V zajatí jazyka "zákernej pretvárky" a "nechlapských" postojov opozičnej strany sa ešte len budeme musieť vyrovnať s tým, že dlhodobou obeťou tohto politického prístupu nie je "volič za alebo proti", ale rezignovaný človek-súčasník. Jeho neúčasť na hlasovaní o európskych hodnotách je lakonickým potvrdením toho, že politika je dnes straníckym huncútstvom. Aj v tomto ohľade znesie domáci výsledok porovnanie s európskym štandardom...

Po zvládnutom referende o vstupe do EÚ treba paradoxne konštatovať, že nastal čas hovoriť o sebe. Prizrime sa bližšie na EÚ-agendu našich politických promóterov. Rozpadla sa do dvoch podôb. Lákanie voliča na vstup do EÚ sa zredukovalo na výhody v podobe prísľubu zasľúbenej zeme, ktorá si vstupom zaistí svoju prosperitu, navŕši výšku kapitálových investícií a zaistí hospodársky rast. Alebo sa hovorilo v duchu geopolitickej moci: nemáme inú šancu, je to náš osud, zmierme sa s nevyhnutnosťou a vstúpme. Nie je nijakým verejným tajomstvom, že ekonomická integrácia krajiny do európskeho priestoru je už dávnejšie realitou. Nuž a osudová moc nad nami nikdy nedávala odpoveď na to, čo vlastne chceme. V zhluku slov a nevydarených referendových kampaní sa otázka dlhodobejšej -- hodnotovej orientácie krajiny v európskom priestore takmer vytratila. Čím začať, aby sa dalo o nej u nás vôbec hovoriť? Predovšetkým existujúcou predstavou o zraniteľnom Slovensku, podľa ktorej je vstup do EÚ, napriek súhlasu všetkých strán, primárne ohrozením. V dnešnej ankete nejde v prvom rade o tých, ktorí zdroj ohrozenia národnej zvrchovanosti vidia v oslabovaní ekonomickej váhy domáceho mužstva. Ak na ničom inom, tak na pragmatizme veľkého supermarketu sa vedia neoliberálny ekonomizmus na jednej a jazyk permanentnej sociálnej hrozby na druhej strane celkom jednoducho dohodnúť. Ide však o viac, o to, aby sa vôbec mohli dohodnúť.

O svojskej podobe Slovenska v ohrození sa v našej ankete hovorí v súvislosti so zvrchovanosťou krajiny v "kultúrno-etických" otázkach. Dnes, častejšie ako inokedy, počuť hlasy, že prežitie Európskej únie sa odohráva v zápase o kresťanskú civilizáciu. Jej základom má byť "kultúrna vojna" medzi tými, čo chcú demontovať kresťanskú civilizáciu, a medzi jej ochrancami. Oplatí sa pripomenúť, že tento spor má svoje dlhodobé historické pozadie. Práve na pozadí neutralizácie nábožensko-kultúrnych vojen sa začal odvíjať príbeh o európskom moduse vivendi. Veď čo iné, ak nie Európa rôznych tradícií je tým, o čo by z hľadiska dlhodobej orientácie malo ísť. Symbióza humanistickej kultúry osvietenského štátu s kresťansko-judaistickou tradíciou opäť pozná svoju skúšku času. Zladenie tolerancie so zodpovednosťou je bytostne európskou otázkou. Aj súčasná odpoveď na ňu predpokladá, že "kultúrne vojny" sa v domácich pomeroch nevyriešia v spore o hodnoty, ale v tom, ako sa budú viazať na konanie. Príklady priťahujú, zaväzujúce hodnoty na príkaz nefungujú. Ak v ekonomicko-sociálnej agende sme už súčasťou väčšieho priestoru, vyzerá to tak, že vo vzťahu štátu a cirkvi, sme odkázaní na seba. V našom duchu opakujem: audite sapere.

