Tvorcom boľševickej strany bol V. I. Lenin. Hoci bola boľševická strana súčasťou Druhej internacionály, jej poprední činitelia sa netajili pochybnosťami nad štruktúrou tejto strany. Systém jej výstavby sa nazýval "demokratický centralizmus". Prídavné meno "demokratický" bolo iba akousi ozdobou, v skutočnosti šlo o tuhý centralizmus. Za to boľševikov niekoľko ráz ostro kritizovala nemecká revolucionárka Róza Luxemburgová. A pokiaľ po Októbrovej revolúcii ostali v strane ešte nejaké zvyšky demokracie, začal ich odstraňovať (ešte za Leninovho života) J. V. Stalin, takže strana nebola nástrojom diktatúry proletariátu, ale jedinej osobnosti.

Keď sa Gorbačov dostal na čelo KSSZ a Sovietskeho zväzu, politbyro už dávno nebolo volené. Jeho členov vyberal generálny tajomník z členov ústredného výboru, ktorý tvorilo okolo troch stoviek mužov a žien. Teoreticky všetku moc mal mať v rukách ústredný výbor, no ten sa schádzal na svoje plenárne stretnutie iba dva razy do roka, kým politbyro zasadalo fakticky permanentne. Lenže aj členovia ústredného výboru politicky záviseli od generálneho tajomníka, ktorý zjazdu strany (podľa stanov najvyššiemu orgánu) navrhoval zloženie ústredného výboru.

V tejto súvislosti treba ešte pripomenúť, že sám Lenin tvrdo presadil zákaz frakcií v strane, označenie za "frakcionára" znamenalo rozsudok politickej a nezriedka aj fyzickej smrti. Strana preto musela deklarovať jednotu, ideovú i politickú. Táto "žulová" jednota však znamenala stagnáciu (v ruštine "zastoj") vládnucej strany i celej krajiny.

Michail Gorbačov si veľmi dobre uvedomoval situáciu, v ktorej sa ocitol. Chcel "vylepšiť" vtedajší sovietsky systém. Riešenie tejto úlohy však bolo beznádejné z niekoľkých dôvodov. Jednak zo strnulosti profitovala vrstva nomenklatúry, ktorej podstatná časť si udržala vplyv nielen v súčasnom Rusku, ale je pri moci aj v dnešných postsovietskych štátoch (napríklad v Zakaukazsku alebo v Strednej Ázii). Boli tu aj ďalšie okolnosti, Gorbačov nebol silnou osobnosťou, ktorá by mala dostatok síl, aby jej reformátorská činnosť mala želaný dosah. Mal som možnosť hovoriť s ľuďmi, ktorí s Gorbačovom študovali. Podľa ich svedectva sa Gorbačov nikdy nesnažil dozvedieť sa zo svojho odboru čosi mimo oficiálne vymedzených osnov. Keď sa dostal k moci, jednoducho mu chýbali znalosti nielen "buržoáznej", ale aj marxistickej politickej teórie. Ak by bol mal spomínané sklony, nebol by dosiahol miesto v politbyre. Napríklad Gorbačov síce chápal, že treba v krajine "vylepšiť" a "zmodernizovať" systém "socialistickej" demokracie, no jediným zdrojom predstáv o demokracii boli preň Leninove spisy. Hoci by sa bol Gorbačov smrteľne urazil, ak by niekto pochyboval o jeho marxistických postojoch, nedokázal pochopiť základnú poučku marxizmu o vzťahu politiky a ekonomiky. Možno vari považovať za marxistické úvahy o tom, že sa síce urobí podstatná politická reforma, no realizovať sa bude tak, že by sa uskutočnili jej zodpovedajúce ekonomické reformy. Cárske Rusko bolo vývozcom obilia a ruská vláda po potlačení revolúcie v roku 1905 urobila také reformy, že narástla poľnohospodárska výroba. Okrem pomerne krátkeho obdobia NEP-u ani Stalinovi ani jeho nástupcom sa nepodarilo urobiť niečo také, čo by spôsobilo, aby Sovietsky zväz bol v poľnohospodárskej produkcii sebestačný. Od Chruščovových čias ZSSR nakupoval v zahraničí obilie nielen za ropu či iné vývozné komodity, ale nezriedka aj za zlato.

Neprekročený Chruščovov tieň

Hoci 20. zjazd KSSZ znamenal v dejinách ZSSR prelom, spisovateľ Iľja Erenburg ho výstižne označil slovom "odmäk", prišlo k istému uvoľneniu, no nie takému, ktoré by dalo záruky, že sa už nevrátia mrazy. Po chruščovovskom odmäku prišli brežnevovské mrazy, hoci už Leonid Iľjič nemohol úplne uskutočniť restalinizáciu, najmä vo vnútornej politike zabránil podstatnejším zmenám. K plusom jeho politiky možno rátať súhlas s výsledkami Helsinskej konferencie, ktorá síce zdanlivo upevnila hranice sféry sovietskeho vplyvu, no okolnosť, že vlády východného bloku museli začať najprv aspoň formálne akceptovať medzinárodné dokumenty o ľudských právach, znamenala začiatok konca celého systému.

Hoci bol Gorbačov nepochybne na vyššej úrovni osobnej i politickej kultúry než Nikita Chruščov, ani on nedokázal pochopiť podstatu krízy systému. Obaja sa domnievali, že už v roku 1917 V. I. Lenin určil pre krajinu správnu cestu a príčina všetkých (alebo aspoň ich väčšiny) spočívala v tom, že Stalin či Brežnev sa od tejto cesty odchyľovali.

Leninskú cestu chcel Gorbačov znova nastúpiť tak, že by realizoval heslo "Všetku moc sovietom!". Pravda, neopovážil sa položiť si otázku, či Leninova interpretácia bola v súlade s tou koncepciou ľudových rád, ktoré sa začali vytvárať v revolúcii roku 1905 a Februárovej revolúcii 1917. Podľa Leninovej koncepcie to mali byť orgány diktatúry proletariátu, v ktorých by sa spájala zákonodarná a výkonná moc. Nikita Chruščov na 22. zjazde KSSZ vyhlásil, že v Sovietskom zväze už nie je diktatúra proletariátu, ale že sa zakončila jeho transformácia na "všeľudový štát".

Gorbačov začína ísť svojou cestou

V roku 1987 sa malo oslavovať 70. výročie Októbrovej revolúcie. Už v januári 1987 Gorbačov prekvapil svet návrhom, aby bol zrušený doterajší systém, kde boli stranícki funkcionári fakticky menovaní zhora nadol, a napríklad na stupni základnej straníckej organizácie radoví členovia nemohli medzi sebou diskutovať o tom, kto bude predsedom, ale museli schváliť toho, koho určil vyšší stranícky orgán. S tým sa malo skoncovať.

V júli 1988 sa konala 19. konferencia KSSZ. V diskusii, ktorá na nej prebiehala, bolo zjavné, že sa začína zostrovať konflikt medzi Gorbačovom a zástancami starých poriadkov. Gorbačovovi sa podarilo presadiť, že doterajší Najvyšší soviet mal nahradiť nový orgán. Na jar 1989 sa konali doň voľby. Ťažko by sa síce dali nazvať slobodnými, no hoci v nich nesúperili o mandáty politické strany, ale jednotlivci, možno ich nazvať napríklad "otvorenými". V ZSSR ostala KSSZ nielen jedinou legálnou politickou stranou, ale nik nesmel ani spochybňovať princíp ústavy ZSSR, že je to "vedúca politická sila krajiny".

Hranice Gorbačovových možností sa prejavili pri príprave slávnostného prejavu k výročiu revolúcie. Čakalo sa, že vystúpi s obžalobou stalinizmu a stalinských represálií. V novinách Sovietskaja Rossia profesorka chémia Nina Andrejevová v článku Nemožno zradiť princípy vystúpila s obvineniami voči "intelektuálom", ktorí chcú zničiť všetko, čo ZSSR dosiahol. Moji ruskí priatelia ma upozornili na dôležitú skutočnosť, článok obsahoval odvolania na také historické pramene a fakty, ku ktorým profesorka chémia jednoducho nemohla mať za vtedajších cenzúrnych podmienok prístup. Za ňou stál "ktosi" mocný... Gorbačovov prejav nakoniec neobsahoval očakávané.

Rok 1989

V sovietskom impériu začali prebiehať nezvratné procesy. Začalo sa to v Maďarsku, pokračovalo v Poľsku. Poslednými baštami ostávali NDR, ČSSR a Rumunsko. Občania NDR volili obvyklý postup -- "hlasovali nohami". Keď Maďarsko otvorilo hranice s Rakúskom, začali to občania NDR masovo využívať na útek. Po zákaze cestovať do Maďarska sa východonemeckí občania zhromaždili v Prahe na veľvyslanectve NDR. Na oslavách 40. výročia NDR dal Gorbačov jasne najavo, že nepodporuje východonemecké vedenie, čoskoro padol zlopovestný berlínsky múr a nasledovalo Československo.

Vtedy sa však zdalo, že sovietska verejnosť akoby viac venovala pozornosť dianiu na zasadaniach zjazdu ľudových poslancov. Hlavným oponentom Gorbačova bol Jeľcin. Hoci si Gorbačov myslel, že ho vystrnadením z politbyra odstránil aj z politiky, mýlil sa. Jeľcin získal vo voľbách poslanecký mandát...

V marci 1990 prebiehali voľby v zväzových republikách. Začalo byť čoraz zjavnejšie, že "bratské vzťahy" medzi národmi ZSSR možno charakterizovať ako povestnú potemkinovskú dedinu. Pobaltské a zakaukazské republiky začali čoraz viac volať po samostatnosti, ktorú im koniec-koncov priniesla Októbrová revolúcia, Gruzínsko, Arménsko a Azerbajdžan sa podarilo zbaviť nezávislosti ešte po vedením Lenina, ktorý však musel vytknúť Stalinovi, že v tejto akcii vystupoval ako ruský šovinista. Pobaltských republík sa zmocnil Stalin na základe paktu s Hitlerom. Navyše začali konflikty medzi jednotlivými národmi a národnosťami. Hoci nakoniec Azerbajdžan i Arménsko získali samostatnosť, dodnes medzi nimi trvá konflikt o Náhorný Karabach.

Začiatok konca

V máji 1990 sa Jeľcin stal faktickou hlavou Ruska. Boj proti Gorbačovovi začal tak, že Ruská sovietska federatívna socialistická republika vyhlásila suverenitu. Gorbačovova moc sa stávala čoraz obmedzenejšou, hoci získal titul prvého sovietskeho prezidenta. Jeľcin na to reagoval tak, že sa nechal zvoliť za prezidenta Ruska.

V auguste 1991 sa uskutočnil puč proti Gorbačovovi. No je tu záhada. Prečo sa stal obeťou puču iba Gorbačov, a nie aj Jeľcin? Je tu však niekoľko ďalších záhad. Napríklad učebnicovým vzorom, ako sa má robiť úspešný štátny prevrat, je Októbrová revolúcia. Organizátori puču Janajev, Kriučkov a Lukianov akoby nepoznali dejiny svojej krajiny.

Akoby stačili púhe deklarácie. Záhadné tiež je, že pučisti najprv vystupovali v mene Gorbačova a v mene jeho politiky žiadali od ľudu podporu. Pravda, pučisti údajne v Pskove objednali 250 000 pút a mali pripravené bianko zatykače. Mimoriadne trápnou však bola tlačová konferencia pučistov, akoby sa báli sami seba. Svojim aktivitami však umožnili, aby sa "hrdinom" stal Jeľcin. Tomu sa podarilo postaviť na čelo demonštrácií proti pučistom.

Keď sa Gorbačov vrátil z internácie na Kryme, bola z neho už trápna figúra odsúdená na politickú smrť. Jeľcin pochopil, že ak si chce udržať moc, musí demontovať Sovietsky zväz. Bývalé zväzové republiky získali samostatnosť a Jeľcin sa v Rusku postavil na čelo režimu, ktorý sa v plnej miere dištancoval od sovietskej minulosti a od socializmu. KSSZ bola dokonca zakázaná.

Sovietsky zväz zmizol z mapy sveta a nové Rusko sa stalo kapitalistickým štátom. Dnes, po 20 rokoch, už ostali iba otázky, ktoré profesionálni historici nemajú radi. Čo by bolo bývalo, keby... Z dnešného hľadiska sa zdá, že Gorbačovova politika "glasnosti" a "perestrojky" nemala šancu, aby priniesla také výsledky, aké si iniciátor reforiem želal. Je veľmi ťažké argumentovať tým, že systém, ktorý sa dostal do Gorbačovových rúk, už nebolo možné reformovať.

Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO