Jahody a čokoláda

13. 10. 2010 / Senel Paz

Presne tak, katedrálou zmrzliny nazýval to miesto môj kamarát buzerant. Hovorím "buzerant" v dobrom, a pretože jemu by sa nepáčilo, keby som ho volal ináč. Mal na to svoju teóriu. "Homosexuál je ten, kto je do istej miery obľúbený a dokáže sa ovládať," hovorieval, "a tiež ten, koho spoločenské postavenie (chcem povedať, politické) donúti maskovať sa natoľko, až sa zmení na zosušené hrozno." Celkom akoby som ho počul, stojaceho v balkónových dverách, so šálkou čaju v ruke. "Ale tí, ktorí sme ako ja, ktorí už len pred najmenším náznakom falusu strácame aj posledné zábrany, lepšie povedané, ideme rovno na vec, tak my sme skutoční buzeranti, David, bu-ze-ran-ti, nemá zmysel navrávať si niečo iné."

Práve tu sme sa spoznali, v Coppelii, v jeden z tých dní, keď človek nevie, či sa má po poobedňajšej sieste pustiť ulicou nahor alebo ulicou nadol. Prišiel k môjmu stolu a mrmlúc "s dovolením" sa aj so všetkými taškami, kabelkami, dáždnikmi, zvitkami papierov a  s pohárom so zmrzlinou usadil na stoličku oproti. Krátko som si ho premeral: skutočne som nemusel byť génius, aby som pochopil, skadiaľ vietor fúka, a hoci mali aj čokoládovú, ON si vypýtal jahodovú. Sedeli sme v jednej z najviditeľnejších častí zmrzlinárne celkom blízko k univerzite, a hocikedy nás mohol zbadať niektorý z mojich spolužiakov. Potom by sa ma vypytovali, ktože bola tá slečinka robiaca mi v Coppelii spoločnosť, a prečože som ju nedoviedol na internát a nezoznámil ich s ňou. Aby som ju ošústal, s dovolením, ale keďže nikdy sa nebránim bezmocnejšie a neznervózniem väčšmi ako vtedy, keď som čistý ako ľalia, vtip by sa zmenil na podozrenie a ak k tomu prirátame, že David je tak trochu zvláštny a David ten si veru dáva pozor na to, ako sa vyjadruje, už ste ho niekedy počuli povedať napríklad "doriti, som v sračkách až po uši?" a David nemá frajerku, odkedy ho nechala Vivian -- nechala ho naozaj ona? a prečo ho vlastne nechala? skrátka, každý rozumný argument odporúčal nechať zmrzlinu zmrzlinou a nenápadne sa vypariť, či už ulicou nahor alebo ulicou nadol. V tom období som sa však už neriadil rozumnými argumentmi ako predtým, pretože toľké rozumné argumenty by mi za chvíľu urobili zo života peklo. Mal som pocit, akoby ma olizoval kravský jazyk. Nevolaný hosť si ma slintavo premeriaval, no jasné, tá fajta sa nezaprie, a žalúdok mi zovrel bezmocný kŕč. Na malých dedinách sa teploši nemôžu brániť, každý ich má za pajácov a na verejnosti sa preto príliš neprejavujú, ale v Havane, ako som počul, je to iná káva, tu majú svoje finty. Ak sa na mňa ešte raz tak pozrie, takú mu vytnem, že sa rozpľasne ako roztopená zmrzlina a vyvracia aj všetky jahody, lenže on by ešte aj zo zeme kričal, a poriadne hlasno, aby ho každý počul: "Ale macko, prečo mi to robíš? Prisahám, že som sa na nikoho nepozeral, zlato moje." Takže, pre mňa za mňa, nech si len olizuje, ja sa vyprovokovať nedám. Keď pochopil, že s čumením u mňa nepochodí, vytiahol na stôl ďalšiu igelitku. V duchu som sa uškŕňal, lebo mi došlo, že je to lep, na ktorý si ja nesadnem. Len ledabolo som tam fľochol a videl som, že ide o knihy, samé zahraničné vydania, a tá celkom navrchu, len pre toto samotné, že bola celkom navrchu, pre nič iné, ma donútila otvoriť oči: Seix Barral, Biblioteca breve, Mario Vargas Llosa, Vojna na konci sveta. Pri všetkých diabloch, práve tá kniha! Vargas Llosa bol reakcionár, kydal na Kubu a na socializmus kam sa len pohol, no ja som priam prahol po jeho poslednom románe a pozrime sa, buzeranti sa ku všetkému dostanú ako prví. "S tvojím dovolením, budem na stráži," povedal a odpratal knihy do tašky s dlhočiznými pútkami, ktorá sa mu hompáľala na krku. "Nech ho trafí šľak," pomyslel som si, "tento pajác má viac vakov ako kengura." "Mám viac vakov ako kengura," povedal s úsmevom na perách. "Je to priveľmi výbušný materiál na verejné predvádzanie. Naši fízli sú vzdelaní. Ak by ťa ale zaujímali, ukážem ti ich... niekde inde." Premiestnil som si preukaz člena Zväzu radikálnej komunistickej mládeže z jedného vrecka do druhého: aby mu bolo jasné, že môj čitateľský záujem medzi nami ešte nevytvára žiadnu intimitu, alebo by bol radšej, keby som zavolal niektorého z jeho vzdelaných fízlov? Signál vôbec nepochopil. Opäť sa na mňa lepkavo usmial a špičkou lyžičky sa dal naberať špičku kopčeka zmrzliny, ktorá nakoniec pristála na špičke jeho jazyka. "Vynikajúca, však? Jediné, čo v tejto krajine za niečo stojí. No zajtra či ešte dnes Rusi zatúžia po našom recepte, a my im ho budeme musieť dať." Prečo by mal toto niekto trpieť akémusi teplošovi? Naložil som si ústa zmrzlinou a pomaly som ju premieľal na jazyku. Uplynulo niekoľko sekúnd. "Ja ťa poznám. Toľkokrát som ťa videl tadiaľto prechádzať, pod pazuchou noviny. Decko, ako len ty zbožňuješ ulicu Galiano." Na mojej strane ticho. "Jeden môj kamarát, na ktorom nič nevidieť a tiež ťa pozná, ťa videl na akomsi obvodnom stretnutí už neviem čoho a povedal mi, že si z Las Villas, ako Carlos Loveira." Prilepil krátky výkrik: v zmrzline objavil neporušenú jahodu. "Dnes mám šťastný deň, všade samý zázrak." Na mojej strane ticho. "Zvyčajne rozlišujeme tých z provincie Oriente a  Havančanov, ale vy, ktorí ste z Las Villas, ste hrdí na to, že ste z Las Villas. To je ale blbosť." Pokúšal sa nabrať na lyžičku jahodu, ale jahode sa na lyžičku nechcelo. Dojedol som zmrzlinu a teraz som nevedel, ako odísť, pretože toto je ďalší môj problém: neviem ako začať, ani ako ukončiť rozhovor, počúvam všetko, čo mi chcú povedať, aj keď ma to zaujíma ako staré gate. "Zaujal ťa Vargas Llosa, milý súdruh z Radikálnej  komunistickej mládeže?" opýtal sa, nakladajúc jahodu na lyžičku prstami. "Prečítal by si si? Jeho knihy u nás jakživ nevydajú. Tú, ktorú si videl, jeho posledný román, mi práve zo Španielska poslal Goytisolo." A ďalej si ma premeriaval. Začal som počítať: keď napočítam do päťdesiat, zdvihnem sa a odpálim kadeľahšie. Nechal ma napočítať do tridsaťdeväť. Priložil si lyžičku k ústam a vychutnávajúc väčšmi svoje slová ako jahodu, povedal: "Ale ja, ak len pôjdeš so mnou domov a dovolíš mi gombík po gombíku rozopnúť ti rázporok, ti ju požičiam, T o r v a l d o."

Keby bol Diego vedel, ako na mňa jeho slová zapôsobia, nebol by zaťal tak osudovo vedľa. Zabrnkal na strunu, na ktorú sa mi veru brnkať nesmie. Do hlavy sa mi navalila krv, žily na krku mi navreli, prišiel na mňa závrat a pred očami sa mi zahmlilo. Pred štyrmi rokmi moja profesorka literatúry na gymnáziu, ktorá nebola len frustrovanou profesorkou literatúry ale aj frustrovanou riaditeľkou divadla, dostala životnú príležitosť, keď škola kvôli nedostatku kultúrnych aktivít nezískala prvé miesto v medziškolskej súťaži. Zašla za riaditeľom a presvedčila ho, po prvé, že Rita a ja priam prekypujeme komediálnym talentom, a po druhé, že ona nás bude pevnou rukou viesť v Domove bábok, diele, ktoré je síce zahraničné, ale ako povedal už Martí, viete súdruh riaditeľ, dá sa napasovať na život v našej Republike, neobsahuje žiadne ideologické závady a figurovalo dokonca aj v študijnom programe preverenom Ministerstvom minulé leto. Riaditeľ nadšený súhlasil (bola to príležitosť jeho života), nehovoriac o Rite: hrôza z javiska jej pri čítaniach na skúškach síce neumožňovala náležite reagovať, ale bola tajná, a navyše beznádejne zamilovaná do mňa. Ja som naopak ponuku kategoricky odmietol. Mal som príliš vysokú mienku o tom, čo znamená mužnosť, aby sa zo mňa stal herec, a ani nie tak ja, ako moji priatelia. Riaditeľ sa rozhodol presvedčiť ma bez zbytočných okolkov: celú záležitosť mi podal ako povinnosť, povinnosť, ktorú Vám, David Alvarez, určuje Revolúcia, vďaka ktorej môžete Vy, syn chudobných roľníkov, študovať, základný scenár boja proti imperializmu totiž nespočíva v tejto chvíli v jednej divadelnej hre, dovoľte mi vysvetliť Vám to, ale tu v týchto krajinách Latinskej Ameriky; kde mládež vo Vašom veku musí dennodenne čeliť rôznym represiám, a Vás žiadame len o niečo také triviálne, ako je stvárniť jedinú Ibsenovu postavu. Súhlasil som. A nie preto, že som nemal na výber. Presvedčil ma. Mal pravdu. Za týždeň som naštudoval svoju postavu a takisto postavu Rity, pretože ona sa natoľko oddala svojej tajnej vášni ku mne, že obelela ako stena, vždy keď sa ku mne mala priblížiť. Bola jednou z tých bledých, bezbranných, škaredých a vo všeobecnosti opustených dievčiniek, ktoré sa do mňa tak často zamilúvajú a s ktorými ja z ľútosti alebo preto, že nerád spôsobujem druhým žiaľ, vždy začnem chodiť. Počas nášho jediného predstavenia, v ten istý večer, keď ma Diego prvý raz videl a navždy zaradil do kartotéky, sa k jej strachu z javiska pridala aj nervozita z obecenstva, nervozita z poroty a najväčšia a najdefinitívnejšia hrôza zo skutočnosti, že je to posledná príležitosť ocitnúť sa v mojom náručí, alebo skôr v náručí toho muža z devätnásteho storočia, ktorého som zosobňoval v kostýme osobne navrhnutom profesorkou literatúry. Tesne pred koncom už viac nemohla: onemela v polovici vety, ostala stáť a vyvaľovala na mňa oči teľaťa pred popravou. Profesorka začala lapať po dychu, riaditeľ si jazykom vytláčal umelý zub a obecenstvo zatváralo oči. Len ja jediný, herec proti vlastnej vôli, som vo chvíli dôležitej pre vlasť a divadlo nestratil duchaprítomnosť. "Bojíš sa a mlčíš, Nora," prehovoril som približujúc sa k nej v nádeji, že ju postavím na nohy alebo aspoň preberiem buchnátom do chrbta. "Všetko som pochopil, musíme sa porozprávať. Sadnem si? Bude to asi dlho trvať." Ale nič, s Ritou sa nedalo pohnúť a dielo muselo pokračovať zmenené na zvrchovaný Torvaldov monológ, až kým nezasiahla profesorka literatúry, rozkázala spustiť oponu a za tónov Labutieho jazera, jedinej hudby dostupnej v technickej kabíne, začala premietať diapozitívy robotníčok a vojačiek, stretnutia Prvého kongresu pre vzdelanie a kultúru a básne Juany de Ibarbourou, Mirty Aguirre a jej vlastných, vďaka čomu, ako sa neskôr zamyslela, získalo dielo príchuť aktuálnosti, ktorú Ibsenov text sám osebe nemal. "Bol to najväčší trapas, aký som kedy zažil," priznal sa mi neskôr Diego. "Úporne som sa usiloval ukryť v kresle, polovica publika sa za teba modlila a niekto navrhoval vyvolať elektrický skrat. Okrem toho si v tej červenej košeli so zelenými štvorčekmi a čiernych bombarďákoch pôsobil ako preoblečený za africkú zástavu. Dojímala nás tvoja chladnokrvnosť, nevinnosť, s akou si ten trapas zvládal. Preto sme ti tak oduševnene tlieskali." A to bolo to najhoršie, súcit, s akým mi tlieskali. Kým som ich počúval, zaliatych svetlom reflektorov, celou dušou som sa modlil za vytvorenie absolútnej amnézie nad všetkými a každým zvlášť, aby ma už nikdy, nikdy viac, nikdy, počuješ ma Bože?, nikdy nikto z nich nestretol, nikto, kto by ma mohol spoznať. Za odmenu som sa zaprisahal spomenúť si na to dvakrát vždy pred skúškami, nemasturbovať a študovať vedecko-technologický odbor, pretože práve ten vtedy naša vlasť najviac potrebovala. Sľub som dodržal, okrem toho vedecko-technologického odboru, pretože pokiaľ ide o masturbáciu, Boh musel pochopiť, že sa vopred odsúdil na beznádej a neúspech, ale on ma na revanš vytrestal: zabudol na našu dohodu a v deň, keď som takmer nebol pri zmysloch, usadil ma sem, do Coppelie, pred teploša, ktorý si myslel, že si zo mňa môže uťahovať len preto, že ma videl v tých zúfalých okamihoch.

"Nie, nie, to je len žart," vydesil sa Diego vidiac ma na pokraji mŕtvice. "Prepáč, len som tak vtipkoval, prirodzene, kvôli navodeniu dôvery. Tu máš, napi sa trochu vody. Chceš ísť na pohotovosť do Calixta Garcíu?" "Nie!" odpovedal som zdvíhajúc sa na nohy a prijímajúc kategorické rozhodnutie. "Ideme k tebe domov, pozrieme si knihy, povieme si, čo si treba povedať a koniec zábavy." Ešte mi ostalo dosť nervov aj na toto. Pozeral na mňa s otvorenými ústami. "Zober to!" Jedna vec však bola náklad vyložiť a druhá naložiť ho, takže kým sa o to snažil, mal dosť času spamätať sa. "Najprv si s tebou ujasním niektoré otázky, pretože nechcem, aby si potom hovoril, že som k tebe nebol úprimný. Si jeden z tých, ktorých naivita môže byť nebezpečná. Po prvé, som teplý. Po druhé: verím v Boha. Po tretie: mal som poťahovačky s režimom, myslia si, že v tejto krajine pre mňa niet miesta, ale to je blbosť, narodil som sa tu, som predovšetkým a nadovšetko patriot a lezamista, a odtiaľto neodídem, ani keby mi do zadku strkali horiacu sviečku. Po štvrté: V čase UMAP-u som sedel. A po piate: susedia ma špehujú, podozrievajú každého, kto ku mne príde. Stále chceš ísť?" "Áno," povedal syn chudobných roľníkov hlasom takým odhodlaným, že som ho sotva spoznával.

Byt, ktorý budem ďalej volať Skrýša, pretože ani ja som sa nevyhol zvyku Havančanov krstiť svoje miniatúrne príbytky, keď žijú sami (už som poznal Zásuvku, Klozet, Asteroid, Alternatívu, Tam-kde-sa-dáva a ne-pý-ta sa), pozostával z jednej miestnosti s kúpeľňou, ktorej časť bola prerobená na kuchyňu. Strop od dlážky vzdialený vari na kilometer bol v každom rohu a v strede zdobený ornamentami pripomínajúcimi kravské lajná, ktoré v Havane dôstojne nazývajú "misy" a rovnako ako steny a nábytok bol natretý nabielo, a ozdobné rezbárske detaily, kuchynské náradie, posteľné prestieranie a tak ďalej boli červené. Biela alebo červená, okrem Diega, ktorý sa obliekal do farieb od čiernej cez všetky odtiene sivej, nosil biele ponožky a ružové okuliare a šál. Celý priestor bol v ten deň zaprataný drevenými svätými, ktorých tváre by zdeprimovali kohokoľvek. "Tie sochy sú jednoducho nádherné," vysvetlil, keď sme vošli dnu, aby bolo jasné, že mám do činenia s umením a nie s náboženstvom. "Herman, ich autor, je génius. Ani si nechci predstaviť tú senzáciu, akú spôsobí v našom sochárskom umení. Už oňho prejavil záujem kultúrny atašé z jedného veľvyslanectva a včera nám volali z EFE." Ja som toho o umení veľa nevedel, ale neskôr, keď sa zástupca z Ministerstva kultúry vyjadril, že nie, že nebude hlásiť podporu výstavy, zdalo sa mi, že konal opodstatnene a povedal som to Diegovi. "Ten nech si pre mňa za mňa hlási v Rádiu Reloj!" zajačal. "Toto je umenie. A nerobím to pre seba, David, pochop ma. Robím to pre Hermana. Len čo sa správa dostane do Santiaga de Cuba, bude z toho poriadny škandál. Môžu ho dokonca aj vyhodiť z práce."

Problémy s Hermanovou výstavou však prišli až neskôr. Momentálne sa nachádzam v strede Skrýše, obklopený svätcami s bolesťami žalúdka,  presvedčený, že som si zmýlil miesto. Keby som ti len mohol potiahnuť knihu, zmizol by som ako gáfor. "Posaď sa," vyzval ma. "Uvarím čaj, na zmiernenie napätia." Išiel zavrieť dvere. "Nie!" zastavil som ho. "Ako si želáš, uľahčíme teda prácu susedom. Sadni si do tohto kresla. Je mimoriadne, neponúkam ho len tak hocikomu." Odišiel do kúpeľne a cez prúd dopadajúceho moču som počul jeho hlas: "Používam ho výhradne pri čítaní Johna Donnea a Kavafisa, hoci pri Kavafisovi je to z mojej strany tak trochu povaľačstvo. Mal by sa čítať na viedenskej stoličke alebo obkročmo na múre s opadanou omietkou." Potom sa vynoril, objasňujúc, že John Donne je anglický básnik, u nás celkom neznámy, a že len on, jedine on vlastní preklady jeho diel, ktoré nikdy neodmietne požičiavať mladým ľuďom. "Príde čas, keď sa o ňom bude rozprávať ešte aj v bare U dvoch bratov, to ti prisahám. Ale sadni si, decko." V kresle Johna Donnea sa mi zadok preboril hlbšie ako nohy, ale stačilo sa trochu pohmýriť a cítil som sa úžasne pohodlne. "Pustím hudbu? Mám všetko na svete. Originály Maríe Melibránovej, Teresy Stratasovej, Renaty Tebaldiovej a samozrejme Callasku. To sú moje obľúbené. Ony a Celina Gonzálezová. Ktorú z nich by si rád?" "Neviem, kto je Celina Gonzálezová," povedal som celkom úprimne a Diego sa uškrnul od ucha k uchu. Všetci Havančania si myslia, že ak je niekto z vnútrozemia, trávi všetok čas jalovými tancovačkami. "Dobre teda, dobre. Si poctený možnosťou byť prvým, kto si vypočuje Callasovej platňu, ktorú som práve dostal z Florencie, La Traviattu v jej podaní v milánskej La Scale z roku 1955. Z Florencie v Taliansku pochopiteľne." Pustil platňu a odišiel do kuchyne. "Ako znie tvoje ctené meno? Ja sa volám Diego. Stále si zo mňa uťahujú že debo Diego. Je to ako s Antonom, že svätý Anton, náš patrón. Ako sa voláš ty?" "Juan Carlos Rondón, k tvojim službám." Vystrčil hlavu. "Tak predsa len je to klamár, ako každý z Las Villas. Voláš sa David. Aj vrabce o tom čvirikajú, viem to od koho chceš. Samozrejme, len od samých zaujímavých ľudí. Ty, píšeš." Keď sa aj s čajovým servisom vrátil, zakopol a oblial ma mliekom. Nedal si pokoj dovtedy, kým som si nevyzliekol košeľu. Raz-dva ju vypral a zavesil na balkón spolu s hodvábnym manilským šálom, ktorý takisto priniesol z kúpeľne. Usadil sa oproti mne a na nohy mi položil kornútok s bonbónmi. "Konečne sa môžeme pokojne pozhovárať. Navrhni tému ty, nechcem ťa do ničoho nútiť." Namiesto odpovede som sklonil hlavu a pohľad som zavŕtal do jednej z dlaždíc. "Nenapadá ti nič? Tak teda, už viem, porozprávam ti, ako sa zo mňa stal teploš."

Stalo sa mu to, keď mal dvanásť rokov a študoval v cirkevnej škole ako chovanec internátu. Raz večer, už si nespomínal prečo, potreboval zapáliť sviecu, a keďže nemohol nájsť zápalky, vošiel do spálne žiakov najvyššieho stupňa. Neuvedomil si, že musí najprv prejsť kúpeľňou. Tam, pod sprchou, stál jeden z basketbalistov, a celý zahalený v mydlovej pene spieval "Prečo sa máme rozísť, keď je nám súdené, že každé šťastie prežiť len spolu môžeme? Počuješ, cítiš, drahý..." "Bol to ryšavec, s kučeravými vlasmi," upresnil mi s povzdychom, "v onom veku niekde medzi štrnásť a pätnásť. Lúč svetla prenikajúci zhora a hodný skôr rozetových okien chrámu Notre Dame ako vikierov nášho klášora Bratov maristov mu osvetľoval chrbát a z mydlovej peny vytváral slnečnice." Chlapec bol vzrušený, dodal, svoj šíp zvieral v dlani a vinul k nemu svoj spev, a Diego onemený úžasom nemohol odtrhnúť zrak z toho poloboha, na ktorého sa pozeral a ktorý sa pozeral naňho. Nebolo tam slov: chlapec ho zobral za ruku, otočil ho ku stene a zmocnil sa ho. "Vrátil som sa do spálne so zapálenou sviecou," povedal, "ale ožiarený zvnútra, s tušením, že som práve pochopil život." Osud mu však chystal trpké precitnutie. O dva dni neskôr, keď sa vybral zapáliť ďalšiu sviecu, sa dozvedel, že jeho zmocniteľ umrel na následky kopanca do hlavy, keď sa v túžbe zachytiť loptu vrhol medzi nohy mulice, vlečúcej do školy zásoby uhlia. Mulica bola však voči jeho čaru odolná a okamžite mu utŕžila neľútostný kopanec do hlavy. "Odvtedy," zakončil Diego svoje rozprávanie s pohľadom prenikavo zapichnutým do mňa, "je môj život jedno a to isté, hľadanie ideálu basketbalistu. Ty mi ho tak trochu pripomínaš."

Bolo jasné, že dokonalo ovládal spôsob, ako vzbudiť záujem medzi nováčikmi a študentmi, rovnako aj spôsob, ako odškrobiť napätých, ako sa ukáže neskôr. Ten druhý spočíval v donútení počúvať nás to, čo sme nechceli počuť ani vidieť, a medzi komunistami sa to stretávalo s vynikajúcimi výsledkami, hovorieval. Každopádne, so mnou sa mu nedarilo. Prišiel som k nemu tak ako ostatní, tak ako ich aj mňa usadil do špeciálneho kresla, ale len ja som zavŕtal pohľad do dlaždice a odtiaľ sa mu ho už nepodarilo vytrhnúť. Bol v pokušení ukázať mi pornočasopis, ktorý si odkladal pre najťažšie prípady, alebo naliať mi z fľaše Chivas Regal, v ktorej si vždy šetril niekoľko deci nejakého rumu, ale ovládol sa, pretože odo mňa očakával iné; a až večer, keď vyhladol, pochopil, že so mnou sa o svoje zásoby nepodelí a že nenachádza spôsob, akým návštevu ukončiť. Zrazu bol mĺkvejší, zamyslenejší. Po tomto stretnutí vždy veľmi túžil, priznal sa mi neskôr, odkedy ma po prvý raz videl v divadle v postave Torvalda. Dokonca o tom sníval a niekoľkokrát ma na ulici Galiano takmer zastavil, pretože už od začiatku predvídal naše priateľstvo. No zrazu som sa mu ja, napätý a mĺkvy uprostred Skrýše zdal taký fádny, že si ako v toľkých iných situáciách začínal myslieť, že sa opäť stal obeťou fatamorgány, svojej náchylnosti pripisovať citlivosť a nadanie nám, anjelom s tváričkou ja nič, ja muzikant. Veľmi ho bolelo, že sa vo mne zmýlil. Ja som bol jeho posledná nádej, posledný, ktorý mu chýbal pred definitívnym poznaním, že všetko je obyčajná sračka a že Boh sa zmýlil a Karol Marx ešte viac, že to všetko o novom človeku, do ktorého vkladal toľko nádejí, bola len poézia, len výsmech, obyčajná socialistická propaganda, pretože ak v celej Havane predsa len žil nejaký nový človek, určite to nebol jeden z tých siláckych a prenádherných príslušníkov Špeciálnych jednotiek, ale niekto ako ja, odhodlaný čeliť trapasu, a on sa s ním jedného dňa musel stretnúť a priviesť ho do Skrýše, ponúknuť mu čaj a zhovárať sa s ním, doriti, len sa zhovárať, pretože nie vždy myslel na to isté, ako mi vysvetlil v inom zo svojich prejavov. "Ja idem," povedal som napokon, vstal som a pozrel som sa naňho, pozreli sme sa na seba. Odpovedal, nepohnúc sa zo stoličky. "Vráť sa, David. Myslím, že dnes som sa nevedel správne vyjadriť. Možno som ti pripadal neurčitý. Ako každý, kto veľa rozpráva, táram hlúposti. To preto, že som nervózny, ale pri rozhovore s tebou som sa cítil zvláštne. Je dôležité rozprávať sa, a zhovárať sa je ešte dôležitejšie. Prosím, nemaj strach vrátiť sa. Dokážem ľudí rešpektovať a ovládať sa ako každý iný a môžem ti veľmi pomôcť, požičiavať ti knihy, vybaviť ti vstup na balet, s Aliciou Alonsovou sme ako dve hrdličky a raz by som ťa rád predstavil v dome Loynazovej, presne o piatej popoludní, takú výsadu ti môžem poskytnúť len ja. Tak rád by som ti venoval lezamovský obed, to je niečo, čo neponúkam komukoľvek. Ja viem, že láskavosť buzerantov je dvojsečná zbraň, ako zdôrazňuje samotný Lezama v niektorej časti svojho diela, ale to neplatí v tomto prípade. Chceš vedieť, prečo sa s tebou chcem zhovárať? Predtucha. Myslím, že si budeme rozumieť, aj keď sme takí odlišní. Viem, že na Revolúcii je veľa dobrých vecí, no mne sa stali tie druhé, veľmi zlé, a okrem toho, na niečo mám vlastný názor. Pozri, možno sa mýlim. Chcel by som o tom rozprávať, chcem, aby ma počúvali, aby mi vysvetľovali. Som pripravený diskutovať, zmeniť názor. Nikdy som sa však nemohol porozprávať s revolucionárom. Vy sa rozprávate len sami so sebou. Vôbec vám nezáleží na tom, čo si myslíme my ostatní. Vráť sa. Už viac nebudem hovoriť o buzerantstve, prisahám. Tu máš, zober si Vojnu na konci sveta, a pozri, aj Troch smutných tigrov, to takisto nezoženieš len tak na ulici." "Nie!" povedal som tak rázne, až sa zľakol. "Prečo David, čo sa ti stalo?" "Nie!" a zabuchol som za sebou dvere.

Urobil som dobre, hovoril som si na ulici, a v ušiach mi ešte doznievalo buchnutie dverí: dobre, že som si nezobral knihy a dobre, že som ich neprijal do daru. A môj Duch, ktorý sa vo mne celý ten čas triasol od strachu, sa upokojil a začal pociťovať istú hrdosť na svojho chlapca, ktorý nakoniec -- nakoniec predsa len nezlyhal. Presne to odo mňa očakával, od svojho mladého komunistu, ktorý sa na konci každého zjazdu hlásil o slovo, a hoci sa nevyjadroval najlepšie, hovoril len to, čo si myslel a práve  to Bruno už dvakrát dôrazne požadoval. Duch bol teda na poriadku, ale pokiaľ išlo o moje Svedomie, vec bola o niečo zložitejšia, a tak kým som zahol za roh, prosil som ho, aby mi vysvetlilo, ale pomaly a  zrozumiteľne, prečo si išiel, David Alvarez, ak si muž, do bytu homosexuála, ak si revolucionár, prečo si išiel do bytu kontrarevolucionára, prečo si išiel do bytu veriaceho, ak si ateista. Toto všetko mi hučalo v hlave, kým som kráčal, nastupoval do omnibusu a čelil strkancom zo všetkých strán. Prečo sa predo mnou mohla zosmiešňovať Revolúcia (tvoja Revolúcia, David),  velebiť prehnitosť a rozklad, a ja som proti tomu nepohol ani prstom? Či som už necítil vo vrecku preukaz, alebo je to preto, že ho len nosím, nič viac? Kto ty vlastne v skutočnosti si, mladý muž? Už zabúdaš, že si len obyčajný zahnojený sedliak, ktorého Revolúcia vytiahla z bahna a dotiahla študovať do Havany? Ak som sa ale v živote niečo naučil, bolo to neodpovedať vo chvíľach krízy svojmu Svedomiu. Naopak, prekvapil som ho tým, že som sa vrátil na univerzitu, chvatne som vybehol schodiskom, vyhľadal som Bruna, zatiahol som ho do kúta a opýtal som sa ho, čo sa robí, koho treba informovať, ak niekto spozná niekoho, kto dostáva zahraničné knihy, škaredo hovorí o Revolúcii a je veriaci. Tak a čo teraz, Svedomie moje? Brunovi sa to zdalo natoľko dôležité, že si zložil okuliare a zaviedol ma za ďalším súdruhom, a keď som zbadal toho ďalšieho súdruha, pochopil som, že sa namáčam do novej šlamastiky. Rovnako ako Diego, aj on mal jasný a prenikavý pohľad, akoby sa v ten deň všetky jasné a prenikavé pohľady sveta dohodli, že ma zničia. Zaviedol ma do kancelárie, ukázal na stoličku, ktorá ani zďaleka nebola viedenská a prikázal, nech spievam. Povedal som mu, že my revolucionári musíme stále bdieť a byť neustále na stráži, a že práve preto že stále bdiem a som neustále na stráži som sa spoznal s Diegom, odprevadil som ho domov a dozvedel som sa o ňom to čo už teraz viem, jeho zahraničné knihy a podivné rárohy okamžite vzbudili moje podozrenie. Pochopil? Alebo nepochopil a rozprávanie ho vôbec nezaujalo. Zívol si a kým sa prehrabával v akýchsi papieroch, predstieral, že ma počúva. A toto je ďalší môj problém: cítim sa mizerne, ak moje rozprávanie niekoho unavuje a vtedy začnem nadmerne gestikulovať a pridávať nekonečné množstvo detailov. "Ten chlap je kontrarevolucionár," zdôraznil som. "Má styky s kultúrnym pridelencom z akéhosi veľvyslanectva a je vysadený na ovplyvňovanie mládeže." "Znamená to teda," očakával som, že súdruh povie, "že si išiel do bytu kontrarevolučného a pobožného buzeranta, pretože neprestajne bdieť je prvoradé, mám pravdu?" "Jasné." Ale nepovedal to. Prepichol ma jasným a prenikavým pohľadom a po chrbte mi prešli zimomriavky, pretože som odrazu vytušil, čo sa chystá povedať: "Aký si ty len idiot a hlupák, maličký, aký tuhý koreň oportunizmu v tebe bujnie." Ale nie, ani toto nepovedal. Usmial sa a prehovoril súhlasným, ironickým a srdečným tónom, mohol som si vybrať: "Áno, nikdy nesmieme prestať bdieť. David sa voláš, však? Nepriateľ pracuje tam, kde to najmenej očakávame, David. Zisti, s akým veľvyslanectvom sa  kontaktuje, zaznač si všetko, čo sa bude pýtať na vojenskú činnosť a ubytovanie predákov, ešte sa uvidíme. Odteraz budeme priateľmi a budeme sa mať radi ako vlastní bratia, svoje povinnosti poznáš, od tejto chvíle si náš agent."

Univerzitným schodiskom som zbehol ako vo filme: zdola znie vojenský pochod, ja letím dolu schodmi sťa víchor, hore sa trepoce zástava s hviezdou solidarity. Keď som dorazil na internát, dal som si horúcu a výdatnú sprchu, voda mi stekala po makovici, až kým som nepocítil, že aj posledná úzkosť toho dňa steká spolu s vodou do odtoku a ja budem môcť spať. Aby som ale deň zavŕšil vo veľkom štýle, rozhodol som sa ešte trochu učiť a hodil som sa do postele. To bola chyba. Pri posteli mi šumel oceán, nádherný a pokojný a túžobne modrý, a to má na mňa priam katastrofický vplyv. V mojom vnútri okrem Svedomia a Ducha žije totiž aj Antisvedomie, ktoré je ešte väčší defraudant, a to sa začalo mrviť a prebúdzať sa a začalo klásť otázky, a ja moje Antisvedomie skrátka nezvládam. Jedna jediná z jeho otázok ma dokáže vystreliť do milióntej galaxie a hlavu mi roztrepať o prázdnotu. Nechal som knihu knihou a pred zrkadlom som si povedal: "Doriti, som v sračkách až po uši." A tomu, na koho som sa pozeral, som sľúbil, že mu pomôžem, že sa za žiadnych okolností nevrátim do toho bytu, ani do bytu žiadneho iného Diega, ani za nič.

Slovo som nedodržal, a Diego zas nedodržal svoje. "My homosexuáli spadáme ešte do zaujímavejšej klasifikácie, ako je tá, ktorú som ti minule objasňoval. Tá rozlišuje naslovovzatých homosexuálov -- s tým termínom sa stretneš často, pretože to slovo v sebe uchováva, dokonca aj v tých najhorších situáciách, istý stupeň cudnosti; teplošov -- aj to je pomerne neutrálne, a kategóriu takzvaných buzerantov, na ktorých najnižšom stupienku figurujú takzvané "horúce trenky". Celá táto škála závisí od dispozície subjektu voči spoločenskému fungovaniu alebo voči buzerantstvu. Pokiaľ sa ručičky váh prikláňajú na stranu spoločenského fungovania, nachádzaš sa v prítomnosti homosexuála. To sme tí -- sám sa zaraďujem do tejto kategórie -- pre ktorých je sex súčasťou života, ale nie životom samotným. Podobne ako hrdinovia alebo politickí činitelia, aj my dávame prednosť Povinnosti pred Sexom. Poslanie, ktorému sa venujeme, má prvoradý význam. Pre mňa osobne je posvätným poslaním národná kultúra a jej venujem to najlepšie z môjho intelektu a z môjho času. Bez chvastania, moje štúdie o kubánskej ženskej poézii devätnásteho storočia, môj súpis vitráží a kovaní z ulíc Oficios, Compostela, Sol a Muralla, alebo moja vyčerpávajúca zbierka máp ostrova od čias príchodu Kolumba sú pre poznanie tejto krajiny absolútne nevyhnutné. Jedného dňa ti ukážem môj súpis budov zo sedemnásteho a osemnásteho storočia, každý jeden doplnený detailnou perokresbou exteriéru a najdôležitejších častí interiéru, a to je pre hocijakú reštauračnú prácu v budúcnosti vyslovene nevyhnutné. Toto všetko, podobne ako moje stohy spisov, medzi ktorými je najcennejších sedem nevydaných Lezamových textov, je ovocím mnohých prebdených nocí, poklad môj, rovnako ako moje komparatívne štúdium dialektov štamgastov z prístavu alebo z Centrálneho parku. Chcem povedať, že keď vyjdem na tento balkón, kde povieva hodvábny manilský šál, v ruke držím atramentové pero, korigujem svoje texty o poetike sestier Juany a Dulce Maríe Borrerových, tak neprestanem pracovať, ani keby sa mi priamo pred očami premával ten najčarovnejší mulat z celého Marianaa, medliaci si pri pohľade na mňa vtáka. My homosexuáli tejto kategórie nestrácame čas kvôli sexu a neexistuje dôvod schopný odvrátiť pozornosť od roboty. Povera, že sme úplatní a od prírody zradní, je úplne scestná. Ach nie seňor, sme rovnako zásadoví a patrioti ako ktokoľvek. Ak si mám vybrať medzi vtákom a kubánstvom, volím kubánstvo. Za našu inteligenciu a plody nášho úsilia nám patrí priestor, ktorý sa nám neprestajne upiera. Marxisti aj kresťania, počúvaj ma dobre, budú dovtedy brázdiť svet so scvrknutou riťou, kým neuznajú naše miesto a neakceptujú nás ako spojencov, kým otvorene a priamo nepochopia, že o vzťah voči vývoju spoločnosti sa s nimi delíme rovnako citlivo. Teploši si nevyžadujú osobitné vysvetlenie, ako všetko, čo sa nachádza presne v strede medzi jedným a druhým mantinelom: pochopíš ich, len čo ti zadefinujem takzvaných buzíkov, ktorých si vybavíš veľmi jednoducho. Celý čas majú vtáka zapichnutého v mozgu a konajú výhradne kvôli nemu a pre neho. Ich základnou charakteristikou je strata času. Keby čas, ktorý venujú otravovaniu v parkoch alebo na verejných plavárňach, venovali spoločensky prospešnej práci, už by sme sa vari približovali k stavu, ktorý vy nazývate komunizmom a my rajom. Najúbohejší z nich všetkých sú takzvané horúce trenky. Neznášam ich pre hlúpu nadutosť a prázdnotu, a preto, že kvôli nedostatku diskrétnosti a taktu povýšili na sociálny boj činnosti také bezvýznamné a spoločensky asi také potrebné ako lakovanie nechtov na nohách. Provokujú a zraňujú citlivosť verejnosti, ani nie tak vyumelkovanosťou ako tuposťou, tým večným chichotaním sa bez príčiny a rozprávaním o veciach, ktoré im nič nehovoria. Odpor je ešte väčší vtedy, keď takáto trenka pochádza z čiernej rasy, pretože v našej spoločnosti je černoch typickým archetypom mužnosti. A ak tí úbožiaci žijú v Guanabacoe, Buenaviste alebo v niektorej vnútrozemskej dedine, ich život sa zmení na peklo, pretože obyvatelia tých končín sú ešte netolerantnejší. Táto typológia sa dá aplikovať aj na heterosexuálov jedného alebo druhého pohlavia. V prípade mužov zaujímajú najnižší stupienok hierarchie zodpovedajúci kategórii horúcich treniek takzvané sexmašiny, vyznačujúce sa mrhaním času a dychtivou túžbou po neutíchajúcej kefovačke, ktorí povedzme najprv normálne idú na poštu alebo čo a potom sa v autobuse nalepia trebárs aj na niektorého z nás prihriatych a ich mužnosť tým vôbec neutrpí, robia to len preto, že sa nevedia ovládať. U žien sa reťazec končí pochopiteľne štetkami, ale nie tými, ktoré strašia po hoteloch a lovia turistov alebo tými, ktoré to robia pre peniaze a ktorých je u nás málo, ako správne hlása oficiálna propaganda, ale tými, ktoré sa predávajú výhradne pre rozkoš samotnú, pospolitý ľud to nazýva výstižne -- pre číru rozkoš zo semena. Nech je ako chce, aj horúce trenky, sexmašiny a štetky žijú v tomto našom raji pod hviezdami, a keď to hovorím, nerobím nič iné, len opakujem to, čo už raz povedal jeden anglický spisovateľ: "Nepríjemné veci tohto sveta neprestanú existovať len preto, že sa na ne nebudeme pozerať."

Pri tejto a iných témach sme sa postupne stávali priateľmi, zvykali sme si spoločne tráviť popoludnia, piť čaj z tých šálok, ktoré boli predrahocenné, hovorieval, a nedeľné obedy sme zmenili na čosi posvätné, nechávali sme si na ne tie najzaujímavejšie diskusie. Po Skrýši som sa premával bosý, vyzliekal som si košeľu a on na moje prianie otváral chladničku, čo je skutok, ktorý vo vidiečanoch a neistých ľuďoch väčšmi ako čokoľvek vytvára pocit, že dosiahli vrcholný stupeň dôvery a uvoľnenia. Diego nástojil na čítaní mojich písačiek, a keď som sa napokon odvážil požičať mu rukopisy, dva týždne ma nechal čakať a nepovedal ani slovo, až kým napokon nevyložil karty na stôl. "Budem celkom úprimný. Zlož si červené okuliare, nevidíš cez ne. Čo má znamenať, ak namiesto vidiečan napíšeš mužík? Prejavuje sa v tom nadmerné štúdium literatúry vydavateľstiev Mir a Pokrok. Musíš začať od základov, pretože talent máš." A vzal opraty môjho vzdelávania do vlastných rúk. "Prečítaj si," povedal podávajúc mi knihu, "Cukor a osídľovanie Antíl," a ja som si ju prečítal. "Prečítaj si Úvahu o kubánskom zmysle pre humor," a ja som si to prečítal. "Prečítaj si Amerikanizmy a kubanizmy v literatúre," a ja som čítal. "Toto si daj do obalu z časopisu Verde Olivo a dávaj pozor, aby sa k tomu nedostal nejaký zvedavec. Je to El Monte, rozumieš? Z lyriky tu máš Kubánstvo v poézii a k tomu čisté tepané zlato: kompletnú zbierku Orígenes, takú nemá ani samotný Rodríguez Feo. Budeš si ju lúskať pekne stránku po stránke. A tuto je, i keď k tomu sa samozrejme prepracujeme až neskôr, všetko, čo teraz robíme, je len príprava na ceste k nemu, k dielu Majstra, k jeho poézii a próze. Poď, polož naň ruku, hladkaj ho, nasávaj jeho múdrosť. Jedného dňa, v niektorý novembrový podvečer, vtedy je havanské svetlo najkrajšie, sa prejdeme popred jeho dom na ulici Trocadero. Pôjdeme z bulváru Prado, budeme kráčať po chodníku oproti, zhovárať sa a opadne z nás všetka ťažoba. Ty budeš mať na sebe niečo modré, tá farba ti bohovsky sekne, a budeme si predstavovať, že Majster žije a práve teraz nás pozoruje cez žalúzie. Rozvoniava tabak jeho cigary, počuť jeho prerývaný dych. Povie: "Pozrimeže na toho buzíka a jeho šuhajka, ako sa len snaží urobiť z neho svojho chovanca, namiesto toho aby mu do košele strčil aspoň desaťpesovú bankovku." Neurážaj sa, on je taký. Viem, že ocení moju snahu a tvoju citlivosť a inteligenciu, a hoci sa mu neušlo veľa pochopenia, poteší ho tvoje revolučné nasadenie. V ten deň bude hádam vďačný aj za to, že musel pred byrokratmi z Výboru pre kultúru pol hodiny čítať časti svojho diela, ktoré boli určené pre kráľovstvo Proserpiny, teda pre dosť široké publikum, to je jasné." Na mapách rozmiestnených po byte sme vyhľadávali najzaujímavejšie budovy a námestia Starej Havany, vitráže, z ktorých sa nedá odtrhnúť zrak, najjemnejšie kovania, stĺpy toľko ospevované Carpentierom a zvyšky tristoročných mestských hradieb. Zostavil pre mňa podrobný itinerár, podľa ktorého som sa riadil doslova a do písmena, a plný dojmov som sa vracal späť, aby som v uzavretej intimite bytu komentoval všetko, čo som videl, a pritom sme popíjali šťavu z guanábany, bylinkové prú oriental o alebo kokteil z čerimoje a počúvali sme Saumella, Caturlu, Lecuonu, Trio Matamoros alebo, celkom tíško, kvôli susedom, Celiu Cruzovú a Sonórnu Matanzančanku. Pokiaľ ide o balet, ktorý bol jeho slabosťou, neprepáčil mi jediné predstavenie. Akokoľvek ťažké bolo vybaviť vstup, vždy mi ho vybavil a v naozaj kritických prípadoch mi posunul svoju vstupenku. V divadle sme sa nezdravili, aj keď sme sa pri vchode alebo východe stretli, tvárili sme sa, že sa nevidíme a jeho miesto nikdy nebolo vedľa môjho. Počas prestávok som ostával v hľadisku, aby som zabránil náhodným stretnutiam, a počítal som samohlásky textu programu. "Na našom priateľstve ma najväčšmi udivuje," hovorieval, "že o tebe viem rovnako málo ako na začiatku. Prezraď mi niečo, človeče. Tvoju prvú sexuálnu skúsenosť, kedy si začal chodiť, aké máš erotické sny. A nepokúšaj sa ma oblbnúť; ty s tými tvojimi očami, keď sa odtrhneš z reťaze, musíš byť hotový diabol." "A prečo mi," začínal so starou pesničkou, vždy keď som zneistel, "teraz keď sme ako bratia, nedovolíš vidieť ťa nahého. Upozorňujem ťa, nie som schopný uchovať si v pamäti žiadneho muža, ak som mu nevidel holúbka. Poviem ti, ako si ho predstavujem: ten tvoj je nežný ako hrdlička, i keď dovoľ, aby som ti oznámil, že sú aj takí mládenci tvojho typu, citliví a duchovne založení, ktorí keď odhodia šaty, ohúria skutočne fenomenálnym kúskom."

Na lezamovský obed som musel prísť v obleku s kravatou. Oblek mi požičal Bruno, ktorý ma navyše, mysliac si, že beriem frajerku do Tropicany, donútil prijať dar desať pesos. Ako som sa dozvedel neskôr, samotný Lezama v Raji povedal, že výnimočnosť obeda spočíva v krajkovanom obruse, ktorý nebol ani biely ani červený, ale krémový, a na ktorom sa jagala dokonalosť bielej glazúry servisu s tmavozeleným lemovaním. Diego odkryl polievkovú misu, v ktorej sa parilo z hustej banánovej polievky. "Zatúžil som ťa omladiť," povedal so záhadným úsmevom, "preniesť ťa do čias najútlejšieho detstva, a preto som do polievky pridal trochu tapioky..." "To je čo?" "Juka, decko, neprerušuj ma. Na dôvažok som pridal niekoľko zrniek kukurice, pretože je toľko vecí, ktoré sme ako deti mali radi a ktoré si napriek tomu viac nevychutnávame. Ale neznepokojuj sa, nie je to tá preslávená polievka Západu, spomínam to len preto, že niektorí gurmáni, len čo zbadajú kukuricu, už aj vidia vozy pionierov tiahnuce prériami Indiánov Siuxov smerom na Kaliforniu. No tu sa musím pozerať na stôl mladých junákov," prerušil svoj čudesný prejav, ktorý som ja sledoval s prihlúplym úsmevom tváriac sa, že sa rovnako ako on vžívam do hry. "Výmena stráží," povedal zdvíhajúc taniere, keď sme dojedli vynikajúcu polievku, "zaskvel sa kanárik nad netýkavou langustou, a svoj vstup ohlasuje druhý chod v podobe mletého suflé z darov mora, na povrchu zdobeného štvorylkou garnátov tvoriacich chór, usporiadaných do párov, a z ich klepietok sa šíri tryskajúca vôňa manny pripomínajúcej krásu bieleho koralu. Súčasťou suflé je aj ryba zvaná cisárovná a langusty sršiace temnočerveným úľakom, s ktorým sa ich panciere stretli na ražni vypekajúcom z jamôk ich vypúlené oči." Na suflé som nenachádzal slov, a neschopnosť moja či skôr môjho vyjadrovania napokon zapôsobila ako najlepšia pochvala. "Po tomto plamennom chode, hýriacom takou dokonalosťou palety žiariacich farieb, ktorá už je len na krôčik od baroka, no decentnosťou grilovania a alegorickosťou naskicovanou langustami predsa len gotická, ozdobme prosím jedlo červenou repou máčanou v majonéze spolu s lübeckou špargľou, a dávajte dobrý pozor, Juan Carlos Rondón, pretože práve prichádza vrchol ceremónie." Keď chcel napichnúť cviklu na vidličku, celé koliesko sa uvoľnilo a spadlo na obrus. Nedokázal zakryť rozmrzenie a chcel chybu napraviť, no cvikla neprestajne krvácala, a keď ju po tretí raz naberal, na mieste, kde prepichol šupku, koliesko sa prelomilo a cvikla sa rozpadla; polovica ostala prilepená na vidličke a druhá polovica dopadla na obrus a na jeho rozetách vytvorila tri krvavé ostrovčeky. Zdesením som otvoril ústa, no on sa na mňa pozrel rozjasaným pohľadom: "Sú dokonalé," povedal. "Tie tri škvrny v skutočnosti dodávajú jedlu nádych veľkoleposti." A takmer deklamačne dodal: "Vo svetle, v nezlomnej trpezlivosti umelca, v predtuchách, v spôsobe, akým vlákna zachytili krv rastliny, tieto tri škvrny poodhalili ponuré očakávanie." Zasmial sa a šťastný a pobavený mi prezradil tajomstvo: "Práve sa zúčastňuješ rodinného obeda, ktorý podáva doňa Augusta na stranách Raja, kapitola sedem. Po tomto budeš môcť povedať, že si jedol ako pravý Kubánec, a navždy vstúpiš do bratstva obdivovateľov Majstra, a už ti ostane len taká maličkosť, spoznať jeho dielo." Potom sme jedli pečeného bažanta a za ním nasledoval zmrzlinový krém, takisto lezamovský, ktorého recept mi ponúkol, aby som ho jedného dňa naučil moju mamu. "Teraz by mala Baldovina priniesť ovocnú misu, no keďže tu nie je, pôjdem po ňu ja. Iste mi odpustíš, že som jablká a hrušky nahradil mangom a guajavou, pri mandarínkach a hrozne sa nevynímajú až tak zle. Potom nás čaká káva, ktorú budeme popíjať na balkóne, zatiaľ čo ja ti budem recitovať básne Zeneu, toho zhanobeného, a vynecháme havany, pre ktoré ani jeden z nás nemá slabosť. Ešte predtým však," dodal s náhlou inšpiráciou, keď zrakom zavadil o hodvábny šál, "trochu flamenca," a oblažil ma oslňujúcim dupotom podpätkov, ktorý ale náhle prerušil. "Nenávidím to," povedal a odhodil šál ďaleko od seba. "Neviem, či mi jedného dňa budeš môcť odpustiť, David." To isté som si myslel aj ja, a zrazu som sa začal cítiť zle, pretože kým som si vychutnával obed, nepodarilo sa mi zabrániť, aby niektoré z mojich neurónov neostali mimo hostiny, neochutnali ani za lyžicu a neboli v strehu, uvedomujúc si, že langusty, garnáty, lübeckú špargľu a hrozno mohol získať jedine v diplomatických obchodoch, a preto potvrdzovali jeho vzťahy s cudzincami, o čom som mal, z pozície špeciálneho agenta, povinnosť informovať súdruha, ktorý pre mňa ešte stále nebol Ismael.

Čas plynul šťastne, a v jednu sobotu, keď som prišiel na čaj, Diego pootvoril dvere. "Nemôžeš ísť dnu. Je tu niekto, kto si neželá byť videný a ja som mu dlžný splniť toto prianie. Vráť sa neskôr, prosím." Odišiel som, ale len cez ulicu, aby som videl tvár toho, kto si neželal byť videný. O chvíľku sa zjavil Diego, sám. Zdal sa mi nervózny, obzrel sa na obidve strany ulice a rýchlo ako blesk sa stratil za rohom. Poponáhľal som sa a stihol som ho zazrieť nastupovať do diplomatického auta, napoly ukrytého v pasáži. Musel som sa skryť za stĺpom, no oni zmizli ako gáfor. Diego v diplomatickom aute! Hruďou sa mi rozliala prenikavá bolesť. Panebože, tak predsa to bola pravda. Bruno mal pravdu, Ismael sa mýlil, keď hovoril, že týchto ľudí treba posudzovať individuálne. Nie. Treba byť neprestajne v strehu: homoši sú zradní od prírody, zaťažení dedičným hriechom. Pokiaľ ide o mňa, ja som priamy. Mohol by som na to zabudnúť a byť šťastný: ja som sa predsa riadil inštinktom svojej triedy. Ale nedarilo sa mi rozveseliť sa. Bolelo ma to. Aké je to strašné, keď ťa kamarát zradí, ako hrozne to len bolí, mamička moja, a aká príšerná zlosť sa ma zmocnila pri pomyslení, že som sa zase raz dal nachytať, zatiaľ čo ten druhý si so mnou robil, čo sa mu zachcelo. Ako zle sa len cítiš, keď ti neostáva nič iné, ako uznať, že dogmatici majú pravdu a že ty nie si nič iné ako sentimentálny, nebotyčný idiot schopný každého si obľúbiť. Zašiel som na Malecón, a ako to už chodí, príroda sa prispôsobila nálade mojej duše: obloha sa v momente zatiahla, hrmenie bolo čoraz hlasnejšie a vo vzduchu sa začala vznášať vôňa dažďa. Kroky ma zaviedli priamo na univerzitu, a hľadal som Ismaela, no zdravý rozum -- alebo čo to bolo, pretože u mňa je zdravý rozum ťažko pripustiteľný luxus -- mi hovoril, že tretie stretnutie s ním už nezvládnem, neznesiem jeho jasný a prenikavý pohľad, a rozmyslel som si to. Druhýkrát som sa s ním stretol po lezamovskom obede, keď som si potreboval utriasť veci v hlave, aby mi nepraskla. "Zmýlil som sa," povedal som mu vtedy, "ten chlapec je dobrý človek, veľa vody nenamúti, a nestojí za to sledovať ho ďalej." "Nevravel si náhodou, že je to kontrarevolucionár?" odtušil ironicky. "Iste, je na mieste pripustiť, že jeho vzťah k Revolúcii nie je rovnaký ako náš. Je zložité byť s niekým, kto ťa žiada, aby si ho akceptoval a prestal byť sám sebou. Ak to tak zhrniem..." Ale nezhrnul som nič, nedôveroval som Ismaelovi natoľko, aby som dodal to, čo by som bol najviac chcel: "Správa sa tak, aký je, ako myslí. Pohybuje sa s takou vnútornou slobodou, akú by som chcel mať sám, ja, ktorý som radikál." Ismael ma sledoval a usmieval sa. Rozdiel medzi jasným a prenikavým pohľadom u Diega a Ismaela (aby som uzavrel kapitolu o tebe, Ismael, veď toto nie je tvoj príbeh) spočíval v tom, že ten Diegov sa obmedzoval len na naznačenie vecí, zatiaľ čo Ismaelov pohľad priam vyžadoval, aby si začal konať a veci meniť, ak sa ti nepáčia. Preto bol z nás troch najlepší. Hovoril so mnou o kadečom, a keď sme sa lúčili, položil mi ruku na plece a poprosil ma, aby sme sa neprestali stretávať. Pochopil som, že ma oslobodzuje od mojich povinností agenta a že sa začína naše priateľstvo. Čo si pomyslí teraz, keď mu prezradím svoj najnovší objav? Vrátil som sa k Diegovmu domu odhodlaný čakať, koľko bude treba. Prišiel taxíkom v najväčšom lejaku. Vybehol som za ním po schodoch a vošiel som skôr, ako stihol zatvoriť dvere. "Frajer mi už odišiel," vtipkoval. "A čo má znamenať táto tvárička? Nechceš mi vari nahovoriť, že mi žiarliš." "Videl som ťa nastupovať do diplomatického auta." Toto nečakal. Pozrel sa na mňa s popolavou tvárou, klesol na stoličku a sklonil hlavu. Potom ju opäť zdvihol, starší o desať rokov. "Von s tým, čakám." Teraz sa začne spoveď, pokánie, prosby o odpustenie, prezradí aj meno kontrarevolučného spolku, ktorého je členom a ja pôjdem priamo na políciu, pôjdem na políciu. "Chcel som ti to povedať, David, ale nechcel som, aby si sa to dozvedel tak skoro. Odchádzam." Odchádzam, tónom, akým to povedal Diego, má medzi nami strašný význam. Vyjadruje, že navždy opúšťaš krajinu, že sa vymazávaš z jej pamäti a ju vymazávaš zo svojej, a že či chceš alebo nechceš, akceptuješ postavenie zradcu. Chvíľa, odkedy to vieš a akceptuješ to, je zarátaná v cene. Len čo máš povolenie v rukách, už sa ti nikoho nepodarí presvedčiť, že neodchádzaš s radosťou. Ale toto nemôže byť tvoj prípad, Diego. Čo ty budeš robiť tak ďaleko od Havany, od horúcej špiny jej ulíc, od kriku Havančanov? Čo si len počneš v inom meste, drahý Diego, v ktorom sa nenarodil Lezama a v ktorom  na konci každého týždňa vždy už posledný raz netancuje Alicia? V meste bez byrokratov a dogmatikov, ktorých by si mohol kritizovať, bez Davida, ktorý ťa má tak veľmi rád? "Nie je to preto, prečo si myslíš," povedal. "Vieš, že politika mi je ukradnutá. Je to kvôli Hermanovej výstave. Nie si dobrý pozorovateľ, nevieš, aký spád to všetko nabralo. A nevyhodili z roboty jeho, vyhodili mňa. Herman sa s nimi dohodol, prenajal si byt a bude pracovať ako umelecký poradca pre Havanu. Uznávam, že som to s obhajobou jeho diel prehnal, že som bol nedisciplinovaný a že som vystupoval drzo využívajúc svoje postavenie, ale, čo? Teraz, s touto pečiatkou v pase nájdem prácu akurát tak v poľnohospodárstve alebo na stavbe, a povedz, čo si počnem ja s tehlou v ruke? Kam ju položím? Je to len obyčajná pracovná výstraha, ale kto ma už s takýmto profilom zamestná, kto bude kvôli mne riskovať? Je to nespravodlivé, viem, právo je na mojej strane a nakoniec mi budú musieť dať za pravdu a odškodniť ma. Ale čo budem robiť? Bojovať? Nie. Som slabý, a váš svet nie je pre slabých. Práve naopak, vy sa tvárite, akoby sme ani neexistovali, akoby sme tu boli len na urážky a na to, aby sme mlčky prikyvovali ešte aj červom na smetisku. Pre vás je život jednoduchý: netrpíte oidipovským komplexom, nemučí vás krása, nemali ste milovaného kocúrika, ktorého vám otec pred očami rozporcioval na kúsky, aby z vás vyrástli chlapi. Samozrejme, aj buzerant môže byť silný. Príklady žiaria, to ja dobre viem. Ale tu ide o mňa. Ja som slabý, dolieha na mňa vek, nemôžem čakať desať alebo pätnásť rokov, kým sa spamätáte, akokoľvek verím, že Revolúcia napokon bude musieť napraviť svoje prešľapy. Mám tridsať rokov. Ostáva mi možno ešte takých dvadsať produktívneho života. Chcem robiť veci, žiť, robiť si plány, stáť pred zrkadlom Las Meninas, usporadúvať konferencie o poézii Flor a Dulce Maríe Loynazových. Nemám na to právo? Keby som bol dobrý katolík a veril by som v ďalší život, bolo by mi to jedno, ale váš materializmus je nákazlivý, je to už predsa dosť rokov. Život je tento, iného niet. Každopádne, aspoň dúfam, že nie. Rozumieš mi? Tu ma nechcú, načo hádzať hrach o stenu, mne sa páči byť taký, aký som, z času na čas trošku našuchoriť perie. Povedz, koho tým urážam, ak je to moje vlastné perie?"

Jeho posledné dni tu neboli vždy smutné. Niekedy som ho zastihol v eufórii, vznášajúceho sa medzi balíkmi a starými papiermi, popíjali sme rum a počúvali sme hudbu. "Skôr ako prídu spísať inventár, zober si môj písací stroj, elektrickú dvojplatničku a tento otvárač na plechovky. Tvojej mame sa veľmi zíde. Toto sú moje štúdie o architektúre a urbanistike, je ich dosť, čo? A sú dobré. Ak mi neostane čas, pošli ich anonymne do Mestského múzea. Tu sú materiály o návšteve Federica Garcíu Lorcu na Kube. Obsahujú aj veľmi podrobný itinerár a fotografie miest a ľudí, ktorých som podrobne preštudoval. Je tam aj akýsi neznámy černoch. Antológiu básní venovaných rieke Almendares si nechaj ty a doplň ju, keď sa objaví ďalšia, i keď dnes už Almendares veľmi nie je témou pre básne. Pozri na túto fotku: ja počas Alfabetizačnej kampane. A toto sú fotky mojej rodiny. Zoberiem si ich všetky. Tento môj strýko bol veľký štramák, zadusil sa plnenou cibuľou. Tu som s mamou, pozri, aká fešanda. Počkaj, čo som ti ešte chcel nechať? Moje papiere si si už odniesol, nie? Články, ktoré sa ti budú zdať najstráviteľnejšie, pošli do Revolúcie a kultúry, hádam ich tam niekto ocení, vyber tematiku minulého storočia, tá prejde skôr. Zvyšok odovzdaj Národnej knižnici, už vieš komu. Tento kontakt nestrať, občas mu dones nejakú cigaru a neuraz sa, ak ti trochu polichotí, pes ktorý breše, nehryzie. Nechám ti aj kontakt na Balet. A toto, David Alvarez, šálky, z ktorých sme spolu toľko pili, chcem u teba nechať v depozite. Ak sa náhodou niekedy naskytne príležitosť, pošleš mi ich. Ako som ti hovoril, je to sévreský porcelán. Ale nie kvôli tomu, patrili rodine Loynaz del Castillo a je to dar. No dobre, budem úprimný, vymohol som si ich. Moje platne a knihy už odišli, tvoje si si zobral a tieto, čo sú tu, sú na zmätenie pisateľov inventára. Zožeň mi plagát Fidela s Camillom, malú kubánsku zástavu, fotku Martího na Jamajke a tú s Mellom v klobúku; ale rýchlo, pretože ich treba poslať diplomatickou poštou spolu s fotkami Alicie v Giselle a mojou zbierkou kubánskych mincí a bankoviek. Chceš dáždnik pre mamu alebo plášť?" Mlčky som ho počúval, ale občas ma premkla slabá nádej a veci som mu vracal. "Diego, a ak niekomu napíšeme? Rozmýšľaj, komu by sme mohli. Alebo pôjdem a vyžiadam si prijatie u nejakého funkcionára, ty ma počkáš vonku." Smutne sa na mňa pozeral a nereagoval. "Nepoznáš nejakého advokáta, niektorého z tých lepších červov, ktorí na smetisku ostali? Alebo nejakého skrytého teploša vo vysokej funkcii? Toľkým ľuďom si predsa pomohol. Ja promujem v júli, od októbra už budem pracovať, mesačne ti dám päťdesiat pesos?" Odmlčal som sa, keď som videl, ako mu vlhnú oči, no stále sa dokázal ovládať. "Dám ti poslednú radu: dbaj na to, aké šaty si obliekaš. Nebude z teba Alain Delon, ale máš svoj pôvab a nádych tajomnosti, ktorý, nech si vraví kto chce čo chce, vždy otvorí dvere." Zrazu som nevedel ja, čo povedať, sklonil som hlavu a dal som sa upratovať a preberať stohy papierov. "Nie! Toto nie, nerozbaľuj to. To sú nevydané Lezamove texty. Nepozeraj tak na mňa. Prisahám, že ich nikdy nezneužijem. Tiež som ti prisahal, že nikdy neodídem a odchádzam, ale to je niečo iné. Nikdy ich nepredám ani nedarujem niekomu, kto by ich chcel zneužiť na politické dôvody. Prisahám. Na moju mamu, na basketbalistu, na teba, ver mi. Ak budem môcť vzdorovať búrke aj bez nich, vrátim ich. Nepozeraj tak na mňa! Myslíš, že si neuvedomujem svoju zodpovednosť? Ak sa však ocitnem v tiesni, možno ma vytiahnu z najhoršieho. Cítim sa kvôli tebe nanič. Nalej mi ešte a choď."

Ako sa blížil deň odchodu, bol čoraz malátnejší. Zle spal a schudol. Bol som s ním skoro stále, no takmer sa so mnou nerozprával, myslím, že ma niekedy ani nevnímal. Schúlený v kresle Johna Donnea, s knihou básní a s krucifixom v rukách -- pretože jeho religiozita sa prehĺbila -- pôsobil ako bez duše a bez života. Spoločnosť mu robila María Callasová, spievajúca tíško a nežne. Raz sa na mňa náhle zadíval (ten tvoj prenikavý pohľad, Diego, nikdy ti ho neodpustím) a hľadel na mňa výnimočne intenzívne. "Povedz mi pravdu, David," opýtal sa, "máš ma rád? Bolo ti moje priateľstvo na niečo dobré? Správal som sa k tebe bezohľadne? Myslíš, že škodím Revolúcii?" María Callasová sa odmlčala. "Naše priateľstvo bolo čestné, naozaj, a vážim si ťa." Usmial sa. "Nezmenil si sa. Nehovorím o úcte, ale o láske medzi priateľmi. Prosím, už sa viac nebojme slov." Veď presne to som chcel povedať, nie? No mám s tým problémy, a aby si bol mojou náklonnosťou istý, a aby vedel, že som sa počas nášho kamarátstva zmenil, že som iný, väčšmi sám sebou, akým som vždy chcel byť, dodal som: "Zajtra ťa pozývam na obed do Conejita. Pôjdem tam skôr a postavím sa do šóry. Stačí, ak prídeš pred dvanástou. Platím ja. Alebo chceš, aby som sa po teba zastavil a pôjdeme spolu?" "Nie, David, veľmi pekne ti ďakujem. Všetko je dobré tak, ako je." "Ale áno, Diego, trvám na to. Viem, čo hovorím." "Dobre, ale nie do Conejita. V Európe budem vegetariánom." Ak to, čo som chcel alebo potreboval, bolo ukázať sa s ním, ak mi práve toto malo pomôcť nájsť pokoj duše, tak dobre, pochopil to. Do reštaurácie prišiel o desať dvanásť, pod japonským slnečníkom a v šatách, v ktorých by som ho rozoznal na kilometer. Z chodníka oproti zakričal moje meno s dvoma priezviskami, roztvárajúc náruč plnú náramkov. Keď bol celkom pri mne, pobozkal ma na líce a začal opisovať prekrásne šaty, ktoré práve videl vo výklade a ktoré by mi sadli ako riť na šerbel, no na jeho prekvapenie a na prekvapenie moje a celého davu som celkom iný módny štýl obhajoval s takým premršteným nasadením, že som ho úplne zatienil, pretože aj toto je vlastné nám nesmelým, keď sa odviažeme, nik sa nám nevyrovná. Obedom sme oslávili jeho schopnosť odškrobiť komunistov. A keď sme prešli k môjmu literárnemu vývoju, doplnil na zoznam môjho povinného štúdia niekoľko titulov. "Nezabudni na grófku de Merlín, začni ju študovať. Medzi tebou a tou ženou sa odohrá mimoriadne stretnutie." Skončili sme na zákusku v Coppelii a potom v Skrýši s fľašou Stoličnej. Bolo to nádherné, až kým nám nedošlo pitie. "Potreboval som túto ruskú vodku, aby som ti povedal dve posledné veci. Tie najťažšie som si nechal na záver. Myslím, David, že ti trochu chýba iniciatíva. Neprislúcha ti úloha diváka, ale herca. Ubezpečujem ťa, že tentoraz budeš hrať lepšie, ako v Domove bábok. Neprestaň byť revolucionárom. Povieš si, kto som ja, aby som ti také čosi hovoril. Ale áno, mám morálku, a jedného dňa ti dokážem, že som patriot a lezamista. Revolúcia potrebuje ľudí ako ty, pretože nie yankeeovia, ale to požieračstvo, byrokracia a spôsob vašej propagandy a vaše sebectvo môžu všetko skončiť, a jedine ľudia ako ty tomu môžu zabrániť. Nebude to nič ľahké, upozorňujem ťa, budeš potrebovať veľa odvahy. Druhé, čo ti musím povedať, počkaj, či to dokážem, pretože horím hanbou, nalej mi ešte trochu vodky, čo tam ostala, je toto: spomínaš, ako sme sa zoznámili v Coppelii? Zachoval som sa vtedy k tebe nepekne. Nič nebolo náhodné. Bol som s Hermanom. Keď sme ťa zbadali, stavili sme sa, že ťa zavlečiem do Skrýše a dostanem do postele. Stávka bola vo valutách a ja som na ňu pristúpil, aby som sa odvážil vybaliť to na teba, no ty si vo mne vždy vzbudzoval rešpekt, ktorý ma odrovnával. Keď som ťa oblial mliekom, bolo to súčasťou plánu. Tvoja košeľa vedľa hodvábneho šálu zavesené na balkóne boli znamením môjho triumfu. Herman to samozrejme všade roztrúbil, a odvtedy ma ešte aj nenávidí. Navyše ma v niektorých kruhoch, keďže som sa v poslednom čase venoval len tebe, začali volať Červená hlupaňa, a iní si myslia, že môj odchod nie je nič iné ako podfuk, že v skutočnosti som špión vyslaný na Západ. Ale neboj sa, táto dvojznačnosť tkvie v každom mužovi a nemôže mu uškodiť, dodáva mu tajomnosť, a je veľa žien, ktoré vzrušené myšlienkou zaviesť ich na správnu cestu im ochotne padnú do náručia. Odpustíš mi?" Mlčal som, čo si vysvetlil že áno, že mu odpúšťam. "Vidíš? Nie som až taký dobrý, ako si myslíš. Bol by si ty schopný spraviť čosi podobné, za mojím chrbtom?" Pozreli sme sa na seba. "Tak dobre, teraz uvarím posledný čaj. Potom odídeš a viac sa nevrátiš. Nechcem sa lúčiť." To bolo všetko. Keď som sa ocitol na ulici, cestu mi skrížil zástup pionierov. Ich uniformy žiarili, akoby práve vyšli spod žehličky a v rukách niesli kytice kvetov; a hoci ešte pred chvíľou bol pionier s kvetmi otrepaným symbolom budúcnosti, neoddeliteľnou súčasťou hesiel zaväzujúcich nás bojovať za lepší svet, alebo práve preto, mne sa páčili; a zahľadel som sa na jedného z nich, ktorý si to všimol a rozviazal mi jazyk, a ja som mu povedal (povedal, nie sľúbil), že ďalšieho Diega, ktorý sa mi pripletie pod nohy, budem brániť telom aj dušou, aj keď ma nikto nepochopí, a že sa preto nebudem cítiť väčšmi vzdialený svojmu Duchu a svojmu Svedomiu, práve naopak, pretože ak tomu dobre rozumiem, toto znamená bojovať za lepší svet pre teba, pionier, a pre mňa. Chcel som túto kapitolu svojho života uzavrieť a nejakým spôsobom sa poďakovať Diegovi za všetko, čo pre mňa urobil, a tak som sa vrátil do Coppelie a kúpil som si takú zmrzlinu, ako on. Pretože hoci mali aj čokoládovú, JA som si vypýtal jahodovú.

(Preložila Silvia Ruppeldtová)

Vysvetlivky:

Ulica Galiano: ulica v havanskej štvrti Centro Habana. V období pred Revolúciou sa na nej stretávali odporcovia Batistovho režimu, vrátane Fidela Castra

Carlos Loveira (1882 -- 1928): kubánsky spisovateľ a politický aktivista

Juan Goytisolo (1931 - ): španielsky básnik a spisovateľ. Homosexualita a politické presvedčenie ho donútili opustiť frankistické Španielsko

Juana de Ibarbourou (1895 -- 1979): uruguayská modernistická spisovateľka

Mirta Aguirre (1912 -- 1980): ľavicová aktivistka v predrevolučnom období, po víťazstve Revolúcie činná na kultúrnom poli

UMAP (Unidades Militares de Ayuda a la Producción): v rokoch 1965-1968 pracovné tábory pre osoby nepohodlné režimu, ktorých väčšinu tvorili muži homosexuáli

EFE: španielska spravodajská agentúra

Radio Reloj: rozhlasové vysielanie kubánskej vlády

John Donne (1572-1631): anglický katolícky spisovateľ a filozof

Konstantinos Kavafis (1863-1933): grécko-egyptský básnik z vtedy kozmopolitnej Alexandrie. V 60-tych rokoch sa stal "ikonou" kultúrneho hnutia homosexuálov

Alicia Alonsová (1921 - ): slávna kubánska primabalerína, riaditeľka Národného baletu

Dulce María Loynazová (1903 -- 1997): významná kubánska poetka pochádzajúca zo starej aristokratickej rodiny

Mir a Progres: sovietske vydavateľstvá vydávajúce knihy po španielsky

Cukor a osídlenie Antíl (Azúcar y población en las Antillas): kniha kubánskeho historika a Ekonóma Ramira Guerru (1880 -- 1970), vysvetľujúca vznik cukrovarníckeho priemyslu a jeho význam na formovanie kubánskej spoločnosti

Úvaha o kubánskom zmysle pre humor (Indagación del choteo): esej kubánskeho spisovateľa Jorge Mañacha (1898 -- 1961) zaoberajúca sa kubánskou sociálnou psychológiou a kultúrnou identitou

Verde Olivo: časopis ozbrojených síl Kubánskej republiky. Názov má odvodený z olivovozelenej farby vojenskej uniformy

El monte: kniha kubánskej antropologičky a etnografky Lydie Cabrerovej (1899 -- 1991). Dielo sa považuje "Bibliu" afrokubánskej kultúry a obradov santeríe

Orígenes: kubánsky časopis, ktorý vychádzal v rokoch 1944 -- 1956. Jeden z najdôležitejších kultúrnych časopisov doby. Podieľali sa na ňom niektorí z najlepších kubánskych spisovateľov ako Eliseo Diego, José Lezama Lima, ale aj nekubánskych, napríklad Luís Cernuda, Juan Ramón Jiménez, Carlos Fuentes, Octavio Paz

José Rodríguez Feo (1920 -- 1994): milionár, ktorý financoval vydávanie Orígenes

Manuel Saumell (1817 -- 1870): kubánsky skladateľ a klavírista, známy ako "otec kubánskeho tanca." Jeden zo zakladateľov národnej kubánskej hudby

Alejandro García Caturla (1906 -- 1940): kubánsky skladateľ a sudca. Zavraždený.

Ernesto Lecuona (1896 -- 1963): kubánsky hudobník považovaný za najvýznamnejšieho kubánskeho skladateľa prvej polovice 20. storočia

Trío Matamoros: hudobné zoskupenie známe spájaním motívov bolera a sonu

Celia Cruzová (1925 -- 2003): slávna interpretka salsy, v nemilosti Castrovho režimu

Juan Clemente Zenea (1832 -- 1871): kubánsky básnik popravený za svoju politiku nezávislosti Kuby od Španielska

Alfabetizačná kampaň: kampaň za odstránenie analfabetizmu väčšiny kubánskeho obyvateľstva v roku 1961. Kube sa v rekordnom čase podarilo odstrániť analfabetizmus, čo sa považuje za najväčší úspech Revolúcie

Camilo Cienfuegos (1932 -- 1959): spolu s Fidelom Castrom a Ernestom Che Guevarom vodca Kubánskej revolúcie

Julio Antonio Mella (1903 -- 1929: kubánsky revolucionár považovaný za jedného zo zakladateľov kubánskej Komunistickej strany

Grófka de Merlín: María de las Mercedes Santa Cruz y Montalvo, condesa de Merlín (1789 -- 1852), kubánska spisovateľka pochádzajúca z aristokratickej rodiny. Písala po francúzsky a po španielsky

Vytisknout