ANALÝZA - Hlavné príčiny

Intelligence Report: Farebné revolúcie a Bielorusko

23. 12. 2010 / Andrej Vaščík

V posledných rokoch došlo v mnohých krajinách postsovietskeho priestoru k tzv. farebným revolúciám. Západné médiá väčšinou zdôvodňujú tieto udalosti ako dôsledok odhodlania miestneho obyvateľstva, mimovládnych organizácií a opozície, ktorí sa rozhodli pomocou nenásilných demonštrácií vynútiť si rozpustenie parlamentu či odstúpenie novozvoleného prezidenta, odvolávajúc sa na zmanipulované voľby. Následne podľa tvrdení západných zdrojov došlo k usporiadaniu nových demokratických volieb, v ktorých boli zvolení lídri opozície. V skutočnosti majú však tieto revolúcie iné hlavné príčiny, na ktoré chcem v tomto materiáli poukázať.

Následne po objasnení hlavných príčin a okolností vedúcich k "farebným revolúciám" by som chcel venovať ďalšiu časť mojej práce dopadu týchto udalostí na vývoj nášho objektu Bielorusko skúmaného v rámci ARES Analysis. Hoci v Bielorusku k podobným politickým zmenám nedošlo, tieto udalosti sa ho ako postsovietskej republiky priamo dotýkajú a ovplyvňujú vývoj našich hypotéz. Na začiatok by som však chcel ešte stručne popísať vývoj revolúcií v jednotlivých krajinách.

Farebné revolúcie – všeobecný vstup

Gruzínsko - 2. novembra 2003 sa konali parlamentné voľby, v ktorých zvíťazila koalícia prezidenta Eduarda Ševardnadzeho. Opozícia vyhlásila, že voľby boli zmanipulované a pochybnosti vyjadrili aj niektorí medzinárodní pozorovatelia. Vodca opozície Michail Saakašvili sa vyhlásil za víťaza volieb a usporiadal s pomocou mimovládnych organizácií sériu masových demonštrácií. Keď novozvolený parlament prvýkrát zasadal, Saakašvili a jeho prívrženci vtrhli do budovy "vyzbrojení" ružami a prerušili prezidentov prejav. Polícia im v tom nezabránila. Ševardnadze urýchlene opustil zasadanie. Vďaka ružam v parlamente prevrat nazvali Ružovou revolúciou.

Ukrajina - 31. októbra 2004, boli v tejto krajine prezidentské voľby. Prvé kolo vyhral tesne Viktor Janukovyč pred svojim rivalom Viktorom Juščenkom. Aj druhé kolo volieb vyhral Janukovyč. Juščenkov tábor vyhlásil, že voľby boli zmanipulované a mimovládne organizácie, ako aj medzinárodní pozorovatelia, im dávali za pravdu. Nasledovali demonštrácie, na ktorých dominovala oranžová farba. Tak vznikol názov Oranžová revolúcia.

Kirgizsko - Krátko potom, ako sa 13. marca 2005 skončili parlamentné voľby, prepukli v mnohých mestách protesty. Medzinárodní pozorovatelia zaznamenali síce vo voľbách určitý pokrok, ale podľa ich tvrdení ešte nespĺňali požadované kritériá. Keď protesty prerástli do násilia, prezident Askar Akajev opustil krajinu a 5. apríla rezignoval. Napriek násiliu, ktoré sprevádzalo protesty, dostali udalosti názov Tulipánová revolúcia.

Bielorusko - 19. marca 2006 prepukli demonštrácie ešte skôr, ako boli známe výsledky prezidentských volieb. Protesty doma i v zahraničí sa navyše začali pripravovať už dlho predtým, bez ohľadu na to, ako voľby dopadnú. Kým sa však na námestí v Minsku začal prvý protest s asi 10-tisíc demonštrantmi, ich rady sa postupne zredukovali, až si nakoniec asi 200 stúpencov opozície postavilo na námestí stany. Tie polícia zlikvidovala bez použitia násilia. Opozícia sa ešte pokúsila o jednu demonštráciu, ktorá však bola neúspešná a tým sa skončili udalosti, ktoré dostali jednotný názov Džínsová revolúcia.

