Je možné, že tieto teroristické akty nakoniec pomôžu zlepšiť rusko-americké vzťahy a zabudnúť na konflikty, ktoré vznikli počas irackej krízy. Majú spoločný záujem -- strategickú spoluprácu v boji proti terorizmu. Pre Washington je veľmi dôležité pochopiť náladu v Kremli pred návštevou amerického prezidenta v Petrohrade, naplánovanou na 31. mája.

Vzájomné sondovanie

Po otvorenej ruskej kritike vpádu do Iraku sa dá návšteva Colina Powella v Moskve chápať ako "gesto víťaza, ktorého nesúdia a ktorý môže sám odpustiť". Pravda však je, že takýto prístup nemajú všetci vo Washingtone. Poradkyňa prezidenta USA pre národnú bezpečnosť Condoleezza Ricová síce ponúkla rovnicu "Francúzsko -- potrestať, Nemecko -- ignorovať, Rusku -- odpustiť", no Kongres opätovne odložil prerokovanie návrhov Jacksona-Vanicka. Padla dokonca otázka, či sa vôbec Bushovi oplatí cestovať. Rozhodnutie je však už známe -- Bush cestuje.

Teroristické akty pripomenuli, že Rusi a Američania sedia na jednej "antiteroristickej lodi". Fakt je, že Powell nemal počas svojej návštevy v rukách všetky plánované tromfy. Očakávaný prielom v riešení blízkovýchodného konfliktu sa neudial, Francúzi vystúpili za to, aby boli do projektu rezolúcie OSN o zrušení sankcií voči Iraku zapracované podstatné pripomienky. Ruský minister zahraničných vecí Igor Ivanov sa teda nemýlil, keď ešte v marci tvrdil, že Američania "sa vrátia do OSN", aby mohli legitimizovať výsledky vojny. Možno teda Američania pochopili, že sa im samým nepodarí "zreformovať" arabský svet.

V Rusku sa na návštevu Powella pripravovali. Bremeno prípravy niesli nielen diplomati, ale aj poslanci -- museli rýchlo prehodnotiť svoje stanovisko k ratifikácii rusko-americkej Dohody o strategických útočných zbraniach. A tak, aby sa vyhol nepríjemným prekvapeniam, uskutočnil Putin stretnutie s lídrami strán. Po tom, ako ju ruská Duma na znak protestu proti vojne v Iraku demonštratívne odmietla ratifikovať, bola rýchla zmena názoru "pekným darčekom" k Powellovej návšteve.

USA plánovali predložiť v Bezpečnostnej rade OSN rezolúciu o zrušení sankcií voči Iraku minulú stredu. Potom však ustúpili skeptikom -- Rusku, Francúzsku a Číne -- a odložili rozhodnutie o jeden deň. V stredu priletel do Ameriky minister obrany Ruska Sergej Ivanov. Deň pred jeho príchodom prišiel jeho menovec z ministerstva zahraničných vecí v Kyjeve s radom zmierlivých vyhlásení adresovaných Washingtonu. Rusko má dobrú šancu úplne uzavrieť minikonflikt s USA. Jeho kontraproduktívnosť, s ohľadom na vlastné záujmy, je jasná už aj mnohým v Moskve.

Koľko stojí súhlas?

Je fakt, že rokovania o rezolúcii už vstúpili do fázy cynického obchodovania (čo je stále lepšie než nediplomatické výroky, ktoré už rozhádali Paríž a Moskvu s Londýnom a Washingtonom). Už počas návštevy Powella v Moskve bolo jasné, že sa jadro sporov premiestnilo do pragmatickej roviny bránenia ruských ekonomických záujmov v Iraku -- a to znamená ropu a splatenie dlhov. V utorok, počas konzultácií v OSN o novej rezolúcii, získali Spojené štáty na svoju stranu minimálne dvanásť z pätnástich členov Bezpečnostnej rady. Predstavitelia Ruska, Číny a Francúzska dali najavo, že dokonca aj v prípade zachovania rozporov s USA, nikto z nich nepoužije právo veta. V najhoršom prípade sa zdržia hlasovania.

Netreba preceňovať význam posledných rokovaní v OSN a ruskej a francúzskej podpory plánom Bieleho domu. No podľa Ženevskej konvencie z roku 1949 (o právach okupujúcich krajín) anglo-americká administratíva nemôže z pohľadu medzinárodného práva vytvoriť v Iraku legitímnu vládu. A to znamená, že nech by dnes určili kohokoľvek, noví vládcovia Bagdadu nebudú mať právo uzatvárať dohody v mene krajiny. Vrátane udeľovania ropných kontraktov.

Vo Washingtone priznávajú, že situácia s Ruskom je o dosť zložitejšia ako s Francúzskom. Moskva by chcela spojiť zrušenie sankcií s vyhlásením inšpektorov o tom, že v Iraku neexistujú zbrane hromadného ničenia. Také rozhodné trvanie na princípoch OSN však Američania považujú za úmysel "bojovať v ukončenej vojne". O pokračovaní inšpekcií odmietajú seriózne diskutovať. Politika je vec cynická. Už teraz je všetkým jasné, že prítomnosť zbraní hromadného ničenia v Iraku je, mierne povedané, problematická -- doteraz ich nenašli. Nie je však podstatné dokázať Washingtonu, že zvrhnutie Husajna bolo protiprávne. Otázka je, čo by sa dalo s prípadnou protiprávnosťou robiť. A či vôbec niečo.

Obrat

Vyhlásenia ruského ministra zahraničných vecí Igora Ivanova, ktoré urobil počas svojej prednášky v Kyjeve, boli pre Američanov senzáciou. Tvrdil, že mnohé krajiny sú ochotné zúčastniť sa na nejakej operácii v Iraku, vrátane mierovej, no musí sa to uskutočniť len na základe mandátu OSN. Vo Washingtone to ihneď pochopili ako náznak toho, že Rusko by nebolo proti svojej účasti na mierovej misii v Iraku. O podobný manéver sa pokúsila Ukrajina, pred pár rokmi ho urobilo Rusko samotné v prípade Kosova.

Vyzerá to tak, že USA neočakávali takú prudkú premenu. Každopádne omnoho viac by ju dokázali "oceniť", keby prišla pred vojnou.

Vtedajšia pozícia Ruska čiastočne komplikuje súčasné rokovania. V Moskve pravdepodobne najprv predpokladali, že vojne sa dá vyhnúť a Husajnov režim udržať, neskôr zasa, že sa vojna stane pre Spojené štáty "druhým Vietnamom". Pravdepodobne preto si neudržali "zdržanlivú líniu" podľa čínskeho príkladu. Peking tiež odsúdil aktivity USA, ale nepreviedol túto kritiku do roviny diplomatických súbojov s USA v OSN. Moskva, na druhej strane, sa zapojila do protiamerickej koalície vytvorenej Parížom a Berlínom. Dnes však jej elity postupne prijímajú tézu, že "netreba viesť už skončenú vojnu".

USA už Rusku ustúpili -- fungovanie programu Ropa za potraviny bolo predĺžené nie na štyri mesiace, ale na šesť. Rusko, spolu s Francúzskom, má v rámci programu uzavretých dosť veľa výhodných zmlúv. Američania nie sú pripravení garantovať, že všetky súčasné dohody a zmluvy budú platné. Nevylučujú však, že časť predsa len ostane v platnosti.

Nová rezolúcia o Iraku bude v týchto podmienkach schválená pravdepodobne ešte pred schôdzkou v Petrohrade. Je fakt, že USA v záujme zachovania si pozícií uskutočnili určité ústupky voči medzinárodnému spoločenstvu. Na oplátku teraz čakajú dodatočnú legitimizáciu svojej kontroly nad Irakom. Ruská politika vo vzťahu k Iraku bola očividne založená na nesprávnych predpokladoch (ak sa vzdáme snahy vysvetľovať ju vyššími princípmi). Záujmom Moskvy by oveľa viac vyhovovalo, keby zaujala podobné stanovisko ako Čína.

Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO