Nikdy ma nelákali projekty, ktoré neboli motivované inak ako mocensky. Keďže som už popísal toho dosť o tom, prečo sa nedajú zjednotiť ľavicové prúdy s protichodnými cieľmi a východiskami i o tom, prečo nemá zmysel budovať štandardnú stranu v neštandardnom svete, obmedzím sa dnes na víziu, s ktorou sa možno nedajú vyhrať prvé voľby, ale ktorá má z dlhodobého hľadiska oveľa perspektívnejšiu šancu zachytiť potreby doby.

Otázke "Čo sa to deje s ľavicou?" neporozumieme správne, ak ju budeme chápať len ako otázku týkajúcu sa jedného ideologického smeru a ak si nepoložíme oveľa komplexnejšiu otázku: "Čo sa to deje so svetom?" Pred ten istý problém je postavené environmentálne hnutie, ktoré sa pýta, prečo na Slovensku nefunguje životaschopná zelená strana - tým skôr, že priestor, ktorý sa jej núka, je pri súčasnom rozložení politických síl voličsky oveľa atraktívnejší ako v prípade nejakého nového sociálnodemokratického subjektu. Nie je náhodné, že tak ľavicové, ako aj zelené strany sa v súčasných podmienkach ocitajú v problémoch. Ich príbuzné radikálne ciele požadujúce spoločenskú rekonštrukciu totiž narážajú nielen na neprekonateľný odpor politického a ekonomického establishmentu, ale predovšetkým na vlastné štrukturálne limity v rámci tohto systému.

Vyhnúť sa starým chybám s novými označeniami

Ani socialisti, ani environmentalisti doteraz nedokázali zmysluplne zareagovať na nové pravidlá hry spôsobené ekonomickou globalizáciou, ba dokonca ani len pochopiť jej podstatu. A tak sa slovami Jana Kellera naučili klamať o modernizácii sociálneho štátu, aby nemuseli svojim voličom hovoriť o jeho odbúravaní.

Nestanovili si ani len pevné mantinely, za ktoré už nie sú ochotní ísť. Dogma sociálneho štátu ako dočasného kompromisu medzi silami trhu a ideou sociálnej spravodlivosti je v skutočnosti definitívne mŕtva. Keby aj nejaká krajina chcela uplatňovať keynesiánske princípy, tak dopad konkurencie zo strany štátov, v ktorých bol zavedený neoliberálny režim deregulácií, nízkych daní a zužujúcich sa odvodov by ju napokon donútil prispôsobiť svoju politiku tým istým nízkym štandardom. Sme svedkami rastúcej krízy legitimity.

Štáty sú dnes pripravené vypredať sa pri prvej možnej príležitosti na globálnej dražbe, obetujúc tak záujmy ľudí, ktorých by mali chrániť, vlastnému prežitiu. Ideológia sociálnej demokracie sa stáva čím ďalej tým viac politickou mytológiou. Napokon, kto vôbec postrehol, že sociálna demokracia, ktorá si na začiatku 20. storočia vytýčila za cieľ nastolenie socializmu demokratickou cestou, na jeho konci presadzovala už iba "krotenie kapitalizmu"? Sociálny štát nie je víťazstvom sociálnej demokracie, ale dôkazom jej porážky. Jej metódy v konečnom dôsledku zlyhali rovnako ako metódy komunistickej strany.

Túto dilemu si rieši každý po svojom: z jedných sa stali neúspešní bezprizorní kritici, druhí sa aj naďalej falošne tvária, že dokážu naplniť túžby ľudí v rámci klasického sociálnodemokratického programu a iní si vytvorili vlastnú únikovú cestu z historických hodnotových záväzkov, ktorú volajú tretia (hoci v tomto prípade ide skôr o núdzový východ, ako to potvrdzuje dnes už viditeľné zlyhanie Schröderovej a Blairovej politiky). My sme však od začiatku hľadali spôsob, ako sa vyhnúť starým chybám s novými označeniami.

Prvým správnym krokom týmto smerom je uvedomenie si skutočnosti, že sociálne a environmentálne problémy, ktoré rozožierajú modernú spoločnosť, sú dvoma stránkami tej istej mince. Spojenie ideálov sociálnej spravodlivosti a environmentálnej udržateľnosti nie je účelovým politickým zväzkom, ale logickou odpoveďou na obe otázky, ktorých odpovede sa môžu odvodzovať len jedna od druhej. Environmentalisti, ktorí až príliš často chápu ekologické problémy iba ako osobné, psychologické či dokonca spirituálne výzvy, by konečne mali pochopiť, že práve hlboké sociálne rozdiely znemožňujú ľudstvu stáť zoči-voči čoraz reálnejšej globálnej katastrofe zjednotené. Na druhej strane musia socialisti akceptovať, že mravnú silu ich humanistickým ideálom nedodáva pestovanie kultu človeka, ale boj človeka za to, čo ho zušľachťuje a zachováva na tejto planéte.

Environmentálna sféra je teda čímsi viac ako neosobným životným prostredím. Je to najdôležitejšia záruka našich skutočných potrieb a túžob, hoci aj tých po spravodlivom usporiadaní života. Ak je príroda rukojemníkom trhu, strácame kľúčový nástroj na dlhodobú sociálnu emancipáciu. Solidarita s prírodou nie je len solidarita s budúcimi generáciami. Je mravným apelom, aby sa ideál sociálnej spravodlivosti nezvrhol na vzývanie kapitalizmu pre všetkých. V opačnom prípade sa socialistické ideály degradujú na konštrukciu novej morálky, ktorá má slúžiť starým inštinktom, na znovunastolenie pravidiel správania, ktoré ovládali primitívneho človeka.

Demokracia každodenného života

Environmentalizmus vrátil do hry hodnotu skromnosti, ktorú moderná spoločnosť začala označovať za "zbytočnú". Väčšina ľudí ho dnes chápe cez prizmu donquijotských bojov proti jadrovým elektrárňam či kampaní za záchranu veľrýb. Tento prúd však otvoril oveľa závažnejšie problémy, inšpirujúce diskusiu o samotných štrukturálnych základoch spoločnosti. Napríklad v súvislosti s atómovou energiou vnukol socialistom nepríjemné otázky, či malo zmysel tak usilovne bojovať za rozšírenie všeobecného volebného práva, ak sa o záležitostiach života a smrti rozhoduje bez pripustenia verejnosti.

Problematika geneticky modifikovaných organizmov zasa smeruje od práv spotrebiteľov k definovaniu filozofie kvality a dôstojnosti života, k odmietnutiu závislosti na výbere určovanom nadnárodnými korporáciami. Environmentalizmus odhalil len veľmi nejasnú hranicu medzi organizovanou nezodpovednosťou a organizovaným zločinom a prehĺbil celkové chápanie sociálneho vylúčenia.

V skutočnosti je izolovaný postup environmentalistov na jednej a socialistov na druhej strane neúplným pochopením vlastných potrieb a cieľov v globalizujúcom sa svete. Ekológ, ktorý sa stará o tulene, no ľuďom v sociálnej núdzi odkazuje, aby sa postarali sami o seba, je rovnako nepresvedčivý ako socialista, ktorý sa zasadzuje o zlepšenie zdravotnej starostlivosti, ale je ľahostajný k znečisťovaniu ovzdušia.

Sociálnoekologické hnutie preto v sebe spája dve rovnocenné zložky, z ktorých každá je zásadná a v žiadnom prípade nesmie byť chápaná iba ako nevyhnutné rétorické cvičenie. Hľadanie spoločných tém ako skracovanie pracovného času, ekologická daňová reforma či posilňovanie priamej demokracie pomôže pochopiť nielen nevyhnutnosť spájania sociálnych a environmentálnych pohľadov, ale aj postupne prelamovať tradičné kategórie občianskej angažovanosti a politickej strany.

Myšlienka ovládania prírody vychádza z ovládania človeka človekom. Oslobodenie prírody je neoddeliteľné od emancipácie práce. Aj preto má sociálnoekologické hnutie hlbší ako iba politický rozmer. Je to forma kultúrneho kriticizmu, ktorá ponúka fórum na porovnanie sveta, ktorý je, so svetom, ktorý by mal byť. Cieľom je demokracia každodenného života. Je to vytváranie nových sociálnych vzťahov, pestovanie novej etiky na princípoch sociálnej spravodlivosti a environmentálnej udržateľnosti. Politický zápas je len jednou zložkou tohto hnutia.

Cieľom zostáva humánnejšia spoločnosť

K vzniku sociálnoekologického myslenia vari najviac prispeli ľavicoví kritici Marxa ako Rudolf Bahro, Ted Benton, Geoffrey Carpenter, Jean-Paul Deleage, Andre Gorz, Enrique Leff a ďalší. Oni prví začali zvažovať červeno-zelenú perspektívu založenú na spoločnom poznaní, že nekontrolovateľný rast kapitálu je ako nekontrolovateľný rast rakoviny. Trh sa vymkol svojmu sociálnemu poslaniu vo chvíli, keď obchod opustil pôvodný účel zabezpečovať potreby ľudí a stal sa tvorcom celkom "nepotrebných potrieb". Kapitalizmus ako perspektíva trhu založená na zisku a bezhraničnom rozvoji spotreby je doktrína, ktorú nemožno humanizovať.

Princíp kapitalizmu je nereformovateľný a neoliberálna globalizácia nie je jeho defektom, ale logickým dôsledkom. Práve v tomto bode sa stretávajú ciele sociálnych a environmentálnych aktivistov. Spojilo ich vedomie hrozby, že nie je ďaleko chvíľa, keď podniky - rovnako ako celé mestá i vidiek - budú bezvýhradným majetkom bánk. Nie je ďaleko doba paralelného štátu a s ním okamih, keď klasická sociálna štruktúra bude zničená. Spolu s ňou by vymizla aj niekdajšia podoba ľudskej solidarity. Veľkokapitál s pomocou kontroly výrobných prostriedkov už ovláda nielen vonkajšiu skutočnosť, objektivitu, ale pomocou médií i náš vnútorný život, subjektivitu. Veľkokapitál už totiž vyčerpal možnosti zodpovedajúce trhovému hospodárstvu, a tak sa snaží podrobiť spoločnosť čo najväčšej disciplíne, len aby mohol čeliť chaosu, ktorý sám splodil. Práve preto je jedným z cieľov sociálnoekologického hnutia zjednotiť sily, ktoré by čoraz väčšou mierou dokázali ovplyvňovať čo najširšie vrstvy obyvateľstva a vedeli viesť spoločenskú transformáciu správnym smerom.

Zdanlivé rozpory sociálnych a environmentálnych cieľov sú iba problémom zle nastavenej optiky. Ak vylúčime zo svojho uvažovania extrémny antropocentrizmus a extrémny biocentrizmus, dokážeme postaviť problém úplne inak. Základnou vecou sociálnych ekológov je odpoveď na otázku, či chce človek žiť a ak áno, za akých podmienok. Nie je totiž možné strácať zo zreteľa, že nám ide o budúcnosť spoločnosti a človeka v nej a že podstata súčasného systému je antihumánna.

S týmto javom súvisí ďalší fakt. Ak postavíme do centra našich úvah nemorálnosť systému, potom je naša orientácia antisystémová. Antisystémovosť sa tu prejavuje nie v duchu boľševického hesla "čím horšie, tým lepšie", ale v odmietaní súčasného režimu a v uplatňovaní dôslednej civilizačnej opozície. Tlaky vládnuceho establishmentu na väčšiu konštruktívnosť sú vo vzťahu k tomuto systému bezpredmetné. Konštruktívnosť je totiž druhom spolupráce. Keď Miloš Jakeš koncom osemdesiatych rokov nabádal bezradných disidentov, aby ponúkli alternatívu, bolo to rovnako nezmyselné ako snahy dnešných neoliberálov prinútiť nás k akejsi mäkšej forme kolaborácie.

Sociálni ekológovia sledujú vlastnú agendu bez ohľadu na dominantné trendy, ktorým sa odmietajú prispôsobiť. Ak by prijali ponúkanú výzvu mainstreamu, rezignovali by na postupné vytváranie alternatívy a vymenili by svoj vlastný projekt za iný variant neoliberalizmu. Preto musí byť ich konanie od začiatku eticky transparentné. Toto nie je cesta pre ľudí, ktorí merajú silu ideí štvorročným volebným cyklom. Nie je to cesta pre ambicióznych exhibicionistov, nedočkavých kariéristov či iné typy bažiace po moci, ktoré si ako primárnu nekladú otázku, ako zmeniť spoločnosť, ale ako dosiahnuť volebné víťazstvo.

Sociálnoekologické hnutie sa nemôže vyprofilovať na technokratický subjekt, ktorého účel je rýdzo pragmatický: dostať sa k moci a vládnuť. Základom skutočného úspechu je principiálnosť: treba si stanoviť program a držať sa ho, aj keď mu volič momentálne netlieska. V opačnom prípade sa v takomto hnutí celkom zákonite presadí buď autokratická vôľa jedného človeka alebo hospodársky záujem nejakej lobistickej skupiny.

Sociálna ekológia nie je politická voľba. Je to spôsob života. Význam lokálneho konania je v tomto hnutí nezastupiteľný. Nejde o to, či môžeme "zachrániť svet". Ak budeme nazerať na problém iba prostredníctvom všeobecných ideologických cieľov, zákonite sa nám to nepodarí. Napokon, veľké historické rozhodnutia a ich výsledky sú priamo ovplyvnené charakterom ľudí a nie dokonalosťou ideológií. Ide preto skôr o to, či môžeme zachrániť seba pred následkami vlastnej krátkozrakej chamtivosti. Tento svet nie je rozprávka a možno, že v ňom nakoniec naozaj zvíťazí zlo. No mravný postoj nám určuje správať sa tak, aby nezvíťazilo naším prostredníctvom.

Autor pôsobí na Filozofickej fakulte UKF v Nitre

Zveřejněno s laskavým souhlasem slovenského kulturně politického týdeníku SLOVO