Hlavné príčiny farebných revolúcií

Môžeme konštatovať, že tieto udalosti majú viacero spoločných znakov: masové protesty organizované opozičnými silami, symboly revolúcií, načasovanie (odohrali sa približne v rovnakej dobe) a vždy išlo o štáty postsovietskeho priestoru. Je jasné, že príčinou týchto politických zmien nebola len túžba väčšiny miestnych obyvateľov po demokratizácii spoločnosti a ich príslušné aktivity, ale iniciatíva musela mať pôvod vo vyšších kruhoch. Iným spôsobom sa totiž nedá vysvetliť presné načasovanie revolúcií, ktoré nasledovali tesne za sebou a všetky mali takmer identické črty. Takéto aktivity museli byť jednoznačne koordinované z jedného centra.

Dôležitá je preto otázka, kto stojí za týmito udalosťami. Môžeme konštatovať, že skôr ako o snahy demokratizovať postsovietsky priestor ide o úsilie západných politických lídrov, ovplyvňovaných ekonomickou a ropnou lobby, získať pod svoju kontrolu strategicky dôležitý postsovietsky priestor. Farebné revolúcie pritom nie sú ničím iným ako politický prostriedok na dosiahnutie týchto cieľov, čo je lepšia alternatíva ako uprednostniť priamu konfrontáciu s Ruskom v boji o dominanciu v tomto priestore.

Autorom tejto stratégie je Gene Sharp, profesor na Harvarde, ktorý sa zaoberal úvahami, ako dosiahnuť politické ciele bez použitia násilia. Výsledky zhrnul roku 1973 v knihe "Politika nenásilných akcií" .

Pozn. ŠOK: Jde o triptych The Politics of Non-violent Action:

I. Power and Struggle - Porter Sargent 1973, ISBN 978-0875580708. Kniha podává analýzu povahy politické moci a vazby moci na sociální podporu : "Politická moc se rozpadá, když jí lidé odmítnou svou poslušnost a podporu" tvrdí autor (str. 63) a popisuje "sdílené standardy a principy", jakož i historický exkurs od odmítnutí spolupráce plebejců ve starém Římě až po moderní hnutí jako československý občanský odpor z roku 1968.)
II. Methods of Nonviolent Action - Porter Sargent 1973, ISBN 978-0875580715;
III. Dynamics of Nonviolent Action - Porter Sargent 1985, ISBN 978-0875580722.
Kniha Gene Sharpa "Od diktatury k demokracii: Koncepční rámec pro osvobození" (From Dictatorship to Democracy: A Conceptual Framework for Liberation, A.Einstein Institution 2003, ISBN 978-1880813096), přeložená do srbštiny za pomoci vlivové organizace Freedom House, financované z amerických vládních zdrojů, získala přezdívku ''Uživatelská příručka hnutí Otpor''. Dnes je k dispozici nejen v angličtině,ale i v ruštině, polštině a desítce dalších jazyků. Kupodivu v češtině ne...

Autor, výzkumník Albert Einstein Institution a pedagog Centra pro mezinárodní záležitosti na Harvardu, přezdívaný "Clausewitz nenásilné války", napsal ještě knihy "Vedení nenásilného boje: praxe 20. století a potenciál 21. století" (Waging Nonviolent Struggle: 20th Century Practice And 21st Century Potential, Extending Horizons Books, 2005, ISBN 978-0875581613), "Národní bezpečnost prostřednictvím civilní obrany" (National Security Through Civilian-Based Defense. Civilian Based Defense Assn, 1985. ISBN: 978-0961425609) , "Jak učinit Evropu neporazitelnou: Potenciál civilního odstrašování a obrany" (Making Europe Unconquerable: Potential of Civilian-based Deterrence and Defence. Taylor & Francis, 1985. ISBN: 978-0850663365) a "Civilní obrana: Post-vojenské zbraňové systémy" (Civilian-Based Defense: A Post-Military Weapons System. Princeton University Press, 1990, ISBN 978-0691078090) , ve které popisuje úsilí několika evropských zemí, integrujících malé skupiny nenásilného odporu do jejich převážně vojenské obranné politiky. Podle autora komplexní civilní rezistenci může představovat efektivní odstrašující prostředek vůči útoku a stát se alternativou k dilematu jaderného odstrašení a konvenční války. "Dvě věci jsou v budoucnosti politiky a mezinárodních vztahů jisté," píše Gene Sharp. "Konflikt je nevyhnutelný a účinná obrana bude třeba proti vnitřním uchvatitelům moci i vůči mezinárodním agresorům."

Ústředním prvkem pro pochopení dynamiky politické moci je důvod, proč lidé poslouchají. Sharp uvádí důvodů sedm :

  • 1. Zvyk je hlavní důvod, proč lidé si nekladou otázky zkoumající kroky svých "nadřízených" či očekávání. Obvyklá poslušnost je zakotvena ve všech kulturách (dej císařovi co je císařovo, Bohu co je božího) . Koneckonců, není to právě to, co je kulturně obvyklým chováním ?
  • 2. Strach ze sankcí: Jedná se o strach sankcí spíše, než samotné sankce, co je nejúčinnějším faktorem při vymáhání poslušnosti.
  • 3. Morální povinnost: Tento vnitřní omezující faktor je výsledkem kulturního programování a úmyslné indoktrinaci státem, církví a sdělovacími prostředky.
  • 4. Vlastní zájem: Potenciál finančního zisku a větší prestiže mohou lákat lidi poslouchat.
  • 5. Psychologické identifikace s pravidly: Lidé mohou cítit citové pouto k vůdci nebo systému, dochází pak k vítězství vůdce a jejich vlastní prohře . Mezi nejčastější projevy tohoto jsou vlastenectví a nacionalismus.
  • 6. Zóny lhostejnosti: Lidé často poslouchají příkazy, aniž by vědomě akceptovali jejich legitimitu.
  • 7. Absence sebevědomí: Někteří lidé dávají přednost zodpovědnosti nad jejich životy a kontrole jejich chování vládnoucí třídou. Mohou se cítit nedostatečně silní, aby přijímali vlastní rozhodnutí.

Sharp uvádí tři způsoby, které umožňují nenásilným akativistům zvítězit. První z nich je konverze. Stoupenci Gandhího a mnoho náboženských skupin trvají na tom, že převedení soupeře do logiky jejich pohledu tak, aby oslovili jejich srdce a mysl, je jediným skutečným vítězstvím. Na druhé straně, když soupeř nesouhlasí s odpůrci, je příliš nákladné pokračovat v boji. Zahnízdění je pravděpodobně nejvíce oblíbenou cestu k vítězství. Třetí cesta je tím, co Sharp nazývá nenásilný nátlak. Ten nastane, když je opozice nucena udělat ústupky proti své vůli, protože její mocenská základna byla rozpuštěna. Proto, i když nenásilnou kampaní nelze změnit protivníkův způsob myšlení, může ještě opozice ovlivňovat běh událostí.

Technika nenásilné akce - výňatek z knihy Gene Sharpa Politika nenásilné akce . Součást on-line kurzu ZDE

Metody nenásilného protestu a přesvědčování - výňatek z knihy Gene Sharpa Politika nenásilné akce . Součást on-line kurzu ZDE

Dalšími autory, mapujícími strategii "nonviolent action", je dvojice Peter Ackerman a Jack DuVall, kteří uveřejnili knihu historických příkladů jako písemné shrnutí seriálu televize PBS Nejúčinnější síla : Století nenásilného konfliktu (A Force More Powerful: A Century of Non-Violent Conflict. Palgrave Macmillan, 2001. ISBN: 978-0312240509) . Část nazvaná "Hnutí k moci" mapuje předrevoluční Rusko, koloniální Indii a hnutí Solidarita v Polsku; "Odolnost proti teroru," popisuje německou opozici v roce 1923 a dánský odpor k nacistické invazi, latinskoamerické hnutí odporu v El Salvadoru, Argentině a v Chile. Třetí část "Kampaně za práva" se zabývá hnutím za občanská práva v USA a bojem proti apartheidu v Jižní Africe, obnovením demokracie na Filipínách, palestinskou intifádou a celou řadu akcí v Číně, východní Evropě, a Mongolsku. Kapitola "Násilí a síla" se odkazuje na teoretické otázky, které vyvolává nenásilí a stručně pojednává o současných či nedávných konfliktech na Srí Lance, v Baskicku, severním Irsku, Barmě, Srbsku a Kosovu.

V roku 1987 si prišiel na Harvard doplniť vzdelanie penzionovaný plukovník armády Robert Helvey, predtým aj vojenský atašé v Barme (dnešné Mjanmarsko). Pod vplyvom Sharpových koncepcií dospel Helvey k presvedčeniu, že to môže byť metóda vhodná aj pre Barmu. Sharpove aktivity v Barme zamerané na posilnenie amerického vplyvu síce skončili neúspechom, na druhej strane po roku 2000 jeho stratégia viedla k politickým zmenám vo viacerých postkomunistických krajinách.

V roku 2000 Helvey využil stratégiu Sharpa v Srbsku. Medzinárodný republikánsky inštitút vyslal plukovníka do Srbska, kde sa zameral na predstaviteľov opozičnej skupiny Otpor. K dispozícii už mal aj srbský preklad Sharpovej knihy. Aktivistov Otporu pozval Helvey do Budapešti, kde ich učil používať metódy nenásilného uchopenia moci. Počas školenia vychádzal zo Sharpových poznatkov, že každý režim je závislý od rozhodujúcich mocenských zdrojov. Od určitej morálnej autority, podriadenosti alebo minimálne určitej spolupráce ľudí, armády, polície, od ekonomického systému a byrokracie. Kľúčom je oslabiť tieto spomenuté piliere režimu. V bývalej Juhoslávii sa 24. septembra 2000 uskutočnili prezidentské voľby, v ktorých síce zvíťazil kandidát opozície Vojislav Koštunica, ale keďže nezískal dosť hlasov, volebná komisia vyhlásila druhé kolo volieb. Opozícia tvrdila, že jej kandidát zvíťazil už v prvom kole, preto zorganizovala sériu demonštrácií. Zároveň vyzvala prezidenta Slobodana Miloševiča, aby odstúpil. Keď nevyhovel ich žiadosti, jej priaznivci zaútočili na budovu parlamentu a podpálili ju. Miloševič pod týmto nátlakom rezignoval. Následne sa členovia hnutia Otpor stali školiteľmi v Gruzínsku a Ukrajine. Takto vyškolení predstavitelia gruzínskej a ukrajinskej opozície, ktorá zvrhla miestne autokratické režimy, dostávali navyše finančnú podporu od západných neziskových organizácií a politických aktivistov.

Napríklad, americký miliardár George Soros prostredníctvom svojej založenej organizácie Open Society - Georgian Foundation počas troch mesiacov pred voľbami poskytol gruzínskym opozičným silám 42 miliónov dolárov. Na podporu Oranžovej revolúcie poskytol Soros 65 miliónov dolárov.

Je otázne, do akej miery plukovník Helvey, americký finančník Soros a im podobní západní politickí aktivisti majú úmysel financovaním a výcvikom opozičných síl prispieť k šíreniu demokracie. V mnohých prípadoch totiž nedošlo k očakávaným demokratickým zmenám, čo dokazuje, že skôr ako o zvrhnutie autoritárskych režimov ide o snahy dosadiť prozápadných politických lídrov v postsovietskych republikách bez ohľadu na spôsob ich vlády, ktorí by rešpektovali požiadavky ekonomických elít Západu. Napríklad, v Gruzínsku mala vláda problémy s napĺňaním mnohých sľubov, ktoré mali systém zdemokratizovať. Naopak, zmeny možno považovať za menej demokratické. Po príchode k moci nové gruzínske politické vedenie iniciovalo zmeny vo volebnom zákonníku. Pokiaľ porovnávame tento dokument s predchádzajúcim, môžeme povedať, že nová verzia je menej demokratická ako tá pôvodná. Podľa predchádzajúceho zákonníka napríklad prezident Gruzínska Ševardnadze menoval 5 z 15 členov volebnej komisie. Opozícii tak ostávalo 9 miest. Predsedu Volebnej komisie menoval prezident z 3 kandidátov, ktorých navrhovala OBSE. Pri parlamentných voľbách v roku 2004 prezident menoval 5 z 15 členov komisie, vrátane dvoch od opozície (jeden z "Národného hnutia" – strana Saakašviliho, druhý zo strany "Spojení demokrati" – strana Zuraba Žvaniju). Dnes sú oba subjekty súčasťou vládnej koalície. Bol schválený zákon, podľa ktorého sa OBSE už nezúčastňuje na výbere kandidatúry predsedu Volebnej komisie (menuje ho osobne prezident). Takým spôsobom vládna moc kontroluje 8 z 15 členov komisie. Pravdou síce je, že parlamentné voľby v roku 2004 boli zorganizované lepšie ako tie predchádzajúce v novembri 2003, avšak opozičné strany prakticky neboli pripustené k médiám. Okrem toho, ignorujúc odporúčanie Rady Európy, nebol znížený minimálny počet hlasov, ktoré boli potrebné, aby sa strana dostala do parlamentu (zo 7 % na 4 %). Problémom bol tiež prechod na voliteľný systém primátorov veľkých miest pôvodne menovaných prezidentom, tento krok bol v roku 2004 odložený až na rok 2006. Na druhej strane Sorosova organizácia poskytovala po ružovej revolúcii prezidentovi, premiérovi Gruzínska 1500 amerických dolárov mesačne, ministrom gruzínskej vlády 1200 dolárov a ich námestníkom 700 dolárov mesačne, t.j. vláde, ktorá bola kritizovaná za demokratický deficit.

V prípade Gruzínska a Ukrajiny tiež viaceré udalosti pred a po farebných revolúciách v týchto krajinách dokazujú, že v prvom rade išlo o boj medzi ruskými a západnými ekonomickými elitami v postsovietskom priestore, nie o zápas za demokraciu. Pokiaľ ide o Gruzínsko, pôvodne Západom podporovaný prezident Ševardnadze sa neskôr začal prikláňať k Rusku. Ešte v roku 2001 Gruzínsko podpísalo tajnú 25 – ročnú dohodu s Ruskom, podľa ktorej sa ruský energetický gigant Gazprom stal výhradným dodávateľom zemného plynu. Následne bola predaná elektrická sieť ruskej firme, uprednostnenou pred AES Corporation, podporovanej americkou vládou. Je preto jasné, že za udalosťami v Gruzínsku v roku 2003 stoja prioritne západné elity podporované ekonomickou a energetickou lobby, ktoré potrebovali zaistiť si kontrolu nad kaukazským regiónom ako strategickým energetickým koridorom, kde sa mimochodom nachádza aj ropovod BTC kontrolovaný západnými firmami, a odstrániť ruskú konkurenciu. Pokiaľ ide o Ukrajinu, pred vypuknutím revolúcie v roku 2004 odchádzajúci prezident Leonid Kučma dal prietok ropovodu Odesa - Brody otočiť, takže prepravoval ruskú ropu na juh, čím znevýhodnil západných producentov, ktorí posielali z Kaspického mora svoje produkty do Európy. Okrem toho tri mesiace pred prezidentskými voľbami v roku 2004 šéf Gazpromu Alexej Miller a šéf spoločnosti Naftohaz Ukrajiny podpísali dohodu, ktoré prehodnotili podmienky dodávok plynu na Ukrajinu. Dovtedy sa dodávkami zaoberali nezávislí sprostredkovatelia. Na základe dohody sa však ukrajinská strana zriekla ich služieb a odovzdala právo dodávať plyn na Ukrajinu Rosukrenergu, štruktúre závislej na Gazprome. Vtedajší predseda ukrajinskej vlády Janukovyč, za ktorého vlády došlo k podpisu dohody, sa preto stal prezidentským kandidátom logicky favorizovaný Moskvou. Po revolúcii však nová prozápadná vláda oznámila zámer obrátiť tok ropovodu Odesa – Brody. Je preto jasné, že aj revolúcia na Ukrajine bola plánovaná a zrealizovaná západnými elitami.

Môžeme všeobecne konštatovať, že hlavnou príčinou farebných revolúcií nie je boj za demokraciu, ale snaha západných politických elít podporovaných ropnými a ekonomickými lobbystickými skupinami nastoliť svoj vplyv a odstrániť dominanciu ruských oligarchov v postsovietskom priestore. Najvyššie politické kruhy na Západe uprednostňujú tento spôsob presadzovania záujmov pred priamou konfrontáciou s Ruskou federáciou. Základ spočíva vo finančnej podpore a výcviku malých skupín, ktoré dokážu vyburcovať dovtedy pasívne obyvateľstvo k masovým demonštráciám proti skorumpovaným autoritárskym režimom. Či však následné demonštrácie vedú k nastoleniu skutočne demokratických vlád podľa želania občanov, je veľmi otázne. V konečnom dôsledku si stačí pozrieť niektoré volebné výsledky. Mnohé západné médiá často kritizujú volebné víťazstva protizápadných politických lídrov, ktorí získajú viac ako 90 percent hlasov, a obviňujú ich z autoritárskych praktík. Na druhej strane vo voľbách v roku 2004 Michail Saakašvili získal až 97 percent hlasov, kirgizský "revolucionár" Bakijev 89 percent hlasov a Ševardnadze 92 percent hlasov v roku 1992 v čase, keď bol podporovaný Západom. Takéto čísla nie sú určite typické pre reálne fungujúce pluralitné demokracie. Z dôvodu ekonomickej účelnosti však západní politickí predstavitelia a medzinárodné organizácie mlčali.

Vývoj v Bielorusku

Môžeme konštatovať, že pred jeseňou 2008 krajiny EÚ a USA uprednostňovali tvrdší postoj voči Lukašenkovmu autoritárskemu režimu. Po zmanipulovaných prezidentských voľbách v Bielorusku v roku 2006 USA a EÚ uvalili finančné sankcie na bieloruský režim a zakázali cestovať bieloruským politickým predstaviteľom do EÚ a USA. V novembri 2007 americké ministerstvo financií zmrazilo americké aktíva bieloruského ropného a chemického konglomerátu Belneftekhim, pretože túto spoločnosť kontroloval Alexander Lukašenko.

Aj v prípade Bieloruska sa Západ snažil o podporu farebnej revolúcie, ktorá mala prostredníctvom masových demonštrácií viesť k zvrhnutiu Lukašenka a dosadeniu prozápadného lídra. Už v roku 2004 americký Senát schválil Belarus Democracy Act, ktorý mal podporovať financovanie bieloruskej opozície. Zároveň mnohé bieloruské mimovládne organizácie podliehajú kontrole západných elít. Napríklad, Mladé Bielorusko bolo vytvorené a financované americkým miliardárom Sorosom. Medzi osobami, ktoré stáli za vytvorením tohto hnutia je aj Michael Kozak, bývalý americký veľvyslanec v Bielorusku za Clintonovej vlády. Kozak má už skúsenosti s podporou prozápadných lídrov. Sám pripustil, že v roku 1990 v prezidentských voľbách v Nikarague stál za zaistením víťazstva Washingtonom podporovanej kandidátky. Je preto jasné, že aj v Bielorusku bola neúspešná Džínsová revolúcia v roku 2006 súčasťou plánu západných elít dosadiť politických lídrov uprednostňujúcich ich ekonomické záujmy pred záujmami ruských oligarchov. Bielorusko má totiž ako tranzitná krajina ruskej ropy a zemného plynu strategickú polohu. Na spracovanie týchto komodít má rozvinutý priemysel a viaceré kľúčové rafinérie, ktoré patria medzi najväčšie v Európe. Tie by chceli privatizovať práve západní investori.

Musíme však konštatovať, že od jesene 2008 došlo k zmene kurzu politiky krajín EÚ a USA voči Lukašenkovmu režimu. Na rozdiel od prezidentských volieb v roku 2006, po parlamentných voľbách v roku 2008 nedošlo k príliš veľkej kritike zo strany predstaviteľov západných štátov. Naopak, došlo k postupnému dialógu. Už v októbri 2008 sa EÚ rozhodla povoliť niektorým politickým predstaviteľom Bieloruska, medzi ktorých patrí aj Lukašenko, cestovať do krajín Únie. Ako najčastejší dôvod sa v západných médiách uvádza fakt, že Lukašenko v auguste 2008 prepustil politických väzňov a neskôr povolil registráciu niektorých opozičných politických strán. Skôr ako miestnu opozíciu Brusel a Washington začali podporovať Lukašenka.

Hlavné dôvody sú však úplne iné. Skúsenosti ukázali, že farebná revolúcia nemôže byť prostriedkom na zmenu režimu v Bielorusku, apoň pri súčasnej situácii. Lukašenko si zrejme aj v dôsledku udalostí na Ukrajine, Gruzínsku či v Kirgizsku uvedomil, že prípadné demonštrácie v jeho krajine nebudú len spontánne akcie niekoľkých občanov, ale dobre organizovaná a finančne podporovaná iniciatíva zo Západu, ktorá by ohrozila jeho moc. Preto sa včas dobre pripravil a potlačil akýkoľvek odpor. Tesne pred voľbami v roku 2006 šéf bieloruskej KGB Stepan Suchorenko vyhlásil, že USA sú zapojené do pokusu o prevzatie moci a protesty budú vnímané ako terorizmus. Bieloruské ministerstvo zahraničných vecí oznámilo európskym a americkým veľvyslancom, že ich krajiny budú brané na zodpovednosť, ak vypuknú protesty. Je jasné, že bieloruskí najvyšší predstavitelia čoskoro zistili skutočné zámery Džínsovej revolúcie. Paradoxne preto v prípade Bieloruska poslúžila farebná revolúcia pre miestny režim ako zámienka prijať tvrdé represívne opatrenia, čím si Lukašenko ešte viac posilnil svoju autokratickú moc. Kruto potlačil akúkoľvek činnosť opozície.

V druhom rade, Lukašenko bol v posledných rokoch sám nútený priblížiť sa k Západu. Rusko totiž prestáva tak výrazne dotovať bieloruskú ekonomiku lacným zemným plynom ako v minulosti, obe krajiny sa ocitli vo viacerých obchodných sporoch. Miestny režim si uvedomil, že potrebuje v rámci zachovania svojej ekonomickej stability aj západné odbytiská pre svoje produkty a západné investície pre modernizáciu svojich podnikov. Viaceré štúdie poukazujú na to, že Minsk urobil v oblasti podpory západných investícií značné pokroky. Podľa správy Doing Business 2010 vydanej Svetovou bankou v spolupráci s Medzinárodnou finančnou korporáciou (IFC) sa Bielorusko vďaka významným opatreniam vyzdvihlo zo 74. na 58. miesto ako najviac ekonomicky reformujúca sa krajina. Najväčší pokrok krajina zaznamenala v prípade zahájenia podnikania, kde skočilo z 98. na 7. miesto medzi hodnotenými krajinami. Dokonca podľa tejto správy je pre založenie firmy potrebných menej procedúr než kdekoľvek inde v Ázii či Európe. Západné elity samozrejme vycítili túto príležitosť, začínajú s Minskom rozvíjať pragmatickú ekonomickú spoluprácu, pričom postupne upúšťajú od podpory opozície, ktorá stále trpí represiami. Je síce pravdou, že inštitúcie EÚ často prijímajú rôzne dokumenty kritizujúce represie miestneho režimu voči opozícii, avšak ide len o všeobecné deklarácie bez konkrétnych donucovacích nástrojov. Navyše ani tieto iniciatívy nemajú jednotnú podporu. Napríklad, reagujúc na nedávne únosy viacerých opozičných predstaviteľov v polovici decembra 2009 Európsky parlament prijal rezolúciu, v ktorej kritizoval stagnáciu v oblasti demokratických reforiem. Európsky parlament prostredníctvom rezolúcie apeloval na Minsk, aby vyšetril prípady únosov mladých politických opozičných lídrov a záhadnú smrť mladého opozičného aktivistu Valyantsina Dounara. Avšak v reakcii na tieto kroky Európskeho parlamentu eurokomisár pre rozvoj a humanitárnu pomoc Karel De Gucht spochybnil význam prijatia tohto dokumentu a povedal, že politika EÚ by mala byť založená na pragmatizme a flexibilite. Namiesto toho navrhol podpísať dohodu o partnerstve a spolupráci s Bieloruskom bez akýchkoľvek predbežných podmienok týkajúcich sa demokratizácie. Eurokomisárka pre obchod a európsku susedskú politiku Benita Ferrero-Waldnerová vyhlásila, že pragmatický prístup Bruselu umožní pozitívny vývoj udalostí v Bielorusku. Pokiaľ výrazom "pozitívny vývoj udalostí v Bielorusku" myslela, že pragmatický prístup povedie k demokratizácii režimu, ide najskôr o mylné tvrdenie. Narastajúca ekonomická spolupráca zatiaľ neviedla k veľkým demokratizačným zmenám.

