Sociálna demokracia

Voľba prezidenta v Čechách je dráma, v ktorej najviac priťahuje sociálna demokracia. V dejinách českej politiky neexistovala nijaká politická strana, ktorá by cielene pochovala vlastného prezidentského kandidáta. ČSSD to v uplynulých týždňoch dokázala hneď dvakrát. Z údajov o porážke Miloša Zemana je takmer nemožné zistiť, ako sú poslanecký a senátorský klub ČSSD rozdrobené. Ak prijmeme kuloárne reči v Poslaneckej snemovni, potom by mohlo byť vysvetlením, že desať hodín pred hlasovaním sa stretol Stanislav Gross so svojimi trinástimi vernými a dohodli sa, že dohody neplatia. Potom by odovzdanie týchto hlasov v prvom kole Václavovi Klausovi a v nasledujúcom nikomu mohlo vytvoriť základnú charakteristiku hlasovania v druhej voľbe. Táto špekulácia však nič nevypovedá o príčinách riskantných obratov v správaní sociálnodemokratických poslancov a senátorov. Zostáva však historickou zásluhou súčasného vedenia ČSSD -- konkrétne Vladimíra Špidlu a Stanislava Grossa, že v Čechách nebol zvolený ľavicový prezident.

Klausove šance

Morálnym víťazom uplynulých týždňov je bezpochyby ODS. Nedosiahla síce svoj očakávaný cieľ, ale ako jediná sa správala vo svojom celku principiálne a jasne. Základnou otázkou piatkovej voľby prezidenta je, či Klaus dokáže zvíťaziť v prvom kole v Poslaneckej snemovni. Všeobecne sa totiž očakáva, že antiklausovská pravica v Senáte dokáže pretlačiť Sokola v hornej komore do druhého kola, papierovo by však mal Sokol zvíťaziť i v dolnej komore. To by však znamenalo, že celá vládna koalícia bude hlasovať podľa jednotného scenára.

Klausovu šancu vo vnútri koalície tvorí ľavicová skupina v sociálnej demokracii a vybratí jedinci z radov ľudovcov a unionistov. Najmä Zemanovo krídlo ČSSD po minulej voľbe, keď ho Špidlova frakcia ponížila pred celou krajinou, sa bude musieť rozhodnúť. Ak chcú v marci na zjazde sociálnej demokracie prejsť do ofenzívy či presadiť Zemana ako kandidáta ČSSD pre priamu voľbu, nemôžu dovoliť zvolenie Sokola. Iba vtedy, keď sa Špidla ukáže ako neschopný postaviť úspešného prezidentského kandidáta, môžu jeho stranícki protivníci zaútočiť na predsednícky post v sociálnej demokracii.

No Klausove šance u ľavice neskončili. Vďaka vedeniu sociálnej demokracie idú do tretej voľby dvaja pravicoví kandidáti. Komunisti budú musieť pri svojom hlasovaní hľadať menšie zlo. Predovšetkým pre nich neznamená priama voľba takmer nijaký politický zisk. To by ich mohlo motivovať k tomu, aby vytvorili podmienky na zvolenie jedného zo súčasných kandidátov. Klaus pre nich predstavuje politika, ktorého poznajú -- ako hovoria niektorí z komunistických poslancov -- s ktorým je možné nesúhlasiť, ale na ktorého slovo sa dá spoľahnúť.

Sokolove nádeje

Správanie poslancov a senátorov za Úniu slobody -- DEU a KDU - ČSL bolo doteraz málo čitateľné. Tieto strany totiž hrali v oboch voľbách odlišné roly. V tej prvej sa sústredili na presadenie svojho kandidáta Petra Pitharta. Po jeho malom úspechu v prvom kole už bolo jasné, že kluby týchto strán neexistujú ako celok. V druhej voľbe sa KDU -- ČSL a Únia slobody -- DEU sústredili na deštrukciu. Pripojili sa ku kandidatúre Jarmily Mozerovej, pri ktorej bolo už vopred jasné, že jej úlohou nie je zvíťaziť, ale zabrániť víťazstvu Zemana či Klausa v Senáte.

