Keď sa hodnotilo minulé storočie, Vladimír Iľjič Lenin bol pravidelne zaraďovaný medzi najvýznamnejšie osobnosti, ktoré ho ovplyvnili, hoci zomrel ešte v jeho prvej štvrtine. Skoro tretina tejto planéty sa takmer až do prelomu tisícročí hlásila k jeho odkazu. Jeho pomníky zdobili námestia tisícok miest. Dodnes v Moskve na Červenom námestí je v mauzóleu vystavená jeho nabalzamovaná mŕtvola a hoci mesto, kde vypukol ním vedený prevrat, sa už nevolá Leningrad, oblasť, ktorej je centrom, má ešte stále názov Leningradská.

Smrť s otáznikmi

Dvadsiateho druhého januára 1924 obehla svet správa, že deň predtým o 18:50 zomrel Vladimír Iľjič Uľjanov-Lenin. Zjavné príznaky choroby sa už prejavovali počas roku 1921 a od roku 1922 bol Lenin fakticky na zdravotnej dovolenke. Podľa oficiálnej správy z 23. januára 1923, ktorú podpísalo šesť lekárov a ľudový komisár pre zdravotníctvo Semaško, príčinou Leninovej smrti bola "nevyliečiteľná cievna choroba".

Často sa tvrdí, že príčinou Leninovej smrti bol syfilis. Lenže táto pohlavná choroba by vyvolala zmeny v malých cievach mozgu, kým pitva dokázala, že kôrnatením boli postihnuté veľké cievy. Ďalej pitva ukázala, že boli uzavreté veľké cievy v aorte a srdci. Preto sa dá s najväčšou pravdepodobnosťou tvrdiť, že Lenin zomrel na dedične podmienenú cievnu chorobu. Rovnaká príčina smrti bola aj u jeho otca, brata a oboch sestier.

Domnievam sa, že možno súhlasiť aj s názorom Leninovho životopisca Dmitrija Volkogonova, že "ďalším faktorom, ktorý prispel k jeho smrti, bola fyzická nepripravenosť na obrovskú záťaž, ktorej bol vystavený po Októbrovej revolúcii". Lenin si žil do revolúcie pomerne pokojne v exile, kde sa venoval redaktorskej a literárnej činnosti a nanajvýš teoretickým sporom v rámci ľavice. Zrazu prišli situácie, pre ktoré našiel názov nositeľ Nobelovej ceny Hans Selye až mnoho rokov po Leninovej smrti -- stres. Navyše sa Lenin veľmi ľahko rozčuľoval až do zúrivosti, často z malicherných dôvodov. Navyše si asi dostatočne neuvedomoval nutnosť pravidelného denného režimu, správnej životosprávy atď. Tieto okolnosti spolu s dedičnými faktormi viedli k smrteľnej chorobe.

Mumifikované telo a mumifikované idey

Keď Michail Gorbačov ako nový líder Sovietskeho zväzu vystúpil s programom "perestrojky" alebo prestavby spoločnosti, zdôrazňoval síce nutnosť "nového myslenia", no východiská jeho ideí neboli až také nové -- stačilo si ich pozorne preštudovať, aby sme zistili, že problémy na sklonku 20. storočia chcel riešiť na základe návodov, ktoré vyslovil V. I. Lenin v prvej štvrtine onoho storočia. Ostatne táto tendencia poznačila aj Volkogonovov životopis J. V. Stalina. Systém však už bol skôrnatený -- akákoľvek snaha o prestavbu podľa starých receptov sa mohla skončiť iba jeho zrútením.

Od rána 22. januára 1924 takmer nepretržite zasadalo politbyro, ústredná kontrolná komisia a komisia pre usporiadanie Leninovho pohrebu. Stalinovi sa podarila vtedy veľkolepá intriga, termín pohrebu bol najprv stanovený na sobotu 26. januára. Trockij sa domnieval, že dovtedy sa nestihne vrátiť z liečenia na Kaukaze. Lenže neskôr bol termín pohrebu presunutý na nedeľu. Na pohrebe doslova žiarila Trockého neprítomnosť.

Počas rokovania spomínaných orgánov sa prijali uznesenia, že sa vytlačia v masových nákladoch Leninove spisy a jeho životopis. Bol to počiatok kampane, ktorá z Lenina urobila nedotknuteľnú a nespochybniteľnú autoritu. Masovo sa začali zhotovovať Leninove busty, zorganizovala sa "iniciatíva" petrohradských pracujúcich, aby sa mesto premenovalo na Leningrad. Komisia zároveň rozhodla, aby Leninovo telo bolo vystavené po dlhší čas, než bývalo zvykom. Postupne sa rodila myšlienka, aby bolo Leninovo telo tak nabalzamované, aby ho bolo možné vystaviť po neobmedzený čas.

S vystavovaním Leninovej mŕtvoly nesúhlasila ani jeho manželka Krupská, ani jeho sestry a brat. Leninovo želanie bolo, aby bol pochovaný spolu so svojou matkou. Hoci režim ním založený už dávno zanikol a súčasní ruskí lídri sa tvária, že ich krajina nikdy nemala nič spoločné s ideami komunizmu, Leninovo telo je dodnes vystavené v mauzóleu. Napadá mi, že Friedrich Engels veľmi dobre vedel, prečo trval na tom, aby bolo jeho telo spálené a popol hodený do mora.

Za myšlienkou mumifikovať Leninovo telo stál Stalin. Zároveň začal prichádzať s teóriou, že existuje nová podoba marxizmu -- leninizmus. Sám Lenin by s tým nebol nikdy súhlasil, považoval sa iba za "ortodoxného marxistu". Lenže Stalin bol tvorcom nielen nového pojmu, ale sám sa dokázal dostať do pozície jediného vykladača a obhajcu Leninovho ideového odkazu. Lenže vytvorenie Leninovho kultu bolo iba akýmsi štartovacím bodom na glorifikáciu Stalina.

Neskoršie pokusy o destalinizáciu krachovali na tom, že vystupovala ako návrat k akémusi "autentickému" leninizmu. Lenže akosi sa zabúdalo (počínajúc Chruščovom a končiac Gorbačovom), že kanonizovaná podoba "leninizmu" bola vlastne Stalinovým výtvorom. Na druhej strane, hoci medzi Leninom a Stalinom boli rozpory, na ktoré už upozorňoval Trockij, práve Lenin mal značný podiel na tom, že vznikli také pomery, ktoré vyústili do stalinizmu.

Leninov pôvod

Hoci o Leninovom pôvode sa už veľa napísalo, jeho rodokmeň bol upravený tak, aby to vyzeralo, že jeho predkovia pochádzali z chudobných pomerov. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že aj u nás svojho času existoval kádrovací systém, podľa ktorého bolo možné človeka odpísať už na základe nevhodných prarodičov.

V pozornosti oficiálnych životopiscov bol predovšetkým otec Iľja Nikolajevič Uľjanov, ktorý bol inšpektorom a neskôr riaditeľom krajských škôl v Simbirsku a mal byť synom nevoľníka. V skutočnosti nevoľníkom nebol Leninov dedo, ale pradedo. Jeho dedovi sa už v detstve podarilo uvoľniť z nevoľníckeho vzťahu a živil sa ako krajčír v Astracháni. Teda v terminológii kádrovčíkov bol Lenin "maloburžoázneho" pôvodu. Navyše Leninova matka Mária Alexandrovna Blanková bol dcérou lekára.

Jej otec bol pokrstený Žid, čo sa v oficiálnych životopisoch utajovalo. Navyše (čo považujem za dôležitejšie) bol policajným lekárom. Aby bývalý Žid zastával také relatívne významné miesto v úradníckom aparáte cárskeho Rusku, musel prejaviť nielen lojálne zmýšľanie, ale mať aj príslušné zásluhy takého druhu, ktoré sa nezaznamenávajú v archívoch. Medzi Leninovými predkami boli Rus, Kalmyk, Nemec, Žid a Švéd. Oficiálna historiografia sa snažila toto zamlčať, urobiť z Lenina akýsi symbol čistej "ruskosti". Lenže Rusko je natoľko európskou krajinou, že ani tam sa nik nemôže pýšiť "čistým" národným pôvodom.

Mladý Voloďa bol schopný, premýšľavý študent, ktorý si už od mladosti uvedomoval zaostávanie svojej krajiny za ostatným svetom a nespravodlivé sociálne usporiadanie Ruska. Revolucionárom sa predsa človeka nestáva vďaka svojmu triednemu pôvodu, ale myšlienkovému vývoju. Vysvetlenia situácie v Rusku a východiská z nej hľadal u rôznych autorov, napríklad ruských revolučných demokratov, napokon ju však našiel v marxizme.

Leninovo chápanie marxizmu

Priekopníkom marxizmu v Rusku bol Dmitrij Plechanov. Aj on vychádzal z podobných koreňov ako Lenin. Učenie ruských revolučných demokratov obsahovalo krajne nebezpečný moment -- kult násilia. Plechanovovo chápanie marxizmu prešlo zložitým a kľukatým vývojom. Neskôr však došiel k pochopeniu, že ak má v nejakej krajine vypuknúť sociálna revolúcia, ktorá by nastolila spravodlivejší spoločenský poriadok, nestačí len vôľa revolucionárov, ale dôkladná analýza, či je krajina na to dostatočne vyspelá.

Pre Lenina boli kľúčovými pojmami marxizmu revolúcia a problém moci. Jeho prístup bol dvojnásobne pochybný. Jednak si z učenia Marxa a Engelsa vybral to, čo vyhovovalo jeho koncepcii, a svoj výklad považoval za jediný výlučne správny. Dokonca aj Trockij, ktorý sa po celý život považoval za Leninovho prívrženca, mu vyčítal nepružnosť myslenia a tendenciu nahradiť diktatúru proletariátu diktatúrou nad proletariátom.

Slávny ruský spisovateľ Kuprin napísal: "Pre Lenina je Marx nepopierateľný. Neexistuje jediný prejav, v ktorom by sa neopieral o svojho Mesiáša ako o ustálený stred vesmíru. No nemôže byť pochýb o tom, že ak by sa Marx pozrel odtiaľ, kde je teraz, na Lenina a na jeho ruský, sektársky, aziatský boľševizmus, opakoval by svoju slávnu poznámku: -- Prepáčte pane, ale ja nie som marxista."

Boľševizmus sa od marxizmu odchýlil najmä v tom, že revolúciu nechápal ako dôsledok vzopätia más, ale ako výsledok úzkej elity revolucionárov. Napríklad Róza Luxemburgová tieto Leninove názory charakterizovala ako "blanquizmus". Hoci princíp riadenia revolučnej organizácie Lenin nazval "demokratický centralizmus", v skutočnosti išlo o absolútne podriadenie vedeniu, ak bolo raz prijaté príslušné uznesenie, muselo sa splniť.

Revolúcia v roku 1917

Zachoval sa Leninov výrok krátko pred vypuknutím Februárovej revolúcie, že ľudia staršej generácie sa už asi revolúcie nedožijú. Keď sa vo svojom švajčiarskom exile dozvedel o jej vypuknutí, snažil sa dostať čo najrýchlejšie do Ruska. Existovala však jediná možná cesta, cez Nemecko, ktoré viedlo s Ruskom vojnu. Už som svojho času písal, ako túto cestu sprostredkoval bývalý ruský sociálny demokrat a agent nemeckého generálneho štábu Parvus.

Už počas revolúcie v roku 1905 sa v Rusku zjavil pozoruhodný fenomén -- soviety. Boli to rady robotníkov, roľníkov a vojakov, ktoré dokázali s vehemenciou riešiť lokálne problémy, napríklad v oblasti zásobovania. Po Februárovej revolúcii vzniklo v krajine dvojvládie, okrem aparátu Dočasnej vlády sa na moci podieľali aj soviety. Kým Dočasnú vládu podporovali pravicové občianske strany, soviety mali pod kontrolou socialistické strany, "pravicoví" sociálni demokrati -- menševici, prívrženci Lenina -- boľševici a dve krídla strany sociálnych revolucionárov -- eserov. Eseri v istom zmysle pripomínali neskoršie strany bojujúce za národné oslobodenie a spravodlivejší sociálny poriadok v rozvojových krajinách.

Osobnosťou, ktorá bola spojená aj so sovietmi, aj s Dočasnou vládou, bol pravicový eser Alexander Kerenskij, ktorý sa neskôr stal predsedom Dočasnej vlády. Keď socialistické strany žiadali, aby sa moc dostala do rúk sovietov, oporu začal hľadať v silách, ktoré túžili po obnove monarchie. Rusko vojna krajne vyčerpala, nemalo síl ju už viesť ďalej.

Boľševici prišli s heslami pozemkovej reformy a skorého uzavretia mieru. Lenže až neskôr sa ukázalo, že im išlo predovšetkým o absolútnu moc. Za nepriateľov považovali nielen bielogvardejcov, ale aj inakšie zmýšľajúcich socialistov. Sám Lenin vychádzal z Engelsovej myšlienky, že revolúcia v Rusku bude signálom pre svetovú proletársku revolúciu. V krajine vypukla občianska vojna. Ak sa dnes pripomína násilie a teror boľševikov, nemalo by sa zabúdať, že rovnako krutí boli aj ich protivníci.

Leninovi možno pripísať k dobru Novú ekonomickú politiku. Keď sa skončila občianska vojna, obnova hospodárstva krajiny bola možná iba za podmienky, že sa vytvorí priestor pre súkromnú hospodársku iniciatívu. Obdobie medzi zavedením NEP-u a počiatkom stalinskej kolektivizácie poľnohospodárstva bolo érou hospodárskeho rozkvetu ZSSR. Ostatne, keď sa čínski komunisti po Maovej smrti zamýšľali, rozhodli sa nadviazať na tieto skúsenosti. Výsledok dnes vidieť.

Lenin bol protirečivou osobnosťou. Hoci Stalin a neskorší systém v ZSSR nadväzovali na negatívne stránky jeho činnosti, ako bol kult násilia či pohŕdanie demokraciou, poprela sa druhá stránka Leninovej činnosti a tou bola odvaha uskutočniť radikálny zvrat, ak situácia bola bezperspektívna, ako sa to stalo v prípade Novej ekonomickej politiky. Už sme spomínali zásadu "sine ira et studio", čo by malo platiť aj v Leninovom prípade.

Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO