajú úroveň života za morom, bude začiatkom konca kubánskej nezávislosti. Viem si predstaviť tých, ktorí budú pretláčať rýchle scenáre hospodárskej transformácie. Jej súčasťou bude blesková privatizácia stoviek hotelov a pláží. Reštitúcia cukrových a tabakových plantáží, niklových baní a fabrík. Znovuobnovenie preferenčných cien exportu cukru a iných komodít smerom k severnému susedovi. Demonštratívne návraty tých, ktorých hotely v Havane sa dnes nachádzajú v rukách štátu, a to americkej mafie a jej pozostatkov. Šoková terapia prekvapí početnú lekársku a učiteľskú vrstvu, ktorá stratí svoje uplatnenie a ohodnotenie z dôvodov šetrenia a odporúčaní finančných inštitúcií. Krajina stratí svoju veľmi nízku úroveň kriminality a len potom sa stane naozaj cieľom alebo medzinárodným chodníkom drogových pašerákov, ako je to už dnes vyobrazované v hollywoodskych filmoch (napr. Bad Boys II). Pod heslom masívnej demokratizácie sa povalia sochy národných hrdinov, ako napr. Che Guevaru či Camila Cienfuega, a nastane ďalšie ideologické premenovávanie ulíc. Dá sa tomu však v tomto zmysle a v tomto svete zabrániť? Určite áno, a to tak, že by Fidel ešte za svojho života demokratizoval život svojich občanov a poskytol im väčšiu možnosť podnikať a zveľaďovať svoje materiálne šťastie. Všetko sú to však iba domnienky a dúfam, že to tak pre túto naozaj krásnu a pútavú krajinu nedopadne. Jednoznačné recepty podľa mňa neexistujú, ale určite to nie sú tie vymyslené za morom. Kuba si bude musieť nájsť svoju cestu a medzinárodná komunita by jej mala garantovať autonómiu a možnosť prebrať zodpovednosť za svoju vlastnú budúcnosť.

Odchod aj bez víz

Aj s takýmito obavami sme po dvoch týždňoch odchádzali naspäť na havanské letisko. Vybavovanie prebiehalo hladko až do momentu, kým prekrásna colníčka nezistila, že som nemal opečiatkované víza. Milo ma poprosila, aby som počkal, a s poltuctom kolegov sa radila, ako vyriešiť toho, ktorý vôbec nemá doklad, že prišiel na ostrov legálne. Kamaráti úspešne prešli a ja som sa už pripravoval na veľké problémy. Nakoniec ma po pol hodine predsa len pustili, a tak som sa vyhol veľkým vysvetľovacím manévrom. Nebolo to také strašné, ale povesť, ktorú tento režim má, predsa len urobila svoje, napriek dvom týždňom stráveným v príjemnom prekvapení...

Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO