Potom zas tie správy. Berlín, Dublin, Londýn, dokonca aj Viedeň, všade okolo nás protesty, všade obava zo vstupu a nepokoje. Vtedy som si to uvedomil. Tohto roku zmizla ľavica z mesta. Nie, netúžim po násilí, ani mi nechýbala v ten deň konfrontácia. Ale poznanie, že ich tu zrazu niet, prekvapilo. Ešte viac fakt, že to urobili asi dobrovoľne. Nikto ich vlastne nevyháňal a bojím sa povedať, že ani veľmi nehľadal. Nehovorím, že sa v demonštrujúcom dave cítim najlepšie. Necítim. Nechýba mi ani zástava. Ešteže máme dosť tých, ktorým to nedá, len tak zabudnúť. Tá pokrytecká Európa si ešte aj za deň vstupu vybrala sviatok socialistický. Stále kdesi mudrujú, áno, tí univerzitní dekadentní intelektuáli. Stále čosi počuť o rovnosti, slobode a bratstve. V skutočnosti: iba byrokracia proti slobode, trhu a kresťanskej láske. A ten sociálny štát. Vlastne ničím, naozaj ničím nezaujatý občan by musel povedať -- veď tí socialistickí Európania nás chcú práve na prvého mája 2004 dobehnúť. A tu to vo mne hrklo druhýkrát. Ľavičiari nielen že odišli za sviatkom práce z mesta, oni sa priam symbolicky vytratili z neho v čase osláv vstupu do EÚ. Netvrdím, že je to ľahké byť na strane porazených a zviditeľňovať sa cez EÚ. Ale toto, prísť aj o tento symbol a sviatok, naozaj hovorí o inom. Že domáci ľavičiari aj mentálne odišli z mesta. Kam? Obávam sa, že bez návratu nazad -- na cestu nikam.

Zveřejněno s laskavým souhlasem slovenského kulturně politického týdeníku SLOVO