Východné rozšírenie a "sociálne výzvy" EÚ

Chýbajúca sociálna konsolidácia

23. 7. 2004 / Atilla Ágh

* * *

Prvý krok nastal koncom 90. rokov a krátko po roku 2000. Jasne sa vtedy ukázalo, že krajiny strednej a východnej Európy musia čeliť novej kríze spôsobenej recesiou svetovej ekonomiky a ich vlastnými nevyriešenými hospodárskymi problémami. Je omnoho menšia ako transformačná kríza začiatkom 90. rokov, pretože nové trhy si už samy dokázali vytvoriť robustnú bázu. No napriek optimizmu druhej polovice 90. rokov, prameniacemu z rýchleho hospodárskeho rastu sľubujúceho udržateľný ekonomický rozvoj, sa kríza vrátila ako jeho spomalenie. Rast bol stále vyšší ako v EÚ, jeho spomalenie však ukázalo systémovú slabosť nových trhových ekonomík a prinieslo niektoré negatívne dôsledky, ako je rast obchodného deficitu a zadlženia krajín. Súčasne sa objavila nová sociálna kríza, ktorá bola závažnejšia než ekonomická. Populácie nových demokracií stratili svoju desaťročnú trpezlivosť a žiadali, po toľkých rokoch chudoby, nárast životnej úrovne alebo aspoň návrat na úroveň, na ktorej bola väčšina populácie koncom 80. rokov. Sociálni demokrati zo strednej a východnej Európy sa musia s touto výzvou vyrovnať rovnako ako s urgentnou potrebou rekonštruovať verejný sektor s jeho základnými službami v zdravotníctve, vzdelávaní a sociálnej politike, a to všetko po dlhom období zanedbávania a zlých výsledkov.

Druhý krok nastal, keď krátko po roku 2000 vystúpila na scénu otázka plného členstva v EÚ a s ňou súvisiace otázky vzťahov s politickými aktérmi Únie. Po mnohých rokoch všeobecného konsenzu "návratu do Európy" sa členstvo v EÚ stalo hlavnou témou konfliktných diskusií medzi stranami. Boli ňou "kontaminované" všetky politické otázky a v tomto novom ideologickom kontexte stratili do značnej miery pôvodný význam. Pravicové strany museli čoraz viac čeliť prízraku euroskepticizmu v jeho radikálnejšej i miernejšej forme, ktorý sa stal novým trendom výskumu politických strán. Ľavicové strany, hlavne vládnuce strany v Maďarsku, Česku a Poľsku, musia bojovať ťažký boj kombinácie vstupu do EÚ a programu sociálnej inklúzie marginalizovaných más. Blížiaci sa vstup do Únie tak v politických stranách strednej a východnej Európy vyvolal nové napätie, ktoré ešte zvýraznili eurovoľby v júni 2004. Ich špecifickou reakciou bol rastúci kontrast medzi vonkajšou a vnútornou europeanizáciou.

A nakoniec tretí krok. Tieto krajiny zažívajú prvé praktické ťažkosti členstva v EÚ pri absorbovaní transferov z Únie a vytváraní absorbčnej kapacity vo všeobecnosti. A tak sa v roku 2004 objavili hlboké sociálne problémy v novom svetle. Stalo sa krutou realitou, že možnosti participácie a aktivity tých makropolitických aktérov, ktorí "zvrchu" zvládli predvstupové rokovania, nie sú pre plný vstup dostatočné, pretože prispôsobenie sa sociálnym možnostiam EÚ "odspodu" v značnej miere chýba. Aj keď je to vec zdravého rozumu, do Únie vstúpili celé krajiny, nie iba vlády, ktoré si doteraz vzťah s Úniou monopolizovali. So vstupom sa však čoraz viac spoločností strednej a východnej Európy dostáva pod tlak a ich sociálne možnosti už nečelia virtuálnemu, ale skutočnému testu v prístupovom procese do EÚ. Už spomenutá "sociálna kríza" sa neobjavila len vo svojej negatívnej podobe ako "pasca materiálnych potrieb", ale aj z pozitívnej stránky, ako požiadavka EÚ na vysokú spoločenskú kapacitu, teda požiadavka spoločnosti ako celku, aby fungovala správnym spôsobom. Predtým zruinovaný a ešte stále nezrekonštruovaný verejný sektor sa tentoraz stal terčom pre jeho funkcie súvisiace s EÚ. Napríklad vysoká miera vzdelanosti už nie je "sociálnou" požiadavkou v abstraktných termínoch politiky "blahobytu" či moralistickým normatívom, ale jednoduchou pragmatickou požiadavkou EÚ na vzdelanú pracovnú silu či konformné verejné služby v každej oblasti. Tieto problémy možno sumarizovať pod hlavičkou "sociálnej konsolidácie" ako hlavnej podmienky nie formálneho, ale efektívneho či úspešného členstva v procese dobiehania ostatných.

