Vhodnú spoločensko-politickú klímu, ktorú vytvorila Veľká francúzska revolúcia, využili aj ženy a po prvýkrát v dejinách predložili Ústavodarnému zhromaždeniu zoznam svojich sťažností. Hlavnou predstaviteľkou žien sa stala spisovateľka Olympe de Gouges, ktorá založila na podporu požiadaviek žien dve spoločnosti: Sesterskú spoločnosť a Spoločnosť revolučných žien. V Deklarácii ženských práv predloženej v roku 1791 požadovala právo ženy vystupovať na súde, pričom siahla k argumentu: "Žena ma právo vystúpiť na súde, pretože má právo vystúpiť na popravisko." Olympe napísala aj niekoľko pamfletov proti Robespierrovi, za čo ju dal popraviť, samozrejme bez účasti na súde a ženské kluby nechal rozpustiť. Ani ostatní revolucionári sa nevyznačovali väčšou toleranciou voči ženám. Slávny Mirabeau, známy svojou škaredosťou, proti ním niekoľkokrát vystúpil a parížsky prokurátor Chaumette vyhlásil, že ženy sú "hanbou prírody".

Názory francúzskych revolucionárov vychádzali z teórie Jeana Jacquesa Rousseaua, ktorý pokladal za prirodzený a teda večne platný princíp, že žena sa zúčastňuje na živote spoločnosti len prostredníctvom muža. Aj jej vzdelanie sa malo riadiť iba tým, aby bola užitočná mužovi a rodine.

Priemyselná revolúcia spôsobila, že sa zvýšil počet pracujúcich žien. Napriek tomu v buržoáznych sociálnych teóriách sa naďalej udržiavala zásada neodlučiteľnosti ženy od rodiny. August Comte sa domnieval, že je nezvratnou biologickou skutočnosťou, že žena nie je schopná tak veľkej intelektuálnej aktivity ako muž. Akúkoľvek ekonomickú aktivitu ženy mimo rodiny považoval za nevhodnú. Pokrok a s ním stále väčší podiel žien na ekonomických aktivitách však nemohli podobné názory ovplyvniť. A tak sa postupne rozpadala patriarchálna predstava o mužovi vládcovi a živiteľovi rodiny a žene matke, ktorá žila v podriadenom postavení ale bez starostí o výživu rodiny.

V 19. storočí vzniklo už skutočné ženské hnutie, ktoré malo svojich priaznivcov aj medzi vzdelanými mužmi. S požiadavkou úplného zrovnoprávnenia ženy pred zákonom vystúpil v šesťdesiatych rokoch anglický filozof John Stuart Mill v spise "Poddanstvo žien". Mill nezostal iba pri teoretizovaní a zahájil v anglickej snemovni dlhoročný boj o účasť žien v politickom živote. Ešte ďalej zašiel vo svojom spise "Žena a socializmus" v roku 1879 August Bebel, ktorý predvídal oslobodenie ženy sociálnou revolúciou a nahradenie jej nedôstojného postavenia v rodine voľným zväzkom bez závislosti na partnerovi.

Na území Slovenska sa ženská otázka objavila až v súvislosti s národnou. Štúr v Slovenských národných novinách vyzýval Slovenky, aby sa zapájali do národného života svojou účasťou v spevokoloch, ochotníckych divadlách, spolkoch triezvosti: "... žena má tiež aj vo veciach vyšších čo aj nie činná -- čoho nie sme priatelia -- ale aspoň pasívnu účasť mať." Podľa Štúra mala byť žena nielen dobrá gazdiná, ale vyžadoval od nej aj vzdelanosť a pochopenie pre vyššie národné ciele. To všetko malo slúžiť hlavne k dobru muža a výchove dietok. Uvedomoval si, ako je "naše ženskuo pokolenja veru náramne zaňedbanuo, ňevzdelanuo a tak aj za nič viššjeho aňi chuti nemajúce, aňi sa ňezaujimajúce," preto na svojich druhov naliehal, aby sa neženili a zvolili si radšej odopieranie zmyslového potešenia ako manželstvo s hlúpymi ženami. Ale našli sa medzi ženami aj viaceré výnimky, ktorým neodolal ani sám Štúr. Máriu Pospíšilovú, dcéru nakladateľa Jána Pospíšila miloval Štúr aj Hurban, ale márne. Napriek tomu, že vyznávali rovnaké hodnoty ako jej otec a boli Slovania a vlastenci, uprednostnil Nemca len preto, že bol zámožnejší. Láska spájaná s vlastenectvom ospevovaná v dielach romantických poetov bola v reálnom živote skôr výnimkou. Pri výbere ženícha sa kládol dôraz na jeho sociálny status a majetnosť nie na vlastenecké zmýšľanie.

