Dnes, už na čele 37-miliónovej krajiny -- lode, ktorá v poslednom desaťročí úplne stratila svoj smer -- sa rozhodol pristúpiť k novátorskému a odvážnemu projektu. Jeho výsledok sa má prejaviť v dvoch oblastiach: upevniť štátnu politiku (zamestnanosť, sociálny systém, verejné vzdelanie) zoči-voči neoliberálnym modelom, ktoré sa na subkontinente presadzujú, a ukončiť dominanciu medzinárodných ekonomických skupín. V tom by sa líšil od predchádzajúcich argentínskych prezidentov -- od vojenských vlád cez diktatúry 70. rokov až po Carlosa Menema, ktorí boli obyčajnými golden boys, zlatými chlapcami, rozmaznávanými Washingtonom.

Treba zdôrazniť, že dnes nie sú v Argentíne "progresívne myšlienky" na najvyšších priečkach štátnej moci vyjadrované "politicky najkorektnejším" jazykom. To dokázal aj prvý Kirschnerov prejav. A nehovoril tak len pred parlamentom počas prezidentskej prísahy. Rovnako sa vyjadril aj na najvyššej medzinárodnej úrovni, najmä počas návštevy lídrov dvanástich latinskoamerických krajín. Boli medzi nimi aj ďalší, ktorých názory sa nezhodujú s politikou liberalizmu a vierou, že kapitalizmus je všeliekom, ktoré presadzuje Medzinárodný menový fond a Svetová banka -- Fidel Castro z Kuby, Jusé Lula z Brazílie, Ricardo Lagos z Čile a Lucio Gutiérrez z Ekvádoru. To, že Biely dom vyslal na stretnutie iba zástupcu "druhej kategórie" -- štátneho tajomníka Mela Maríneza, označili vo svojom stanovisku ostatní za príklad toho, akú dôležitosť americká administratíva summitu prikladá.

Po počiatočných prejavoch a formálnych stretnutiach sa nový argentínsky prezident ujal svojej funkcie. Má pred sebou neľahkú úlohu. Totálny úpadok ekonomiky sa odráža v zastavení splácania dlhov a v nedostatku konvertibilnej meny. Výsledkom je rozvrat sociálneho systému a 57 percent populácie žijúcej pod hranicou chudoby.

Treba pripomenúť, že tento neradostný obraz trvá už štvrť storočia. Posledná krvavá intervencia armády, medzi rokmi 1976 a 1983, zanechala hlboké dedičstvo. Nielen v počte obetí (asi 30 tisíc ľudí "zmizlo" alebo bolo priamo zavraždených), ale aj v myslení celej jednej generácie. A to pretrvalo aj po nastolení demokracie. Nasledujúce desaťročie Menemovej vlády potom priviedlo štát i obyvateľov do slepej uličky. Teraz sa mu, takmer zázrakom, nepodarilo získať moc späť a je už len politickým prízrakom žijúcim v Čile.

Inštitucionálna kríza sa teda rodila počas posledných 25 rokov a v poslednom čase sa len vyostrila. Treba tiež zdôrazniť, že znovunastolenie demokracie v roku 1983 nebolo výsledkom ľudového odporu, ale krachu vojenskej vlády vo vojne s Veľkou Britániou o Falklandské ostrovy-- išlo o absurdné dobrodružstvo, ktoré sa skončilo, ani nie za mesiac, zdrvujúcou porážkou.

Mnohí moji kolegovia, ktorí prídu na návštevu, tvrdia, že nie je ľahké pochopiť takéto zlyhanie štátu. Ktokoľvek rozpozná, že Argentína má už od dvadsiatych rokov minulého storočia najvyššiu úroveň vzdelania na celom americkom kontinente -- vrátane Spojených štátov, lepšiu ako mnohé krajiny v Európe. Je výsledkom politiky predchádzajúcich rokov -- od roku 1880 štát pracuje na masívnej analfabetizácii, podporuje verejné školstvo a zdravotníctvo. Navyše, krajina mala aj otvorenú imigračnú politiku, ktorá do nej priviedla mnoho prisťahovalcov. Mimochodom, aj veľa Slovákov, ktorých komunity žijú v Buenos Aires i vo vnútrozemí. Teraz sa však ich potomkovia opäť usilujú získať štátnu príslušnosť rodičov -- a s ňou, pravdepodobne, nakoniec aj pas Európskej únie.

Dnes sa začína nová hra. Je však veľmi zložitá -- nielenže neexistujú jasné pravidlá, "nepriateľ" má ešte enormné mocenské prostriedky, ktoré je ochotný použiť na ochranu vlastných záujmov. V každom prípade sa však nový líder z Patagónie môže oprieť o podporu väčšiny obyvateľstva. Dúfajú, že zvíťazí a prinesie zmenu.

Nakoniec, to prvé a jediné, čo sa od novej vlády dá žiadať, je celkom jednoduchá neskorumpovanosť pri výkone funkcií a obnovenie dôvery vo verejnú sféru.

Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO