Očakávania vkladané do šetrenia energiou sú nereálne

29. 8. 2009

Pán Zajíček uznáva, že druhý termodynamický zákon limituje mieru využiteľnosti energie (napr. z fosílnych zdrojov), ale pochybuje o tom, že energia predstavuje fyzikálny limit z hľadiska jej spotreby priemyslovou civilizáciou. Ilustruje to príkladom potenciálnych možností solárnych/fotovoltaických elektrární na území ČR. Ani slovom sa nezmieňuje, odkiaľ bude spoločnosť (priemysel, domácnosti) čerpať elektrickú energiu v nočných hodinách alebo počas dní s nepriaznivým počasím. Podobnú kardinálnu nevýhodu má prakticky každý alternatívny zdroj energie, skratkou označovaný OZE. Preto OZE môžu predstavovať len doplnkové zdroje k stabilným zdrojom silovej energie predovšetkým pre priemysel.

Pán Blaheta vyslovene uznáva, že alternatívne zdroje energie nemôžu plne nahradiť energiu získavanú dnes z fosílnych palív. Tiež si však z toho nerobí ťažkú hlavu -- energiu predsa možno zdokonaľovaním techniky šetriť, preto je -- teoreticky možné -- že takto ušetrená energia plne vykryje chýbajúce množstvo, ktoré OZE (v porovnaní s produkciou klasických zdrojov) nie sú ani nebudú schopné vyrobiť. A basta!

Z kontextu príspevkov obidvoch pánov odhadujem, že obidvaja majú k fyzike dosť ďaleko. Možno sú to ekonómovia alebo, v súkromí, ekologickí nadšenci či len priaznivci Strany Zelených. Pán Blaheta totiž rovnako ako pán Bursík nerozlišuje výkon (elektrický výkon) od energie ako miery práce.

"Uletený" argument ekonómov o nevyčerpateľnosti zdrojov surovín a energie na základe bohorovnej predstavy, že problém možno riešiť dostatočným zvýšením ceny, je všeobecne známy. V čom je chybný? Principiálne v dvoch momentoch. Po prvé, ak sa zdroj suroviny alebo energie fyzicky zmenší napr. stonásobne, situáciu nerieši stonásobné zvyšenie ceny. Lebo -- ak sa nájde jeden ochotný, čo zaplatí stokrát viac, nič sa tým nezmení na fakte, že pre ďalších 99 už objektívne neostane nič. Takže otázka koľko by mohli zaplatiť oni je už irelevantná. Po druhé, ak si peniaze uchovajú svoju hodnotu, je relevantné sa pýtať, ako ich kupec komodity zarobil. Je zrejmé, že ak sa nejednalo o špekulatívny zárobok, predstavujú ekonomický zisk z predchádzajúcej činnosti, s ktorou bola určite nevyhnutné spojená nejaká spotreba energie.

Možno teda zovšeobecniť, že v reálnej ekonomike úbytku zdrojov musí zodpovedať úbytok odberateľov/spotrebiteľov. Inými slovami, klesne výkon ekonomiky.

Podobne je to s "blábolom" o šetrení.

K datu predstavuje globálny prírastok populácie cca 209 000 osôb denne, t.j. rádovo 70-80 miliónov ročne. Globálna populácia rastie exponenciálne, a tento fakt znepokojoval už predvídavého pána Malthusa. Každý jednotlivec, akokoľvek skromný, má svoju "prirodzenú" nevyhnutnú spotrebu. Globálna spotreba všetkého -- vrátane energie -- z tohto dôvodu rastie. Ak sa populačný trend nezmení, je len otázkou času, kedy globálna spotreba surovín (vrátane potravín i vody) a energie, vzrastie nad limit akýchkoľvek potenciálnych objektívnych možností šetrenia.

Okrem dôsledkov "banálneho" prírastku obyvateľstva treba vziať do úvahy aj skutočnosť, že svetová ekonomika je rozvinutá značne nerovnomerne (o tom hovoril už K. Marx). Životná úroveň prevažnej väčšiny obyvateľov Zeme je podstatne nižšia od životnej úrovne v štátoch s vyspelou ekonomikou. Ak by sa mal tento rozdiel odstrániť spôsobom, že všetci dosiahnu životnú úroveň obyvateľstva v ekonomicky vyspelých štátoch, vyžiadalo by si to ďalší nárast spotreby zdrojov surovín a energie. Išlo by o tak veľký nárast, ktorý nemôže vykompenzovať prakticky žiadne zdokonalenie techniky (techniky, vyvinutej na základe súčasných prírodovedných poznatkov).

Ukazuje sa teda jednoznačne, že opäť a opäť narážame na objektívne limity, ktoré nemožno prekročiť.

Pán Blaheta zmieňuje výzvy, ktoré stoja pred každou generáciou. Iste, je to pravda. A je zrejmé, čo tým chcel povedať: je na našich potomkoch, aby našli riešenie problému podobne, ako ho pre svoj spôsob života našla každá predchádzajúca generácia. Ale táto principiálne správna myšlienka je len lícom faktu, na ktorého druhej strane je poznanie, že ak sa prijateľné riešenie nenašlo dostatočne zavčasu, nekompromisne to ovplyvnilo život oných generácií, a to krajne nepríjemne.

Dnes je nepríjemné, že sa už veľmi zreteľne rysuje, že na zabezpečenie prijateľnej životnej úrovne -- už aj našich najbližších -- zostáva kriticky málo času, pretože uspokojivé riešenie problému je fakticky neznáme. Naviac, všeobecne chýba ochota "zapracovať" na onom riešení.

Pán Blaheta priam naivne vkladá nádeje do úspor energie. Lebo -- čo sa deje?

V ČR i na Slovensku (ktoré je rovnako priam tragicky závislé na dodávkach fosílnych palív zo zahraničia, predovšetkým z Ruska) už istý čas paradoxne platí zákonné nariadenie o povinnom svietení pri jazde motorovým vozidlom. Aj za bieleho dňa! Predtým nič podobne "buranské" neplatilo. Aké teda programové šetrenie a úspory? Tu evidentne ide o plytvanie PHM. Prečo asi? Pretože PHM sú v nezanedbateľnej miere zdanené. Ide o zisk!

Ani keď sa jedná o zisk štátu, ktorý ho pretransformuje na financovanie mnohých užitočných projektov, nie je to ospravedlnenie. Tie dane totiž možno získať iným spôsobom, nepodmieňujúcim zvýšenú spotrebu PHM, znižujúcim energetickú závislosť a zvyšujúcim celkovú bezpečnosť štátu. A miera plytvania v tomto prípade je značná.

Účinnosť moderných automobilových motorov sa pohybuje na úrovni 40 %. Účinnosť premeny mechanickej energie na elektrickú je cca 80 %. Teda pri povinnom svietení automobilu počas jazdy sa len 32 % chemickej energie paliva premení na (v prevažnej miere) neužitočné teplo a svetlo reflektorov. 68 % energie paliva nemá ani len šancu premeniť sa na svetlo.

Koľko percent energie paliva sa v skutočnosti premení na svetelnú energiu, je zbytočná otázka, pretože je zrejmé, že keby reflektory nemuseli svietiť, z daného titulu by sa zbytočne nespotreboval ani gram paliva. Na území Slovenska pritom denne jazdia desaťtisíce až stotisíce áut rôznej tonáže.

Tak to vidíte. Nielen, že chýba snaha šetriť, ale zámerne sa energiou plytvá. Predstavy pána Blahutu stoja na vode. A, ak sa nič nezmení, budú najbližšie generácie čochvíľa s energiou nasuchu. Má pravdu J.M. Greer s tvrdením, že zdroje fosílnej energie predstavujú v histórii priemyslovej civilizácie unikátny fenomén, ktorý táto civilizácia dostala "do vienka" bez akejkoľvek zásluhy. Stačilo sa pričiniť len o rozvinutie ťažby v priemyselnom merítku. Nebude trvať dlho, a bude aktuálny poučný popevok zo známej Andersenovej rozprávky:

"Ach, môj milý Augustín, Augustín, Augustín;

ach, môj milý Augustín...všetko je -- preč!"

Vytisknout