To bolo na našom území po prvýkrát zavedené na počiatku dvadsiateho storočia. Netrvalo však dlho -- čoskoro ho zásadným spôsobom zosmiešnil komunistický režim. Aj napriek jeho dehonestácii však právo voliť v tomto období mal každý občan republiky. To nás trochu nadsadene oprávňuje tvrdiť, že politická rovnosť ako základný demokratický princíp u nás zotrvala aj v týchto temných rokoch. Rovnosť má tak v našich podmienkach dlhšiu tradíciu než samotná sloboda. Tú však komunistický režim podstatne obmedzil. Pretrvala iba v úzkych súkromných kruhoch jednotlivých členov spoločnosti. Zmena nastala až po novembrových udalostiach prelomového roku 1989. Od tohto medzníka môžeme hovoriť o "implementácii" tejto kategórie aj u nás. Sloboda sa stala inštitucionalizovanou súčasťou nášho politického systému.

Obmedzená sloboda v semiperiférnom štáte

Medzi základné občianske slobody patrí možnosť slobodného vyjadrovania. Tá vyúsťuje do názorového pluralizmu. Už George Orwell bol vo svojom románe 1984 presvedčený o dôležitosti takéhoto vnímania spomínanej kategórie. Nie je preto náhoda, že práve v tomto diele slobodu definuje ako možnosť povedať, že dva a dva sú štyri. Slobodu slova teda vnímal ako nástroj na "meranie" stavu celkovej slobody spoločnosti. V neliberálnych systémoch, akým bolo napríklad Rakúsko-Uhorsko, takáto sloboda, samozrejme, neexistovala. Tento režim nebol iba žalárom národov, ale rovnako aj žalárom slobodného myslenia.

Pluralita názorov a sloboda ich vyjadrovania však v liberálnej demokracii predstavuje inštitucionalizovanú súčasť systému. Moderným politickým systémom dodáva určitú životnú energiu.

O tom nás presviedčajú mnohé vyspelé štáty. Napríklad švédska ústava sa skladá zo štyroch základných častí. Spomínanej kategórii sú venované až dve. Jej tretia časť sa nazýva zákon o slobode tlače. Štvrtá je tvorená tzv. zákonom o slobode prejavu. Aj na tomto príklade vidíme, akým dôležitým princípom je sloboda vyjadrovania pre tzv. moderné demokracie.

Odhliadnuc od teórie však praktické vnímanie tejto kategórie v podmienkach Slovenska veľký optimizmus nespôsobuje. Naša republika sa zaraďuje medzi tzv. semiperiférne štáty. Tie sú zväčša pod neustálym tlakom na prijímanie zahraničných podmienok bez kritického zvažovania ich dôsledkov. Tlak vychádza zo strany mediálnych a nadnárodných korporácií, ktoré vytvárajú svetovú mediálnu sieť. Takéto siete podporujú rozšírenie uniformného chápania a vnímania sveta a jeho následného jednotného vysvetľovania.

Médiá v službách ich vlastníkov

Ďalším negatívom je cielené prenášanie uniformných hodnôt do ostatných kultúrnych okruhov sveta. Uvedenou praxou sa vyznačujú najmä americké mediálne spoločnosti. Musíme si uvedomiť, že príznačným ukazovateľom slobody slova v ére poznatkovo-orientovaných spoločností je práve správanie sa masových médií. Trend v mediálnej oblasti vo svojom dôsledku nevedie iba k postupnému vytláčaniu pôvodných kultúr tzv. cieľových krajín, ale aj k obmedzeniu slobody vyjadrovania. Znamená zásadné popretie pluralizmu ako vnútornej súčasti demokratického politického systému. K tomu napomáha aj skutočnosť, že v súčasnosti existujú iba tri hlavné svetové spravodajské agentúry, z ktorých čerpajú informácie mnohé národné agentúry. Sú nimi AP, AFP a Reuters.

S. Brečka v publikácii Medzinárodná komunikácia a boj za nový informačný poriadok, ktorú v roku 1982 vydal Novinársky študijný ústav v Bratislave, v tejto súvislosti pripomína slabosť miestnych agentúr malých štátov. Tie sú tak finančne a personálne podvyživené, že nedokážu konkurovať veľkým západným spravodajským "domom". Smutnou iróniou je, že dokonca z týchto agentúr často čerpajú informácie aj o udalostiach odohrávajúcich sa vo vlastnej krajine. Národné informačné agentúry tak neraz plnia len funkciu retranslačných staníc, ktoré dodávajú národnej a miestnej tlači, rozhlasu a televízii informácie cudzieho pôvodu.

Takto sú masové médiá a informačné agentúry často zneužívané na zvyšovanie moci ich vlastníkov. Tými sú zvyčajne veľké mediálne korporácie. Médiá potom často slúžia na podporu trhovej ekonomiky a na vytváranie takej podoby politického systému, ktorá im zaručí neustály zisk, a to v čo najväčšej možnej miere. Zástancovia konkurenčnej paradigmy síce argumentujú, že majitelia masmédií spravidla nezasahujú do redakčnej činnosti novinárov, a preto vyššie spomenuté názory strácajú na svojej opodstatnenosti. V skutočnosti však u takýchto teoretikov ide o neoprávnený optimizmus.

"Analytici" a "experti" na všetko

Dôkazom o intervenciách vlastníkov je aj to, že všetky komerčné masové médiá sú "prosystémové" voči trhovej ekonomike. Často neskrývajú priam expanzívnu podporu prvkov laissez-faire. Aj keď vlastník priamo neovplyvňuje vysielanie, je to práve on, kto vyberá a schvaľuje manažment. Taktiež rozhoduje o šéfredaktorovi, organizačnej štruktúre alebo o nákupe informačných služieb od spravodajských agentúr. S tým súhlasí aj V. D. McQuail. V knihe Úvod do teórie masovej komunikácie, ktorú vydalo pražské vydavateľstvo Portál v roku 1999, na 235. strane zároveň upozorňuje, že majitelia spravodajských médií sa usilujú vytýčiť aspoň zreteľné línie vydavateľskej politiky, ktoré by ich redaktori mali dodržiavať. Môže dochádzať aj k neformálnemu a nepriamemu tlaku v určitých otázkach, na ktorých vlastníkom záleží. Majiteľ pritom nemusí priamo zakazovať svojim podriadeným publikovanie určitých informácií. Často tu u novinárov funguje sklon k tzv. autocenzúre. Tá je vyvolaná vedomým a často aj podvedomým úsilím o vy hnutie sa cenzorským zásahom. Týmto spôsobom sa novinári "asimilujú" vôľu cenzora.

Pri bližšom pohľade na slovenské mediálne prostredie vidíme, že spomínané skutočnosti nie sú cudzie ani pre nás. V médiách na Slovensku nie je núdza o interné boje v ich samom vnútri. Zaznamenávame tu doslova nevysvetliteľné skupinové odchody a presuny novinárov, nútené prispôsobovanie sa záujmom veľkých inzerentov či "kopanie" za spriaznené politické strany. Sú to najmä slovenské denníky a televízie, ktoré produkujú správy, ktoré nemožno nazvať inak než uniformné. Sú prinajmenšom konformné so v súčasnosti dominantnou dogmou neoliberalizmu. Čoraz viac sa tu vytráca názorová rôznosť.

Tie jediné "správne" názory v médiách podporujú aj tzv. experti a analytici. Ich využívanie má niekoľko základných cieľov. Odborníci novinárskym príspevkom dodávajú väčšiu dôveryhodnosť. Médiá prostredníctvom nich posilňujú svoj dojem autority. Experti dokážu účinnejšie ovplyvniť verejnosť a formovať jej názory tým "vhodným" smerom.

Osobitná vrstva -- "ovplyvňovatelia"

Ovplyvňovanie pomocou informácií má dve základné podoby. Môže ísť o presvedčovanie alebo manipulovanie. Odborník na danú oblasť J. Grác v publikácii Persuázia -- Ovplyvňovanie človeka človekom, vydanej vydavateľstvom Osveta v Martine v roku 1985, na 38. strane pripomína, že predpokladom presviedčania je pozitívny vzťah človeka k "ovplyvňovateľovi", keďže persuázne ovplyvňovanie sa zakladá na princípe dobrovoľnosti. Používanie rôznych expertov tak má posilniť presvedčovaciu schopnosť masmédií. Pri presvedčovaní totiž okrem iných faktorov pomáha aj vysoké sociálne postavenie tzv. persuázera -- "ovplyvňovateľa". Status nevyhnutne reguluje konverzáciu. Ak má teda človek pocit nižšieho sociálneho postavenia, zvyčajne nekriticky prijíma všetko, čo vraví osoba s vyšším postavením. Zároveň silno potláča svoje vlastné myšlienky.

Netreba pripomínať, že bežný "konzument" mediálnych výstupov spomínaných novodobých "kazateľov" poníma ako nespochybniteľné autority, ktoré majú vysokú prestíž. Tak si často nedovolí znevažovať to, čo mu v masmédiách naservírujú. Podľa knihy E. Chmelára Svet nie je na predaj, ktorá vyšla vo vydavateľstve Eko-konzult v Bratislava v roku 2003, sa rozhodovanie o dôležitých témach spoločnosti presúva do rúk osobitnej vrstvy "expertov", ktorí sú pripravení bez ohľadu na skutočnú kvalifikovanosť v danom odbore kedykoľvek a o čomkoľvek vysloviť kategorické súdy v súlade so záujmami mocenskej elity.

Skrytá cenzúra v "slobodnej" spoločnosti

Ide tu o tzv. hovoriace hlavy. Je však na zamyslenie, či sú v médiách používané s cieľom presviedčať, alebo ich činnosť môžeme smelo nazvať vedomým manipulovaním. Ďalším mimoriadne závažným faktorom je aj to, že v našich masmédiách často nie je núdza o cenzorský nátlak. Ten je však v liberálnodemokratickom režime pre verejnosť menej viditeľný než napríklad v spomínanom Rakúsko-Uhorsku. Tam bola cenzúra v novinách ľahko spoznateľná. Mala podobu prázdnych strán, ktoré tvorili samotný obsah novinového vydania. Naproti tomu je cenzúra v podmienkach demokracie menej viditeľná, ba dokonca úplne skrytá. Predstavuje akési tajomstvo, o ktorom síce každý vie, ale iba málokto ho dokáže vylúštiť.

Aj na slobode slova teda vidíme, že sloboda je síce súčasťou nášho politického systému, no až pri bližšom pohľade sa ukáže, že nie je bezchybná. V tejto oblasti je stále čo zlepšovať. Dokonca aj sloboda v podmienkach demokracie môže často znamenať iba jej zdanie. Pre budúcnosť a ďalšie upevňovanie našej mladej demokracie je nevyhnutné neustále posilňovať názorový pluralizmus a slobodu vyjadrovania. Je dobré, že k napĺňaniu týchto cieľov na Slovensku prispieva aj sloboda Slova.

Článok vysiel pôvodne v týždenníku Slovo č.16/2006