* * *

Na hlbšiu analýzu sociálnej konsolidácie treba brať do úvahy mnohé podoby a časové dimenzie domácich verzus medzinárodných procesov. Pre domáce procesy je očividne kľúčové, v akých medzinárodných podmienkach prebiehajú. Inak povedané, body, v ktorých sa medzinárodné a domáce procesy stretávajú, sú pre vývoj veľmi dôležité. Z tohto uhla pohľadu získala demokratizácia v strednej Európe mnoho od západnej pomoci, ako bolo šírenie demokracie a budovanie trhovej ekonomiky. No pri špecifickejšej analýze boli "stretávacie body" Východu a Západu pre vnútorný vývoj v krajinách strednej a východnej Európy skôr nevýhodné. V oboch obdobiach, keď sa uzavrela Asociačná zmluva a Prístupová zmluva, bola Európska únia v hlbokej recesii a to rozhodlo o jej dlhodobom pláne "lacného rozširovania". Navyše, tieto dve veľké historické udalosti boli spojené s obdobím "láskavej nevšímavosti". Spôsobil ju kolaps bilaterálneho sveta, v ktorom Západ prestal mať záujem vážne sa snažiť o získanie krajín strednej a východnej Európy na "svoju stranu" rovnako ako predtým v prípade krajín Stredomoria. Okrem toho, začiatkom 90. rokov nebol Západ stratou nepriateľa (ZSSR) nijako nadšený. Konfrontácia totiž pomohla vytvoriť západoeurópsku jednotu vo forme Európskej únie. Alan Mayhew v knihe Znovuvytváranie Európy cituje britského ministra zahraničných vecí, ktorý pri pohľade späť v decembri 1989 vyhlásil, že to bol systém, "v ktorom sme žili pomerne šťastne 40 rokov". Mayhewove závery na roky 1990 -- 1991 tak poukazujú na neochotu EÚ ponúknuť krajinám strednej Európy serióznu pomoc: "Hlavným problémom bol teraz nedostatok politickej vôle.", pretože EÚ bola v "hlbokej recesii".

* * *

Sledujúc mapu vnútorného vývoja, krajiny strednej a východnej Európy prešli fázou politickej a ekonomickej konsolidácie vlastnými silami, čo predovšetkým znamená, že mali úspešný krízový manažment založený hlavne na ich vnútorných zdrojoch. Zdroje poskytla privatizácia, a tak bola kríza prekonaná "rozpredajom rodinného striebra", hoci priame zahraničné investície zo Západu tiež zohrali dôležitú úlohu. Po politickej a ekonomickej konsolidácii sa teraz z niekoľkých dôvodov dostala na vrchol programu sociálna agenda, no zdroje na jej dokončenie nie sú k dispozícii ani vnútri, ani medzinárodne. Príčiny potreby sociálnej konsolidácie nie sú len v spomínanej "revolúcii vysokých očakávaní", ale najmä v požiadavkách EÚ na dostatočné sociálne kapacity vo všeobecnosti a konkrétne na "potrebné administratívne kapacity".

Krajiny strednej a východnej Európy ukončili politickú a ekonomickú konsolidáciu, a tým splnili minimálne podmienky vstupu. Neboli však dosiaľ schopné vytvoriť zmysluplnú sociálnu konsolidáciu, ktorá by bola podmienkou na úspešné či efektívne členstvo. Keď boli po roku 2000 podpísané prístupové zmluvy, recesia v západnej Európe bola, bohužiaľ, ešte horšia než desať rokov predtým a neexistovali ani potrebné vnútorné zdroje. Navyše, z dvoch dôvodov bude sociálna konsolidácia omnoho drahšia ako ekonomická. Po prvé, spoločnosti v strednej a východnej Európe ešte nie sú úplne modernizované a spoločensko-ľudské investície pre modernizáciu sú vždy veľmi nákladné. Po druhé, systémová zmena do značnej miery zruinovala historické dedičstvo, pretože ekonomický deficit bol premenený na sociálny -- ekonomický kríza bola prekonaná len drastickou redukciou sociálnych služieb a poskytovaním nižších prostriedkov na vzdelávanie, zdravotnú starostlivosť a sociálnu politiku. Sociálna cena transformačnej krízy bola vysoká a v dôsledku toho sociálna konsolidácia len polovičatá, nedostatočná či zdržaná. Sociálne výzvy ostali bez odpovedí. Následkom toho sú problémy prispôsobovania sa EÚ teraz väčšie ako kedykoľvek predtým.

Autor sa zaoberá transformačnými procesmi v krajinách strednej a východnej Európy

Zveřejněno s laskavým souhlasem slovenského kulturně politického týdeníku SLOVO

Vytisknout