Ak získa Sokol hlasy celej vládnej koalície, má veľkú šancu byť zvolený -- niektoré prepočty dokonca hovoria o približne 140 hlasoch v treťom kole. To by však znamenalo, že by sa malo správať rozporuplne nielen vedenie ČSSD, ale aj tí poslanci a senátori sociálnej demokracie, ktorí v minulej voľbe hlasovali za Zemana. Pre komunistov Sokol predstavuje politicky málo známeho pravicového kandidáta s viac ako sporným postojom k sudetským Nemcom, väzbu na katolícku cirkev a nepríjemnú istotu zachovania zloženia prezidentskej kancelárie.

Pre väčšinu parlamentných predstaviteľov vládnej koalície môže byť Sokol príťažlivý. Malá pravdepodobnosť, že bude silným prezidentom, vyhovuje členom vlády a užším vedeniam vládnych strán. Jeho pravicové a náboženské presvedčenie je úprimné, čo je mnohým ľudovcom i unionistom sympatické. Navyše bol Sokol vybratý skutočne dobre, aby reprezentoval tretí z možných variantov správania sa sociálnej demokracie -- po nevýraznom uchádzačovi o prezidentský post, ktorým bol Jaroslav Bureš, nastúpil Zeman ako ľavicový kandidát, teraz je tu pravicový kandidát.

Priama voľba

Dvaja pravicoví kandidáti môžu znamenať také rozštiepenie parlamentu, že sa po piatku ešte viac priblíži priama voľba prezidenta občanmi. Stačí málo -- keď sa bude ľavicová časť parlamentu správať podľa svojich ideologických stereotypov, nebude zvolený žiadny z kandidátov tretej voľby. I keď tým nepadá ústavná možnosť ďalších volebných kôl, ochota na tieto experimenty klesá geometrickým radom.

Čaro nechceného, ktoré prináša priama voľba, je spojené s tým, že najsilnejším prezidentským kandidátom zostane i po tejto zmene Klaus. Podľa výskumov verejnej mienky vedie už teraz.

Ťažko si predstaviť, že sa pre priame prezidentské voľby podarí zjednotiť volebné základne vládnej koalície. Zdá sa, že v dueli s Klausom by mohla obstáť iba osobnosť, ktorá je vnímaná ako dôveryhodná, ale nepolitická. Podľa mnohých odborníkov je však najpravdepodobnejším víťazom priamych prezidentských volieb riaditeľ televízie Nova Vladimír Železný.

Všetko však nasvedčuje tomu, že súčasná vláda ČR vstúpi do dejín ako politicky slabá. Pritom napríklad súboj okolo otázky vojny v Iraku vyžaduje jednotu a silnú vôľu. Ekonomické a sociálne problémy sa pravdepodobne zauzlia ešte väčšmi. Vláda vedená sociálnymi demokratmi sa už dnes blíži k rozhodnutiam, ktoré sú v rozpore s programom ČSSD. Nervozita prameniaca z neistoty, či sa môže v Poslaneckej snemovni spoliehať na svoju mikroväčšinu, rozhodne nepovedie k zvýšeniu legislatívnej aktivity vlády. Toto všetko vedie k jednoduchému záveru: vzhľadom na to, že túto krajinu čaká množstvo obtiažnych rozhodnutí, bolo by dobré, keby prezidentom ČR bola silná osobnosť.

V parlamente budú prebiehať rokovania do poslednej chvíle pred hlasovaním. Už predchádzajúce voľby ukázali, že stanovisko vedení strán a klubov samo osebe neurčí, kto ako bude v tajnej voľbe hlasovať. Všeobecne platí, že bude predovšetkým na parlamentnej ľavici, či dokáže prejaviť štátnický um priklonením sa k jednému z pravicových kandidátov a ukončí tým volebné utrpenie.