Môžeme všeobecne konštatovať, že Západ prestal podporovať miestnu opozíciu v Bielorusku tak vehementne ako v minulosti, čím začína postupne upúšťať od myšlienky zorganizovania farebnej revolúcie v krajine. Autokratický líder Lukašenko sa v dôsledku viacerých nedávnych sporov s Ruskom totiž ukázal ako politik schopný spolupracovať so západnými elitami pri realizácii ich ekonomických záujmov. Z tohto hľadiska môžeme usúdiť, že v najbližšej dobe nedôjde k demokratizácii režimu, keďže nebude nútený ani Západ. Na druhej strane však Lukašenko naďalej podporuje spoluprácu prioritne s ruskou stranou. Ruská strana totiž naďalej výrazne dotuje bieloruskú ekonomiku, hoci už nie do takej miery ako v minulosti. V polovici decembra 2009 sa Bielorusko a Rusko dohodli na cenách plynu počas spoločného stretnutia ruského prezidenta Medvedeva a premiéra Putina s ich bieloruskými kolegami. Pôvodný termín, rok 2011, kedy by malo Bielorusko platiť Gazpromu trhové ceny za zemný plyn ako v prípade krajín EÚ, bol predĺžený na rok 2014. Štátny tajomník Únie Ruska a Bieloruska Pavel Borodin vyhlásil, že Bielorusko bude platiť rovnaké ceny za zemný plyn ako tento rok. S cieľom mať dobré vzťahy s ruskou stranou ako kľúčovým energetickým partnerom preto Lukašenko ponúka možnosť privatizácie niektorých kľúčových podnikov ruskými firmami. Prvý zástupca bieloruského premiéra Vladimír Semaško v polovici decembra 2009 povedal, že ruská ropná spoločnosť LUKoil a ďalšie ruské firmy sa môžu uchádzať o získaní podielu v štátnej bieloruskej rafinérii Naftan-Polimir. Ponuka by mala podľa jeho slov padnúť čoskoro. Okrem toho ruská banka Sberbank podpísala dohodu, podľa ktorej získala 93,3- percentný podiel v bieloruskej štvrtej najväčšej banke BPS Bank. Tieto kroky bieloruského prezidenta môžu vyvolať logicky obavy zo strany západných elít, za ktorými stoja vplyvné ekonomické lobbystické skupiny. Preto možnosť vypuknutia farebnej revolúcie v Bielorusku stále ostáva ako jedna z alternatív pri odstránení vplyvu ruských oligarchov. Všetko bude závisieť od toho, do akej miery Lukašenko vyhovie požiadavkám západných spoločností. Avšak, či by bola farebná revolúcia úspešná je otázne. Na jednej strane je pravda, že stúpencov zblíženia Bieloruska s Bruselom pribudlo, aspoň podľa niektorých prieskumov. Inštitút pre nezávislé sociálne a ekonomické analýzy uskutočnil prieskum tesne predtým, ako EÚ pozvala Bielorusko do projektu Východného partnerstva a Moskva začala odmietať bieloruské mliečne výrobky. Podľa jeho záverov je bieloruský národ v tejto chvíli rozdelený takmer na polovicu - obhajcov spojenectva s Ruskom je podľa výsledkov 42,1 percenta, kým za zbližovanie s EÚ sa vyslovilo 41,4 percenta. Pritom v septembri 2008 sa za stúpencov zbližovania s Úniou označilo len 26 percent respondentov. V prípade vypuknutia farebnej revolúcie by sa preto na stranu jej stúpencov mohol pripojiť relatívne veľký počet občanov. Problémom je však, že Lukašenko má stále relatívne veľkú oporu a popularitu. Nezávislý inštitút sociálno – ekonomických a politických štúdií uskutočnil prieskum týkajúci sa dôvery občanov v inštitúcie, podľa ktorého sa bieloruský prezident umiestnil na treťom mieste hneď za ortodoxnou cirkvou a armádou. Skúmaných bolo 26 inštitúcií. Musíme samozrejme ešte počítať s ozbrojenými a bezpečnostnými zložkami, ktoré sú lojálne voči prezidentovi schopné potlačiť akúkoľvek demonštráciu. Okrem toho sú médiá a volebný systém plne kontrolované vládou.

Môžeme konštatovať, že až najbližšie prezidentské voľby ukážu, ktorý prístup Západu voči režimu v Minsku prevládne, či pragmatická spolupráca alebo podpora farebnej revolúcie. Avšak naďalej ostane otázne, či samotná revolúcia v prípade úspechu povedie k demokratizácii režimu. Skúsenosti z iných krajín ako napríklad Gruzínsko môžu viesť k istým pochybnostiam. Jacques Rupnik, expert na východnú Európu v Centre medzinárodného výskumu, v tejto súvislosti vyhlásil: "Nezapadnú noví vládni predstavitelia do tých istých koľají ako ich predchodcovia, ktorých – je nutné to pripomenúť - k moci vyniesla vlna ľudových povstaní?"

Autor je analytikem Project Ares. Práce vznikla pro tuto organizaci.

Zdroje ZDE ZDE ZDE ZDE ZDE ZDE ZDE ZDE ZDE ZDE ZDE ZDE ZDE ZDE ZDE

Knihy: Kovaľov, V.: Južný Kaukaz a Stredná Ázia. In: Panoráma globálneho bezpečnostného prostredia 2004 -- 2005. Bratislava: Inštitút bezpečnostných a obranných štúdií, Ministerstvo obrany Slovenskej republiky, 2005, s. 275 -- 287.
Paňuškin V., Zygar M.: Gazprom - ruská zbraň. Bratislava: Kalligram, 2008, 231 s.
Vytisknout

Obsah vydání | Čtvrtek 23.12. 2010