Nemusíme byť lepší, stačí, keď budeme normálni a čestní

1. Kresťanstvo zohralo významnú úlohu pri formovaní európskej kultúry, ale ako politická sila má aj na Slovensku svoje osobitné dejiny. Minister spravodlivosti Daniel Lipšic sa vyjadril, že Európa bude buď kresťanská, alebo nijaká. Do akej Európy chcete vstúpiť vy?

2. Európska únia má svojich bohatých i chudobnejších členov, víťazov i porazených. Čo treba urobiť pre to, aby sme patrili v únii k tým úspešnejším?

3. Nie je diskusia o interrupciách a výhrade svedomia anachronizmom, s ktorým vstupujeme do únie?

Damas Gruska, publicista:

1. Úloha kresťanstva je širšia než len kultúrna. Jeho vplyv (možno viac protestantizmu než katolicizmu) na hospodárstvo, pracovitosť, skromnosť, zmysel pre komunitu, odriekanie je pozitívny odkaz, ktorý sa tak rýchlo nevyčerpá. Hovoriť o tom, či bude Európa taká alebo onaká, asi nedáva zmysel. Jej hlavnou prednosťou bolo, že si nemusela vybrať a mohla vo voľnej súťaži súčasne rozvíjať viac modelov (i keď v rôznych kútoch). Nevidím dôvod, prečo sa tejto výhody vzdávať. Napríklad zmysel voľného pohybu osôb je i v tom, že si každý môže nájsť miesto, ktoré mu najväščmi (v danej chvíli) vyhovuje. Viac ako sedemdesiat rokov sme žili s jedným z nábožensky najvlažnejších národov v Európe. Z tohto vznikajúce pnutie malo síce najväčšiu razanciu v počiatočných rokoch spolužitia, ale úplne sa nestratilo nikdy, možno sa len transformovalo do všeobecnejšieho, večného sporu inovátorov a konzervatívcov. Ten však mal nielen negatívne, ale i veľmi pozitívne implikácie. To by si mali uvedomiť všetci, ktorí by chceli jednu stranu tohto sporu potlačiť argumentom jednotnej Európy.

2. Nevstupovať do EÚ s pocitom, že nám niečo dlhuje, ale prijať členstvo ako šancu a výzvu. Nie som si istý, či sa dá v súvislosti s EÚ hovoriť o víťazoch a porazených, presnejšie je hovoriť o tých, pre ktorých sa zdajú momentálne podmienky priaznivejšie či naopak. Ale toto sa rýchlo mení. Hovoriť o porazených znamená dopredu si znižovať šance.

3. Možno je teraz v EÚ módnejšie diskutovať o umelom prerušení života na jeho konci a nie začiatku, ale nám to nijako nepomôže, kým diskusiu o interrupcii neuzavrieme sami pre seba u nás doma. Nie som si však istý, či ide skutočne o spoločenskú alebo len účelovo politickú diskusiu. A obávam sa, že diskusie toho druhého typu ešte dlho nebudú v EÚ anachronizmom. Téma výhrady svedomia zasa rezonuje najmä v hlavách, v ktorých nie je nič iné, čo by sme novým krajanom mohli ponúknuť.

Zuzana Kusá, sociologička:

1. Milšia je mi Európa, ktorá na Boha nebude odkazovať deklaráciami, symbolmi a obradmi, ale bude ho sprítomňovať procedurálne, bude mať odvahu vidieť ho nie v preambule svojej ústavy, ale vo svojich najslabších. Teda Európa, ktorá nevyznáva, že každý z nás je stvorený na Boží obraz len v nedeľu, ale usiluje sa byť činiteľom slova každodennou praxou politiky rovnosti príležitostí.

2. Nie vždy ide o súťaž. Ide aj o dôstojný život, ktorý nejde pod svoje možnosti. O tom je trochu poslanie inštitúcií, ktoré sa spravujú zákonom o verejnej službe. V uplynulých rokoch boli (česť výnimkám) najmä priestorom na zdokonaľovanie osobných, či skupinových kariér, a málo sa v nich uvažovalo, čo služba verejnosti vlastne je. V týchto inštitúciách je nevyhnutné začať viac premýšľať o svojom poslaní a učiť sa spolupráci, vrátane spolupráce s verejnosťou.

3. Naša ústava zaručuje každému právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života. Zaručuje každému aj právo verejne prejavovať svoje zmýšľanie. Snahu detailnejšie upraviť výkon týchto práv vnímam ako pokus zbavovať nás svojprávnosti, ako pokus o štátny dohľad na výsostnom území jednotlivého človeka. Záujem KDH pomáhať našim potkýnajúcim sa svedomiam sa mi v súčasnej situácii vidí aj ako odpútavanie pozornosti od chýbajúcej ľudskosti koaličnej politiky.

Karol Moravčík, katolícky kňaz, teológ a publicista:

1. Kresťanstvo nemožno redukovať na historický fenomén ani na politického súpera. Sekulárne povedané, ide o filozofiu života, životný štýl i názor, potenciál inšpirácie pre praktický život. Väčšina triezvych mysliteľov akceptuje, že to, čo nazývame európskymi hodnotami, sa v mnohom zrodilo pod vplyvom kresťanstva. Čo s tým ďalej, to je otázka najmä pre kresťanov (vrátane mňa). Pápež hovorí, že kresťania majú byť srdcom alebo dušou Európy. Ak by si predstavoval, že kresťania majú dávať Európu do poriadku alebo jej majú priamo vládnuť, asi by použil iný obraz. Čo myslel svojím výrokom minister Lipšic? Hneď, ako som to čítal, povedal som si, že mi tento výrok nič nehovorí, keďže neviem, ako sa myslí. Viac-menej je jasné, že chceme vstúpiť do Európy mierovej a hospodársky prosperujúcej. Spolu s mnohými ďalšími zároveň opakujem, že európske ambície nesmú klesnúť len na riešenie pragmatických záležitostí. Pred nami je jedna veľká úloha -- ako zladiť požiadavku slobody s požiadavkou zodpovednosti v zákonodarstve a politike. Jeden dokument zo stretnutia európskych katolíckych biskupov v narážke na heslo francúzskej revolúcie hovorí: "V prostredí, ktoré vyzdvihuje hodnoty slobody a rovnosti, ale bratstvo pritom necháva bokom, musí sa kultúra slobody a rovnosti zliať dohromady s kultúrou solidarity, a to solidarity chápanej nielen ako poskytovanie pomoci, ale ako priznanie ceny jednotlivým spoločenským kategóriám." Rád by som vstúpil do Európy, kde sa táto ambícia bude realizovať.

2. Neviem, či sú vo vnútri EÚ nejakí porazení. Chudobnejší sú, a Slovensko k nim asi bude patriť. Neprekáža mi, že budeme dlhšie či kratšie chudobnejší. Prehrou by však bolo, ak by sme si sami zavinili, že ani pomocou EÚ nedospejeme k slušnému a čestnému životu. Grékov alebo Portugalcov asi až tak netrápi, že sú chudobnejší ako Nemci v Bavorsku či Taliani v Miláne. K beznádeji by viedla skúsenosť, že človek je niekým manipulovaný, zneužívaný a vykorisťovaný, takže si nielenže nesiahne na úspech, ale ani na bežný štandard -- primeranú zamestnanosť a zárobky, dostupnosť vzdelania, vymáhateľnosť práva atď. Nemusíme byť nutne lepší, stačí mi, keď vďaka spolupráci v EÚ budeme normálne fungujúci a čestní.

3. V rámci súčasného zápasu za antidiskrimináciu by azda mohlo byť akceptovateľné úsilie ľudí, ktorí si myslia, že interrupcie nie sú dobré, a požadujú možnosť konať podľa svedomia. Dúfam, že debata nie je o tom, či je "balík etických tém" anachronizmom, ale o tom, ako ho rozbaľovať: čo má alebo môže byť zákonodarne upravené a čo nie... Extrémom by boli pokusy zákonom štátu zakázať občanom "hrešiť" v ich súkromnom živote. Na druhej strane je však extrémom aj argumentácia bližšie nešpecifikovaným právom na slobodu. O tom najsvätejšom, akými sú pre nás život či sloboda, by sme sa mali učiť hovoriť (a konať) citlivejšie, múdrejšie a zodpovednejšie.

Jiří Pehe, politológ:

1. Do Európy, ktorá je založená na tradičných európskych hodnotách a na slobode. Tie tradičné európske hodnoty sú koniec koncov produktom tradícií antiky, judaizmu a kresťanstva, takže sa kresťanstvu pri uvažovaní o Európe nedá vyhnúť.

2. Musíme sa učiť od tých úspešných. Brať si od nich to lepšie a eliminovať to horšie. V tejto epoche ide predovšetkým o dôraz na vzdelanie, na zlepšovanie tých schopností, ktoré sa dobre uplatnia v postindustriálnej, informačnej spoločnosti.

3. Nemyslím si, že diskusia o interrupciách je nejakým anachronizmom, rovnako ako ním nie je akákoľvek diskusia týkajúca sa morálky. USA sú krajinou, ktorá je vždy o niečo napred pred Európou, a diskusia o interrupciách je tam vážna téma. Je to diskusia o ľudských právach: práva nemajú len dospelí, v tomto prípade ženy, ale aj deti. Odpoveď na otázku, či nenarodené dieťa má už mať ľudské práva -- teda i právo na život -- je zásadná téma.

Michael Petráš, vedúci kancelárie Friedrich Ebert Stiftung v Bratislave:

1. V Európe už som a nemám pocit, že by bola len kresťanská, je aj kresťanská. Chcem vstúpiť do EÚ, tak ako je -- t.j. so všetkými problémami, ktoré má a ktoré už desaťročia celkom úspešne rieši a s naším prispením bude riešiť. Pánu ministrovi si dovoľujem odporučiť troška sa porozhliadnuť po nekatolíckej alebo možno len tolerantne katolíckej Európe.

2. Mať politické programy (na Slovensku sa častejšie, neviem prečo, hovorí o víziách), na ich základe pripraviť realizačné projekty (na Slovensku sa im radšej hovorí reformy) a potom pracovať a pracovať...

3. Anachronizmom nie je diskusia sama osebe, o týchto problémoch treba diskutovať, anachronizmom je snaha nahradiť diskusiu a možnosť voľby zákazom.

Oľga Pietruchová, predsedníčka občianskeho združenia Možnosť voľby:

1. Osobne sa teším, že Slovensko vstupuje do EÚ založenej na liberálnej demokracii, tolerancii a slobode jednotlivca. Iste, Európa je postavená na kresťanských tradíciách, ale i na princípoch gréckej demokracie a rímskeho práva. V EÚ žije aj mnoho obyvateľov iného vierovyznania a je to aj ich Európa. Minister spravodlivosti už toho narozprával veľa, ale, našťastie, jeho slová nie sú skutočne ničím viac ako slovami. Európa bude naďalej taká, aká je -- liberálna a tolerantná, či sa to Lipšicovi, KDH či Vatikánu páči alebo nie. Valaškami a Bibliou môže KDH mávať na svojom kongrese, v Európskom parlamente sa im všetci vysmejú.

2. Koho je možné považovať v EÚ za porazeného? Portugalsko či Írsko, ktoré skutočne vstupovali do EÚ s veľkým ekonomickým hendikepom? Veď práve ich vývoj je najlepším príkladom toho, ako EÚ umožní napredovanie nielen v ekonomike, ale i spoločenskej a ľudskoprávnej oblasti. Aj malé štáty dokážu hrať dôležitú úlohu a byť rešpektované, ako to vidno na príkladoch Belgicka, Holandska, Dánska. Ak chceme byť úspešní, nesmieme sa brániť integrácii a stavať umelé hranice medzi nás a ostatné krajiny EÚ. Ak nechceme hrať v Európe druhé husle, nesmieme sa sami stavať do situácie izolovaných. Nestačí natŕčať dlane smerom k európskym peniazom a pri spoločných princípoch sa tváriť, že nás sa netýkajú a kričať o zvrchovanosti Slovenska, najmä ak táto zvrchovanosť zaznáva hodnoty osobnej slobody a rovnosti všetkých ľudí.

3. Anarchizmom je podľa mňa celé KDH a jeho prístup k politike. V demokratických krajinách EÚ by si kresťanskodemokratické strany nikdy nedovolili moralizovaním a vydieraním zneužívať náboženské presvedčenie obyvateľstva na presadzovanie svojej politickej agendy. Svedomie nie je monopolom katolíckych veriacich, naopak, v histórii ľudstva práve oni prejavili často nedostatok svedomia pri násilnom presadzovaní viery, inkvizičných procesoch a pod. Výhrada svedomia napr. v Nemecku viedla k liberalizácii interrupcií, keď okrem ženského hnutia pohol verejnou mienkou aj proces s lekárom, ktorý nemal to svedomie nepomôcť ženám v ťažkej životnej situácii. Ak politikom KDH nezabránilo vlastné svedomie hlasovať za vojnu v Iraku, mali by si konečne uvedomiť, že svedomie je vecou každého jednotlivca a len slobodní ľudia sa dokážu rozhodovať podľa svojho svedomia. Klerikálne spoločnosti, akú sa snaží u nás KDH presadiť, k slobodným určite nepatria a verím, že nikto u nás netúži po totalite a diktatúre jednej ideológie. Myslím, že KDH to vie a aj preto sa obáva EÚ a usiluje sa na poslednú chvíľu pretlačiť svoju agendu za každú cenu. V EÚ je totiž takáto agenda skutočne smiešna.

Sylvia Porubänová, sociologička:

1. Do Európy, ktorej krásnym proklamovaným krédom je: "Jednota v rôznosti". Do modernej, prirodzene multikulturálnej a zároveň tolerantnej Európy. Do Európy, ktorá ctí demokratické, humanistické ideály a univerzálnosť a nedeliteľnosť ľudských práv všetkých jej obyvateľov a obyvateliek.

2. Pripraviť sa na "beh na dlhé trate". Nepodliehať prehnaným očakávaniam, ani zbytočnému sebapodceňovaniu. A individuálne mať na zreteli, že šťastie praje pripraveným.

3. Je dôkazom, že "boj" o charakter budúcej Európy stále prebieha. Bohužiaľ, vonkoncom nejde iba o diskusiu. Nielen na Slovensku, ale aj v iných kandidátskych krajinách môžeme sledovať kontinuálnu snahu mocensky zafixovať najkonzervatívnejšie hodnoty a mechanizmy.

Matúš Ritomský, občiansky aktivista:

1. Prial by som si vstúpiť do multikultúrnej Európy, v ktorej bude náboženská znášanlivosť samozrejmosťou a v ktorej budú vedľa seba žiť ľudia rôznych vierovyznaní, pohľadov na život, politických presvedčení, filozofií. Rozmanitosť a pestrosť je nevyhnutná pre udržanie prirodzenej rovnováhy v prírode a podobne by to mohlo fungovať aj v ľudskej spoločnosti. Kresťanské princípy zbavené dogmatizmu môžu byť veľmi pozitívnym prvkom, rovnako pozitívne môže byť aj vzájomné obohacovanie, zbližovanie a prelínanie sa rôznych iných náboženstiev a kultúr. Politika by mala byť založená predovšetkým na princípoch občianskej spoločnosti, v ktorej nie je rozhodujúcim kritériom vierovyznanie človeka, ale jeho dobrá vôľa riešiť problémy a snaha žiť tolerantne s tými, ktorí sú iní.