Emancipácia žien sa u nás chápala v úzkom význame prístupu žien k vzdelaniu, ale aj takéto snahy narážali na nesúhlas mnohých mužov. Vysokoškolské vzdelanie u ženy nepripúšťali. Hoci sa niekoľkým ženám podarilo vyštudovať na zahraničných univerzitách, doma im ich diplom neuznali. Proti ich praxi sa stavali vzdelaní muži vedci aj lekári, obávajúci sa, že ženy obsadia pracovné miesta, ktoré boli doposiaľ výlučnou doménou mužov. Slovenská tlač hojne propagovala domácu výchovu a samoštúdium ako najmenej škodlivé spôsoby vzdelávania pre ženy. Takéto vzdelanie malo slúžiť tomu, aby bola poučená o výchove detí, aby bola dobrou gazdinou a mala pochopenie pre vyššie snahy muža. Nemalo však prekračovať hranice, ktoré vymedzovalo jej prirodzené ženské poslanie.

Nepriateľský postoj k ženskej emancipácii zaujali predovšetkým Národné noviny na čele s redaktorom Svetozarom Hurbanom Vajanským, ktorý píše: "Sila ženy je v jej ženskosti, vo vernom strážení nad závetami rodiny. Ešte i sám Nietzsche, najsvobodnejší duch, menuje feminizmus najohavnejším pokrokom v zošpatnení Európy." Vajanský tieto názory presadzoval aj ako tajomník Živeny, spolku slovenských žien. V skutočnosti aj tu mali hlavné slovo muži. Priebeh valného zhromaždenia popísala prvá slovenská botanička Izabela Textorisová, znamenitá pozorovateľka národného života: "Advokát Dula predniesol návrh, hovorilo sa pro et contra, ale len páni a zhromaždenie pri úsmeškoch, ba i smiechu pánov vyhlásilo sa za zatvorené." Práve národniari v Martine považovali úsilie ženy o vyššie vzdelanie a ekonomickú nezávislosť za snahy ohrozujúce prirodzené postavenie ženy v rodine. Svoje stanovisko k vzdelaniu zdôvodňovali frázou, že prístup k novým poznatkom a filozofii by ohrozil mravnosť ženy a oslabil jej záujem o rodinu. Ženy, ktoré sa im pokúsili oponovať, verejne pranierovali a urážali na stránkach Národných novín. Priekopníčku ženskej emancipácie medzi Slovenkami, Hanu Gregorovú, po vydaní knihy "Ženy" odsúdili bez náznaku objektivity v podobných zlomyseľných glosách: "Dnešné ženy, plody babylonského strešteného nazad napredovania vychudujú na triesku, aby sa vo vyziablosti podobali na mužov, nosia dlabané amerikánky na nohách, kúria papirosy, filozofujú dopovetria, sociologizujú do zapľutia a sú choro sexuálne." Vajanský časť o zapľutí zobral doslovne a pri stretnutí s Gregorovou ju skutočne zapľul. Podobnú skúsenosť s ním mala aj jej priateľka Marka Ivanková-Pietrová. Keď ju stretol v tlačiarni, odpľul a obrátil sa od nej so slovami: "Fuj, baba, femina!" Články v Národných novinách iba skresľovali ciele slovenského ženského hnutia, ktorému šlo predovšetkým o prístup k vzdelaniu. Prirovnávanie slovenských žien k hnutiu sufražetiek bolo celkom neopodstatnené a smiešne.

Tieto názory ani zďaleka neoslovovali všetkých mužov. Najmä mladá generácia slovenských študentov v Prahe, združená okolo T. G. Masaryka, presadzovala na stránkach Hlasu pokrokové názory. Hmotnú nezávislosť žien pokladali za prirodzenú mravnú požiadavku, podporovali vzdelávanie žien a vyzývali ich, aby sa zapájali do spoločenského a politického diania. Taktiež sociálni demokrati integrovali do svojho programu požiadavku zrovnoprávnenia žien.

Až prvá svetová vojna zmietla predsudky proti práci žien. Nedostatok pracovných síl prinútil obe bojujúce strany zaradiť do výrobného procesu aj ženy. Tu preukázali, že sú schopné fyzickej práce rovnako ako muži. Logickým zavŕšením tohoto vývoja bolo, že po vojne získali prístup k vyššiemu vzdelaniu, odborným vedeckým profesiám aj volebné právo. Dodnes však zostáva nezodpovedaná otázka, či sú ženy skutočne od prírody "slabším pohlavím".