2. Skutočná hranica rozdeľujúca bohaté a chudobné štáty vedie mimo Európskej únie. Rozdiely medzi európskymi krajinami sú neporovnateľné s obrovskou priepasťou, ktorá delí rozvinuté štáty severu (medzi ktoré môžeme pokojne zaradiť aj Slovensko) a chudobné krajiny tretieho sveta. Mali by sme si uvedomiť, že na Slovensku veľká väčšina ľudí skutočnú chudobu už nepozná, zatiaľ čo pre milióny ľudí na Zemi je stále každodennou skúsenosťou boj o základné ľudské potreby ako voda, potrava, bezpečné bývanie atď. Otázkou teda nie je iba to, čo by sme mali urobiť, aby sme patrili k tým najbohatším, ale aj to, čo môžeme urobiť pre tých, ktorí sú na tom oveľa horšie ako my. Odpoveďou je: predovšetkým nezabudnúť pri našej honbe za blahobytom na to, že v globálnom meradle patrí naša krajina z hľadiska materiálneho bohatstva už dnes k privilegovanej elite, a preto je našou povinnosťou nezatvárať oči pred skutočnou biedou na iných miestach Zeme. V kultúre a politike západo európskych krajín by sme mali nadväzovať predovšetkým na tie prúdy, ktoré zohľadňujú tento globálny pohľad na svet, kladú dôraz na našu spolupatričnosť s ľuďmi v núdzi, s tými, ktorí aj dnes umierajú od hladu alebo následkom banálnych chorôb, a snažia sa presadzovať praktické kroky na zlepšenie ich situácie.

3. Diskusia o interrupciách je niečím, čím si musí naša spoločnosť nevyhnutne prejsť. Otázky okolo ochrany nenarodeného života, a s tým súvisiacich hodnotových priorít, vôbec nie sú jednoduchou témou, ktorá sa dá rýchlo uzavrieť. Keď sa pozrieme do krajín západnej Európy alebo do Spojených štátov amerických, tak tam sa táto diskusia a spor medzi dvoma princípmi "pro-choice" (za možnosť voľby) a "pro-life" (za ochranu nenarodeného života) vedie už dlhé roky a nedá sa povedať, že by sa blížila k nejakému všeobecnému konsenzu. Je iba dobré, že sa podobná diskusia rozpútala aj u nás, pretože to je dôkaz, že občianska spoločnosť začína v našej krajine žiť. Som rád, že sa u nás vedie diskusia, ktorá nie je iba o ekonomike a hospodárskom raste, ale ktorá núti ľudí zamýšľať sa aj nad základnými životnými hodnotami a hľadať si svoj vlastný postoj k neľahkému rozporu medzi princípmi osobnej slobody a zodpovednosťou za druhý život.

Peter Salner, etnológ a predseda Židovskej náboženskej obce v Bratislave:

1. Do slušnej, založenej na morálnych hodnotách, zbavenej akýchkoľvek dogiem, vnucovaných každému.

2. Trochu doplním TGM: Nebáť sa, nekradnúť a pracovať...

3. Nepovažujem tieto témy za prioritné, ale podobné problémy sa riešia napr. aj v USA a iných vyspelých krajinách. Asi je nevyhnutné si to vydiskutovať a spoločne prísť k rozumnému konsenzu. Možno to chvíľu potrvá, ale stojí to za to.

Ján Stena, sociológ:

1. Otázka je položená priveľmi sugestívne. Navádza k ideologizujúcej odpovedi. Ale na čo by nám bolo myšlienkové rojčenie o Európe a ako by sme dokázali uniknúť pred jej minulosťou? Európa bude taká, akou ju dokážeme stvárniť z historicky sa vynárajúcich príležitostí. Nebude svetom bez hodnotového podložia založeného kresťanstvom, ale ani bezmyšlienkového cvalu vpred za vidinou "úspechu". Ale nechcel by som žiť v pomeroch umŕtvených katechizmom ani v bezbrehom morálnom relativizme. Oficiálny katolicizmus s jeho majetníckym zachádzaním s citlivými otázkami Božími a ľudskými rezignoval na hľadanie. Tým oberá kresťanstvo o vplyv v modernom živote Európy.

2. Ľutujem, ale aj táto otázka je postavená tak, že nás vedie k reprodukovaniu terajšieho stavu -- aby vládol nepomer a pachtenie sa na výslnie. Čo treba robiť, aby bolo viacej harmónie, vzájomnej podpory a možností rozvoja pre všetkých členov únie? Asi treba oslabovať národný egoizmus a podrývať privilégiá silnejších. Práve tým zmocnie vnútorná podstata "únie". Takto môže odpovedať len ten, kto sa už cíti byť v únii, nie však ten, kto do nej vstupuje ako do poľovníckeho revíru.

3. Takéto diskusie sú náhradnými témami, ktoré svedčia o nepripravenosti ich iniciátorov účinkovať ako plnohodnotný člen únie. Európsku úniu charakterizuje dobrovoľnosť, pluralita tradícií a vysoká miera tolerantnosti. Ak si niekto plnohodnotne neosvojil zmysel týchto jej atribútov, ak ich používa len ako prázdne slová, chce sa do tohto spoločenstva vnútiť so svojimi staromládeneckými motívmi. Európska únia sa však kvôli tomu nesformovala, bytostné otázky jej rozvoja a nášho uplatnenia sa v nej sú celkom iné. Nastoľuje ich Konvent a naša každodennosť v podobe praktickej adaptácie na konkurenciu a interakcie s ponúkanými možnosťami (využitie fondov, obsadenie miest produktívnymi osobami, atď).

Milan Zemko, historik:

1. Keď naši kresťanskodemokratickí politici hovoria o kresťanskej Európe, akosi cítiť z ich slov, že majú na mysli predovšetkým katolícku Európu, lenže taká už dávno nejestvuje. Osobne si prajem vstúpiť do Európy, ktorá spočíva na kresťansko-judaisticko-antických základoch obohatených slobodomyseľným osvietenstvom a ktorá je cieľavedome orientovaná do budúcnosti.

2. Najmä by sme si mali uvedomiť, že našu prácu na úspechu neurobí nikto za nás, že sa nebude dať viezť na zadku európskeho voza a pritom tradične frflať, ako nás iní odstrkujú a ako by sme my -- všakáno -- všetko robili lepšie, keby nám to tí druhí umožnili. Inak povedané, musíme byť "na pulze" dôležitých informácií, okamžite sa zorientovať a konať, lebo v Európe to naše tradičné "my sme nevedeli, nám nepovedali" vonkoncom neplatí.

3. Diskusia o interrupciách je predsa len diskusia o (ešte nenarodených) ľudských bytostiach a v tomto základnom zmysle slova nie je anachronizmom. Právo na výhradu svedomia, aspoň tak ako sa prezentuje, vzbudzuje prinajmenšom nedôveru.

Václav Žák, redaktor českého časopisu Listy:

1. Ak niečo charakterizuje Európu, tak je to práve neobyčajná flexibilita kultúrnych vzorov. Musíme si vyberať, akú Európu vlastne chceme. Do "kresťanskej Európy" totiž patrí i Hitler, ale to sa mi ako vzor skutočne nepáči. Ja by som chcel vstúpiť do Európy založenej na správne pochopenej tolerancii a rešpekte k dôstojnosti iných ľudí.

2. Neviem, kto sú porazení v EÚ -- všetky štáty, ktoré do nej kedy vstúpili, na tom len zarobili. Recept je jednoduchý: obstáť v súťaži a využiť obrovskú príležitosť, ktorú EÚ dáva.

3. Súdiac podľa periodických výbuchov odporu k interrupciám i v USA, je zrejmé, že táto téma z diskusie nezmizne. Pokiaľ rešpektujeme právo ženy rozhodovať o sebe, je jedinou účinnou cestou boja proti interrupciám presviedčanie. Zákazy a represie nič nezlepšia, naopak. V Českej republike a na Slovensku pravdepodobne tiež, klesli za desať rokov potraty o dve tretiny. Bez represií.

Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO